znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 422/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti JUHODREVO, výrobné družstvo, Nitrianska cesta   119,   Nové   Zámky,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Emou   Zacharovou,   Advokátska kancelária JUDr. Ema Zacharová advokát s. r. o, Forgáchova bašta 5676/7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Nové Zámky sp. zn. 13 C 156/2012 z 21. decembra 2012 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 13 C 156/2012 zo 17. januára 2013, ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 55/2013 z 28. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti JUHODREVO, výrobné družstvo o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. augusta 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   JUHODREVO,   výrobné   družstvo, Nitrianska cesta 119, Nové Zámky (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 156/2012 z 21. decembra 2012 v spojení s opravným uznesením okresného súdu sp. zn. 13 C 156/2012 zo 17. januára 2013, ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len krajský súd“) sp. zn. 5 Co 55/2013 z 28. marca 2013.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 13 C 156/2012 sa sťažovateľ podanou žalobou domáhal súdnej ochrany výkonu vecného   bremena   zriadeného   v jeho   prospech   na   susednej   nehnuteľnosti   žalovaného (Prvá novozámocká   STK,   s.   r.   o.)   spočívajúceho   v práve   prechodu   pešo   a motorovým vozidlom cez nehnuteľnosť žalovaného (ďalej len „zaťažená nehnuteľnosť“), vo výkone ktorého (rozumej vecného bremena, pozn.) mal žalovaný sťažovateľovi brániť oplotením zaťaženého   pozemku,   v dôsledku   čoho   znemožnil   sťažovateľovi   prístup   k   jeho nehnuteľnosti. Okresný súd uznesením sp. zn. 13 C 156/2012 zo 16. júla 2012 konanie o žalobe   sťažovateľa   zastavil   s odôvodnením,   že   v   danom   prípade   ide   o vec   už rozhodnutú (res   iudicata)   o ktorej   mal   okresný   súd   už   rozhodnúť   v konaní   vedenom pod sp. zn.   16   C   263/08.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Co   242/2012 z 28. septembra 2012   toto   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   nové konanie a rozhodnutie   z dôvodu,   že   z uznesenia   okresného   súdu   nevyplývalo,   akým spôsobom   posúdil   totožnosť   predmetu   konaní   vedených   pod   sp.   zn.   13   C   156/2012 a sp. zn. 16   C   263/08.   Po   vrátení   veci   z krajského   súdu   okresný   súd   „rozsudkom“ sp. zn. 13 C 156/2012 z 21. decembra 2012 opätovne konanie o žalobe sťažovateľa zastavil, a to   znovu   z dôvodu,   že   podľa   názoru   okresného   súdu   o danom   predmete   konania   už rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 C 263/08 z 10. decembra 2009. Následne 17. januára 2013 vydal   okresný   súd k svojmu rozsudku   z 21.   decembra 2012 opravné uznesenie,   ktorým konštatoval,   že   v skutočnosti   rozhodnutie   sp.   zn.   13   C   156/2012   z   21.   decembra   2012 nemalo mať formu „rozsudku“, ale formu „uznesenia“. V dôsledku odvolania podaného sťažovateľom   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Co   55/2013   z 28.   marca   2013   potvrdil „rozsudok“ okresného súdu sp. zn. 13 C 156/2012 z 21. decembra 2012 v spojení s jeho opravným uznesením zo 17. januára 2013.

Podľa   sťažovateľa   napádaný   „rozsudok“   okresného   súdu   sp.   zn.   13   C   156/2012 z 21. decembra 2012 v spojení s jeho opravným uznesením zo 17. januára 2013, ako aj uznesenie krajského súdu   sp.   zn. 5 Co   55/2013   z 28.   marca   2013,   ktorým   krajský   súd označené rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne potvrdil, sú arbitrárne, svojvoľné, neodôvodnené,   a tak   z ústavného   hľadiska   neudržateľné,   pretože   sú   podľa   sťažovateľa založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že tak okresný   súd,   ako   ani   krajský   súd   nezohľadnili,   že   rozsudok   sp.   zn.   16   C   263/08 z 10. decembra   2009,   ktorým   mal   okresný   súd   už   v minulosti   rozhodnúť   o identickom predmete   konania   (ktorý   mal   byť   aj   predmetom   preskúmavaného   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 156/2012) a ktorého existencia mala byť dôvodom na zastavenie napádaného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 156/2012, bol pre vecné posúdenie predmetu konania v podstatnej časti zrušený rozhodnutím krajského súdu.

