znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 424/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 22/06 a jeho rozsudkom z 13. marca 2009, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 41/09 a jeho rozsudkom z 24. marca 2010, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 132/09   a   postupom Okresného súdu Humenné v   konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 192/08 a jeho rozsudkami z 24. apríla 2009 a 12. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. v celosti o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 26. mája 2010 doručená sťažnosť J. V. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 22/06 a jeho rozsudkom z 13. marca 2009, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 41/09 a jeho rozsudkom z 24. marca 2010, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 132/09 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 192/08 a jeho rozsudkami z 24. apríla 2009 a 12. februára 2010.

2.   Zo   sťažnosti   a z jej príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ bol   a stále je účastníkom viacerých súdnych konaní, ktoré sa týkajú užívania bytu, v ktorom pôvodne býval so svojou manželkou,   s ktorou   bol   rozvedený.   Okresný   súd   uznesením   z 5.   januára   2006 sťažovateľovi   zakázal,   aby   dočasne   nevstupoval   do   predmetného   bytu,   čo   krajský   súd uznesením z 15. februára 2006 potvrdil (,,zákaz nevstupovať“ je pritom právny nezmysel, pozn.).   V následnom   konaní o úplné vylúčenie   sťažovateľa   z užívania bytu okresný   súd rozsudkom z 12. novembra 2007 vylúčil sťažovateľa z užívania bytu až do právoplatného skončenia   konania   o   zrušenie spoločného nájmu bytu.   Krajský   súd   uznesením zo 17. septembra 2008 rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní okresný súd rozsudkom z 13. marca 2009 napadnutým touto sťažnosťou opätovne   vylúčil   sťažovateľa   z užívania   bytu   až   do   právoplatného   skončenia   konania o zrušenie   spoločného   nájmu   bytu.   Krajský   súd   rozsudkom   z 24.   marca   2010   taktiež napadnutým touto sťažnosťou rozsudok okresného súdu potvrdil.  

3. V konaní o zrušenie spoločného nájmu bytu okresný súd rozsudkom z 24. apríla 2009   zrušil   právo   spoločného   nájmu   bytu   účastníkov   konania,   za   výlučnú   nájomníčku a členku   družstva   určil   bývalú   manželku   sťažovateľa,   bytovú   náhradu   sťažovateľovi nepriznal a zaviazal ho vypratať a odovzdať byt bývalej manželke v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu ešte nerozhodol. Krajský súd však uznesením zo 17. decembra 2009 uložil okresnému súdu, aby rozhodol o vzájomnom návrhu sťažovateľa, ktorým sa tento domáhal určenia, že právo užívať byt patrí len jemu a bývalá manželka je povinná   byt   vypratať.   Okresný   súd   rozsudkom   z 12.   februára   2010   vzájomný   návrh sťažovateľa   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   taktiež odvolanie, o ktorom krajský súd ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu ešte nerozhodol.

4. Podstatné sťažnostné námietky smerujú k poukázaniu na údajné nesprávne právne posúdenie   veci   okresným   súdom   a krajským   súdom,   keďže   sťažovateľ   je   názoru,   že spoločný   nájom   bytu   manželov   je   v uvedenom   prípade   vylúčený,   jedine   on   je   členom družstva a právoplatnosťou rozsudku o rozvode (t. j. 7. februára 2006) právo užívať byt zostalo len jemu. Ako ďalej uvádza: „Od tohto termínu, bohužiaľ okresný súd a krajský súd svojimi postupmi a rozhodnutiami, ktoré sú jednoznačne v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, bránia svojimi prieťahmi v konaniach, aby sťažovateľ mohol reálne uplatňovať   svoje   práva   voči   bytu.   Napr.   okresný   súd   o   dočasnom   vylúčení   rozhodol rozsudkom 10C/22/2006-140 až dňa 13. 03. 2009 a krajský súd tento rozsudok potvrdil až po roku, rozsudkom č. k. 10Co/41/2009-158 zo dňa 24. 03. 2010. Ďalej okresný súd zavinil prieťahy v konaní o zrušení práv spoločníkov nájmu, pretože v rozsudku 10C/192/2008-78 z 24. 04. 2009 nerozhodol o vzájomnom návrhu, takže dodnes nie je v tejto veci rozhodnuté. Už vyše   štyroch   rokov   nedokázali   rozhodnúť   v   týchto   veciach.   Už   vyše   štyri   roky   sa sťažovateľ nemôže zákonným spôsobom domôcť svojich práv.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach porušené boli, a aby zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 41/09 z 24. marca 2010 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C 22/06 z 13. marca 2009 a vec mu vrátil   na opätovné prejednanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov. Ďalej žiadal, aby ústavný súd uložil krajskému súdu vec vedenú pod sp. zn. 2 Co 132/09, resp. okresnému súdu vec vedenú pod sp. zn. 10 C 192/08, rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Bez akéhokoľvek zdôvodnenia žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania v sume 254,88 €.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona   Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej   porušenie   základných   práv   a   slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto   ústavný   súd   skúmal,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 22/06 a jeho rozsudkom z 13. marca 2009

8. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv   a slobôd   fyzických   osôb   a   právnických   osôb.   V zmysle   princípu   subsidiarity formulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať konanie a rozsudok okresného súdu, pretože právomoc   rozhodnúť   o ochrane   práv   sťažovateľa,   ktoré   ním   mohli   byť   porušené,   mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ním podaného odvolania. Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 41/09 a jeho rozsudkom z 24. marca 2010

9. Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne   dohovorom   garantovaných   práv   a slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej),   nie   je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

11.   Vychádzajúc z týchto   kritérií   ostalo   v právomoci   ústavného   súdu   posúdiť,   či rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ   vylúčený   z užívania   bytu   až do   právoplatného   skončenia   konania   o zrušenie spoločného   nájmu   bytu,   mohlo   dôjsť   k   zásahu   do   označených   práv   sťažovateľa. V odôvodnení rozsudku krajského súdu tento po prepise dôvodov rozsudku okresného súdu, podstatných   dôvodov   odvolania   a vyjadrenia   k nemu   na   vlastné   odôvodnenie   rozsudku uviedol:

,,Súd pri rozhodovaní o návrhu na obmedzenie užívacieho práva bytu podľa § 705a Obč.   zák.   dokazovaním   podľa   občianskeho   súdneho   konania   zisťuje,   či   je   splnená podmienka fyzického alebo psychického násilia, alebo hrozby takéhoto násilia vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome alebo byte, alebo fyzického násilia alebo hrozby takýmto násilím vo vzťahu k rozvedenému manželovi ako spoločnému užívateľovi bytu alebo k blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte. V prípade splnenia uvedenej podmienky súd vždy vo svojej pôsobnosti hodnotí stav a stupeň narušenia vzťahov medzi osobami z tohto hľadiska, či sa stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným. Rozhodnutie o   tejto   otázke   je   výsostným   oprávnením   súdu   a   bude   závislé   od   okolnosti   konkrétneho prípadu a úvahy súdu. O obmedzení užívacieho práva, ako aj o dĺžke trvania takéhoto obmedzenia rozhoduje súd s prihliadnutím na záujem zabrániť súčasnej prítomnosti osôb, ktoré sa dopúšťajú násilia alebo vyhrážajú sa násilím osôb, proti ktorým toto násilie alebo hrozba násilia smeruje a tiež s prihliadnutím na reálne možnosti uskutočnenia takéhoto násilia.

Pokiaľ ide o vylúčenie spoluvlastníka z užívania spoločného bytu, ide o výnimočný zásah a ide tu o krajné riešenie, ktoré prichádza do úvahy vtedy, ak nemožno docieliť zamedzenie násilia iným spôsobom bez obmedzenia užívacieho práva. Prvostupňový súd na základe   vykonaného   dokazovania   dospel   k   právnemu   záveru, že   je potrebné   obmedziť užívacie právo   z   uvedených dôvodov, že zo strany odporcu dochádzalo k fyzickému a psychickému násiliu nielen vo vzťahu k rozvedenej manželke, ale aj vo vzťahu k dcére. S poukazom na uvedené odvolací súd sa s týmto právnym záverom súdu prvého stupňa stotožnil.

