znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 423/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. S., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a súčasne práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3 Obdo 22/2011 a jeho uznesením z 26. apríla 2012, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob/201/2010 a jeho rozsudkom z 19. januára 2011 a postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb/56/2010 a jeho rozsudkom z 24. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   S.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj „sťažovateľ“, resp. „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a súčasne práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 22/2011 a jeho uznesením z 26. apríla 2012, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Cob/201/2010   a jeho   rozsudkom   z 19.   januára   2011 a postupom   Okresného   súdu   Topoľčany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Cb/56/2010 a jeho rozsudkom z 24. júna 2010.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   18.   apríla   2005 «na   Okresnom súde...   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   proti   žalovanému   Ľ.   K.   N.,   (ďalej   len „Žalovaný“) o zaplatenie 342,88 € s príslušenstvom. Okresný súd... (ďalej len „Okresný súd“) vydal dňa 7. 6. 2005 platobný rozkaz sp. zn. 15 Rob/337/2005 a dňa 19. 7. 2005 vyznačil na platobnom rozkaze doložku právoplatnosti a vykonateľnosti, ktorá nastala dňa 30. 6. 2005 (ďalej len „Platobný rozkaz“).

Dňa   23.   11.   2006   podal   Sťažovateľ   návrh   na   vykonanie   exekúcie.   Okresný   súd rozhodol   o   vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   výkon   exekúcie   na   základe právoplatného a vykonateľného Platobného rozkazu. Exekučné konanie bolo na Okresnom súde vedené pod sp. zn. 11 Er/335/2007 (ďalej len „Exekúcia“).

Proti Exekúcii vzniesol námietky Žalovaný, ktorý tvrdil, že Platobný rozkaz mu nebol riadne doručený, a preto nemohol voči nemu podať v zákonom stanovenej lehote odpor. Okresný súd však tieto námietky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 11 Er/335/2007-63 zo dňa 22. 2. 2008 zamietol...

Dňa 13. 12. 2007 Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal na Okresnom súde návrh na obnovu konania, v ktorom bol vydaný Platobný rozkaz. Okresný súd návrh na obnovu konania zamietol uznesením sp. zn. 11 Cb/208/2007 zo dňa 25. 6. 2009, nakoľko podľa názoru Okresného súdu Platobný rozkaz nenadobudol právoplatnosť. Dňa 5. 8. 2009 podal Žalovaný odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu sp. zn. 11 Cb/208/2007 zo dňa 25. 6. 2009 o zamietnutí obnovy konania. Dňa 29. 10. 2009 Krajský súd...   svojím   uznesením   sp.   zn.   15   Cob/179/2009   potvrdil   rozhodnutie   Okresného   súdu sp. zn.   11   Cb/208/2007   o   zamietnutí   obnovy   konania...   Krajský   súd   odôvodnil   svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na obnovu konania zmeškaním subjektívnej trojmesačnej prekluzívnej lehoty... Žalovaným.».

3. Sťažovateľka ďalej uviedla, že «Aj napriek právoplatnému rozhodnutiu Krajského súdu,   ktorým   zamietol   návrh   na   obnovu   konania   pre   zmeškanie   lehoty   zo   strany Žalovaného, Okresný súd svojvoľne a mimo konania o mimoriadnom opravnom prostriedku pokračoval v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 15 Rob/337/2005. Začiatkom roka 2010 v uvedenom súdnom konaní Okresný súd, po takmer piatich rokoch odo dňa keď na Platobnom rozkaze vyznačil doložku právoplatnosti a vykonateľnosti, pokračoval v konaní a opätovne doručoval Žalovanému Platobný rozkaz.

Žalovaný podal dňa 03. 03. 2010 proti Platobnému rozkazu odpor a v následnom konaní   sp.   zn.   8   Cb/56/2010   Okresný   súd   v   danej   právnej   veci   opätovne   rozhodol rozsudkom zo dňa 24. 6. 2010 a zamietol žalobný návrh Sťažovateľa zo dňa 18. 4. 2005. Okresný súd tak urobil napriek tomu, že na základe Platobného rozkazu bola už predtým vykonaná   Exekúcia,   v   ktorej   ten   istý   Okresný   súd   (konajúci   prostredníctvom   totožného zákonného sudcu) námietky Žalovaného zamietol...