Z   príloh   sťažnosti   totiž   vyplýva,   že   obchodná   spoločnosť   Prvá   novozámocká STK, s. r.   o.   (ďalej len „žalobca“,   v preskúmavanom konaní vedenom   okresným súdom pod sp.   zn.   13   C   156/2012   mal   však   postavenie   žalovaného,   pozn.),   sa   už   v minulosti v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 16 C 263/08 domáhal proti sťažovateľovi zrušenia vecného bremena viaznuceho na pozemku žalobcu v prospech sťažovateľa, pričom v tomto   konaní   sťažovateľ   ako   žalovaný   uplatnil   proti   žalobcovi   protinávrh,   ktorým   sa domáhal, aby okresný súd uložil žalobcovi povinnosť zdržať sa akýchkoľvek zásahov do výkonu   jeho   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu.   Okresný   súd   rozsudkom č. k. 16 C 263/08-128   z 10.   decembra   2009   žalobe   žalobcu   v plnom   rozsahu   vyhovel a vo výroku   v bode   1   zrušil   vecné   bremeno   zriadené   na   jeho   nehnuteľnosti   v prospech sťažovateľa   a súčasne   z tohto   dôvodu   vo   výroku   v   bode   2   rozhodol   aj   o zamietnutí vzájomného návrhu sťažovateľa. V dôsledku odvolania podaného sťažovateľom iba proti bodu   1   výroku   označeného   rozsudku   okresného   súdu   krajský   súd   tento   rozsudok v odvolaním   napadnutom   rozsahu   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   nové   konanie a rozhodnutie.   Následne   okresný   súd   ďalším   rozsudkom   č.   k.   16   C   263/08-206 z 10. februára   2011   žalobu   žalobcu   zamietol,   pričom   krajský   súd   v odvolacom   konaní rozsudkom sp. zn. 9 Co 131/2011 z 10. novembra 2011 toto rozhodnutie potvrdil.

V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol:„Tak   ako   som   už   vyššie   uviedol,   Okresný   súd   Nové   Zámky   odôvodnil   svoje rozhodnutie tým, že podľa jeho názoru je tu prekážka res iudicata, pretože vo veci už bolo právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom na OS Nové Zámky pod sp. zn. 16 C/263/2008. Po   posúdení   skutkových   okolností,   na   ktorých   bol   založený   vzájomný   návrh   v   konaní 16C/263/2008 skonštatoval, že ide v oboch prípadoch o rovnaké skutkové tvrdenia. Opomenul   sa   pritom   vysporiadať   s   podstatnou   okolnosťou,   za   ktorej   rozhodoval o našom   vzájomnom   návrhu   rozsudkom   16   C/263/2008-128   zo   dňa   10.12.2009   a   tento zamietol. O vzájomnom návrhu rozhodol súd v tom istom rozsudku druhým výrokom, ktorý bol závislý na prvom výroku, ktorým súd zrušil vecné bremeno. Logicky teda, keď súd zrušil vecné bremeno, tak musel vzájomný návrh zamietnuť... Teda zamietnutie nášho vzájomného návrhu právne súviselo s tým, že súd vyhovel Prvej novozámockej STK, s.r.o. a zrušil vecné bremeno. Pritom následne v neskoršom rozsudku v tom istom konaní sa právne posúdenie dôvodov   na   zrušenie   vecného   bremena   zmenilo   a   došlo   k   zamietnutiu   návrhu   Prvej novozámockej   STK,   s.r.o.   na   zrušenie   vecného   bremena.   Odôvodnenie   zamietnutia vzájomného návrhu je pritom obsiahnuté v jedinej vete odôvodnenia zamietavého rozsudku 16   C/263/2008-128   zo   dňa   10.   12.   2009,   v   ktorej   súd   jednoznačne   odôvodňuje   toto zamietnutie rozhodnutím o vyhovení návrhu, ktorým zrušil vecné bremeno.

