znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 423/2010-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu   Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   F.   N., Advokátska   kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Obdo/5/2010 z 23. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti B., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/5/2010 z 23. marca 2010 vo výroku o trovách konania   p o r u š e n é   b o l o.2. Uznesenie   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/5/2010 z 23. marca 2010 vo výroku o trovách konania   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti B., s. r. o., trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. F. N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti B., s. r. o.,   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) uznesením sp. zn. I. ÚS 423/2010 z 11. novembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods.   1 Listiny   základných   práv a slobôd   (ďalej len   „listina“),   práva podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ústavy   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo/5/2010 z 23. marca 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   odmietol   dovolanie spoločnosti   T.,   a.   s., ktorá je v konaní pred všeobecným súdom v procesnom postavení žalovanej a protistranou sťažovateľky, a zároveň sťažovateľke ako žalobkyni nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. V odôvodnení rozsudku k výroku o trovách konania najvyšší súd stručne uviedol: „Žalobcovi náhradu účelne vynaložených trov dovolacieho konania nepriznal.“

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky   uznesenie   najvyššieho   súdu   vo   výroku   o trovách konania   nie   je   v súlade   s požiadavkami   kladenými   na   spravodlivý   súdny   proces a predstavuje   protiústavný   zásah   do   jej   majetkových   práv.   Sťažovateľka   v odôvodnení sťažnosti   uviedla, že je nesporné, že v dovolacom   konaní mala plný úspech   a   že bola zastúpená   právnym   zástupcom,   ktorý   vykonal   v intenciách   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška o odmenách advokátov“) dva úkony právnych služieb. Najvyšší súd jej však napriek plnému úspechu vo veci náhradu účelne vynaložených trov právneho zastúpenia nepriznal.

4. Sťažovateľka ďalej poukázala na príslušné ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)),   v   zmysle ktorých konajúci súd v prípade plného úspechu účastníka konania obligátorne rozhodne o priznaní trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, pokiaľ v danej veci nezistí   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa.   Sťažovateľka   zdôraznila,   že   dovolací   súd   vo svojom rozhodnutí vôbec nekonštatoval a ani neskúmal prípadné dôvody hodné osobitného zreteľa, práve naopak, k uplatneným trovám právneho zastúpenia uviedol, že ide o účelne vynaložené trovy. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka považuje výrok o nepriznaní trov konania za svojvoľný a arbitrárny, ktorý je v príkrom rozpore s relevantnou právnou úpravou a má za následok porušenie jej označených základných práv.  

5.   Sťažovateľka   okrem   arbitrárnosti   prijatých   záverov   vytýka   napadnutému uzneseniu   najvyššieho   súdu   v časti   výroku   o trovách   konania   aj   jeho   nedostatočné odôvodnenie. Poukázala pritom na skutočnosť, že strohé odôvodnenie spočívajúce len v konštatovaní, že najvyšší súd sťažovateľke náhradu účelne vynaložených trov dovolacieho konania nepriznal, je rozporuplné, nedostatočné a nepreskúmateľné v takom rozsahu, že ho to robí ústavne neakceptovateľným.  

6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej označených základných práv podľa ústavy, listiny a práva podľa dohovoru uznesením   najvyššieho   súdu,   zrušil   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   vo   výroku o trovách dovolacieho konania a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 24. januára 2011 vyjadril najvyšší súd   v zastúpení   predsedu   obchodnoprávneho   kolégia,   ktorý   okrem   iného   uviedol: «Preskúmaním   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   v časti   náhrady   trov   dovolacieho konania,   najvyšší súd dospel k názoru,   že z tohto   odôvodnenia   skutočne,   tak   ako   na to poukazuje i sťažovateľka, nemožno zistiť dôvody, pre ktoré jej najvyšší súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. V odôvodnení napadnutej časti uznesenia sa súd obmedzil len na konštatovanie, že „žalobcovi náhradu účelne vynaložených trov dovolacieho konania nepriznal“, bez poukázania na príslušné ustanovenia O. s. p., o ktoré svoje rozhodnutie oprel.   Z uvedeného   dôvodu   napadnuté   rozhodnutie   vykazuje   znaky   nepreskúmateľnosti v časti týkajúcej sa náhrady trov dovolacieho konania, na strane druhej má však najvyšší súd za to, že absencia odôvodnenia v tejto časti rozhodnutia neznamená automaticky, že v konkrétnom prípade ide o rozhodnutie, ktoré by malo arbitrárny charakter. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd ponecháva rozhodnutie o tom, či uznesením z 23. marca 2010, sp. zn. 3 Obdo 5/2010 boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy SR, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na uváženie Ústavného súdu Slovenskej republiky.»  

8. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

9.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

11. Podľa čl. 20 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

12. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje, že každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže   mať   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý   predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa   v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06).

13.   Z uvedeného   vyplýva,   že   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   v zmysle citovaných článkov ústavy, listiny a dohovoru obsahuje dve zložky, a to jednak právo na prístup k súdu, t. j. právo obrátiť sa na súd na vymoženie či ochranu subjektívneho práva, a jednak   právo   na   určitú   kvalitu   procesu,   ktorá   je   zabezpečená   celým   radom inštitucionálnych   a   procesných   záruk.   Právo   na   spravodlivý   proces   je   tak   samostatné subjektívne verejné právo voči štátu na poskytnutie právnej ochrany v takom konaní, ktoré maximálne garantuje spravodlivý výsledok.

