znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 423/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   J.,   K.,   N.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   G.,   N., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 5 T 118/2011 z 26. novembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 136/2012 zo 6. decembra 2012 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013 doručená sťažnosť Š. J. t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 118/2011 z 26. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenie z 26. novembra 2012“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 136/2012 zo 6. decembra 2012 (ďalej aj „uznesenie zo 6. decembra 2012“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 1 Tp 156 /2010 z 18. decembra 2010 bol sťažovateľ vzatý do väzby (väzba u neho začala plynúť od 14. decembra 2010). Okresný súd uznesením zo 7. mája 2012 rozhodol o pribratí   znalca   z   odboru   psychológie,   odvetvia   klinickej   psychológie   pre   dospelých doc. PhDr. M. S., CSc. (ďalej len „znalec“), ktorého úlohou bolo zodpovedať okrem iného aj   otázku,   či   si   poškodený   mohol   uvádzané   skutočnosti   a   popísaný   skutok   vymyslieť. Sťažnosť   prokurátora   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   7.   mája   2012   bola   následne krajským   súdom   zamietnutá.   Na   okresnom   súde   bola   proti   sťažovateľovi   v   tejto   veci 12. októbra   2011   podaná   obžaloba.   Okresný   súd   v   predmetnom   konaní   uznesením z 26. novembra   2012   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   a   zároveň rozhodol o neprijatí ponúkaných prostriedkov nahradenia jeho väzby, a to písomného sľubu, dohľadu probačného a mediačného úradníka a peňažnej záruky.

3. Proti uzneseniu okresného súdu z 26. novembra 2012 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením zo 6. decembra 2012 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku.   Konanie   v   predmetnej   veci   je   podľa   sťažovateľa   poznačené zbytočnými prieťahmi, t. j. neprebieha urýchlene a prednostne. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že v období od 1. júna 2012 až do 16. novembra 2012, t. j. v období dlhšom ako 5 a pol mesiaca, nebolo v predmetnej veci vykonané hlavné pojednávanie. Okresný súd vo   vzťahu   k   tejto   skutočnosti   uviedol,   že „...   takúto   dobu   nie   je   možné   považovať za primeranú avšak nevidí v tom nezákonnosť, a to s ohľadom na to, že počas tejto doby nebol   pasívny,   keďže   obdobie   nevykonávania   hlavného   pojednávania   nebolo   svojvoľné a malo   podklad   v   objektívnych   dôvodoch,   ktoré   vznikli   tým,   že   celý   originál   spisu   bol zaslaný znalcovi do K. na znalecké dokazovanie, ktoré bolo nariadené práve na návrh obžalovaných“.

4. Zo záverov krajského súdu uvedených v uznesení zo 6. decembra 2012 je podľa sťažovateľa „...   zrejmé,   že tento ospravedlňuje,   resp.   konvaliduje,   nedostatky   v podobe neurýchlenosti   konania   súdu   prvého   stupňa   v   tejto   väzobnej   veci   a   to   tým,   že   takéto nekonanie nebolo zo strany prvostupňového súdu svojvoľné, ale bolo spôsobené procesnou aktivitou obžalovaných, teda aj mojou, keď na návrh obžalovaných súd konajúci v merite veci   (na   hlavných   pojednávaniach)   vykonával   dokazovanie   v   podobe   pribratia   znalca a práve   tento   procesný   postup   mal   byť   údajne   dôvodom   pre   nemožnosť   konštatovania prieťahov...“. Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   to,   že   neprimeraná   doba   zabezpečovania znaleckého posudku v rámci vykonávania dokazovania v konaní nemôže byť na jeho ťarchu. S poukazom na odôvodnenie nálezu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 53/98 týkajúce   sa   možnosti   zbavenia   sa   zodpovednosti   súdu   za   zbytočné   prieťahy   v   dôsledku správania účastníka konania sťažovateľ uviedol, že „nie je možné, v snahe ospravedlniť zjavné prieťahy v konaní, poukazovať na procesné konanie obžalovaného, ktorým si riadne a relevantne využíva svoje právo na obhajobu“, a preto je „... absolútne neudržateľný názor krajského súdu, ako aj prvostupňového súdu o tom, že aj keď prvostupňový súd tak dlhý čas vo   veci   nekonal,   nejde   o   prieťahy   v   konaní,   a   to   z   dôvodu,   že   tieto   boli   zapríčinené procesným konaním obžalovaných v podobe podania návrhu na doplnenie dokazovania, ktorému súd vyhovel a nariadil znalecké dokazovanie v podobe vypracovania znaleckého posudku“.

