znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 425/08-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť F. S., Ž., toho času vo výkone väzby, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Žilina zo 14. mája 2008 sp. zn. 0 Tp 532/2007 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline z 21. mája 2008 sp. zn. 3 Tpo 26/2008-173, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2008 doručená sťažnosť F. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) zo 14. mája 2008 sp. zn. 0 Tp 532/2007 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 21. mája 2008 č. k. 3 Tpo 26/2008-173.

2.   Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že: ,,Uznesením   vyšetrovateľa... z 26. 07.   2007   bolo...   vznesené   obvinenie   F.   S.   a   ďalšej   osobe   pre   trestný   čin   vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) písm. f) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 a pre ďalšie trestné činy. Na inom skutkovom základe vzniesol vyšetrovateľ uznesením zo dňa 11. 08. 2007... obvinenie F. S. pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) písm. f) Trestného zákona účinného do 31.   12.   2005.   Na podklade ďalšieho skutku bolo vyšetrovateľom... uznesením   zo   dňa   31.   12.   2007,   vznesené   obvinenie   F.   S.   pre   trestný   čin   vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods.   2,   § 219 ods.   1,   ods.   2 písm.   f)   Trestného zákona účinného   do   31.   12.   2005.   Vyšetrovateľ   tiež   vzniesol   uznesením   zo dňa   05.   02.   2008... obvinenie   F.   S.   pre   trestný   čin   podvodu   spáchaný   z časti   v   štádiu   pokusu   formou organizovania podľa § 8 ods. 1 k § 10 ods. 1 písm. a) k § 250 ods. 1, ods. 3, písm. a) písm. b) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005...

Uznesením   Okresného   súdu   Žilina,   sp.   zn.   0   Tp   532/2007   zo   dňa   27.   07.   2007 v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina, č. k. 3 Tpo 57/2007-43 zo dňa 09. 08. 2007 bol obv. F. S. vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku s tým, že lehota väzby začala u neho plynúť od 25. 07. 2007 o 7.50 hod., pričom väzbu vykonáva v Ústave na výkon väzby I.

Okresný súd Žilina uznesením zo dňa 16. 01. 2008, sp. zn. 0 Tp 532/2007 v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina zo dňa 24. 01. 2008, č. k. 3 Tpo 2/2008-127 predĺžil väzbu F. S. do 25. 05. 2008.

Na podklade návrhu Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 21. 04. 2008 uznesením zo dňa 14. 05. 2008 Okresný súd Žilina rozhodol o predĺžení väzby obv. F. S. do 30. 09. 2008, keďže trestné stíhanie obvineného nie je možné ani v už predĺženej lehote väzby skončiť a je splnená aj druhá z kumulatívnych podmienok v ust. § 76 ods. 2 Tr. por., teda že jeho prepustením na slobodu by mohlo byť zmarené, alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu   trestného   konania.   Súd   po   vyhlásení   rozhodnutia   poučil   o   možnosti   podania opravného   prostriedku,   ktorým   je   sťažnosť   s   lehotou   podania   do   troch   dní   od   jeho oznámenia, prostredníctvom Okresného súdu Žilina ku Krajskému súdu Žilina. Obvinený na pojednávaní   využil   svoje   právo   a   voči   rozhodnutiu   podal   sťažnosť,   ktorú   bližšie neodôvodnil. Písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo obhajcovi doručené dňa 21. 05. 2008. Dňa 21. 05. 2008 Krajský súd Žilina ako orgán nadriadený uznesením, č. k. 3 Tpo 26/2008-173 zamietol sťažnosť obvineného F. S. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že na podklade podanej sťažnosti, ktorá nebola bližšie zdôvodnená preskúmal v zmysle § 192   ods.   1   Tr.   por.   správnosť   napadnutého   uznesenia,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť bola podaná v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, avšak táto nie je dôvodná. Uznesenie okresného súdu zodpovedá stavu veci a zákonu a taktiež konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu bolo vykonané v súlade so zákonom.