Ďalší   odvolací   dôvod   zo   strany   odporcu   spočíva   v   tom,   že   navrhovateľka   nie   je aktívne   vecne   legitimovaná   na   podanie   takéhoto   návrhu   a   to   z   tohto   dôvodu,   že predmetný   byt,   v   ktorom   manželia   bývali,   patrí   odporcovi   na   základe   toho,   že tento získal   ešte   pred   uzavretím   manželstva   a ide o   družstevný   byt   a   užívacie   právo   patrí výlučne   jemu.   Odvolací   súd   sa   dôsledne   vysporiadaval   aj   s   týmto   odvolacím dôvodom   a   dospel   k záveru, že   ani tento odvolací   dôvod   zo   strany   odporcu   nie je dôvodný.   V   danom   prípade   došlo   k   výmene   bytu   v   priebehu   trvania   manželstva. K   platnosti   dohody   o   výmene   bytu   sa   vyžaduje   písomná   forma.   Ak   je   vymieňaný byt v   spoločnom   nájme,   účastníkmi   dohody   musia byť všetci   spolunájomníci, t.j. obaja manželia.   O   výmene   bytu   člena   SBD   sa   musí   spísať   písomná   dohoda,   ktorá   musí obsahovať   aj   vyhlásenie   účastníkov   o   prevode   členských   práv   a   povinností   a   dohodu o   vzájomnom   majetkovom   vyrovnaní.   Dohodu   schvaľuje   predstavenstvo   družstva. Uskutočnením   výmeny   zaniká   užívacie   právo   k   vymieňanému   bytu.   Schválením výmeny   sa   však len zakladá   nárok   na   uzavretie   dohody   o   odovzdaní   a   prevzatí   bytu a teda samotným   uskutočnením   výmeny ešte nevzniká   právo   osobného   užívania bytu.   Dohodu   o   výmene bytu možno   uskutočniť   až   dňom, keď nadobudne právoplatnosť   rozhodnutie   posledného   z   týchto   orgánov.   Ak   dôjde   k   výmene družstevného bytu, ku ktorému manželom vzniklo právo spoločného užívania, ale nevzniklo právo spoločného členstva v bytovom družstve za iný družstevný byt, vzniká už so vznikom práva spoločného užívania k novému vymenenému bytu   manželom aj právo spoločného členstva. To isté platí, ak manželom vznikne za trvania manželstva právo osobného užívania k družstevnému   bytu   v dôsledku   prevodu   členských   práv   a povinností   na   jedného   z nich alebo v dôsledku pripadnutia členského podielu jednému z nich dedením.

S poukazom na uvedené odvolací súd má za to, že tento byt nepatrí iba odporcovi. Je pravda,   že   odporca   nadobudol   stabilizačný   družstevný   byt   v   čase   pred   uzavretím manželstva, avšak po uzavretí manželstva došlo k výmene družstevného bytu a tým, že došlo k výmene   družstevnému   bytu,   k tomuto   vymenenému   družstevnému   bytu   majú   obaja manželia právo spoločného členstva a tiež aj právo osobného užívania družstevného bytu v dôsledku   prevodu   členských   práv   a   povinností   na   oboch   manželov.   V   stanovách stavebného   bytového   družstva   B   v   čl.   44   je   upravený   zánik   práva osobného   užívania   družstevného   bytu.   Právo   osobného   užívania   družstevného   bytu zaniká   podľa   bodu   1   písm.   b/   písomnou   dohodou   medzi   družstvom   a   členom,   t.j. užívateľom   družstevného   bytu   dňom   určeným   v   dohode.   Zánik   práva   osobného užívania   k   prvému   bytu   č.   13   došlo   na   základe   dohody   a ďalšou   dohodou,   ktorá   bola uzavretá   medzi   stavebným   bytovým   družstvom   a bývalými   manželmi   došlo   k dohode o spoločnom   užívaní   vymeneného   bytu   obom   manželom   a zároveň   vzniklo   aj   právo spoločného členstva a právo spoločného užívania k uvedenému bytu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.“

12. V odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku sa krajský súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom vysporiadal tak s dôvodmi, pre ktoré je možné v zmysle § 705a Občianskeho   zákonníka   vylúčiť   sťažovateľa   z   užívania   bytu,   ako   aj   otázkou   vzniku a existencie   spoločného   členstva   manželov   v družstve   a   práva   spoločného   užívania k uvedenému bytu. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jeho označené práva. Krajský súd dal sťažovateľovi v napadnutom rozsudku podrobnú odpoveď na to, prečo v jeho veci boli   splnené   zákonné   podmienky   na   jeho   dočasné   vylúčenie   z užívania   bytu   a prečo navrhovateľka (bývalá manželka) bola aktívne legitimovaná na podanie takéhoto návrhu. Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   nevykazuje   všeobecný   charakter   a   primeraným spôsobom reaguje na všetky odvolacie námietky sťažovateľa.

13. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m.   II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa   názoru ústavného súdu   predmetný právny výklad krajského súdu takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 192/08

a jeho rozsudkami z 24. apríla 2009 a 12. februára 2010

14. Aj v tomto prípade platí (rovnako ako v bode 8 odôvodnenia tohto uznesenia), že ústavný súd nemal právomoc preskúmať toto konanie a rozsudky okresného súdu, pretože právomoc   rozhodnúť   o ochrane   práv   sťažovateľa,   ktoré   nimi   mohli   byť   porušené   mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ním podaných odvolaní. Ako uviedol sťažovateľ v sťažnosti, tak proti rozsudku z 24. apríla 2009, ako aj proti rozsudku z 12. februára 2010 podal odvolanie, o ktorých ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo odvolacím súdom rozhodnuté. Právomoc krajského súdu poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred prípadným porušením označených práv týmito rozsudkami okresného súdu pritom vylučuje právomoc ústavného súdu, čo viedlo k odmietnutiu sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote postupom okresného súdu v označených konaniach

15.   Podľa   stabilizovanej   a konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   ochrana označenému základnému právu sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde   uplatnená   v   čase,   keď   namietané   porušenie   označeného   práva   ešte   trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, I. ÚS 423/08). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, nedochádza k   namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02, I. ÚS 226/08, I. ÚS 423/08). Z obsahu sťažnosti a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   konanie   okresného   súdu   o   vylúčenie   sťažovateľa z užívania bytu sa na tomto súde skončilo vyhlásením rozsudku z 13. marca 2009. Konanie o zrušenie práva spoločného nájmu bytu prebiehalo na okresnom súde do 12. februára 2010, keď tento vyhlásil rozsudok, ktorým zamietol vzájomný návrh sťažovateľa. Z uvedeného vyplýva,   že   okresný   súd   už   v čase   uplatnenia   ochrany   označených   práv   sťažovateľom prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdu (26. mája 2010) nemohol porušovať jeho označené práva, pretože už vo veci nekonal a vec sa nachádzala na krajskom súde ako odvolacom   súde   (zrušenie   práva   spoločného   nájmu   bytu),   resp.   bola   už   právoplatne skončená (vylúčenie z užívania bytu). Ak už teda v čase podania sťažnosti okresný súd vo veci sťažovateľa nekonal, nemohol ani porušovať jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote.

K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote postupom krajského súdu v označených konaniach

16. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, ústavný súd vždy skúma, či sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde všetky právne prostriedky na ochranu týchto práv. Takto skúma, či boli   využité   právne   prostriedky,   ktoré   sťažovateľovi   na   ochranu   týchto   práv   poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanoveniach § 62 až § 68 (napr. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05). Sťažnosť účastníka konania predsedovi súdu   sa   podľa   uvedených   ustanovení   môže   týkať   aj   porušovania   práva   na   verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z obsahu sťažnosti (ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) nevyplýva, že by sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu postupoval vo vzťahu ku krajskému súdu tak, ako mu to umožňovali tieto zákonné ustanovenia. Absencia tvrdenia sťažovateľa o podaní sťažnosti predsedovi krajského súdu, ako aj absencia preukázania jej podania umožňujú ústavnému súdu urobiť záver o tom, že sťažovateľ nevyužil tento právny prostriedok na ochranu svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote). Ak sa   sťažovateľ   domnieval,   že   nečinnosťou   krajského   súdu   v jeho   právnej   veci   boli porušované jeho práva, mohol (a mal) ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využiť iný právny prostriedok ochrany svojich práv, a to sťažnosť predsedovi tohto súdu. Túto totiž podľa opakovane vyslovovaného právneho názoru ústavného súdu možno považovať za účinný   prostriedok   ochrany   tých   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov (napr. II. ÚS 93/04). Účelom tejto sťažnosti je totiž okrem iného aj odstránenie zistených nedostatkov (v prípade ak boli zistené), pričom predseda súdu má zákonnú možnosť prijať a zabezpečiť   vykonanie   adekvátnych   opatrení   na   ich   odstránenie.   Nevyčerpanie   tejto zákonnej   možnosti   sťažovateľom   má   za   následok   odmietnutie   jeho   sťažnosti   v časti smerujúcej proti namietanému postupu krajského súdu pre neprípustnosť.

17.   Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol. Keďže   došlo   k odmietnutiu   sťažnosti,   ústavný   súd   sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi sťažovateľa   (zrušenie   rozudkov   krajského   súdu   a   okresného   súdu,   primerané   finančné zadosťučinenie   a náhrada   trov   konania),   keďže   tieto   sú   viazané   na   to,   že   ústavný   súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010