znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 424/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Z. S., zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Ščurym, Advokátska kancelária Mierová 1725, Čadca, vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a v   čl.   3   ods.   1   a 2 Dohovoru   o právach   dieťaťa   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní   vedenom pod sp. zn.   11   P   5/2012,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 CoP 23/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. S. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. októbra 2013 doručená sťažnosť Z. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 5/2012, ako aj postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 23/2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 5/2012 konal okresný súd o návrhu matky (V. S., ďalej len „matka“) maloletého S. S. (ďalej len „maloletý“) o jeho zverení do jej výchovy a o úprave práv a povinností sťažovateľa (otec) k maloletému,   ako   aj   o protinávrhu   sťažovateľa   o zverení   maloletého   do   jeho   výchovy a o úprave   práv   a povinností   matky   k maloletému.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 11 P 5/2012   z 12.   decembra   2012   obidva   návrhy   (t.   j.   návrh   matky   aj   protinávrh sťažovateľa, pozn.) zamietol, takže v právoplatnosti ostalo skoršie rozhodnutie o nariadení striedavej   rodičovskej   starostlivosti   o maloletého.   O   odvolaní   sťažovateľa   proti   výroku okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu rozhodol krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 8 CoP 23/2013 z 25. marca 2013 rozhodnutie okresného súdu v odvolaním napadnutej časti ako vecne správne potvrdil.

Podľa sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodli v jeho veci arbitrárne, neodôvodnene a svojvoľne v rozpore so závermi dokazovania, keď jeho návrh na zverenie mu maloletého do výchovy zamietli, keďže vykonaným dokazovaním, a to konštatovaním znalca, ako aj kolízneho opatrovníka a napokon aj vyjadrením samotného maloletého malo byť ustálené, že maloletý by mal byť zverený do výchovy otca (sťažovateľa).

V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Rozhodnutie OS Čadca ako i KS v Žiline považujem za úplne zmätočné, právne nezrozumiteľné, nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia a najmä arbitrárne z toho dôvodu,   že   prvostupňový   súd   nerozhodol   na   základe   vykonaného   dokazovania v predmetnom konaní, z ktorého je evidentné, že kolízny opatrovník, ustanovená znalkyňa ako i sám maloletý syn S. žiadali o zverenie do mojej osobnej starostlivosti a výchovy ako otca. KS v Žiline svoje rozhodnutie odôvodnil veľmi stroho zatiaľ, čo detailne opísal celý   priebeh   konania,   avšak   na   úkor   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozsudku   odvolacieho   súdu   v   tom   smere,   že   nedošlo   k   takej   zmene   pomerov,   ktorá   by odôvodňovala zverenie maloletého dieťaťa, nie je namieste, pretože vykonané dokazovanie svedčí o podstatnej zmene pomerov....

V   tejto   súvislosti   považujem   za   potrebné   uviesť,   že   nedostatok   náležitého odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia (tak meritórneho, ako i procesného) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa.

Okresný súd Čadca ako i Krajský súd v Žiline prílišným formalizmom a neprípustné zužujúcou   interpretáciou   právnej   normy   bez   zohľadnenia   všetkých   okolností   prípadu dospeli k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, a teda zasahujúce do mojich práv garantovaných Ústavou SR a Dohovorom.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo Z. S. na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu a starostlivosť dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.   11   P/5/2012   a   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 8 CoP/23/2013 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavný rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 8 CoP/23/2013-244 zo dňa 25. 3. 2013.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavný rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 11 P/5/2012-169 zo dňa 12. 12. 2012 a vec vracia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúcu z trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   331,13   €   za   2   úkony   právnej   pomoci   /prevzatie, príprava   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti   -   jeden   úkon   á   130,16   €   +   7,81   €   režijný paušál + 55,19   €   (20   %   DPH)/   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   Ladislava   Sčuryho vedeného v... do 3 dní od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   (v   súlade   s petitom   sťažnosti,   pozn.)   bolo preskúmanie,   či   v príčinnej   súvislosti   s   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   11   P   5/2012,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 8 CoP   23/2013   došlo   k porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46 ods. 1 a 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 3 ods. 1 a 2 dohovoru o právach dieťaťa.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Zo   sťažovateľom   predložených   rozhodnutí   ústavný   súd   zistil,   že   konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 11 P 5/2012 v spojení s odvolacím konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn. 8 CoP 23/2013 bolo právoplatne skončené 20. mája 2013.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   od   20.   mája   2013,   keď   boli   právoplatne   skončené sťažovateľom   napádané   konania,   do   23.   októbra   2013,   keď   sťažnosť   sťažovateľa adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu (ústavnému súdu doručená 25. októbra 2013), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o   zrušení   rozhodnutí všeobecných   súdov,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   úhrady   trov   konania   sú   viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014