Uvedené   uznesenia   a   postup   Okresného   súdu   Žilina   a   Krajského   súdu   Žilina považuje   obvinený   za   protiústavné,   v   rozpore   s   Dohovorom   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   poškodzujúce   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa,   a   to z nasledovného dôvodu:

Okresný   súd   na   pojednávaní   zo   dňa   14.   05.   2008   nedostatočne   a   nedôsledne odôvodnil uznesenie o predĺžení väzby, čím znemožnil obvinenému oboznámiť sa s dôvodmi, ktoré viedli k takému rozhodnutiu. Dokazuje to i samotná sťažnosť, ktorá nie je bližšie odôvodnená. Písomné vyhotovenie rozhodnutia i s náležitým odôvodnením doručil Okresný súd obhajcovi až dňa 21. 05. 2008. V ten istý deň, t. j. 21. 05. 2008 rozhodol zároveň Krajský súd Žilina na neverejnom zasadnutí o zamietnutí sťažnosti obv. F. S., nakoľko má za to, že rozhodnutie Okresného súdu Žilina o predĺžení väzby obvineného zodpovedá stavu veci a zákonu a konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu bolo vykonané v súlade so zákonom.   Krajský   súd   pri   preskúmavaní   napadnutého   uznesenia   a   posudzovaní   otázky dôvodnosti predĺženia väzby nemohol zohľadniť argumenty obvineného v sťažnosti, nakoľko tieto neboli špecifikované z dôvodu, že z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, nebolo možné   usúdiť   z   ktorých   skutočností   pri   rozhodovaní   vychádzal. Obvinený   sa   nemohol adekvátne brániť, pretože nevedel na podklade ktorých skutočností súd rozhodol a tieto dôvody mu boli známe až dňa 21. 05. 2008, kedy Krajský súd Žilina o sťažnosti už rozhodol. Lehota, do konca ktorej mohol podľa § 192 ods. 4 Tr. por. nadriadený súd o sťažnosti rozhodnúť končila dňa 25. 05. 2008, kedy mala väzba obvineného uplynúť...

Okresný   ako   i   Krajský   súd   Žilina   porušili...   práva   obvineného,   pretože   svojím postupom a rozhodnutiami znemožnili obvinenému možnosť obhajoby. Takýto postup súdu je zároveň porušením zásad trestného konania v zmysle § 2 ods. 7 a 9 Trestného poriadku. Väzba   je   zásadným   zaisťovacím   inštitútom   a   predstavuje   výrazný   zásah   do   základného práva jednotlivca na osobnú   slobodu.   Neodmysliteľnou   procesnou zárukou pri   takomto zásahu   musí   byť   právo   dotknutej   osoby   uplatniť   opravné   prostriedky   takým   spôsobom a v takom rozsahu, aby nebolo narušené právo na obhajobu a spravodlivý proces.“

3. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jeho základné právo podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu porušené bolo. Ďalej žiadal, aby ústavný   súd   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   a   uznesenie   krajského   súdu   a prikázal okresnému   súdu   prepustiť   sťažovateľa   neodkladne   z   väzby   na   slobodu.   Požadoval   aj náhradu trov konania.

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“) každý   návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi verejnej   moci,   ale   aj   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) ústavou, prípadne dohovorom nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

7. Podstata námietok sťažovateľa, ktoré majú preukázať porušenie jeho práv, spočíva v tom, že okresný súd doručil uznesenie o predĺžení lehoty väzby zo 14. mája 2008 jeho obhajcovi až 21. mája 2008, pričom v ten istý deň na podklade sťažnosti, ktorú podal ústne do zápisnice ihneď po vyhlásení uznesenia, rozhodol o jeho sťažnosti krajský súd tak, že ju zamietol ako nedôvodnú. V podstate teda vytýka okresnému súdu, že písomné vyhotovenie uznesenia   doručil   jeho   obhajcovi   v čase,   keď   už   nemohol   sťažnosť   bližšie   odôvodniť, pretože v ten deň už rozhodol o sťažnosti krajský súd. Krajskému súdu sťažovateľ medzi riadkami svojej sťažnosti vytýka, že rozhodol o sťažnosti už 21. mája 2008, aj keď mu lehota na rozhodnutie končila až 25. mája 2008.