5. Podľa sťažovateľa s poukazom na závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   13/06   týkajúce   sa   práva   na   urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby aj v prípade vzniku potreby zaslať spis vo veci inému orgánu je možné ustáliť, že „... ústavný súd nepovažuje za súladný s ústavnosťou fakt, keď vo väzobných veciach sa nekoná s osobitným urýchlením s poukazovaním na skutočnosť, že trestný spis musel byť zaslaný mimo súdu“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na obsah odpovede znalca, ktorou reagoval na výzvu okresného súdu, aby sa vyjadril, z akého dôvodu bol z jeho strany   znalecký   posudok   vypracúvaný   taký   dlhý   čas.   Znalec vo   svojej   písomnej odpovedi uviedol: „Prvýkrát sa Vami zaslaný spis nedostal do mojich rúk z mne neznámych dôvodov a bol Vám vrátený. Po telefonickom dohovore o opätovnom zaslaní spisu som bol nútený z dôvodu jeho objemnosti vyzdvihnúť ho zo skladových priestorov pošty, čo bolo prvýkrát počas trvania mojej znaleckej činnosti. Inak každý spis dochádza bežne na poštu... Dňa   3.   9.   2012   som   mailom   zaslal   mnou   naformulovanú   žiadosť   o   umožnenie   vstupu do ÚVV... Mgr. A. O. z dôvodu nevyhnutnej účasti mojej asistentky, PhDr. M. G. a použitia vlastného notebooku pre vyšetrenie HRV reaktivity na znaleckom vyšetrení, pričom na jej osobu, ako aj na použitie vlastného notebooku sa nevzťahuje uznesenie súdu. Až na moju ďalšiu mailovú intervenciu a žiadosť o potvrdenie termínu vyšetrenia, zaslanú 17. 9. 2012, bolo faxom zaslané dané povolenie na ÚVV... Dňa 19. 9. 2012 som zrealizoval znalecké vyšetrenie   v   ÚVV...   Po   jeho   spracovaní   a   spísaní   som   ho   do   30   dní   od   zrealizovania vyšetrenia zaslal spolu so spisovým materiálom (ktorý som bol opätovne nútený odniesť vlastným autom do skladových priestorov pošty) dňa 16. 10. 2012.“

Z   tejto   odpovede   znalca   je   podľa   sťažovateľa   zrejmé,   že   k   predĺženiu   lehoty na vypracovanie znaleckého posudku došlo v dôsledku postupu okresného súdu, a preto nemožno   vzniknuté   zbytočné   prieťahy   v   predmetnom   konaní   odôvodniť   objektívnymi okolnosťami alebo okolnosťami na strane sťažovateľa.

6. Sťažovateľ následne poukázal na znenie čl. 17 ods. 5 ústavy, čl. 5 ods. 3 dohovoru, §   76   ods.   1   Trestného   poriadku,   ako   aj judikatúru   ústavného   súdu   a   Európskeho   súdu pre ľudské práva týkajúcu sa rozhodovania o zákonnosti väzby a vychádzajúc z jej záverov konštatoval, že dĺžka jeho väzby „... nie je za žiadnych okolností akceptovateľná vo vzťahu k samotnej zákonnosti väzby... táto ústavná sťažnosť je plne dôvodná a je nutné zrušenie napádaného uznesenia krajského súdu s ohľadom na nutnosť môjho prepustenia z väzby na slobodu“.

7. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že okresný súd v predmetnom konaní nepreskúmal riadne dôvodnosť jeho väzby, a preto je odôvodnenie uznesenia okresného súdu z 26. novembra 2012 vo vzťahu k existencii materiálnych podmienok väzby, ako i vo vzťahu   k   neexistencii   dôvodov   na   možnosť   nahradenia   väzby   nedostatočné   až arbitrárne. Navyše, podľa sťažovateľa je nelogické, aby i naďalej u neho pretrvávali dôvody tzv. preventívnej väzby, keďže je stíhaný za jediný skutok, a to voči poškodenému, ktorý je v   súčasnosti   vo   väzbe   ako   obvinený   v   inej   trestnej   veci   za   závažnú   trestnú   činnosť, a s prihliadnutím na skutočnosť, že okresný súd naposledy o jeho väzbe rozhodoval 4. mája 2012. V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 26. novembra 2012 sťažovateľ argumentoval aj tým, že za relevantné skutočnosti pre rozhodnutie o jeho prepustení   z   väzby   je   potrebné   považovať   nielen   to,   že   je   vo   výkone   väzby   už od 14. decembra   2010,   ale   aj   fakt,   že   pred   jeho   vzatím   do   väzby   mal   nadštandardné majetkové pomery, rodinné zázemie a že bol úspešným podnikateľom. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť,   že   okresný   súd   vo   vzťahu   k   jeho námietke,   že poškodený   sa   nachádza vo väzbe, a preto proti nemu nie je možné pokračovať v trestnej činnosti, odkázal na svoje predošlé uznesenie zo 4. mája 2012 bez opakovania odôvodnenia. Napriek tomu, že ústavný súd   vo   svojej   judikatúre   pripustil   možnosť   odôvodniť   rozhodnutie   o   väzbe   odkazom na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe vydané v tej istej veci, avšak takýto postup súdu sa považuje z hľadiska ústavnosti za krajnú alternatívu odôvodnenia, a aj to len za splnenia podmienky,   že   dôvody   väzby   sťažovateľa   v   predmetnom   konaní   boli   v   dôsledku   jeho aktívneho prístupu k využívaniu jeho práv obhajoby (predovšetkým pri podávaní žiadostí o prepustenie   na   slobodu,   ako   aj   sťažností   proti   rozhodnutiam   o   nich)   preskúmavané zo strany   všeobecných   súdov   pravidelne   v   krátkych   časových   intervaloch   (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 41/08 zo 7. februára 2008). V prípade sťažovateľa však nie je možné hovoriť o tom, že by dôvody jeho väzby boli na základe jeho žiadostí preskúmavané v krátkych časových intervaloch, keďže naposledy o jeho väzbe okresný súd rozhodoval 4. mája 2012.

8. Krajský súd sa so skutočnosťou, že v súčasnosti u sťažovateľa absentuje dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, v uznesení zo 6. decembra 2012, vysporiadal   len s jedinou   vetou,   v ktorej   uviedol: „Pokiaľ   ide o   konkrétne   skutočnosti odôvodňujúce dôvod väzby u obžalovaných podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. aj s týmito konkrétnymi skutočnosťami sa krajský súd už zaoberal vo svojich ostatných uzneseniach a rozhodovaní o sťažnostiach aj obžalovaných J. a T. a trvá na svojich úvahách a závere, že dôvod uvedený v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. je u obžalovaných daný, a to tým, že   obžalovaní   sú   stíhaní   pre   trestnú   činnosť   vysokej   miery   závažnosti,   skutok   mal   byť spáchaný so zbraňou a je dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by vzhľadom na majetkovú motiváciu ich konania mohli pokračovať v trestnej činnosti.“

