znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 423/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SENOBLE Central Europe, s. r. o., so sídlom T. G. Masaryka 8580, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a v   čl.   36   ods.   1 Listiny základných   práv   a slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici sp. zn. 16 CoPr 13/2012 z 23. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SENOBLE Central Europe, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 3. septembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   SENOBLE   Central Europe, s. r.   o.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 16 CoPr 13/2012 z 23. mája 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   žalobou   podanou   Okresnému   súdu   Zvolen   (ďalej   len „okresný   súd“)   sa   žalobca   (Š.   H.)   domáhal   proti   sťažovateľke   ako   jeho   bývalej zamestnávateľke   zaplatenia   sumy   25 582,98   €   s príslušenstvom   z   titulu   náhrady   škody podľa § 243 ods. 4 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce účinného do 31. marca 2002 (ďalej len „Zákonník práce“). Predmetná škoda mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku toho, že mu sťažovateľka   nevyplatila   tzv. „cieľovú   odmenu“,   ktorej   vyplatenie si   pre   prípad skončenia pracovného pomeru mal žalobca na jednej strane a sťažovateľka na strane druhej dojednať v „ods. 2 časti IX“ tzv. manažérskej zmluvy uzavretej 14. februára 2000 (ďalej len „manažérska zmluva“), pričom žalobca mal svoj nárok odôvodniť tým, že v inom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 81/04 mal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   súd   dovolací   v tejto   veci   rozhodnúť   o neplatnosti „ods. 2 časti IX“ dotknutej manažérskej zmluvy.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 81/2011 z 28. septembra 2012 žalobe žalobcu vyhovel   a sťažovateľke   uložil   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   sumu   25 582,98   € s príslušenstvom, pričom na základe odvolania sťažovateľky krajský súd svojim rozsudkom sp. zn. 16 CoPr 13/2012 z 23. mája 2013 predmetný rozsudok okresného súdu ako vecne správny   potvrdil   (obidva   rozsudky   v spojení   nadobudli   právoplatnosť   1.   júla   2013). Následne okresný súd svojím uznesením č. k. 15 C 18/2011-221 z 1. augusta 2013 rozhodol o trovách konania.

Tak   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   založili   svoje   rozhodnutie   na   konštatovaní najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 4 Cdo 132/07 zo 17. decembra 2008 (t. j. v rozhodnutí v inej   veci,   pozn.)   o neplatnosti   dojednania   v „ods.   2   časti   IX“ dotknutej   manažérskej zmluvy,   ktorého   neplatnosť   najvyšší   súd   konštatoval   z dôvodu   jeho   rozporu s ustanoveniami Zákonníka práce s tým, že okresný súd aj krajský súd konštatovali, že túto neplatnosť   zavinila   sťažovateľka   ako   zamestnávateľka   žalobcu,   a nie   samotný   žalobca, ktorý   ako   zamestnanec   mal   legitímne   očakávanie   na   vyplatenie   z neplatného   právneho úkonu dojednanej „cieľovej odmeny“, v dôsledku nevyplatenia ktorej mu tak mala v zmysle § 243 ods. 4 Zákonníka práce vzniknúť škoda vo forme ušlého zisku v sume rovnajúcej sa výške tejto „cieľovej odmeny“, o ktorú (sumu) sa jeho majetok mal zväčšiť, no v rozpore s jeho očakávaniami sa nezväčšil.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 CoPr 13/2012 z 23. mája 2013, a to jednak z dôvodu, že krajský súd podľa jej názoru priznal žalobcovi nárok na zaplatenie ním žalovanej finančnej čiastky aj   napriek   už   v minulosti   najvyšším   súdom   konštatovanej   neplatnosti   právneho   úkonu, ktorý by   mal   byť   právnym   titulom   tohto   žalobou   uplatneného   finančného   nároku (t. j. z neplatného právneho úkonu nemôže plynúť žiadny právne relevantný a vymáhateľný nárok), a jednak aj z dôvodu, že podľa sťažovateľky v zmysle aplikovaných ustanovení Zákonníka   práce   o zodpovednosti   zamestnávateľa   za   škodu   vzniknutú   zamestnancovi v dôsledku neplatnosti právneho úkonu, ktorého neplatnosť zamestnanec nezavinil, možno zamestnancovi priznať iba náhradu škody vzniknutej z pracovno-právnych nárokov, pričom „cieľová odmena“ dojednaná v manažérskej zmluve takýto charakter podľa sťažovateľky nemala. Okrem toho sťažovateľka vidí arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu aj v tom, že krajský súd podľa nej nezvážil, že podľa Zákonníka práce možno uhradiť iba tzv. skutočnú škodu, t. j. škodu, ktorá už vznikla, a teda o hodnotu ktorej sa v dôsledku škodnej udalosti už reálne zmenšil majetok poškodeného, a nie aj ušlý zisk, ktorý si uplatňoval žalobca a ktorý   predstavuje   ujmu,   ktorej   hodnota   sa   rovná   hodnote,   o ktorú   by   sa   majetok poškodeného iba mohol zväčšiť, no nestalo sa tak.