8. Ústavný súd sa v rámci prípravy na predbežné prerokovanie sťažnosti oboznámil s označenými   uzneseniami   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktoré   sťažovateľ   pripojil k sťažnosti. Z obsahu sťažnosti však nevyplýva žiadna meritórna námietka sťažovateľa proti ich   výroku   či   odôvodneniu,   a to   z hľadiska   dôvodnosti   jeho   väzby.   Sťažovateľ   teda v sťažnosti neuvádza žiadnu okolnosť, ktorou by poukazoval na to, že dôvody väzby v jeho prípade dané nie sú. Ústavnému súdu preto ostalo posúdiť jedine otázku, či vzhľadom na časovú súslednosť úkonov a rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu nebolo porušené jeho právo   na obhajobu podľa   ústavy   a dohovoru   a právo   na   spravodlivý   proces   podľa dohovoru.

9. Podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   má   obvinený   právo,   aby   mu   bol   poskytnutý   čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má každý   právo na to,   aby jeho záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

10.   Rozhodovanie   súdov   vo  ,,väzobných   veciach“   má   byť   nielen   zákonné a spravodlivé, ale najmä rýchle, čo expressis verbis vyjadruje nielen ústava (čl. 17 ods. 3 a 4) a dohovor (čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4), ale v rámci základných zásad trestného konania aj zákonná úprava, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene (§ 2 ods. 6 druhá veta Trestného poriadku). V prípade predlžovania lehoty väzby je požiadavka na rýchle konanie súdu zvýraznená aj v ďalších zákonných normách.

Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas.

Podľa § 76 ods.   2 Trestného poriadku ak by lehota trvania väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, je prokurátor povinný podať sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie lehoty väzby, ak obvineného z väzby neprepustí sám. Predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak bol návrh prokurátora doručený súdu najmenej 15 pracovných dní pred uplynutím šesťmesačnej lehoty a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa   §   76   ods.   3   Trestného   poriadku sudca   pre   prípravné   konanie   rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu   mohol   byť   spis   predložený   nadriadenému   súdu   najneskôr   päť   dní   pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť.

Podľa § 180 Trestného poriadku sa na uznesenie primerane vzťahujú ustanovenia o rozsudku.

Podľa   §   172   ods.   3   Trestného   poriadku   rozsudok   treba   písomne   vyhotoviť vo väzobných veciach najneskôr do 10 pracovných dní od jeho vyhlásenia.

11. Vo svetle týchto zákonných ustanovení odzrkadľujúcich požiadavku na rýchlosť konania vo väzobných veciach potom treba vykladať aj obsah práva na obhajobu v rámci parciálnej časti trestného konania, a to v rámci konania o predĺženie lehoty trvania väzby v prípravnom   konaní,   a to   aj   s ohľadom   na   rozsah   sťažnosti,   kde   sťažovateľ   nenamieta porušenie jeho práva na osobnú slobodu (čl. 17 ústavy), ale len porušenie práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces.

