znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 425/2011-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., a. s. v likvidácii, K., zastúpenej advokátom JUDr.   T.   P.,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co/130/2010 z 15. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti I., a. s. v likvidácii,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2011   doručená   sťažnosť   (na   výzvu   ústavného   súdu   doplnená   22.   septembra   2011) spoločnosti   I.,   a.   s.   v likvidácii   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co/130/2010 z 15. júna 2011.

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je žalobcom v súdnom   spore   o určenie   neúčinnosti   právneho   úkonu   (dohody   o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva   manželov).   Okresný   súd Košice   II   (ďalej   len „okresný súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   13 C 31/2006   z 5.   septembra   2007   (a   dopĺňacím   rozsudkom z 10. marca 2008) žalobu sťažovateľky zamietol. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd   rozsudkom   sp.   zn.   11   Co/130/2010   z 15.   júna   2011   tak,   že   potvrdil „rozsudok a dopĺňací rozsudok“.

3. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla:„Za najväčšiu chybu odvolacieho konania okrem paušálneho prevzatia skutkových a právnych   konštatovaní   prvostupňového   súdu   v jeho   rozsudku   považujeme   odopretie   – nevykonanie   výsluchu   PaedDr.   M.   U.   ako   svedka   za   prítomnosti   účastníkov   konania. Odvolací súd mal rozhodnúť v zmysle §-u 221, ods. 1 písm. f a h Občianskeho súdneho poriadku, pretože účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy...

Odvolací súd svojim právnym stanoviskom o nepotrebnosti vypočutia PaedDr. M. U. ako svedka porušil závažným spôsobom viacero zásad súdneho procesu. Zásada ústnosti, kontradiktórnosti,   materiálnej   pravdy,   bezprostrednosti,   zásada   rovnosti   účastníkov konania. Akceptovanie týchto zásad prispieva k dôkladnejšiu zisteniu skutkového stavu ako dôležitému   predpokladu   spravodlivej   ochrany   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov konania...

Namietaný   rozsudok   11   Co   130/2010-300,   7206206321   zo   dňa   15.   06.   2011 odvolacieho súdu v odôvodnení nereaguje na nami uplatnené námietky v odvolaní a tým podľa vyššie uvedeného názoru nesplňuje požiadavky vyplývajúce z čl. 6, ods. 1 Dohovoru, ani z čl. 46 Ústavy SR, keďže nedostatočným a nepreskúmateľným spôsobom odôvodňuje odmietnutie vypočutia navrhovaného svedka PaedDr. M. U. súdom.

Podstata odmietnutia nevykonania uvedeného dôkazného návrhu je oboma súdmi odôvodňovaná, že nie je potrebné a efektívne ho vypočúvať...“

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   I.   a.   s.   v likvidácii   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46,   ods.   1 Ústavy... a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6, odd. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 11 Co 130/2010-300, 7206206321 zo dňa 15. 06. 2011 porušené bolo.

2. Ústavný súd... zrušuje rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 11 Co 130/2010-300, 7206206321 zo dňa 15. 06. 2011 a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3. I. a. s. v likvidácii priznáva trovy konania...“

5. Keďže sťažnosť sťažovateľky nespĺňala zákonom predpísané náležitosti, ústavný súd listom z 13. septembra 2011 vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov sťažnosti.

6.   Sťažovateľka   podaním   z 22.   septembra   2011   predložila   ústavnému   súdu požadované písomnosti a oznámila, „... že proti rozsudku KS KE sme dňa 19. 08. 2011 podali dovolanie“, ktorého kópiu k predmetnému podaniu pripojila.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

9. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

10.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   najmä   nevykonanie   výsluchu   ňou navrhovaného   svedka   (bod   3),   čo   malo   v konečnom   dôsledku   spôsobiť   namietanú neústavnosť rozhodnutí vo veci konajúcich všeobecných súdov.

11.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   dovolania   (bod   6)   doručeného okresnému súdu 19. augusta 2011 konštatuje (vo vzťahu k posudzovanej sťažnosti, pozn.) v zásade totožnosť argumentácie sťažovateľky produkovanej v dovolaní, ako aj v sťažnosti podanej   ústavnému   súdu   vrátane   totožnosti   návrhov   na   rozhodnutie   (zrušenie   rozsudku krajského súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie).

12. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáhala svojich práv jednak na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) (bod 6) a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

13. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010), že v prípade   podania   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   a súbežne   podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom   prostriedku   (v   danom   prípade   o dovolaní).   Pritom   lehota   na   podanie   takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

14.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011