V uvedených súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla:«Tvrdíme, že Navrhovateľovi v tomto prípade nevznikla žiadna škoda a už vôbec nie škoda skutočná, ktorú by bolo výlučne možné nahradiť podľa pracovnoprávnych predpisov.... Neposkytnutie dohodnutého plnenia, ktoré je dohodnuté už samo o sebe v rozpore s   pracovnoprávnymi   predpismi,   nemôže   byť   podľa   nášho   názoru   nikdy   škodou   (ušlým ziskom), teda majetkovou ujmou, na ktorej náhradu by mohol mať zamestnanec právny nárok. Z   vyššie   uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   plnenie   podľa   vyššie   uvedeného ustanovenia Manažérskej zmluvy bolo takej povahy, že si ho zmluvné strany Manažérskej zmluvy podľa platného a účinného práva nikdy nemohli a nesmeli dohodnúť, a teda by Navrhovateľovi   na   takéto   plnenie,   a   teda   ani   na   sumu,   ktorú   v   uvedenom   občianskom súdnom konaní Navrhovateľ od sťažovateľa požadoval, nikdy a za žiadnych okolností nebol býval vznikol akýkoľvek právne relevantný nárok....

...   z   ustanovenia   §   243   ods.   4   zákona   č.   65/1965   Zb.   Zákonník   práce   v   znení neskorších predpisov vyplýva, že v prípade ak zamestnanec nespôsobil neplatnosť právneho úkonu   výlučne   sám,   musia   byť   uspokojené   ako   náhrada   škody   všetky   pracovnoprávne nároky takejto fyzickej osoby (zamestnanca), či už vyplývajú zo zákona, kolektívnej zmluvy alebo z vnútorného predpisu zamestnávateľa.

Podľa uvedeného ustanovenia teda môžu byť uspokojené len a len pracovnoprávne nároky   zamestnancov   na   náhradu   škody   (napríklad   škoda   z   nevyplatenej   mzdy   podľa neplatnej pracovnej zmluvy alebo nevyplatené odstupné v dôsledku neplatnej pracovnej zmluvy   alebo   nevyplatené   odstupné   v   dôsledku   neplatnosti   kolektívnej   zmluvy),   pričom nárok   Navrhovateľa   uplatňovaný   vo   vyššie   označenom   občianskom   súdnom   konaní pracovnoprávnym nárokom aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednoznačne nie je: „cieľovú odmenu“, tak ako je táto uvedená a definovaná v ustanovení odseku   2.   časti   IX.   Manažérskej   zmluvy   si   zmluvné   strany   Manažérskej   zmluvy   podľa pracovnoprávnych predpisov dohodnúť nemohli. Je predsa rozdiel, ak je neplatný úkon, ktorým bol dohodnutý pracovnoprávny nárok (mzda podľa neplatnej pracovnej zmluvy) a ak je neplatný úkon, ktorým bol dohodnutý nárok, ktorý pracovnoprávnym nárokom nie je a ani nemohol byť (ako v tomto prípade „cieľová odmena“)....

Žiadne   ustanovenie   zákona   č.   65/1965   Zb.   Zákonník   práce   v   znení   neskorších predpisov neustanovuje, že by bol zamestnávateľ povinný zamestnancovi nahradiť okrem skutočnej škody aj inú škodu, resp. ušlý zisk. Ak sa Navrhovateľ v podstatnom občianskom súdnom   konaní   žalobou   ako   bývalý   zamestnanec   od   sťažovateľa   ako   bývalého zamestnávateľa   domáhal   zaplatenia   ušlého   zisku,   robil   tak   bez   akéhokoľvek   právneho základu takéhoto nároku v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Podľa   pracovnoprávnych   predpisov   platných   a   účinných   v   Slovenskej   republike minimálne od 1. 1. 1966 nie je možné zamestnancovi priznať ako náhradu škody ušlý zisk (teda tzv. inú škodu), ale len náhradu škody skutočnej.

