znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 424/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Mechanika, s. r. o., Hlinická 1183, Bytča, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 715/1, Veľký Krtíš, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 24/2014 z 20. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Mechanika,   s. r. o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mechanika, s. r. o., Hlinická 1183, Bytča (ďalej len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 24/2014 z 20. januára 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva: «V právnej veci navrhovateľov: 1. Mechanika, s. r. o... 2. Ing. Michal Petrovský... proti   odporcovi:...   o   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   konanie   vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 18C/160/2013, bol dňa 30.05.2013 podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia a určenie neplatnosti kúpnej zmluvy....

Na základe písomnosti nazvanej „odvolanie plnomocenstva, späťvzatie návrhu č. k. 18C/160/2013“ zo strany spoločnosti Mechanika, s. r. o., zastúpenej konateľom spoločnosti Jurajom Ovčíkom, bol návrh na začatie konania vzatý späť....

V zmysle   tejto   písomnosti   potom   Okresný   súd   v   Žiline   vydal   uznesenie 18C/160/2013-71 zo dňa 18.06.2013, ktorým súd zastavuje konanie o návrhu navrhovateľa v I. rade...

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   navrhovateľ   v   I./   rade   Mechanika,   s. r. o.,   zast. Ing. Michalom Petrovským odvolanie...

Toto   odvolanie...   bolo   Krajským   súdom   Žilina   odmietnuté...   uznesením 10Co/426/2013 zo dňa 18.09.2013...

Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu... navrhovateľ v 1/ rade... podal dovolanie... Podaním   doručeným   Najvyššiemu   súdu   SR   3.11.2014   vzal   navrhovateľ   I./   rade v mene druhého konateľa Juraja Ovčíka dovolanie späť s tým, že žiada dovolacie konanie zastaviť, kde Najvyšší súd SR následne rozhodol, že dovolacie konanie sa zastavuje... Sťažovateľ má za to, že rozhodnutiami súdov, kedy inicioval späťvzatie návrhu na začatie konania, ako aj späťvzatie dovolania druhý konateľ Juraj Ovčík v danom prípade bolo porušené právo sťažovateľa, nakoľko takýmto postupom súdu sa mu odňala možnosť konať pred súdom.

... Mechanika, s. r. o. má ako štatutárny orgán ustanovených dvoch konateľov: Juraj Ovčík... a Ing. Michal Petrovský... Konatelia sú zároveň aj jedinými spoločníkmi obchodnej spoločnosti   Mechanika,   s. r. o.   a   obidvaja   sú   oprávnení   konať   v   menej   spoločnosti samostatne.

... Občiansky súdny poriadok však toto oprávnenie limituje v prípade, ak sa záujmy obchodnej spoločnosti a osoby inak oprávnenej konať v jej mene rozchádzajú v zmysle § 21 ods. 3 O. s. p.

Podľa § 21 ods. 3 O. s. p., za právnickú osobu nemôže konať ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami právnickej osoby.

Obmedzenie   konateľa   konať   v   mene   spoločnosti   môže   vyplývať   na   jednej   strane zo spoločenskej zmluvy alebo rozhodnutia valného zhromaždenia alebo na druhej strane z právneho predpisu (právnej normy).

Základnou   povinnosťou   konateľa   je   vykonávať   svoju   pôsobnosť   s   odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Povinnosťou z hľadiska funkcie konateľa je aj povinnosť lojality. Konateľ má svoju funkciu vykonávať tak, aby neuprednostňoval svoje záujmy alebo záujmy spoločníkov pred záujmami spoločnosti. Z daného stavu je zrejmé, že vnútorné vzťahy v obchodnej spoločnosti Mechanika, s. r. o. sú značne napäté a komplikované, kde právnická osoba ako účastník konania môže prirodzene   konať   pred   súdom   len   prostredníctvom   fyzických   osôb,   a   to   osôb   osobitne kvalifikovaných.

Podaný návrh, ktorým sa navrhovateľ I./ rade, zastúpený konateľom Ing. Michalom Petrovským,   domáha   určenia   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   uzavretej   medzi   spoločnosťou Mechanika,   s. r. o.,   v   zastúpení   konateľom   Jurajom   Ovčíkom   a   odporcom, ktorá bola uzavretá bez vedomia a súhlasu druhého konateľa Ing. Michala Petrovského,   je   bez   akýchkoľvek   pochybností   procesným   úkonom,   ktorý   je   v   rozpore so záujmami konateľa spoločnosti Mechanika, s. r. o. Juraja Ovčíka, keďže tento vystupoval v   predmetnej   kúpno-predajnej   zmluve   ako   konateľ   spoločnosti   Mechanika,   s. r. o.,   teda predávajúceho.

V nadväznosti na vyššie uvedené preto druhý konateľ spoločnosti Mechanika, s. r. o. Ing.   Michal   Petrovský   nemal   inú   možnosť,   ako   sa   brániť   voči   takémuto   konania,   a   to podaním   príslušného   návrhu   na   súd,   nakoľko   sa   jednalo   o   všetky   nehnuteľnosti,   ktoré označená spoločnosť vlastnila.

