znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 424/2011-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M. – K., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v spojení   s čl. 142   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 druhej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   9 Co   287/2010 z 26. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. M. – K. o d m i e t a   pre jej neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. M. – K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v spojení   s čl.   1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy a práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   9   Co   287/2010   z   26.   mája   2011   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva tento sťažovateľom uvádzaný skutkový stav: «Sťažovateľ sa v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C/15/2007 domáha uloženia povinnosti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaný“), zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len   „ministerstvo“),   zaplatiť   sťažovateľovi   istinu   5   000   000   Sk   s   príslušenstvom   ako náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   a   nesprávnym   úradným   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „konkurzný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 39-24K 169/02. Namietaný nesprávny úradný postup konkurzného súdu spočíval v tom, že sťažovateľ podal návrh na vyhlásenie konkurzu proti svojmu dlžníkovi (spoločnosť V., spol. s r. o.) dňa 12. júna 2002, no o návrhu sťažovateľa rozhodol konkurzný súd zamietnutím návrh prvýkrát až 16. augusta 2004, aj to po viacerých predošlých urgenciách sťažovateľa. Počas trvania tejto nečinnosti konkurzného súdu, ktorému nebránili v konaní žiadne právne ani skutkové okolnosti konkurznej veci, došlo v spoločnosti V., spol. s r. o. k podstatným majetkovým   zmenám,   v   dôsledku   ktorých   by   napokon   vyhlásenie   konkurzu   neprinieslo požadovaný účinok spočívajúci v uspokojení pohľadávky žalobcu, a to ani v jej pomernej časti. Sťažovateľ bol toho názoru, že splnenie jednotlivých podmienok pre priznanie jeho nároku na náhrade škody (porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť) v konaní dostatočne preukázal.

Okresný   súd   žalobu   sťažovateľa   zamietol   rozsudkom   zo   dňa   14.   mája   2008, č. k. 16 C/15/2007-197 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)... Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd v poradí prvým rozsudkom zo dňa 26.   marca 2009,   č. k. 9 Co/245/2008-438 (ďalej len „prvý rozsudok krajského súdu“), pričom prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil (krajský súd v odvolacom konaní   čiastočne   doplnil   dokazovanie   a   vo   svojom   odôvodnení   sa   svojimi   závermi v podstatnej   časti   priklonil   k   rozsudku   okresného   súdu,   s   výnimkou   otázky   právneho predpisu,   ktorý   bolo potrebné   aplikovať   na   namietanú   nečinnosť   konkurzného súdu pri vyhlasovaní konkurzu). Proti prvému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, v ktorej sťažovateľ   namietal   porušenie   jeho   základných   práv   zaručených   ústavou a dohovorom. Tejto ústavnej sťažnosti Ústavný súd... vyhovel nálezom zo dňa 1. júla 2010, sp. zn. II. ÚS 425/09-48 (ďalej len „nález ústavného súdu“), ktorým ústavný súd zrušil prvý rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci z ústavného súdu rozhodoval o veci krajský súd znova, pričom vo veci rozhodol napadnutým rozhodnutím...»

3.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   «krajský   súd   ako   odvolací   súd   rozhodoval v predmetnom spore medzi ním a žalovaným už v roku 2009, pričom vtedy vec napadla do senátu 9Co. Tento rozsudok ústavný súd zrušil nálezom a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Práve... v súvislosti s vrátením veci krajskému na ďalšie konanie, namieta sťažovateľ, že bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu. Rozvrh práce krajského súdu na rok 2010... neobsahuje žiadnu výslovnú a priamu úpravu pre postup v prípade vrátenia veci krajskému súdu ústavným súdom, t. j. úpravu, na základe ktorej by bolo možné priamo určiť, ktorý zo senátov krajského súdu je v takej veci zákonným sudcom... Zo skutočností, že (i) pre rok 2010 rozvrh práce neobsahuje výslovnú úpravu postupu pre prípad vrátenia veci ústavným súdom... a že (ii) pre rok 2011 už rozvrh práce obsahuje výslovnú úpravu aj pre prípad vrátenia veci ústavným súdom, vyplýva, že na vrátenie veci ústavným súdom v roku 2010 sa použije subsidiárna úprava v časti B, čl. V, bod 4, na s. 6, podľa ktorej: „v ostatných prípadoch, o pridelení veci a zložení senátu, rozhodne opatrením predseda súdu“. Zo spisu je zrejmé, že toto pravidlo použité nebolo... Je zrejmé, že v súdnom spise sa po vrátení veci z ústavného súdu nenachádza žiadne opatrenie predsedu krajského súdu podľa pravidla z časti B, č1. V, bod 4 na s. 6 rozvrhu práce krajského súdu na rok 2010, na základe ktorého by senát 9Co bol zákonným sudcom pre rozhodovanie o veci po jej vrátení z ústavného súdu. Krajský súd tak predmetnú vec po vrátení veci z ústavného súdu „automaticky“ zapísal do senátu, ktorý vo veci rozhodoval prvýkrát (9Co) bez toho, aby mal tento postup akúkoľvek oporu v rozvrhu práce krajského súdu platnom v čase vrátenia veci z ústavného súdu...