V tomto prípade Navrhovateľovi podľa našich tvrdení nikdy žiadna takáto skutočná škoda nevznikla....

„Podľa usídleného názoru obsiahnutého v judikatúre sa za skutočnú škodu pokladá majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení (úbytku, príp. strate, zničení) existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo   účelné   (porov.   R   27/1977,   R   5/1978)“  ...   „Ušlým   ziskom   (v   pôvodnom   znení Občianskeho   zákonníka   tzv.   iná   škoda)   sa   rozumie   majetková   ujma   vyjadriteľná v peniazoch, ktorá - na rozdiel od skutočnej škody - spočíva vtom, že nedošlo k rozmnoženiu (zväčšeniu)   majetkových   hodnôt   poškodeného,   ktoré   bolo   možné   odôvodnene   očakávať so zreteľom na obvyklý (pravidelný) chod (priebeh) veci.“

Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 16CoPr/l 3/2012- 209 z 23. 5. 2013 uvádza (poukazujúc na podľa nášho názoru v danej veci nepoužiteľné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), že „skutočnou škodou je aj to, o čo by sa majetok navrhovateľa zväčšil, keby zmluva (bez ohľadu na to, či ide o zmluvu kolektívnu, manažérsku a pod.) bola platná a z titulu tejto zmluvy mal navrhovateľ nárok na vyplatenie dohodnutej odmeny.“

Z vyššie citovaných záverov Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že Krajský súd v Banskej Bystrici z úplne nepochopiteľných dôvodov vytvoril neprijateľnú konštrukciu, ktorou zamenil ušlý zisk a skutočnú škodu navzájom, resp. ktorou spojil ušlý zisk a skutočnú škodu   do   jedného   pojmu,   hoci   v   právnej   teórii   a   súdnej   praxi   ide   jednoznačne   o   dve samostatné zložky tvoriace obsah pojmu škoda....

Navrhovateľovi sa reálne jeho existujúci majetok v dôsledku neplatnosti podstatného ustanovenia Manažérskej zmluvy nijako nezmenšil, a teda k vzniku skutočnej škody u neho nemohlo dôjsť.»

Vzhľadom   na uvedené   sťažovateľka   žiada, aby po prijatí   jej   sťažnosti   na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti SENOBLE Central Európe, s.r.o. so sídlom T. G. Masaryka 8580, 960 01 Zvolen, IČO: 31 629 857 domáhať sa svojho práva na nestrannom a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici 16 CoPr/13/2012-209 z 23. 5. 2013 porušené bolo.

2.   Zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   16   CoPr/13/2012-209 z 23.5.2013   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

3. Zrušuje uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 15 C 81/2011-221 z 1.8.2013.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti   SENOBLE   Central   Európe,   s.r.o.   so   sídlom   T.   G.   Masaryka   8580, 960 01 Zvolen, IČO: 31 629 857 vo výške 1.026,60 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. Dušana Paulíka, Kukučínova 18, 974 01 Banská Bystrica.“

Zrušenie uznesenia okresného súdu č. k. 15 C 81/2011-221 z 1. augusta 2013, ktorým okresný   súd   po   právoplatnom   skončení   konania   na   krajskom   súde   rozhodol   o trovách konania, sťažovateľka argumentačne odôvodnila jeho vecnou nadväznosťou na napádané rozhodnutie krajského súdu vo veci samej, od rozhodnutia ktorého je závislé aj rozhodnutie o trovách konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   v   čl.   36   ods.   1   listiny   v príčinnej   súvislosti   s   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 16 CoPr 13/2012 z 23. mája 2013.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi bol alebo nebol   náležite zistený   skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto: «Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v súlade s predchádzajúcim uznesením krajského súdu, ktorým bol jeho v poradí prvý rozsudok vo veci samej zrušený, vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O.   s. p.   a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 157 ods.   2 O.   s.   p.. Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   dôvodmi   rozhodnutia   okresného   súdu   a   na   tieto v podrobnostiach   odkazuje.   Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia a k najzásadnejším   argumentom   uvádzaným   odporcom   v odvolaní,   odvolací   súd   dodáva nasledovné:...

Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal všetkými predpokladmi zodpovednosti zamestnávateľa za   škodu vzniknutú   zamestnancovi   v súlade   s ust.   §   243 ods. 4   Zákonníka   práce   účinného   do   31.   03.   2002.   Neplatnosť   právneho   úkonu, a to manažérskej   zmluvy   (resp.   jej   časti),   bola   konštatovaná   právoplatným   rozhodnutím Okresného   súdu   Zvolen   sp.   zn.   6   C/81/2004   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 Co/46/09 zo dňa 19. 03. 2009. V dôsledku neplatnosti tohto právneho úkonu, ktorú neplatnosť nespôsobil výlučne sám navrhovateľ, teda zamestnanec, došlo ku skutočnosti, že navrhovateľovi nebola vyplatená „cieľová odmena“. Okresný súd preto správne konštatoval, že navrhovateľovi vznikla škoda spočívajúca v zmenšení majetku o to, o čo by sa jeho majetok zväčšil, keby ustanovenie manažérskej zmluvy bolo platné a mal by nárok na výplatu tejto odmeny. Námietka odporcu, že plnenie, ktoré bolo medzi účastníkmi   konania   dohodnuté   bolo   v   rozpore   s   pracovnoprávnymi   predpismi,   a   teda nemôže   byť   škodou,   na   ktorú   by   mohol   mať   zamestnanec   právny   nárok,   odvolací   súd uvádza, že k uzavretiu manažérskej zmluvy došlo medzi účastníkmi zmluvy, kde navrhovateľ vystupoval ako zamestnanec a odporca ako zamestnávateľ. Išlo teda o pracovnoprávny vzťah, na základe ktorého došlo k uzavretiu spornej zmluvy, resp. jej časti. Pokiaľ bolo právoplatným rozhodnutím konštatované, že uvedený právny úkon, teda uzavretie zmluvy, resp. jej časti je neplatné, vychádzajúc z právneho záveru, že medzi účastníkmi konania išlo o pracovnoprávny vzťah, je nutné aplikovať ust. § 243 ods. 4 Zákonníka práce účinného do 31.   03.   2002,   ktorá   zodpovednosť   je   zodpovednosťou   objektívnou   bez   ohľadu na zavinenie ktoréhokoľvek účastníka, ako aj bez ohľadu na to, či manažérska zmluva, resp. jej časť bola uzavretá v rozpore s pracovnoprávnymi predpismi. I v tomto prípade znáša zodpovednosť zamestnávateľ a následne je z toho nevyhnutné vyvodiť i jeho zodpovednosť v zmysle ust. § 205b Zákonníka práce účinného do 31. 03. 2002. Ak odporca spochybňuje, že škoda, ktorá navrhovateľovi vznikla je škodou skutočnou, v tomto prípade aj odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 123/2009, kde najvyšší súd konštatuje, že skutočnou škodou je aj to o čo by sa majetok navrhovateľa zväčšil, keby zmluva (bez ohľadu na to, či ide o zmluvu kolektívnu, manažérsku a pod.) bola platná a z titulu tejto zmluvy mal navrhovateľ nárok na vyplatenie dohodnutej odmeny. Ustanovenie § 243 ods. 4 Zákonníka práce účinného do 31. 03. 2002, ale i v súčasnej dobe platné ust. § 17 ods. 3 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z., naďalej zachováva zvýšenú ochranu zamestnanca v prípade neplatnosti právneho úkonu. Aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 4601/2007 zo dňa 18. 12. 2008, ktorý rozhodoval o škode s priamou aplikáciou   ust.   §   243   ods.   4   a   §   187   ods.   2   Zákonníka   práce,   bolo   konštatované,   že neplatnosť   dojednania   o   tzv.   konkurenčnej   doložke   obsiahnutej   v pracovnej   zmluve nepochybne nespôsobil navrhovateľ výlučne sám a nemôže mu, ako to vyplýva z ust. § 243 ods. 4 Zákonníka práce, byť neplatnosť právneho úkonu na ujmu a odporca je mu preto povinný podľa ust. § 187 ods. 2 Zákonníka práce vzniknutú škodu nahradiť. Aj v tomto prípade bola navrhovateľovi priznaná škoda,   ktorá vznikla,   resp.   ktorá mohla vzniknúť v dôsledku toho, že zamestnanec po skončení pracovného pomeru nevykonával výhodnejšiu zárobkovú činnosť len preto, že dodržoval svoj záväzok z dojednania o tzv. konkurenčnej doložke napriek tomu, že toto dojednanie bolo neplatné. Uvedené charakterizuje potrebu chrániť   zamestnanca   pred   zneužívaním   silnejšieho   postavenia   zamestnávateľa.   Aj zo samotného znenia čl. IX. bod 2. manažérskej zmluvy vyplýva, že toto ustanovenie bolo zahrnuté do manažérskej zmluvy s cieľom poskytnúť navrhovateľovi ako zamestnancovi odmenu vzhľadom na nástup do nestabilných podmienok ohľadom majetkových vzťahov a tiež s poukazom na jeho úlohu intenzívne pracovať na dosiahnutí stabilizácie. Právne predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy majú zásadne kogentnú povahu, čo znamená, že účastníci pracovnoprávneho vzťahu môžu uzavrieť len také zmluvy, resp. dohody, ktoré sú upravené pracovnoprávnymi predpismi a ich zmluvná voľnosť sa môže uplatniť iba tam, kde   to   pracovnoprávne   predpisy   umožňujú   (dovoľujú).   V   prípade,   že   pracovnoprávne predpisy   odchylnú   úpravu   práv   a   povinností   účastníkov   pracovnoprávneho   vzťahu neumožňujú, treba takúto úpravu považovať za nedovolenú a takýto záver neodporuje ani ust. čl. 3 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/3991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv   a   slobôd.   Ak   navrhovateľ   splnil   podmienky   upravené   v   manažérskej   zmluve   a   aj napriek tomu mu táto odmena vyplatená nebola, nemôže byť na ťarchu navrhovateľa ako zamestnanca, že zmluva bola uzavretá v rozpore s pracovnoprávnymi predpismi....»