Okresný   súd,   tak   opätovne   rozhodoval   v   právnej   veci   sp.   zn.   15   Rob/337/2005, o ktorej už v roku 2005 a tiež v roku 2008 konštatoval, že bola právoplatne skončená a to všetko bez toho, aby vo veci bola povolená obnova konania sp. zn. 15 Rob/337/2005... Sťažovateľ   sa   odvolaním   zo   dňa   5.   8.2010   na   Krajskom   súde   domáhal   zrušenia rozhodnutia Okresného súdu sp. zn. 8 Cb/56/2010, avšak Krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Cob/201/2010 zo dňa 19. 1. 2011 rozhodnutie Okresného súdu potvrdil. K uvedenému poukazujeme   na   rozpor   daného   rozhodnutia   Krajského   súdu   sp.   zn.   15   Cob/201/2010 s predošlým rozhodnutím Krajského súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania sp. zn. 15Cob/179/2009...

Sťažovateľ následne podal voči rozsudku Krajského súdu sp. zn. 15 Cob/20l/2010 zo dňa   19.   1.   2011   dovolanie,   ktoré   však   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „Najvyšší súd“) uznesením zo dňa 26. 4. 2012 sp. zn. 3 Obdo/22/2011 odmietol.».

4. Podľa názoru sťažovateľky „Vyššie popísaným postupom Okresného, Krajského a súčasne aj Najvyššieho súdu prišlo... k porušeniu jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky...   aj   k porušeniu   práva...   zakotveného   v Európskom   dohovore   o ochrane základných ľudských práv a slobôd čl. 6 ods. 1... postupom Okresného súdu pri opätovnom doručovaní Platobného rozkazu žalovanému začiatkom roku 2010, prišlo k porušeniu... čl. 2 ods. 2 Ústavy SR...

Konajúce súdy... svojim konaním... porušili... princíp právnej istoty. Stav právnej neistoty   vyvolaný   vzájomne   si   odporujúcimi   súdnymi   rozhodnutiami,   tak   predstavuje závažné porušenie ustanovenia čl. 1 ods. 1 Ústavy...“.

5.   Z obsahu   sťažnosti   možno   usúdiť,   že   podstatou   námietok   sťažovateľky   je skutočnosť,   že „Podnetom   a   dôvodom   pre   opätovné   doručovanie   Platobného   rozkazu Žalovanému boli skutočnosti zistené v rámci úplne iného súdneho konania. Okresný súd v právnej veci o vydanie Platobného rozkazu (sp. zn. 15 Rob/337/2005) svojvoľne a bez akéhokoľvek návrhu účastníkov konania využil výsledky dokazovania vykonaného v konaní o   obnovu   konania,   ktoré   bolo   zamietnuté   (sp.   zn.   11   Cb/208/2007),   a   na   ich   základe pristúpil k opätovnému doručovaniu Platobného rozkazu Žalovanému v úplne inom a to neobnovenom konaní.“, a na ňu nadväzujúci postup (konanie) a právne závery menovaných všeobecných súdov, ktoré „rozhodli vo veci už prv právoplatne skončenej rozhodnutím formou platobného rozkazu.“.

6. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka svoje tvrdenia podporila podrobnou argumentáciou,   ktorú   však   pre   jej   zásadnú   zhodnosť   s   argumentáciou   uplatnenou (produkovanou) v rámci odvolacieho a aj dovolacieho konania nie je potrebné na tomto mieste   uvádzať,   lebo   táto   je   súčasťou   obsahu   odôvodnení   rozhodnutí   krajského   súdu a najvyššieho   súdu,   ktoré   podrobil   ústavný   súd   ústavnoprávnemu   prieskumu   (pozri   tiež posledný odsek bodu 21).

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 47. ods. 3 Ústavy... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Okresného súdu... sp. zn. 8 Cb/56/2010 zo dňa 24. 6.   2010,   rozsudkom   Krajského   súdu...   sp.   zn.   15   Cob/201/2010   zo   dňa   19.   1.   2011 a uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obdo/22/2011 zo dňa 26. 4. 2012 porušené bolo. Rozsudok   Okresného súdu...   sp.   zn.   8 Cb/56/2010   zo   dňa 24.   6.   2010,   rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 15 Cob/201/2010 zo dňa 19. 1. 2011 a uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obdo/22/2011 zo dňa 26. 4. 2012 sa zrušujú a Okresnému súdu... sa prikazuje aby obnovil stav pred porušením základného práva Sťažovateľa.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1,- EUR... Okresný súd..., Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 323,52 EUR...“