9.   Z   uvedeného   podľa   názoru   sťažovateľa   vyplýva,   že   krajský   súd   svoj   záver o dôvodnosti   preventívnej   väzby   založil   predovšetkým   na   závažnosti   trestného   činu, pre ktorý   bol   sťažovateľ   obžalovaný,   spôsobe,   ktorým   malo   k   nemu   dôjsť,   a   údajnom majetkovom   motíve   sťažovateľa   na   jeho   spáchanie.   Krajský   súd   pri   rozhodovaní v predmetnej veci podľa sťažovateľa nezohľadnil, že nie je recidivista, že skutok, pre ktorý bol   obžalovaný,   nevykazuje   znaky   pokračovacej   trestnej   činnosti,   a   ani   skutočnosť,   že reálne žiaden škodlivý následok u poškodeného nenastal, pretože jeho práceneschopnosť v trvaní 14 dní je sporná a žiadna majetková škoda mu nevznikla. S prihliadnutím na všetky uvedené   skutočnosti,   ako   aj   na   zásadu   nevyhnutnosti   a   primeranosti   trvania   väzby   je sťažovateľ toho názoru, že v súčasnom štádiu predmetného konania, v ktorom sa vo väzbe nachádza už viac ako 2 roky, nemožno jeho väzbu považovať za dôvodnú. Krajský súd sa v uznesení   zo   6.   decembra   2012   podľa   sťažovateľa   nedostatočne   vysporiadal   s   jeho argumentáciou   uvedenou   v   ním   podanej   sťažnosti   a   nijakým   spôsobom   neodôvodnil dôvodnosť jeho preventívnej väzby, vo vzťahu s touto skutočnosťou sa v podstate obmedzil len   na   poukázanie   na   závažnosť   žalovaného   skutku,   a   preto   toto   uznesenie   sťažovateľ považuje za zjavne arbitrárne. Podľa názoru sťažovateľa ,,... je zrejmé, že súdy poňali toto rozhodovanie len z formálneho hľadiska bez toho, aby sa vecne a v skutočnosti zaoberali náležitým   prieskumom   zákonnosti   mojej   väzby   v   súčasnom   jej   štádiu.   V   tomto   vidím jednoznačné porušenie spomínaného čl. 5 ods. 3 Dohovoru ako aj čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, keď s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu je zrejmé, že v súčasnom štádiu je moje väzobné stíhanie neprimerané a teda nezákonné.“.

10. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu   navrhol, aby vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   uznesením   okresného   súdu   z   26.   novembra   2012   a   uznesením krajského súdu zo 6. decembra 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,   ako   aj   právo   podľa   čl.   5   ods.   3   dohovoru,   zruší   uznesenie   krajského   súdu zo 6. decembra 2012 a vráti vec tomuto súdu na ďalšie konanie.

II.

11.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať iba   z   dôvodov   a   na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami odseku   1 písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.  

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

14. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením okresného súdu   z 26.   novembra   2012   a uznesením   krajského súdu   zo   6. decembra 2012,   pretože odôvodnenia týchto uznesení sú podľa neho nedostatočné až arbitrárne. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci sa v nich podľa sťažovateľa nevysporiadali s ním predloženou argumentáciou v konaní, predovšetkým s námietkou, že v súčasnom štádiu predmetného konania   už   neexistujú   dôvody   jeho   preventívnej   väzby,   lebo   poškodený   je   vo   väzbe, a namiesto podrobnej odpovede na jeho argumentáciu vo svojich uzneseniach len odkázali na predchádzajúce rozhodnutia týkajúce sa jeho väzby.  

15. Ústavný súd s ohľadom na formuláciu petitu sťažnosti, skutočnosť, že sťažovateľ je v tomto konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   nepreskúmaval   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   porušenia   ním označených práv postupom okresného súdu a krajského súdu v predmetných konaniach, ktorý   mal   byť   podľa   neho   poznačený   zbytočnými   prieťahmi   predovšetkým   v   období vyhotovovania znaleckého posudku. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani doplnenie sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 3. mája 2013, v ktorom sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru urýchlené konanie v trestných väzobných veciach chráni čl. 17 ods. 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru, pričom odkázal na závery nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 12/06. Týmto podaním doplnil aj petit sťažnosti tak, že zároveň žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo porušené v konaní na okresnom súde.

