znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 424/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L. a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 10820/2012 až sp. zn. Rvp 10823/2012 vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v bližšie neidentifikovaných konaniach a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L. a. s. vedené pod sp. zn. Rvp 10820/2012 až sp. zn. Rvp 10823/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10820/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L. a. s.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. júla 2012 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) v bližšie neidentifikovaných konaniach.

2. Zo sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka iniciovala pred krajským súdom viacero konaní vo veci nečinnosti O. K. ako orgánu verejnej správy podľa § 250t zákona č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   v priestupkových konaniach začatých   pre podozrenie   z porušenia   §   21a   ods.   1   zákona č.   211/2000   Z.   z. o slobodnom   prístupe   k informáciám   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon o slobode   informácií)   v znení   neskorších   predpisov.   Podľa   vyjadrenia   samotnej sťažovateľky „Jednotlivé   konania   na   Krajskom   súde   Košice   boli   identifikované   podľa dlžníka sťažovateľa a predmetu sporu, ktorého sa týkalo konanie o sťažnosti pre porušenie základného   práva   sťažovateľa   pred   Ústavným   súdom   SR,   v súvislosti   s ktorým   došlo k spáchaniu priestupku podľa zákona č. 21a ods. 1 zákona č. 211/0000 Z. z.“. Vzhľadom „k enormnej stagnácii konania...“ na krajskom súde sa sťažovateľka obrátila na jeho predsedu podaním/sťažnosťou   podľa   §   62   ods.   1   zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   so   zámerom   docieliť   prijatie   opatrení   smerujúcich   ku skončeniu   vecí/vydaniu   meritórneho   rozhodnutia   v prejednávaných   veciach.   Keďže   ani využitím   tohto   účinného   prostriedku   nápravy   nedošlo/nemalo   dôjsť   ku   skončeniu prejednávaných vecí krajským súdom, podala v ostatnom sťažnosť ústavnému súdu.

3.   Sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   v   podstatnom   argumentovala   tým,   že „... podáva sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky po tom, čo v občianskom súdnom konaní   využil   všetky   dostupné   a účinné   prostriedky   nápravy.   Tieto   však   neviedli k odstráneniu prieťahov a stagnácie konania. Doterajšia nečinnosť a neefektívna činnosť štátneho   orgánu   spôsobila   sťažovateľovi   ničím   neodôvodniteľné   problémy   v jeho podnikateľskej   činnosti   a vytvorila   v sfére   jeho   práv   stav   dlhotrvajúcej   neistoty.   Okrem toho,   žiadne   prostriedky   nápravy   nemôžu   konvalidovať   časový   aspekt   konania.   Právny prostriedok nápravy upravený ust. § 62 a nasl. zákona č.757/2004 Z. z. (o súdoch a zmene a doplnení   niektorých   zákonov)   vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   nemôže   zaručiť potrebnú účinnosť.“. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka doložila aj podrobné citácie z rozhodovacej praxe ústavného súdu vzťahujúce sa na obdobné prípady.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka požiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti L. P. a. s... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu Košice v Konaní porušené bolo.

2. Krajskému súdu Košice prikazuje, aby v Konaní konal bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti L. a. s... priznáva finančné zadosťučinenie...

4.   Okresný   súd   Bratislava   I je   povinný   uhradiť   spoločnosti   L.   P.   a.   s.,...   trovy konania...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa   čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 10820/2012   až   sp.   zn.   Rvp   10823/2012   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II. B K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom krajského súdu v bližšie neoznačených konaniach

9.   Vychádzajúc   z obsahu   sťažností   a k nim   priložených   príloh   ústavný   súd konštatuje,   že   tieto   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   je   zastúpená   advokátom,   nespĺňajú náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 2 a 3 a § 50 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10.   Podľa   § 20   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   na začatie   konania,   okrem   prípadov   výslovne uvedených v tomto zákone. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

11.   Podľa   § 50   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   okrem   všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia   sťažovateľa   porušili   [písm. a)],   označenie   právoplatného rozhodnutia,   opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)] a označenie, proti komu smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

12. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

13. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označil   za porušovateľa   svojich   práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