8. Ako dôkazový materiál sťažovateľka okrem iných písomnosti predložila platobný rozkaz   sp.   zn.   15   Rob   337/2005   zo   7.   júna   2005   s vyznačením   právoplatnosti a vykonateľnosti;   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   11 Cb/208/2007-185 z   25.   júna 2009 o zamietnutí   návrhu   žalovaného   na   obnovu   konania;   uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 15 Cob/179/2009-219   z 29.   októbra   2009,   ktorým   potvrdil   prvostupňové   uznesenie; rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   8   Cb   56/2010-117   z 24.   júna   2010,   ktorým   návrh sťažovateľky o zaplatenie sumy 342,88 € s príslušenstvom zamietol; rozsudok krajského súdu   č.   k.   15   Cob   201/2010-149   z 19.   januára   2011,   ktorým   potvrdil   prvostupňový rozsudok, a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Obdo 22/2011 z 26. apríla 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky proti odvolaciemu rozsudku z 19. januára 2011.

II.

9.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o   takých   sťažnostiach,   o   ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

13.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

14. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie práv (pozri body 1 a 7) rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 Cb/56/2010 z 24. júna 2010 a konaním mu predchádzajúcim.

15. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka proti   predmetnému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   riadny   opravný   prostriedok   − odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Cob/201/2010 z 19. januára 2011.   Ústavný   súd   preto   nemá   právomoc   na   konanie   o   tej   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozhodnutím okresného súdu.

16. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

17. Proti rozsudku krajského súdu z 19. januára 2011 podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 22/2011 z 26. apríla 2012 odmietol.

18. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 26. apríla 2012. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie označených práv predmetným uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzala viac - menej z dôvodov, ktoré uviedla aj v podanom dovolaní (pozri tiež bod 6)

19. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

20.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia   §   236   a   nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že   dovolanie   je   prípustné,   len   pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   v   písm.   a)   až   g)   tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v prípadoch   uvedených   v   §   239   OSP.   V   posudzovanom   prípade   najvyšší   súd   dovolanie sťažovateľky „podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol“.

21. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 19 a 20) preskúmal predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 22/2011 z 26. apríla 2012, ktorým tento súd dovolanie odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení priebehu   a   výsledku   konania   na   okresnom   súde   v   podstatnom   oboznámil   odvolaciu argumentáciu sťažovateľky:

„Žalobca   podal   proti   rozsudku   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   v   ktorom   namietal procesné   vady,   a   to   odmietnutie   návrhu   na   obnovu   konania,   prekážku   res   iudicata a neexistenciu návrhu na začatie konania. Mal za to, že v právnej veci o zaplatenie 342,88 eur právoplatne rozhodol súd prvého stupňa platobným rozkazom sp. zn. 15 Rob/337/2005 zo dňa 07. 06. 2005. Podaný návrh na obnovu konania bol zamietnutý a rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím súdom. Podľa odvolateľa sa súd prvého stupňa dopustil pochybenia, pretože   nebol   oprávnený   opätovne   vo   veci   konať.   Ďalej   poukázal   na   porušenie   zásady zákazu prejednania veci právoplatne rozhodnutej a neprihliadol na názor Krajského súdu v Nitre,   ktorý   zamietol   návrh   žalovaného   na   povolenie   obnovy   konania   pre   zmeškanie lehoty.   Ďalšie   pochybenie   vidí v tom,   že súd prvého   stupňa   konal   bez   návrhu,   pretože žalobca   nepodal   opätovne   návrh   v   danej   veci   a   o   jeho   návrhu   už   bolo   právoplatne rozhodnuté platobným rozkazom.

Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a konanie zastaviť a priznať žalobcovi trovy konania“ a podstatu (faktické a právne závery) odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia: „Krajský súd... ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania a celého spisu dospel k záveru, že súd prvého, stupňa vec skutkovo a právne správne posúdil a dospel k správnemu   právnemu   názoru.   Mal   za   nepochybné,   že   platobný   rozkaz   nenadobudol právoplatnosť, keďže nebol doručený žalovanému do vlastných rúk, čo bolo preukázané. Vykonaným   dokazovaním   bola   vyvrátená   domnienka   správnosti   doložky   právoplatnosti a vykonateľnosti, preto bola správne zrušená. Následne bol platobný rozkaz doručovaný žalovanému do vlastných rúk, ktorý, podal odpor s odôvodnením, na základe čoho bol platobný rozkaz zo zákona zrušený a vec sa previedla do registra Cb.