16. Takéto doplnenie sťažnosti však ústavný súd nemohol akceptovať z dôvodu, že už uvedený princíp viazanosti petitom sťažnosti je potrebné v súvislosti s požiadavkou na kvalifikované právne zastúpenie advokátom v konaní pred ústavným súdom vykladať tak, že sťažovateľ je povinný formulovať petit priamo v sťažnosti a v zákonnej dvojmesačnej lehote na jej podanie (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a nie kedykoľvek neskôr, ak zistí   v   sťažnosti   vady. Ústavnému súdu   totiž nemohlo ujsť,   že   sťažovateľ doplnil   petit sťažnosti   zjavne   poznajúc   závery,   ktoré   ústavný   súd   vyslovil   v   uznesení sp. zn. I. ÚS 132/2013,   ktorým   odmietol   sťažnosť   spoluobžalovaného   Z.   T.   postavenú na takmer identických skutkových a právnych dôvodoch.

17. Rovnako, pokiaľ ide o odkaz na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 12/06, jeho závery ústavný súd z procesných dôvodov nemohol aplikovať na sťažovateľovu vec, keďže tento   kvalifikovane zastúpený   advokátom,   v   petite   sťažnosti   doručenej   8.   januára   2013 nenamietal   porušenie   označených   práv   postupom   všeobecných   súdov,   ale   iba   ich uzneseniami. Tak ústava v čl. 127 ods. 2, ako aj zákon o ústavnom súde v § 49 totiž rozlišujú, či k porušeniu označených práv malo dôjsť rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom,   čomu   zodpovedá   povinnosť   sťažovateľa   presne   v   sťažnosti   identifikovať rozhodnutie, opatrenie či iný zásah, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho práv [§ 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde]. Sťažovateľ v petite sťažnosti vymedzil predmet ústavno-súdneho prieskumu iba napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, a preto sa ústavný súd prípadným porušením jeho označených práv ich postupom v konaní zaoberať nemohol.  

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012

18.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   ustanovený   v   čl.   127   ods.   1 ústavy   (ak   o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkach   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012, pretože sa ochrany svojich práv mohol domáhať a aj sa domáhal podaním sťažnosti podľa § 185 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Ústavný súd z tohto   dôvodu   sťažnosť   v   tej   časti,   ktorá   smeruje   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 26. novembra 2012, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

  19.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   krajského   súdu zo 6. decembra 2012. Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho práv došlo aj uznesením krajského   súdu   zo   6.   decembra   2012,   ktorým   tento   súd   zamietol   jeho   sťažnosť   proti uzneseniu   okresného   súdu   z   26.   novembra   2012   ako   nedôvodnú.   Ústavný   súd   preto preskúmal uznesenie krajského súdu zo 6. decembra 2012 a uznesením okresného súdu z 26.   novembra   2012   a   ďalšími   rozhodnutiami   o   väzbe   sťažovateľa   sa   zaoberal   iba v rozsahu, v ktorom sa s ním, resp. nimi stotožnil krajský súd.

V rámci odôvodnenia svojho uznesenia zo 6. decembra 2012 krajský súd uviedol: „Krajský súd ako súd nadriadený, na základe riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou,   preskúmal   podľa   §   192   odsek 1   písmeno   a/,   písmeno   b/   Trestného   poriadku správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovatelia podali sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že ani sťažnosti   obžalovaných   a   ani   sťažnosti   osôb   ponúkajúcich   záruku   ako   osôb,   ktoré   dali podnet na napadnuté uznesenie nie sú dôvodné.

Krajský súd po splnení si svojej prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa pri   rozhodovaní   o   žiadostiach   obžalovaných   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   o   ich návrhoch na nahradenie väzby tak písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka, návrhom na nahradenie väzby prijatím peňažnej záruky, resp. prevzatím záruky za   ďalšie   správanie   obžalovaného   postupoval   vecne   správne   a   zákonne,   keď   v   súlade s ustanovením   §   72   odsek   2   Tr.   por.   pred   rozhodnutím   o   väzbe   obžalovaných   riadne vypočul,   o   čase   a   mieste   výsluchu   boli   riadne   upovedomení   prokurátor   a   obhajcovia obžalovaných   a   týmto   procesným   stranám   bolo   umožnené   položiť   obžalovaným   otázky týkajúce   sa   rozhodnutia   o   väzbe.   Taktiež   riadne   vypočul   aj   ďalšie   osoby,   ktoré   dali na napadnuté uznesenie návrh.