Napadnuté rozhodnutie bolo vyhlásené na pojednávaní konanom dňa 26. mája 2011, o konaní ktorého upovedomil krajský súd sťažovateľa na záver pojednávania konaného dňa 5. mája 2011 (v zápisnici z pojednávania zo dňa 5. mája 2011 na č. l. 498 až 505 sa uvádza: „Odvolací súd odvolacie pojednávanie odročuje na deň 26. mája 2011 o 9.00 hod. na č. dv. 1   za   účelom   vyhlásenia   rozhodnutia.   Prítomní   účastníci   berú   termín   na   vedomie a nebudú písomne predvolaní“).

Sťažovateľ,   ako   aj   právny   zástupca   sťažovateľa,   niekoľko   dní   pred   konaním vyhlásenia rozhodnutia vytýčeného na 26. mája 2011, overovali informáciu na webovom sídle ministerstva www.justice.gov.sk, pričom zhodne zistili, že v predmetnej veci označenej v prehľade pojednávaní spisovou značkou „9 Co/287/2010“ sa má 26. mája 2011 konať pojednávanie (označenie symbolom „P“ ako „pojednávanie“, nie spojením „VVR“, ktorým sa   označujú   verejné   vyhlásenia   rozhodnutí).   Súčasne   bol   ako   čas   konania   tohto „pojednávania“ uvedený čas 9,15 h, nie 9,00 h ako je uvedené v zápisnici z pojednávania konaného   dňa   5.   mája   2011.   V   nadväznosti   na   to   kontaktoval   advokátsky   koncipient právneho zástupcu sťažovateľa, Mgr. R. B., dva dni pred pojednávaním (24. mája 2011) informačné centrum krajského súdu za účelom preverenia/vyjasnenia informácie, (i) kedy sa má v skutočnosti konať vyhlásenie rozhodnutia, pôvodne vytýčené na 9,00 h, a (ii) či ide o pojednávanie alebo len o vyhlásenie rozhodnutia. Informačné centrum na základe tejto telefonickej žiadosti poskytlo informáciu, že v danej veci pôjde o pojednávanie s tým, že sa bude konať o 9,15 h a že teda v plnom rozsahu platí informácia, zverejnená na webovom sídle ministerstva.

Na   základe   týchto   informácií,   t.   j.   informácie   z   webového   sídla   ministerstva, potvrdenej informáciou poskytnutou pracovníčkou informačného centra krajského súdu, sa advokátsky   koncipient   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   Mgr.   R.   B.,   splnomocnený   na zastupovanie na predmetnom pojednávaní dostavil dňa 26. mája 2011 o 9,13 h do budovy krajského súdu pred pojednávaniu miestnosť č. 1. Z prehľadu pojednávaní, umiestnenom na dverách   pojednávacej   miestnosti   č.   1   a   od   osôb,   čakajúcich   pred   pojednávacou miestnosťou,   Mgr.   B.   zistil,   že pojednávanie,   resp.   vyhlásenie   rozhodnutia,   na   ktoré sa dostavil, sa konalo už o 9,00 h, pričom o 9,10 h začalo ďalšie pojednávanie vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Co/213/2010. Za týchto okolností Mgr. B. čakal do skončenia tohto „druhého“ pojednávania o 10,30 h, kedy vstúpil do pojednávacej miestnosti, o čom senát krajského súdu 9Co vykonal do spisu úradný záznam.

Sťažovateľ   sa   na   vyhlásenie   rozhodnutia   dostavil   osobne   o   9,05   h,   pričom   ho predsedníčka senátu upozornila, že tam mal byť o deviatej a vykázala ho z miestnosti. Sťažovateľ pritom senát informoval, že na webovom sídle ministerstva spravodlivosti bola informácia, že „pojednávanie“, resp. vyhlásenie rozhodnutia, sa má konať o 9,15 h, nie o 9,00 h a že túto informáciu prostredníctvom poverenej pracovníčky potvrdil aj krajský súd...»