Z uvedeného vyplýva, že sa pokračovalo v konaní vo veci začatej na návrh žalobcu, teda nešlo o ďalšiu inú vec, ale o totožnú vec, ktorá nebola právoplatne skončená. Na základe uvedeného dovolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil a o náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. l v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. v prospech úspešného žalobcu...“

Následne   najvyšší   súd   uviedol   zásadné   časti   obsiahlej   dovolacej   argumentácie sťažovateľky:

„Žalobca   podal   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   dovolanie   podaním   zo   dňa 31. 03. 2011 z dôvodov podľa § 236 a § 237 písm. d/ O. s. p.

V odôvodnení dovolania uviedol, že na súde prvého stupňa podal návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 10 329,50 Sk s príslušenstvom a súd platobný rozkaz vydal dňa 07. 06. 2005 a dňa 19. 07. 2005 vyznačil jeho právoplatnosť a vykonateľnosť, ktorá nastala 30. 06. 2005. Následne žalobca podal návrh na výkon exekúcie.

Žalovaný   podal   návrh   na   obnovu   konania,   ktorý   súd   prvého   stupňa   zamietol z dôvodu, že platobný rozkaz nenadobudol právoplatnosť. Toto rozhodnutie odvolací súd potvrdil s odôvodnením zmeškania subjektívnej prekluzívnej lehoty /§ 230 O. s. p./. Okresný súd   aj   napriek   uvedenému   svojvoľne   a   mimo   konania   o   mimoriadnom   opravnom prostriedku pokračoval v konaní 15 Rob/337/2005, ktoré bolo právoplatne skončené. Ďalej v dovolaní na strane 3, 4 /l. č. 174, 175 spisu/ uviedol súhrnný chronologický prehľad skutkového stavu od 18. 04. 2005 až do 19. 01. 2011.

V bode III dovolania uviedol vady konania, konkrétne res iudikata a nezohľadnenie povahy domnienky právoplatnosti rozhodnutia. K prekážke rozhodnutej veci uviedol, že súd prvého   stupňa   konal   vo   veci   aj   napriek   skutočnosti,   že   vo   veci   už   bolo   právoplatne rozhodnuté platobným rozkazom, ktorý nebol zrušený zákonným spôsobom t. j. v konaní o obnove konania, preto všetky ostatné konania trpia vadou, a to porušením zásady zákazu prejednania veci právoplatne rozhodnutej /§ 159 ods. 3 O. s. p. /. V tejto súvislosti poukázal na to, že ani v konaní o obnove nebolo jednoznačne preukázané, že k doručeniu platobného rozkazu nedošlo. Žalobca poukázal na to, že samotný žalovaný platobný rozkaz neprevzal, ale   ho   prevzala   splnomocnenkyňa   s   udelenou   plnou   mocou.   Poukázal   i   na   stanovisko doručujúceho orgánu o osobnom prevzatí platobného rozkazu žalovaným. K nezohľadneniu povahy   domnienky   právoplatnosti   rozhodnutia   poukázal   na   skutočnosť,   že   doklad o doručení súdnej písomnosti má povahu verejnej listiny a údaje uvedené na doručenke s považujú   za   pravdivé,   pokiaľ   nie   je   preukázaný   opak,   ide   o   vyvrátiteľnú   domnienku. Poukázal i na rozhodnutie 5 MCdo/8/2008 z ktorého vyplýva, že doložka právoplatnosti vyznačená orgánom verejnej moci, t. j. súdom na jeho rozhodnutí, má charakter verejnej listiny, potvrdzuje teda pravdivosť v nej uvedených údajov. Ak niekto namieta jej obsahovú nesprávnosť, je povinný na preukázanie svojich tvrdení ponúknuť riadne dôkazy. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR /Nález sp. zn. I.ÚS 1/03 z 02. 04. 2003/...

V dovolaní poukázal na čl. 46 ods. l Ústavy... aj čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... Podľa   dovolateľa   bola   postupom   súdov   zásadným   spôsobom   podlomená   právna   istota nielen žalobcu, ale všetkých sporových strán vo všetkých súdnych sporoch rozhodovaných súdmi SR.