...   Okresný súd Nové Zámky a   následne Krajský   súd v Nitre   nesprávne   posúdili otázku, či skutočne ide o res iudicata. Zo strany žalovaného dochádza trvale k porušovaniu mojich práv tým, že mi znemožňuje vykonávať moje práva vyplývajúce z vecného bremena. Teda ide o pretrvávajúci stav... Rozhodnutie súdu o zamietnutí vzájomného návrhu nemá za následok zánik vecného bremena a ani zánik môjho práva domáhať sa na súde toho, aby odporca toto právo rešpektoval. Preto rozhodnutím Okresného súdu v Nových Zámkoch a naň   nadväzujúcim   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Nitre   boli   porušené   moje   ústavné práva.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 20 ods. 1 prvá a druhá veta, podľa článku 20 ods. 3 druhá veta, podľa článku 46 ods. 1, podľa článku 48 ods.2 ústavy a podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo   uznesením   Okresného   súdu   Nové   Zámky   13   C/156/2012-72   zo   dňa   21.12.2012 v spojitosti   s   opravným   uznesením   13   C/156/2012-77   zo   dňa   17.01.2013   a   uznesením Krajského súdu v Nitre 5 Co/55/2013-82 zo dňa 28.03.2013 porušené.

2. Uznesenie Okresného súdu Nové Zámky 13 C/156/2012-72 zo dňa 21.12.2012 v spojitosti   s   opravným   uznesením   13   C/156/2012-77   zo   dňa   17.01.2013   a   uznesenie Krajského súdu v Nitre 5 Co/55/2013-82 zo dňa 28.03.2013 sa zrušujú a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada nemajetkovej ujmy v sume 2.000,- €, ktorú mu zaplatí Krajský súd v Nitre do 2 mesiacov.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania v sume 275,94 €, ktorú sumu Krajský súd v Nitre zaplatí na účet právneho zástupcu JUDr. Ema Zacharová, advokát s.r.o. vo VÚB, a. s.... “

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods.   1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 13 C 156/2012 z 21. decembra   2012   v   spojení   s   opravným   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 13 C 156/2012   zo   17.   januára   2013   (bod   1),   ako   aj   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 5 Co 55/2013 z 28. marca 2013 (bod 2).

1. K namietaným rozhodnutiam okresného súdu

V   súvislosti   s napádanými   uzneseniami   okresného   súdu   ústavný   súd   poukazuje na skutočnosť,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická   osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania, sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napádaných   uznesení   okresného   súdu sp. zn. 13 C 156/2012 z 21. decembra 2012 a zo 17. januára 2013, a to využitím riadneho opravného   prostriedku   (odvolania),   ktorý   sťažovateľ   napokon   (ako   to   vyplýva   aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa tak krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 55/2013 musel v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

2. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

Pokiaľ ide o napádané rozhodnutie krajského súdu, ústavný súd poukazuje v prvom rade   na   skutočnosť,   že   ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno   napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem [zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)].   Ide   o   jeden   zo   základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.Ústavný súd vzhľadom na citované ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy konštatuje, že keďže   sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označených   základných   práv   a   práva   v   tom,   že všeobecné   súdy   sa   vecne   nezaoberali   jeho   žalobou,   ale   konanie   o nej   v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci bez ďalšieho zastavili, čím mu v konečnom dôsledku týmto   postupom   bola   odňatá   možnosť   konať   aj   pred   krajským   (odvolacím)   súdom, sťažovateľ   mal   podľa   názoru   ústavného   súdu   z tohto   dôvodu   možnosť   domáhať   sa preskúmania   postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu   využitím   mimoriadneho   opravného prostriedku a to dovolania z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd   v   občianskoprávnom   konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Na   základe   podaného   dovolania   mohlo   dôjsť   k   naplneniu   účelu   sledovaného sťažovateľom aj v konaní o sťažnosti, a to predovšetkým k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 5 Co 55/2013 z 28. marca 2013. Tento záver potvrdzuje aj § 243b OSP, ktorý umožňuje dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.   V rozsahu svojho   preskúmavacieho oprávnenia   by sa   dovolací   súd   v podstate musel vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu v tomto procesnom štádiu za neprípustné, hoci aj pre procesnú pasivitu sťažovateľa (vigilantibus iura scripta sunt).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti (vo vzťahu ku   krajskému   súdu,   pozn.)   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   nad   rámec   poznamenáva,   že   sťažovateľ   má   možnosť   domáhať   sa ochrany   svojho   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   aj   podaním   novej   žaloby na všeobecnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods.   2 prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd o   tých   častiach   sťažnosti,   ktorými   sa   sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014