14.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľka   prostredníctvom kvalifikovaného   zástupcu   v texte   podaných   sťažností   ani   v ich   petite   neuviedla   spisové značky, pod ktorými sú ňou namietané konania vedené/by mali byť vedené pred krajským súdom, čo je zjavne v rozpore s § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde. Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľkou predložený návrh rozhodnutia vo veci samej (petit) nie je vymedzený   presne,   určito   a zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci (pozri bod 4) a v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľka síce v petite podanej sťažnosti uvádza, ktoré jej základné práva mali byť porušené, rozchádza sa však v presnom označení súdu, ktorý mal byť   ich   porušovateľom,   keď   v bodoch   1   až   3   označuje   za   porušovateľa   Krajský   súd v Košiciach a v bode 4 petitu Okresný súd Bratislava I. V rozpore s § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde nepredložila ústavnému súdu dôkaz o zásahu do svojich označených práv, keď   ani   porovnaním   obsahu   jednotlivých   sťažovateľkou   podaných   sťažností   a k nim doloženej prílohy (potvrdenie o prijatí podaní krajským súdom 14. júna 2010) nevyplýva zhoda medzi sťažovateľkou označenými dlžníkmi v tabuľkách nachádzajúcich sa na druhej strane podaných sťažností a dlžníkmi označenými v priloženej prílohe (potvrdenie o prijatí podaní   krajským   súdom...).   Dôsledkom   tohto   rozporu   je   skutočnosť,   že   sťažovateľka nepredložila ústavnému súdu hodnoverný dôkaz/doklad o tom, že v súvislosti s konkrétne v ňou   podaných   sťažnostiach   označenými   dlžníkmi   sa   obrátila   na   krajský   súd podaním/návrhom na konanie podľa § 250t OSP. Taktiež v rozpore so svojou povinnosťou podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde nepredložila ústavnému súdu právne perfektné splnomocnenia na zastupovanie zvoleným advokátom, v danom prípade JUDr. J. F., pretože ňou   predložené   splnomocnenia   sú   všeobecné   a absentuje   v nich   označenie   konkrétnej povinnej osoby a označenie konkrétnej právnej veci, v ktorej boli sťažovateľkou udelené.

15. Ústavný súd už len pripomína, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08). Ústavný súd podotýka, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné). Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky konštatuje, že sťažnosti vykazujú také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je   možné   preskúmať   splnenie   hoci   len   procesných   podmienok   konania   pred   ústavným súdom, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažovateľkou podaných sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

16. Ústavný súd tiež pripomína, že v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   v   súlade so svojou   ustálenou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   podania   sťažnosti   predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

17. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť (pozri bod 2 a 3), že sťažovateľka   nepreukázala/nedoložila   podanie   kvalifikovanej   sťažnosti   na   prieťahy v súdnom konaní adresovanú predsedovi súdu. Uvedená skutočnosť sama osebe by bola dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej neprípustnosť. Táto skutočnosť vyplýva opäť z porovnania   obsahu   jednotlivých   sťažovateľkou   podaných   sťažností   a k nim   doloženej prílohy – podania adresovaného krajskému súdu z 3. augusta 2011, ako aj z písomného vyrozumenia   krajského   súdu   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   z 25.   augusta   2011, v ktorých   nie sú   uvedené ani spisové   značky   napadnutých   konaní, ani označení dlžníci totožní s tými, ktorých presná identifikácia je poznamenaná v tabuľkách nachádzajúcich sa na druhej strane podaných sťažností.

18. Napokon ústavný súd pripomína, že pokiaľ ide o námietku riadneho nevybavenia sťažností   sťažovateľky   na   prieťahy   v   konaní   predsedom   krajského   súdu,   sťažovateľka mohla podať sťažnosť podľa § 63 a nasl. zákona o súdoch aj predsedovi nadriadeného najvyššieho súdu, aby vo veci urobil nápravu, čo však z jej sťažností nevyplýva.

19. Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľka sa domáha ochrany   svojich   práv   postupom   krajského   súdu   v bližšie   neoznačených   konaniach prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy tiež predčasne, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažností z dôvodu neprípustnosti.

20.   Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol   sťažovateľkou   podané   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu   neprípustnosti. Rozhodovaním o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky sa už ústavný súd nezaoberal, pretože   vzhľadom   na   opísané   okolnosti   posudzovaných   vecí   a   ustálené   právne   závery rozhodovanie o nich sa stalo bezpredmetným.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012