Uviedol, že konajúce súdy nezohľadnili skutočnosť, že kým sa nepreukáže opak, platí to, čo verejná listina deklaruje /aj doložka právoplatnosti/. Do preukázania opaku platí, že rozhodnutie je právoplatné a je potrebné naň takto prihliadať.

Navrhol napadnutý odvolací rozsudok zrušiť, rovnako i rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastaviť a priznať trovy konania...“

Svoje faktické a právne závery odôvodnil najvyšší súd takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací /§ 10a ods. 1/ vec preskúmal podľa § 242 ods. 1 a § 243 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania. Po preskúmaní uznesenia v rozsahu napadnutého dovolaním a konania,   ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú ust. § 237 až § 239 O. s. p.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že dovolanie sa za určitých podmienok pripúšťa jednak   proti   všetkým   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu   a   jednak   len   v   prípadoch,   ak   sú rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdu   rozdielne,   ale   pri   potvrdzujúcom rozhodnutím odvolacím súdom dovolanie prípustné nie je, ak nebolo pripustené.

Z   dôvodov   uvedených   v   §   237   O.   s.   p.   je   možné   dovolaním   napadnúť   všetky rozhodnutia   odvolacieho   súdu   bez   ohľadu   na   formu   rozhodnutia,   na   jeho   obsah   alebo povahu predmetu konania. Spôsobilým predmetom dovolania je podľa tohto ustanovenia rozhodnutie   vydané   odvolacím   súdom   v   odvolacom   konaní.   Na   to,   či   rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. prihliada dovolací súd nielen   na   podnet   dovolateľa,   ale   i   z   úradnej   povinnosti   /§   242   ods.   1/.   V   prípade,   že dovolací   súd   zistil   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   trpí   niektorou   z   týchto   vád,   zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal.

Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je však daná len tvrdením dovolateľa, ale len skutočnosťou, že k vade v zmysle § 237 rozhodnutím odvolacieho súdu skutočne došlo. V predmetnej veci podal žalobca dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu.

Ak je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým bol výrok rozsudku súdu prvého stupňa potvrdený, je dovolanie prípustné len v prípadoch ustanovených v § 238 O. s. p. Zákonné podmienky pre podanie dovolania podľa § 238 O. s. p. však neboli splnené.

Podľa § 242 ods. 1 O. s. p. dovolací súd preskúmáva rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu napadnutého výroku, ktorý vymedzuje kvantitatívna stránka dovolania. Dovolací súd je teda viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i uplatneným dovolacím dôvodom. Z   podaného   dovolania   vyplýva,   že   dovolateľ   nesúhlasil   s   názorom   vysloveným prvostupňovým ale i odvolacím súdom. Súdom vytýkal najmä to, že rozhodovali o veci právoplatne rozhodnutej.

Podľa obsahu podaného dovolania dovolateľ zastáva názor, že súdy oboch stupňov nerozhodli správne a v postupe odvolacieho súdu vidí porušenie ust. § 237 písm. d/ O. s. p. Dovolací dôvod podľa § 237 písm. d/ O. s, p. je dovolacím dôvodom spočívajúcim v tom, že došlo k prekážke veci právoplatne rozhodnutej alebo prv začatého konania, teda ide o podmienky konania, ktoré súd skúma ex lége a v prípade, ak už v tej istej veci bolo právoplatne   rozhodnuté   alebo   začalo   prv   konanie,   musí   bez   ďalšieho   konanie zastaviť /§ 104 ods. 1 O. s. p./. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci alebo prv začatého konania je daná vtedy, ak v novom konaní ide o tú istú vec.

Základnou   relevantnou   námietkou   vznesenou   v   dovolacom   konaní   je   názor dovolateľa, že súd rozhodol vo veci už prv právoplatne skončenej rozhodnutím formou platobného rozkazu.