Najvyšší súd porušil základné a ľudské právo sťažovateľa tým, že mu uprel právo konať pred súdom bez toho, aby skúmal, či druhý konateľ Juraj Ovčík v mene spoločnosti Mechanika,   s. r. o.   je   oprávnený   vziať   dovolanie   späť,   kde   jeho   záujmy   sú   v   rozpore so záujmami spoločnosti v zmysle § 21 ods. 3 O. s. p.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa Mechanika, s. r. o... na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy SR a ľudského práva na spravodlivé súdne konania podľa článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a základných slobôd, boli porušené, a to uznesením Najvyššieho súdu SR 4 Cdo/24/2014 zo dňa 20.01.2015 o zastavení konania.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR 4 Cdo/24/2014 zo dňa 20.01.2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom SR vo výške 355,73 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru uznesením najvyššieho súdu. K namietanému porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že najvyšší súd jej „uprel právo konať pred súdom bez toho, aby skúmal, či druhý konateľ Juraj Ovčík v mene spoločnosti Mechanika, s. r. o. je oprávnený vziať dovolanie späť, kde jeho záujmy sú v rozpore so záujmami spoločnosti v zmysle § 21 ods. 3 O. s. p.“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podľa § 21 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) za právnickú osobu nemôže konať ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami právnickej osoby.

Sťažovateľka   sa   návrhom na   začatie konania doručeným   Okresnému   súdu   Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou konajúcou konateľom Jurajom Ovčíkom a (ďalej len „návrh na začatie konania“). Sťažovateľka, za ktorú konal konateľ Juraj Ovčík, vzala návrh na začatie konania späť, na základe čoho okresný súd uznesením č. k. 18 C 160/2013-71 z 18. júna 2013 konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka konajúca druhým   konateľom   Michalom   Petrovským   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   Krajský   súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 10 Co 426/2013-103 z 18. septembra 2013   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   tak,   že   odvolanie   sťažovateľky   odmietol. Uznesenie krajského súdu napadla sťažovateľka konajúca konateľom Michalom Petrovským dovolaním. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolacie konanie zastavil, a to na základe späťvzatia dovolania sťažovateľkou konajúcou konateľom Jurajom Ovčíkom.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Ak fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť stať sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami   a   povinnosťami,   ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú, a následne o veci účastníka konať a rozhodnúť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

Ak   sťažovateľka   vzala   dovolanie   podané   proti   uzneseniu   krajského   súdu   späť, najvyšší súd postupoval správne, keď dovolacie konanie podľa § 243b ods. 5 OSP zastavil.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd neskúmal, či konateľ Juraj Ovčík je oprávnený ako konateľ sťažovateľky podľa § 21 ods. 3 OSP vziať dovolanie späť, pretože jeho záujmy sú v rozpore so záujmami sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že z rozdelenia súdnej moci medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Posúdenie otázky, či sú záujmy konateľa v rozpore so záujmami právnickej osoby ktorej je konateľom, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Ústavný súd zároveň konštatuje, že pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie bolo vzaté späť na to oprávnenou osobou, nie je povinný uvádzať dôvody, prečo považuje túto osobu za oprávnenú vziať dovolanie späť, čo zároveň znamená, že tvrdenia sťažovateľky o tom, že najvyšší súd neskúmal, či konateľ Juraj Ovčík môže konať za sťažovateľku, sú iba jej ničím nepreukázanými domnienkami.

Ústavný súd pripomína, že najvyšší súd konal o dovolaní v spore, t. j. v druhu civilného   procesu,   v   ktorom   zodpovednosť   za   výsledok   konania   spočíva   predovšetkým na účastníkoch konania, ktorí sú povinní tvrdiť a dokazovať opodstatnenosť uplatneného nároku na súdnu ochranu, čo platí v celom rozsahu aj pre dovolacie konanie. Ide o zásadu, ktorá sa v občianskom súdnom konaní v súčasnosti zdôrazňuje, a to zásada „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“), ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky,   v   dôsledku   ktorých   by   nedochádzalo   k   ich   ohrozovaniu   a   poškodzovaniu.   Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených je zrejmé, že Juraj Ovčík ako konateľ sťažovateľky zobral späť už samotný návrh na začatie konania, pričom na základe takéhoto úkonu bolo konanie vo veci samej okresným súdom zastavené. Za takejto situácie mohla sťažovateľka predpokladať, že konateľ Juraj Ovčík zoberie späť aj dovolanie proti uzneseniu krajského   súdu,   a   nič   jej   nebránilo,   aby   argumenty,   ktoré   sú   obsiahnuté   v sťažnosti, adresovala najvyššiemu súdu, ktorý by sa nimi musel zaoberať. Pokiaľ sťažovateľka tak nepostupovala, tento nedostatok v jej konaní na dovolacom súde nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že niet žiadnej spojitosti medzi uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neodôvodnenosti.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015