12. Lehota väzby sťažovateľa bola pôvodne uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu predĺžená do 25. mája 2008. Následne okresný súd rozhodoval o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby, ktorý bol okresnému súdu doručený 23. apríla 2008, teda v rámci Trestným poriadkom ustanovenej lehoty (§ 76 ods. 2 druhá veta Trestného   poriadku).   Ako   vyplýva   z odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu,   návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby bol doručený sťažovateľovi aj jeho obhajcovi, čo sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ani   nerozporuje.   Okresný   súd   následne   na   verejnom zasadnutí, na ktorom mal možnosť predniesť svoj návrh prokurátor a vyjadriť sa k nemu tak sťažovateľ (ako obvinený), ako aj jeho obhajca, rozhodol tak, že návrhu prokurátora na predĺženie   lehoty   väzby   čiastočne   vyhovel,   keď   prokurátorom   žiadanú   lehotu   (do 25. novembra 2008) neakceptoval, avšak dospel k záveru, že dôvody väzby u sťažovateľa trvajú,   a preto   ju   predĺžil   do   30.   septembra   2008.   Ako   je   ďalej   zrejmé   z odôvodnenia uznesenia okresného súdu, sťažovateľ ako obvinený mal možnosť na verejnom zasadnutí okresného súdu predniesť svoju obhajobu a vyjadriť sa k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby. Túto možnosť v tomto štádiu trestného konania sťažovateľ využil a predniesol svoju obhajobu, v rámci ktorej reagoval jednak na skutkovú stránku veci (poprel spáchanie skutkov), ale aj na dôvody uvádzané prokurátorom v návrhu na predĺženie lehoty väzby (argumentoval trvalým pobytom, pravidelným príjmom, starostlivosťou o dve maloleté deti a aj absenciou dôvodu ujsť alebo sa skrývať). Z takto prednesenej obhajoby sťažovateľa potom vychádzal aj okresný súd, ktorý ju čiastočne akceptoval, keď za skutkový základ ďalšieho trvania väzby vzal len niektoré skutky uvádzané prokurátorom v návrhu (úmyselné usmrtenie   Š.   G.   a   podvod).   Vo   vzťahu   k   ďalším   skutkom   okresný   súd   nepovažoval materiálnu   podmienku   väzby   za   naplnenú. Okresný   súd   svoje   uznesenie   na   verejnom zasadnutí   po   jeho   vyhlásení   ústne   odôvodnil,   čo   vyplýva   aj   zo   sťažnosti   sťažovateľa doručenej   ústavnému   súdu,   kde   tento   uvádza,   že   okresný   súd   svoje   uznesenie   „... nedostatočne a nedôsledne odôvodnil“, z čoho však nemožno vyvodiť, že uznesenie nebolo odôvodnené vôbec. Následne okresný súd uznesenie vyhotovil aj písomne v rámci zákonom ustanovenej   lehoty   (§   180   v spojení   s   §   172   ods.   3   Trestného   poriadku),   pričom z odôvodnenia je zrejmé, že je dôsledné, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia (§ 176 ods. 2 Trestného poriadku), pričom okresný súd sa nad rámec základných zákonných   požiadaviek   vysporiadal   tak   s návrhom   prokurátora,   ako   aj   s prednesenou obhajobou sťažovateľa ako obvineného a jeho obhajcu.

13. Pokiaľ ide o konanie krajského súdu, ktorý rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa (obvineného)   proti   uzneseniu   o   predĺžení   lehoty   väzby,   tento   síce   nemohol   vychádzať z obhajoby   sťažovateľa   obsiahnutej   v sťažnosti,   keďže   sťažovateľ   sťažnosť   nijak neodôvodnil, čo ani nebol podľa zákona povinný, avšak zohľadnil obhajobu sťažovateľa prednesenú v konaní pred okresný súdom. Skutočnosť namietaná sťažovateľom nemôže bez ďalšieho viesť k záveru o porušení sťažovateľovho práva na obhajobu ústavnej intenzity, ktoré   by   vyžadovalo   nápravu   zo   strany   ústavného   súdu.   Rovnako   ako   okresný   súd,   aj krajský súd svoje uznesenie, ktorým sťažnosť sťažovateľa ako obvineného zamietol, oprel o náležité odôvodnenie, ktoré síce je pomerne stručné, avšak v podstatnom odkazuje na podrobné a zrozumiteľné odôvodnenie uznesenia okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožňuje.   Ústavný   súd   v tomto   smere   poukazuje   na   skutočnosť,   že   takýto   postup   je akceptovaný tak v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. García Ruiz proti Španielsku).