Podľa aplikovaného § 243 ods. 4 Zákonníka práce „Neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, pokiaľ neplatnosť nespôsobil výlučne sám; ak vznikne zamestnancovi   následkom   takého   neplatného   právneho   úkonu   škoda,   je   zamestnávateľ povinný ju nahradiť.“

Základnou východiskovou premisou rozhodnutia krajského súdu bolo stotožnenie sa s právnym   názorom   okresného   súdu   o neplatnosti   právneho   úkonu   –   a to   manažérskej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako bývalým zamestnancom a sťažovateľkou ako jeho bývalou zamestnávateľkou, podľa dojednania v „ods. 2 časti IX“ ktorej mal v zamestnanec v prípade skončenia pracovného pomeru nárok, aby mu zamestnávateľka (sťažovateľka) vyplatila   jednorazovú   tzv. „cieľovú   odmenu“,   pričom   neplatnosť   tohto   dojednania   mal konštatovať najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 132/07, a to z dôvodu jeho rozporu   s   kogentnými   ustanoveniami   Zákonníka   práce,   ktoré   neumožňovali   dojednanie takéhoto   nároku   medzi   zamestnancom   a   zamestnávateľom.   Tento   záver,   t.   j.   záver o neplatnosti označeného dojednania manažérskej zmluvy, ktorý bol jedným zo základných predpokladov   aplikácie   citovaného   ustanovenia   §   243   ods.   4   Zákonníka   práce (t. j. existencia, resp. danosť neplatného právneho úkonu, pozn.), sťažovateľka sťažnosťou podanou   ústavnému   súdu   nespochybňovala,   preto   sa   ústavný   súd   k tejto   otázke nevyjadroval.

Podstata prvej námietky sťažovateľky proti rozhodnutiu krajského súdu spočívala jednak   v   jej   tvrdení   o nemožnosti   priznať   žalobcovi   (t.   j.   jej   bývalému   zamestnancovi) peňažné   plnenie   z neplatného   právneho   úkonu,   inými   slovami,   podľa   sťažovateľky z absolútne neplatného právneho úkonu nemôže principiálne vzniknúť žiadny vymáhateľný právny nárok, a jednak v tvrdení sťažovateľky, že aplikované ustanovenie Zákonníka práce malo predpokladať, že z neplatného právneho úkonu môžu byť zamestnancovi uhradené iba nároky pracovnoprávnej povahy, t. j. nároky, ktorých dojednanie pracovnoprávne predpisy umožňujú   ako   napr.   mzda,   odstupné,   odchodné   a pod.,   nie   však   nároky,   ktoré   takúto pracovno-právnu   povahu   nemajú,   pretože   ich   dojednanie   podľa   pracovno-právnych predpisov ani neprichádza do úvahy.