Súd   prvého   stupňa   sa   v   napadnutom   rozhodnutí   vysporiadal   tak   so   splnením materiálnych podmienok väzby, t. j. so skutkovými okolnosťami vzatia do väzby a doteraz zistenými skutočnosťami, ktoré nasvedčujú tomu, že skutok pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchali obžalovaní. S existenciou dôvodného podozrenia sa tak súd prvého stupňa, ako i krajský súd už zaoberal v ostatných rozhodnutiach týkajúcich sa rozhodovania o väzbe obžalovaných   a   dôvodnosť   tohto   podozrenia   nebola   dôkazmi   vykonanými   pred   súdom prvého stupňa oslabená, alebo vo výraznej miere spochybnená. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje najmä na dôkazy týkajúce sa už konkrétneho obmedzovania osobnej slobody poškodeného, ktoré sa malo udiať dňa 05. 12. 2010 a to konkrétne na mieste popísanom v obžalobe   krajského   prokurátora   a   v   tejto   súvislosti   aj   na   konštatovanie   zranení u poškodeného.   Tieto   dôkazy   sú   dôkazmi,   ktoré   minimálne   odôvodňujú   pretrvávanie dôvodnosti podozrenia, že skutok bol spáchaný a že sa ho mali dopustiť aj obžalovaný Z. T. a Š. J. Pokiaľ ide o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce dôvod väzby u obžalovaných podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. aj s týmito konkrétnymi skutočnosťami sa krajský súd už zaoberal vo svojich ostatných uzneseniach o rozhodovaní o sťažnostiach aj obžalovaných a trvá na svojich úvahách a závere, že dôvod uvedený v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je u obžalovaných daný a to tým, že obžalovaní sú stíhaní pre trestnú činnosť vysokej miery závažnosti, skutok mal byť spáchaný so zbraňou a je dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by vzhľadom na majetkovú motiváciu ich konania mohli pokračovať v trestnej činnosti.

Pokiaľ   ide   o   návrhy   na   nahradenie   väzby   obžalovaných,   v   podstate   všetkými inštitútmi, ktorými Trestný poriadok umožňuje nahradiť účel väzby v zmysle ustanovení § 80 ods. 1 písm. a/, b/, c/ a § 81 ods. 1 Tr. por. krajský súd sa stotožňuje s úvahami súdu prvého stupňa, že ani v prípade obžalovaného J. a ani v prípade obžalovaného T. neexistujú také okolnosti prípadu, ktoré sa posudzujú z hľadiska pomerov páchateľa a určitých okolností prípadu, ktoré by odôvodňovali konštatovanie, že ide o výnimočné okolnosti a následne by mohlo byť postupované podľa § 80 ods. 1 písm. a/-c/, resp. podľa § 81 ods. 1 Tr. por. Pri posudzovaní pomerov páchateľa treba rozumieť okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, jeho osobných a rodinných pomerov, ktoré nesúvisia so spáchaním trestného činu a existujú v čase rozhodnutia. V tejto súvislosti sa pozornosť venuje najmä celému predchádzajúcemu životu,   posudzuje   sa   vek,   recidíva,   postoj   k   spáchanému   trestnému   činu   a   následne   i okolnostiam,   za ktorých bol   trestný čin spáchaný,   pričom v tejto súvislosti je potrebné hodnotiť najmä tie okolnosti, ktorých existencia u páchateľa trestného činu v určitej miere znižuje   mieru   závažnosti   jeho   konania.   Ani   zdravotný   stav   obžalovaných,   resp.   ich rodinných   príslušníkov   a   v   danom   prípade   ani   okolnosti   prípadu   vzhľadom   na   vyššie uvedené (miera závažnosti, skutok spáchaný so zbraňou) nie sú takými okolnosťami, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako výnimočné a ktoré by odôvodňovali záver, že účel väzby u obžalovaných možno nahradiť niektorým z nimi navrhovaných inštitútov.

Preto je aj krajský súd toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval vecne správne a zákonne, keď žiadosti obžalovaných o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, neprijal písomný sľub obžalovaných a nenahradil ich väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka   a   prevzatím   záruky   dôveryhodnej   osoby   a   neprijal   ponuku   peňažných   záruk za obžalovaných.