4. V súvislosti s tvrdením o vzniku škody sťažovateľ poukázal na to, že „krajskému súdu opakovane navrhoval, aby svoje prípadné pochybnosti o právnom titule pohľadávky odstránil   vykonaním   dôkazov...   Vykonanie   týchto   dôkazov   by   celkom   jednoznačne odstránilo   akúkoľvek   pochybnosť...   Krajský   súd   takéto   dôkazy...   nevykonal,   pričom   ich nevykonanie ani nijako nezdôvodnil, čo za daných okolností predstavuje zásah do práv sťažovateľa na prístup k súdu...“.

5. Podľa názoru sťažovateľa „V predmetnej veci ide o ochranu pred zásahmi do základných   práv,   ku   ktorým   v   konečnom   dôsledku   došlo   rozhodnutím   krajského   súdu. Sťažovateľ   nemá   proti   napadnutému   rozhodnutiu   žiadne   dostupné   a   účinné   prostriedky nápravy, pretože sťažovatelia nemôžu napadnuté uznesenia napadnúť dovolaním, pričom v predmetnej veci (i) nekoná iný súd a (ii) nie sú sťažovateľovi dostupné žiadne ďalšie opravné prostriedky či iné právne prostriedky...“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1.   Základné   právo   sťažovateľa...   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v   spojení   s   čl.   1   Protokolu   č.   1   k   dohovoru,   základné   právo   nebyť   odňatý zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   základné   právo   na   verejné   vyhlásenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy a právo na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 druhá veta dohovoru rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 26. mája 2011, č. k. 9 Co/287/2010-516, a postupom Krajského súdu..., ktorý mu predchádzal, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 26. mája 2011, č. k. 9 Co/287/2010-516, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi JUDr. J. M. – K. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur (slovom tisíc eur)...

4. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi JUDr. J. M. – K. náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom... Rozsudok musí byť vyhlásený verejne...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo verejne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

8.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie označených základných   práv   zaručených   ústavou   a práv   zaručených   dohovorom   a dodatkovým protokolom (bod 6) spôsobené postupom krajského súdu, ako aj jeho rozsudkom z 26. mája 2011 a spočívajúce v ním tvrdených skutočnostiach už uvedených v bode 3, t. j. (i) že jeho vec po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 245/2008 z 26. marca 2009 nálezom ústavného súdu   sp.   zn. II.   ÚS   425/09   z 1.   júla 2010   nebola v súlade s rozvrhom   práce krajského   súdu   na   rok   2010   pridelená   na   ďalšie   konanie „zákonnému   sudcovi“ (resp. príslušnému senátu   krajského súdu)   a (ii)   že zavinením   krajského   súdu   sa   jeho právny zástupca   nemohol   včas   zúčastniť   (fakticky   bola   vylúčená   jeho   účasť)   pojednávania konaného na tomto   súde   26.   mája 2011   o 9.00   h,   kedy   bol   vyhlásený rozsudok.   Ďalej namietal, ako uviedol v bode 4, (iii) že súdy nevykonali ním navrhované dôkazy, čo malo spôsobiť   v konečnom   dôsledku   nesprávne   skutkové   a právne   závery   o jeho   veci rozhodujúceho odvolacieho súdu, a tým „zásah do práv sťažovateľa na prístup k súdu“.

10. Podľa § 236 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa   §   237   písm.   g)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu ak... bol súd nesprávne obsadený...

11. Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238, resp. § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípady, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] alebo ak bol súd nesprávne obsadený [§ 237 písm. g) OSP].

12. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle stabilnej súdnej praxe [pozri napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. septembra   2001   sp. zn.   5   Cdo   102/01]   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (II. ÚS 102/04). V inej veci najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol (rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. februára 2001 sp. zn. 2 Cdo 114/2000): „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“ Vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cdo 120/2009 vyslovil najvyšší súd uznesením z 31. júla 2009 tento právny názor: „Verejné vyhlásenie rozsudku je úkon   súdu,   ktorý   je   z hľadiska   vecného,   časového,   miestneho   a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Ak   súd účastníka neupovedomil zákonu zodpovedajúcim spôsobom o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, odňal mu možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f); táto procesná vada konania je odstrániteľná len zrušením rozhodnutia vydaného v konaní, v ktorom k nej došlo.“