14. Jednou zo základných procesných záruk, ktorá tvorí imanentnú súčasť obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods.   2   OSP,   podľa   ktorého   v odôvodnení   súd   uvedie,   čoho   sa navrhovateľ   (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,   ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 167 ods. 2 OSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

15. Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd   výnimočne   náhradu   trov   konania celkom   alebo sčasti   priznať.   Súd prihliadne   najmä   na   okolnosti,   či   účastník,   ktorému   sa   priznáva   náhrada   trov   konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

16. S poukazom na citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd konštatuje,   že   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   v časti   výroku   o trovách   konania neobsahuje   žiadne   skutočnosti   umožňujúce   preskúmať   závery   rozhodnutia   dovolacieho súdu, taktiež absentuje odkaz na relevantnú právnu normu, na základe ktorej najvyšší súd rozhodol. Nemožno ani len nepriamo vyvodiť, či najvyšší súd rozhodnutím o nepriznaní trov konania prihliadal na eventuálne osobitné okolnosti odôvodňujúce postup podľa § 150 ods.   1 OSP. Ústavný súd ďalej prisvedčuje sťažovateľke, že nedostatočné odôvodnenie pôsobí   navyše   aj   rozporuplne,   na   jednej   strane   najvyšší   súd   považuje   uplatnené   trovy konania za účelné, na strane druhej ich nepriznáva. V danom prípade ide len o formálny výkon práva na súdnu ochranu, ktorý je v rozpore s požiadavkami procesných záruk až do tej miery, že vzbudzuje nedôveru verejnosti v zákonné rozhodovanie všeobecných súdov a porušuje označené základné práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu.  

17. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že rozhodovanie o trovách konania sa vo všeobecnosti spravuje zásadou úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Konajúci súd môže účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznať trovy konania v súlade s § 150 ods. 1 OSP len vo výnimočných prípadoch. Rozhodná judikatúra všeobecných súdov dlhodobo zdôrazňuje, že v prípade takéhoto postupu a nepriznaní trov účastníkovi,   ktorý   mal vo   veci   plný úspech,   je súd   zvlášť povinný   dbať na dostatočné odôvodnenie, nepostačí všeobecné konštatovanie existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa   (porovnaj   napr.   R   34/1982).   Najvyšší   súd   však   v danej   veci   nedodržal   ani   len minimálne požiadavky procesnej kvality na odôvodnenie rozhodnutia.  

18. Ústavný súd bez toho, aby posudzoval zistený skutkový stav v danej veci alebo aby   priamo   vstupoval   do   právnych   úvah   konajúceho   najvyššieho   súdu,   konštatuje,   že uvedené   nedostatočné   a rozporné   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   vo výroku o trovách   konania   je   dostatočným   argumentom   na   vyslovenie   arbitrárnosti   napadnutého uznesenia   v   tejto   časti   majúcej   za   následok   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

19.   Po   vyslovení   arbitrárnosti   napadnutého   uznesenia   spočívajúcej   v jeho odôvodnení ústavný súd ďalej zisťoval, či došlo k zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy. Ústavný súd k tomu predovšetkým konštatuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov a právne posudzovať, či najvyšší súd mal v danom prípade priznať sťažovateľke trovy konania, tak ako sa ich domáhala, alebo či mal uplatniť postup v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 OSP a trovy konania nepriznať. Ústavný súd nie   je   v tejto   veci   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani   ochrancom zákonnosti (porovnaj II. ÚS 1/95, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07). Objasnenie skutkového stavu a jeho právne posúdenie patrí do právomoci najvyššieho súdu v ďalšom konaní.  

20.   Zároveň   však   ústavný   súd   pri   posudzovaní   zásahu   do   základného   práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy prihliadal aj na v sťažnosti označenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorej sa za majetok považuje aj majetková hodnota vrátane pohľadávky, o ktorých môže sťažovateľka tvrdiť,   že   má aspoň   legitímnu nádej   na jej   zhmotnenie (rozsudok   ESĽP   vo veci   PINE VALLEY DEVELOPMENTS LTD. a iní v Írsko z 29. novembra 1991 a rozsudok ESĽP vo veci PRESSOS COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. novembra 1995). Ústavný súd uvádza, že arbitrárnosť uznesenia najvyššieho súdu v časti výroku o trovách konania,   ktorá   spočíva   v nedostatočnom   odôvodnení   výroku,   popiera   legitímnu   nádej sťažovateľky na zhmotnenie jej majetkových očakávaní. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy v spojení s porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

21. Napokon k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 4 ústavy ústavný súd uvádza, že toto   ustanovenie   neobsahuje   konkrétnu   garanciu   základného   práva   a slobody,   má všeobecné, deklaratórne vyjadrenie, a nie charakter základného práva, a preto nie je priamo aplikovateľné   na   individuálny   prípad.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   tejto   časti   návrhu nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

22.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v   porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

23. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

24. Vzhľadom   na to, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu   v časti výroku o trovách konania došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu vo výroku o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

25. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešnej sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu). S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2 vyhlášky o odmenách advokátov ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia   v sume   254,88 €   (2   úkony   právnej   pomoci   v roku   2010   po 120,23   €,   t.   j. prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   spísanie   ústavnej   sťažnosti,   a   2   x   paušálna   náhrada hotových výdavkov po 7,21 €). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

26. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011