14.   V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   obsiahnutou   v sťažnosti   doručenej ústavnému súdu, že krajský súd nemohol zohľadniť argumenty obvineného v sťažnosti, pretože tieto neboli špecifikované z dôvodu, že z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu nebolo možné usúdiť, z ktorých skutočností pri rozhodovaní vychádzal, ústavný súd uvádza, že   ústavou   a dohovorom   garantované   právo   na   obhajobu   nemožno   absolutizovať   v tom smere, že by bol krajský súd povinný,,čakať“ so svojím rozhodnutím o sťažnosti na jej písomné odôvodnenie (ktoré nie je ani obligatórne, ak sťažnosť podáva obvinený vo svojom mene - § 189 ods. 3 Trestného poriadku a contrario) až do posledného dňa pôvodnej lehoty väzby. Pripustenie takéhoto výkladu právnej normy, o ktorý sa nepriamo vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu pokúša sťažovateľ, sa v konkrétnom prípade prieči požiadavke na rýchlosť konania súdov   vo väzobných   veciach   a v prípade   jeho doslovného použitia   by mohlo viesť k ohrozeniu dodržania lehoty na rozhodnutie krajského súdu.

Nad rámec obsahu sťažnosti ústavný súd dodáva, že ako už vo svojej judikatúre uviedol, právo na obhajobu podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, pričom základným pravidlom je aj princíp nastolenia spravodlivej rovnováhy   medzi   verejnými   záujmami,   ktoré   sú   predmetom   ústavnej   ochrany. V okolnostiach   prípadu   ide   o riešenie   konfliktu   medzi   verejným   záujmom   na   odhalení a potrestaní páchateľa trestného činu a tými verejnými záujmami, kvôli ktorým sa ústavou priznáva právo na obhajobu (III. ÚS 41/2001). Uvedené možno vzťahovať primerane aj na postup krajského súdu, ktorý prevzal odôvodnenie uznesenia okresného súdu, ktorý uviedol, že dĺžka väzby u sťažovateľa je v tomto štádiu trestného stíhania vzhľadom na závažnosť trestnej činnosti ešte primeraná a že verejný záujem na ochrane života a zdravia fyzických osôb   a   majetku   fyzických   a   právnických   osôb   prevažuje   nad   právom   obvineného   na slobodu. Ústavný súd len na okraj veci udáva, že právo na obhajobu je síce garantované už od   momentu   vznesenia   obvinenia,   avšak   v rozhodujúcom   rozsahu   sa   uplatňuje   pri rozhodovaní o vine a treste, ktoré v prípade sťažovateľa ešte nie je právoplatne skončené.

15. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   len   dodáva,   že   na   prerokovanie   sťažnosti   v tejto   časti   nemá právomoc a to s ohľadom na dikciu čl. 127 ods. 1 prvej vety ústavy „.... ak o ich ochrane nerozhoduje   iný   súd“. V čase   podania   sťažnosti   sa   trestná   vec   sťažovateľa   nachádzala v štádiu   prípravného   konania,   pričom   ústavnému   súdu   je   známe,   že   vec   z hľadiska rozhodovania o vine a treste sťažovateľa ešte nie je právoplatne rozhodnutá. Článok 6 ods. 1 dohovoru   v relevantnej   časti   uvádza,   že   každý   má   právo   na   to,   aby   súd   rozhodol o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia voči nemu. V rámci konania o predĺženie lehoty väzby sa však nerozhoduje o,,oprávnenosti trestného obvinenia“ voči sťažovateľovi, a skutkové dôvody väzby sa skúmajú len v rozsahu zákonných požiadaviek pre toto štádium trestného konania. O oprávnenosti trestného obvinenia voči sťažovateľovi rozhodne až súd rozhodujúci   o vine   a treste,   preto   v tomto   štádiu   konania   ústavný   súd   nemá   právomoc zasahovať do jeho rozhodovacej činnosti.

16. O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS   136/05).   S ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

17.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   zjavne   neopodstatnenej   už   pri   jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nemohol rozhodnúť o ďalších návrhoch sťažovateľa uvedených   v petite   jeho   sťažnosti   (zrušenie   uznesení   okresného   súdu   a krajského   súdu, príkaz okresnému súdu na jeho prepustenie na slobodu a náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2008