K namietanému postupu súdu prvého stupňa týkajúceho sa jeho nečinnosti v období, keď sa spis nachádzal u znalca z odboru psychológie za účelom doplnenia dokazovania posúdením osobnosti osoby poškodeného, krajský súd udáva, že je pravdou, že počas tohto obdobia súd prvého stupňa nemohol vo veci obžalovaných vykonávať žiadne úkony, avšak nečinnosť súdu prvého stupňa počas obdobia 4 mesiacov nemožno bez ďalšieho posúdiť ako prieťahy   v   konaní,   keď   navyše   táto   formálna   nečinnosť   súdu   prvého   stupňa   nebola svojvoľná, samoúčelná a ani neodôvodnená. Táto nečinnosť mala podklad v objektívnych dôvodoch, ktoré vznikli práve iniciatívou obžalovaných o doplnenie dokazovania vykonaním dôkazu, ktorý mal za následok nečinnosť súdu. Nemožno preto konštatovať, že by postupom súdu prvého stupňa boli spôsobené prieťahy v konaní a že by o žiadostiach a návrhoch obžalovaných nebolo rozhodované v primeranej lehote a došlo tým k porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

20.   Pri   preskúmaní   uznesenia   okresného   súdu   z   26.   novembra   2012   posudzoval krajský   súd   splnenie   jednak   formálnych,   ako   aj   materiálnych   podmienok   väzby. Argumentácia sťažnosti bola zameraná predovšetkým na splnenie materiálnych podmienok väzby, a síce spochybnenie trvania dôvodov tzv. preventívnej väzby, krajský súd v tejto súvislosti   odkazuje   na   predchádzajúce   rozhodnutia   o   väzbe   sťažovateľa.   V   súvislosti s odôvodnením existencie dôvodov tzv. preventívnej väzby uvedené rozhodnutia poukazujú na závažnosť a charakter spáchanej trestnej činnosti (obzvlášť závažný zločin) a jej motív – získanie finančných prostriedkov, ako aj na finančné prepojenie medzi spoluobžalovanými a možnosťou prepustenia poškodeného z väzby na slobodu. Z uvedeného vyplýva, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci predostreli súbor konkrétnych skutočností odôvodňujúcich   dôvody   tzv.   preventívnej   väzby   sťažovateľa,   ktoré   zhodnotili   v   ich vzájomných súvislostiach.

21. Je pravdou, že krajský súd vo svojej argumentácii len odkázal na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe sťažovateľa, avšak ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia je možné z hľadiska jeho preskúmateľnosti akceptovať ešte stále ako prípustnú, avšak „krajnú alternatívu“, aj s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ mal možnosť sa s príslušnými dôvodmi oboznámiť, resp. sťažovateľovi sú tieto dôvody známe. Vo vzťahu k námietke porušenia práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby je potrebné poukázať na skutočnosť, že dĺžka rozhodovania o žiadosti sťažovateľa   o   prepustenie   na   slobodu   doručenej   31.   októbra   2012   trvajúca   na   dvoch stupňoch súdov rozhodujúcich vo veci len 1 mesiac a šesť dní, t. j. od 31. októbra 2012 do 6. decembra 2012, zjavne nebola ovplyvnená sťažovateľom namietanými zbytočnými prieťahmi v predmetnom konaní spôsobenými predĺžením znaleckého dokazovania, a preto nemohla ani zasiahnuť do namietaného porušenia ním označených práv.

22. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu zo 6. decembra 2012 nemožno vyvodiť, že   by   sa   nevysporiadal   s   právne   relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne a preskúmateľne, čo napokon ústavný súd už konštatoval v uznesení o odmietnutí sťažnosti spoluobžalovaného Z. T., sp. zn. I. ÚS 132/2013 smerujúcej proti totožnému uzneseniu krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   toto   odôvodnenie   ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle,   ale   komplexného   zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolností   relevantných na rozhodovanie o väzobnej otázke.

23. S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013