V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľky je nutné v prvom rade konštatovať, že predpokladom vzniku záväzku na strane zamestnávateľa uhradiť škodu zamestnancovi podľa citovaného § 243 ods. 4 Zákonníka práce, je existencia právneho dôvodu, ktorým je zodpovednosť zamestnávateľa za ním spôsobenú neplatnosťou právneho úkonu, t. j. nejde o plnenie bez právneho dôvodu, tak ako to tvrdí sťažovateľka. A contrario, o plnenie bez právneho   dôvodu   zamestnávateľom   zamestnancovi   na základe   §   243   ods.   4   Zákonníka práce   by   išlo   v prípade,   ak   by   zamestnancovi   vznikla   škoda   v dôsledku   výhradne   ním spôsobenej neplatnosti právneho úkonu, t. j. v tomto prípade by na strane zamestnanca prijatím   náhrady   škody   od   zamestnávateľa,   ktorá   by   zamestnancovi   vznikla   v dôsledku protiprávneho   konania   jeho   samého,   došlo   k bezdôvodnému   obohateniu,   t.   j.   v danom prípade by zamestnávateľ plnil zamestnancovi bez právneho dôvodu. V danom prípade však tak, ako už bolo uvedené, sťažovateľka nespochybnila závery o svojej zodpovednosti ako zamestnávateľa za neplatnosť dojednania v „ods. 2 časti IX“ manažérskej zmluvy.

Vzhľadom na uvedené sa nemožno stotožniť s námietkou sťažovateľky o nemožnosti vzniku   jej   záväzku   nahradiť   škodu   svojmu   bývalému   zamestnancovi   z ňou   spôsobenej neplatnosti právneho úkonu (manažérskej zmluvy), pretože vznik záväzku nahradiť škodu podľa ustanovenia § 243 ods. 4 Zákonníka práce nie je založený na zmluvnej zodpovednosti (t. j. záväzok nahradiť škodu nevzniká zo zodpovednosti plynúcej z porušenia zmluvných dojednaní),   ale   je   založený   na   predzmluvnej   zodpovednosti   (culpa   in   contrahendo), t. j. predpokladom   vzniku   tohto   záväzku   je   zodpovednosť   za   protiprávne   pochybenia pri vzniku právneho úkonu, resp. za protiprávne spôsobenie neplatnosti právneho úkonu (právny inštitút upravujúci zodpovednosť za zavinenie v predzmluvnom štádiu), v dôsledku, resp. v príčinnej súvislosti s ktorou (neplatnosťou) dochádza k vzniku škody.

Vzhľadom   na   uvedený   špecifický   charakter   zodpovednostného   záväzku   podľa § 243 ods.   4   Zákonníka   práce,   ktorého   predpokladom   je   neplatnosť   právneho   úkonu v dôsledku protiprávneho konania pri jeho vzniku, bez ohľadu na obsah tohto právneho úkonu (t. j. bez ohľadu na to, či jeho dojednania majú charakter napr. pracovnoprávny, občianskoprávny či napr. obchodnoprávny a pod., pozn.), ústavný súd nemôže prisvedčiť ani tej časti námietky sťažovateľky, podľa ktorej je zamestnávateľ povinný nahradiť škodu zamestnancovi   podľa   §   243   ods.   4   Zákonníka   práce   len   z takého   neplatného   právneho úkonu, ktorého dojednania majú pracovnoprávny charakter (t. j. ktorého obsahom je iba dojednanie takého typu plnenia, ktorého dojednanie pracovnoprávne predpisy umožňujú, pozn.).