13.   Podľa   právneho   názoru   k ustanoveniam   §   237   OSP   vyjadreného   v publikácii J. Krajčo a kol. Občiansky súdny poriadok, I. diel, Komentár, IV. aktualizované vydanie. Bratislava:   EUROUNION,   spol.   s r.   o.   (ďalej   len „citovaná   publikácia“),   na   s.   620: „Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožní účastníkovi   konania   realizáciu   procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   bola   účastníkovi   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom v odvolacom konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa. Pod postupom súdu treba rozumieť nielen postup predsedu senátu alebo senátu (samosudcu), ale aj súhrnnú faktickú činnosť iných zamestnancov súdu, ktorí vykonávajú určité úkony v rámci ich pracovnej náplne,   ak   táto   činnosť   mala   za   následok,   že   účastník   nemohol   uplatniť   pred   súdom procesné oprávnenia priznané mu zákonom. Odňatím možnosti konať pred súdom je nielen procesný postup súdu, ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť svoje práva napr. preto, že jeho odvolanie bolo odvolacím súdom nesprávne odmietnuté.“ Na   s.   621: „Nesprávne   obsadeným súdom   je taký   súd,   ktorý   nie je   obsadený   v súlade s ustanoveniami   určujúcimi   zloženie   súdneho   orgánu,   ktorý   má   tú   ktorú   vec   prejednať a o nej rozhodnúť.“ Podľa iného rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri R 64/2002) na s. 623 citovanej   publikácie   „účastníci   konania   musia   byť   riadne   a včas   upovedomení   nielen o dátume a čase nariadeného pojednávania, ale tiež o mieste, kde sa má pojednávanie konať, a to tak, aby o ňom nemohli vzniknúť žiadne pochybnosti.

Ak boli účastníci konania chybne predvolaní na pojednávanie do inej pojednávacej miestnosti než tej, v ktorej bola vec z tohto dôvodu bez ich účasti prejednaná a rozhodnutá išlo o nesprávny postup súdu, ktorým im bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p.“. (Ústavný súd poznamenáva, že uvedený právny názor je   plne   aplikovateľný   aj   na   zmenu   času   konania   pojednávania,   resp.   pojednávania,   na ktorom   mal   byť   verejne   vyhlásený   rozsudok.) Podľa   právneho   názoru   publikovaného v časopise „Zo súdnej praxe č. 3/1996“ (s. 50) uvedeného v citovanej publikácii na s. 628: „Pod pojmom postup súdu v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. treba rozumieť nielen postup senátu a predsedu senátu (samosudcu), ale aj úkony iných pracovníkov súdu, v dôsledku ktorých   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.“   a právneho   názoru   publikovaného v tomto periodiku (Zo súdnej praxe č. 2/1998, s. 26) uvedeného v citovanej publikácii na s. 629: „Nesprávne obsadeným súdom v zmysle § 237 písm. g) O. s. p. je súd, ktorý nie je obsadený   v súlade   s ustanoveniami   určujúcimi   zloženie   súdneho   orgánu,   ktorý   má   vec prejednať a rozhodnúť.“

14. Základným právom na súdnu ochranu a na zákonného sudcu sa ústavný súd zaoberal napr. vo veci sp. zn. II. ÚS 136/08 (nález z 5. novembra 2008), v ktorej vyslovil právny názor (zverejnený pod č. 60/2008 v Zbierke rozhodnutí a nálezov ústavného súdu), podľa ktorého, «Realizáciu základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)   podľa   čl.   46   až   50   ústavy   v dovolacom   konaní   umožňuje   predovšetkým ustanovenie   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Práve   preto   jednotlivé   dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku treba vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana už uvedeným článkom ústavy. Z toho vyplýva, že súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad, ktorý zastáva najvyšší súd, neposkytuje ochranu základnému právu na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v dovolacom konaní, a preto nie je ani ústavne akceptovateľný.».

15. Problematikou práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi sa pomerne podrobne zaoberá   JUDr.   Ján   Drgonec,   DrSc.,   v monografii   „Ústava   Slovenskej   republiky   – Komentár (Šamorín: HEURÉKA, prvé vydanie, 2004; ďalej len „monografia“), z ktorej (v súvislosti s posudzovaním   predmetnej   sťažnosti)   považuje   ústavný   súd   za   relevantné   citovať   toto „Z právnych názorov ústavného súdu vyslovených v rozhodnutiach vo veciach I. ÚS 8/94, II. ÚS 15/96, II. ÚS 43/97 a II. ÚS 47/99, ako aj z navrhovateľom citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu“ (s. 346 monografie).