V konaní nebolo spochybnené, že súd prvého stupňa vydal platový rozkaz, ktorý doručoval účastníkom. Rozhodnutie formou platobného rozkazu sa riadi ust. § 172 a nasl. O. s. p. Základným predpokladom účinnosti rozhodnutia formou platobného rozkazu je jeho doručenie   účastníkom   do   vlastných   rúk,   pričom   náhradné   doručenie   je   vylúčené. V predmetnej veci bol vyžiadaný spis sp. zn. 11 Cb/207/2008, z ktorého bolo zistené, že v konaní   o   obnove   /na   návrh   žalovaného/   bolo   znaleckým   dokazovaním   preukázané,   že žalovaný platobný rozkaz osobne neprevzal, čím nedošlo k zákonnému spôsobu doručenia, teda ani nemohol nadobudnúť zákonom predpokladané účinky, tak ako správne vyslovili súdy nižšieho stupňa. Ak teda nedošlo k účinnému doručeniu platobného rozkazu, nemohol nadobudnúť   právoplatnosť   a   vykonateľnosť,   preto   súd   prvého   stupňa   nepochybil,   keď platobný   rozkaz   žalovanému   opätovne   doručoval.   V   tejto   súvislosti   preto   dovolací   súd vyhodnotil postup súdu prvého stupňa, ktorý po doručení odôvodneného odporu, konal vo veci   a   rozhodol   rozsudkom,   za   správny   bez   procesných   pochybení.   Vzhľadom   na   tento názor, ktorý si osvojil aj dovolací súd, sú ďalšie vznesené námietky v dovolaní týkajúce sa najmä prekážky veci rozhodnutej, právne bezvýznamné

Pre   úplnosť   treba   k   názoru   dovolateľa   k   podanému   návrhu   na   obnovu   konania a rozhodnutia   o   tomto   návrhu   uviesť,   že   podaný   návrh   na   obnovu   konania,   teda   jeho dôvody, musia spĺňať predpoklady podľa § 228 ods. 1 O. s. p., teda návrhom na obnovu konania možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie, preto v rámci takéhoto konania súd skúma, či návrh smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu, ak nie, nemôže byť navrhovateľ takého návrhu úspešný. Vo veci vydaného platobného rozkazu bol podaný návrh na obnovu konania, ale tým, že sa v rámci dokazovania zistilo, že platobný rozkaz nebol doručený do vlastných rúk žalovaného, takýto platový rozkaz nemohol nadobudnúť právoplatnosť, čím nebola splnená podmienka podania návrhu na obnovu konania.

Dovolací súd námietku žalobcu o tom, že doklad o doručenej súdnej písomnosti má povahu verejnej listiny, nespochybňuje, ale len pokiaľ sa nepreukáže opak, pričom v tomto prípade   bolo   dostatočne   a   vierohodne   preukázané,   že   platobný   rozkaz   nebol   doručený žalovanému   do   vlastných   rúk   a   z   rovnakého   dôvodu   v   tejto   veci   neobstojí   ani   ďalšia námietka dovolateľa odkazujúca na rozhodnutie 5 MCdo/8/2008.

V dovolacom konaní nebolo zistené procesné pochybenie odvolacieho súdu, ktoré by malo za následok splnenie predpokladov prípustnosti dovolania podľa § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dovolanie podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.“

Ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom   na svoju konštatáciu uvedenú v bode 6 považoval   za   dôvodné   v tejto   časti   (bod   21)   bližšie   oboznámiť   odvolaciu   a dovolaciu argumentáciu sťažovateľky.

22. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených   v   dovolaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takého   rozhodnutie   nie   je neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   preto   nie   je z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

23. Ústavný súd pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší   súd   sa   primerane   vysporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľky,   správne   ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých   by   bolo   možné   toto   rozhodnutie   označiť   za   nezlučiteľné   s   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   ustanovenými   princípmi   súdneho   rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

24. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

25.   Z   uvedeného   dôvodu   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   ani   príčinná súvislosť   medzi   označenými   právami   sťažovateľky   a   postupom   najvyššieho   súdu   pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nestotožňuje   s   právnym   názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

26. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

27. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľky   o   porušení   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 15 Cob/201/2010 z 26. apríla 2012.

28.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

29. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

30. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

31. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

32. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

33. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   jej   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

34. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy [všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní (každý má právo na právnu pomoc   v konaní   pred   súdmi...   za   podmienok   ustanovených   zákonom)]   predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri body 4 a 7).

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú   pre   absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu z 26. apríla 2012, ako aj krajského súdu   (z   19.   januára   2011)   a namietaným   porušením   označeného   základného   práva [sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali záver o porušení tohto práva, a tiež z dôvodu právneho záveru ústavného súdu uvedeného v bodoch 26 a 33 (konanie súdu súladné so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   nemohlo   spôsobiť   porušenie   tohto   sťažovateľkou   označeného základného práva)].

35. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznaním jej primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012