Podľa   ďalšej   námietky   sťažovateľky   je   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 16 CoPr 13/2012 z 23. mája 2013 arbitrárny aj z toho dôvodu, že krajský súd mal priznať   žalobcovi   (bývalému   zamestnancovi   sťažovateľky)   nárok   na   zaplatenie   „ušlého zisku“ (keďže mu priznal nárok na zaplatenie toho, o čo by sa mohol jeho majetok zväčšiť, keby bola manažérska zmluva platná), a to aj napriek tomu, že podľa Zákonníka práce je možné priznať iba náhradu tzv. skutočnej škody, pričom sťažovateľka súčasne poukázala na judikatúru   najvyššieho   súdu   (napr.   sp.   zn.   4   M   Cdo   23/08   z 21.   decembra   2009 sp. zn. 4 Cdo 319/08 z 28. apríla 2010, pozn.), ktorá ustálila, že „Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu.“, zatiaľ čo ušlým ziskom je „... ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku   škodnej   udalosti   k   rozmnoženiu   majetkových   hodnôt,   hoci   sa   to   s   ohľadom na pravidelný   beh   vecí   dalo   očakávať.   Ušlý   zisk   sa   neprejavuje   zmenšením   majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené,   že   pri   pravidelnom   behu   vecí   (nebyť   protiprávneho   konania   škodcu   alebo škodnej   udalosti)   mohol   poškodený   dôvodne   očakávať   zväčšenie   svojho   majetku,   ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).“.

V súvislosti   s uvedeným ústavný   súd   poukazuje na   skutočnosť,   že   v danej   veci   sa žalobca   síce   formálno-právne   domáhal   priznania   „ušlého   zisku“,   t.   j.   formálne   použil v žalobe tento   pojmový aparát,   avšak z hľadiska materiálneho obsahu ním uplatneného nároku   (zaplatenie   jednorázovej „cieľovej   odmeny“ v prípade   skončenia   pracovného pomeru z organizačných dôvodov), ktorého dosiahnutie sa neodvíjalo, resp. nebolo závislé na   aktivite   zamestnanca   vyvíjanej   pre   účely   dosiahnutia   kladného   hmotného   prospechu (t. j. zisku), možno uzavrieť, že žalobca sa v skutočnosti vecne domáhal náhrady skutočnej škody,   t.   j.   toho,   o čo   sa   zmenšil   jeho   majetok   nebyť   neplatnosti   manažérskej   zmluvy, resp. a contrario toho o čo by bol jeho majetok väčší nebyť neplatnosti manažérskej zmluvy.

Zisk (ako ekonomická veličina) vo svojej podstate totiž vyjadruje efektívnosť nejakej činnosti (aktivity, procesu) vyvíjanej na účely jeho dosiahnutia, pričom jeho výška závisí od rozdielu medzi vstupmi investovanými do danej činnosti a jej výstupmi. Najčastejšie sa tento   pojem   chápe   v   ekonomickej   súvislosti,   a   to   ako   kladný   rozdiel   medzi   príjmami a výdavkami alebo výnosmi a nákladmi. Z tohto potom vyplýva, že ušlý zisk predstavuje stratu očakávaného prínosu, ktorý bolo možné očakávať pri pravidelnom behu vecí nebyť škodnej udalosti.

V preskúmavanom   prípade   v „ods.   2   časti   IX“ manažérskej   zmluvy   dojednaná tzv. „cieľová odmena“, ktorej vyplatenie bolo viazané na skončenie pracovného pomeru z organizačných   dôvodov,   a nie   na   aktivitu   zamestnanca   zameranú   na   ovplyvnenie   jej výšky, krajský súd podľa ústavného súdu ústavne udržateľne ustálil, že v danom prípade sa zamestnanec   (žalobca)   domáhal   od   sťažovateľky   ako   svojej   bývalej   zamestnávateľky zaplatenia skutočnej škody.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   ústavnej   udržateľnosti sťažnosťou napádaného rozsudku krajského súdu z hľadiska sťažovateľkou namietaného porušenia práv, takže závery krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych noriem.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Uvedené   závery   boli   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľky   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu a na neho nadväzujúceho uznesenia okresného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody   sťažovateľky   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o   tých   častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

Napokon nad rámec ústavný súd podotýka, že aj napriek tomu, že v sťažnosti bolo uvedené, že sťažovateľka je zastúpená advokátom, vzhľadom na skutočnosť, že k sťažnosti nebolo   pripojené   splnomocnenie   na   zastupovanie   sťažovateľky   kvalifikovaným   právnym zástupcom, pre účely konania pred ústavným súdom bolo potrebné považovať sťažovateľku za   nezastúpenú   advokátom,   pričom   k odstráneniu   tohto   nedostatku   nebola   sťažovateľka vyzvaná z dôvodu, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vyhodnotil jej sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014