„Rozvrh práce podľa právnych názorov ústavného súdu má kľúčový význam pre uplatnenie práva na zákonného sudcu. Zákonným sudcom môže byť ľubovoľný sudca, ktorý sa podľa rozvrhu práce má stať sudcom v danej veci. Podmienkou však musí byť, aby sa vec pridelila v súlade s rozvrhom práce ustanoveným pre kalendárny rok, v ktorom sa vec má prideliť podľa času doručenia žaloby na súd. Ak sa vec pridelí sudcovi podľa iného rozvrhu práce, taký stav nemožno kvalifikovať ako splnenie podmienok pre uplatnenie práva na zákonného sudcu“ (s. 347 monografie).

«... ústavný súd predovšetkým zohľadnil, že podľa platnej právnej úpravy konania pred   všeobecnými   súdmi   sú   ich   závažné   procesné   pochybenia   (vrátane   porušenia základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   §   48   ods.   1   ústavy)   dôvodom   jednak   na podanie odvolania [podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP a podľa § 205a ods. 1 písm. a) OSP], jednak   dovolania   [podľa   §   237   písm.   g)   OSP].   Tieto   riadne   a mimoriadne   opravné prostriedky umožňujú účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Tieto skutočnosti vyúsťujú   do záveru,   že sú   to   predovšetkým všeobecné súdy,   ktoré na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľke (ako účastníčke súdneho konania) sú oprávnené aj povinné poskytnúť ochranu namietanému porušeniu jej základného práva a nie   ústavný   súd   v konaní   o sťažnostiach.   V snahe   zabrániť   účelovému   obsadzovaniu konajúceho   súdu   ad   hoc   je   v prvom   rade   v záujme   účastníka   konania,   aby   namietol porušenie ústavnej ochrany vyplývajúcej zo zásady o zákonnom sudcovi vzápätí po tom, ako sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich takúto námietku.

Jednou   z dôležitých   zásad,   ktoré   sa   v občianskom   súdnom   konaní   v súčasnosti zdôrazňujú, je aj zásada „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“) (§ 1, § 3, § 5 a § 6 OSP), z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich súčinnosti.

Preto   aj keď OSP výslovne neustanovuje právo účastníkov vyjadriť   sa k osobám sudcov a prísediacich, ktorí majú podľa rozvrhu práce vec prejednať a rozhodnúť, nie je im možné toto právo v rámci občianskeho súdneho konania uprieť aj so zreteľom na to, že porušenie   ústavou   garantovaného   základného   práva   neodňateľnosti   zákonnému   sudcovi odôvodňuje podanie riadneho, ale aj mimoriadneho opravného prostriedku.“ (IV. ÚS 10/02 Uznesenie zo 4. septembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2002 – II. Polrok, s. 1027-1028, uvedené na s. 350 monografie).»

16. Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach vyslovil právny názor, podľa ktorého „Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1 ústavy,   z čl.   38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a napokon   aj   z čl.   6   ods.   1 dohovoru,   a rozhodnutie   vydané   v takomto   konaní   preto   nemôže   byť   ústavne akceptovateľné. Súčasťou základného práva na zákonného sudcu, resp. na súd zriadený zákonom   je   požiadavka,   aby   prípadné   námietky   účastníka   súdneho   konania   ohľadne porušenia   uvedených   práv   boli   náležite   preskúmané   a aby   sa   súd,   príslušný o týchto námietkach   rozhodovať,   s nimi   preskúmateľným   spôsobom   vysporiadal.“ (napr. III. ÚS 116/06, II. ÚS 136/08).

III.

17.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

18.   Podľa   stabilnej judikatúry   ústavný súd   nie je oprávnený   poskytovať ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní   pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými   procesnými   úkonmi   (podobne   napr.   IV.   ÚS   49/05,   II. ÚS 73/05, I. ÚS 243/2010).

19.   Sťažovateľom   namietané   porušenia   práv   vyúsťujú   do   jeho   tvrdenia   o odňatí možnosti   konať   pred   súdom   a práva   na   zákonného   sudcu   (pozri   body   3,   4,   9),   čo v okolnostiach   danej   veci   predstavuje   dovolacie   dôvody   proti   rozhodnutiu   krajského (odvolacieho) súdu podľa § 237 písm. f) a g) OSP. Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ nevyčerpal tento opravný prostriedok, ktorý mu Občiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu jeho základných práv.

20. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal/má možnosť podať   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   dovolanie,   a to   v časti   podanej sťažnosti,   v ktorej   tvrdí   také   porušenie   svojich   procesných   oprávnení,   ktoré   napĺňajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) a g) OSP. Ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

21. Vychádzajúc   z týchto   právnych   záverov   a skutkového   stavu   opísaného sťažovateľom ústavný súd uzavrel, že v jeho veci vo vzťahu k namietaným porušeniam práv nie je sťažnosť prípustná, preto ju odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

22. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011