znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 422/2013-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom Rakúsko, zastúpených advokátkou Mgr.   M.   B.,   Advokátska   kancelária   B.,   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v konaní   vedenom pod sp. zn.   7   C   74/05   v spojení   s postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Trnave č. k. 10 NcC 11/2012-193 zo 6. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. a I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 74/05 p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné   právo   J.   M.   a I.   M.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu v Trnave č. k. 10 NcC 11/2012-193 zo 6. júna 2012 p o r u š e n é   n e b o l o.

3. Okresnému   súdu   Dunajská   Streda   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   74/05 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

4. J. M. a I. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume po 1 000 € (slovom tisíc   eur)   pre   každého,   ktoré j e   Okresný   súd   Dunajská   Streda p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Dunajská Streda j e   p o v i n n ý   uhradiť J. M. a I. M. spoločne a nerozdielne   trovy   konania   v sume   269,60   €   (slovom   dvestošesťdesiatdeväť   eur a šesťdesiat centov) na účet ich právnej zástupkyne Mgr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2012 doručená sťažnosť J. M. a I. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 74/05 v spojení s postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 NcC 11/2012-193 zo 6. júna 2012.

2. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi rodinného domu, pozemku, na ktorom je dom postavený, a k nemu prislúchajúcej záhrady v katastrálnom   území   Š.,   ktoré   dlhodobo   prenajímali.   Keďže   nájomcovia   predmetných nehnuteľností   prestali   sťažovateľom   uhrádzať   nájomné   a nehnuteľnosti   napriek   tomu užívali,   začali   sťažovatelia   uplatňovať   nároky   z bezdôvodného   obohatenia   voči neoprávneným užívateľom súdnou cestou. Konanie na okresnom súde začalo 7. apríla 2005 podaním   návrhu   na   vydanie   platobného   rozkazu.   Vec   pôvodne   zaevidovaná   pod sp. zn. 7 Ro 82/05 bola následne a aj v súčasnosti je vedená pod sp. zn. 7 C 74/05. Sťažovatelia poukázali na skutočnosť, že okresný súd konanie opakovane prerušil, v dôsledku čoho bolo prvé pojednávanie vo veci nariadené na 29. marec 2011, t. j. po šiestich rokoch od podania návrhu. Účastníci konania boli vo veci prvýkrát vypočutí na pojednávaní 10. mája 2011. Dĺžka konania si vyžiadala doplnenie žalobného návrhu, čo sťažovatelia učinili 2. júna 2011.   Na   ďalších   pojednávaniach   uskutočnil   okresný   súd   výsluch   účastníkov   konania. Ďalšie   prieťahy   v konaní   boli   podľa   tvrdení   sťažovateľov   spôsobené   konaním a rozhodovaním   krajského   súdu   o vznesenej   námietke   zaujatosti   konajúcej   sudkyne a napriek právnej a skutkovej jednoduchosti prípadu nebolo vo veci do dňa podania ústavnej sťažnosti (22. októbra 2012) meritórne rozhodnuté.

3. Sťažovatelia preto ústavný súd žiadajú, aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 74/2005, porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 74/2005 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 NcC 11/2012, prizná   im   primerané finančné   zadosťučinenie   od   okresného   súdu   každému   po   4 000   €, od krajského súdu každému po 1 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 269,60 €.

4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.   Spr   206/2013   zo   17.   mája   2013,   v ktorom   podrobne   uviedol   jednotlivé   úkony okresného súdu za obdobie od podania návrhu 7. apríla 2005 do 2. mája 2013 (ústavný súd štúdiom spisu považoval všetky úkony za preukázané). Poukázal na skutočnosť, že konanie vo veci   súviselo   s viacerými   konaniami   sťažovateľov   uvedenými   okresným   súdom v dôsledku   čoho   bolo   opakovane   prerušené   do   právoplatného   skončenia   veci   vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/1996 (v období od 14. septembra 2005 do 4. marca 2011), v ktorom bolo podané aj dovolanie, a spis sa preto nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). V období od apríla 2007 do marca 2008 vykonávala zákonná sudkyňa funkciu sudcu na Krajskom súde v Bratislave. Dňa 21. mája 2009 podali sťažovatelia námietku zaujatosti konajúcej sudkyne. Krajský súd o námietke nerozhodoval a vybavil ju oznámením z 29. mája 2009. V období od júla 2009 do januára 2010   sa   spis   nachádzal   na   ústavnom   súde.   Konanie   pokračovalo   potom,   ako   vo   veci sp. zn. 4 C   204/1996   rozhodol   o   dovolaní   najvyšší   súd   a jeho   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť   2.   februára   2011.   Následne   boli   vo   veci   nariadené   viaceré   pojednávania (15. marca 2011, 29. marca 2011, 10. mája 2011, 2. júna 2011, 7. júla 2011, 13. septembra 2011,   18.   októbra   2011   a   15.   novembra   2011),   ktoré   boli   odročené   pre   neúčasť (aj ospravedlnenú) navrhovateľov, ako aj odporcov. Okresný súd sa zaoberal aj doplnením žalobného návrhu sťažovateľmi. Konajúca sudkyňa predložila 1. decembra 2011 námietku zaujatosti, v dôsledku čoho bol spisový materiál predložený krajskému súdu na rozhodnutie. Krajský   súd   spis   vrátil   bez   rozhodnutia   o námietke   zaujatosti,   sudkyňa   spis   opätovne predložila krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Krajský súd uznesením zo 6.   júna   2012   rozhodol,   že   zákonná   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z prerokovávania a rozhodovania veci. Po vrátení spisu okresný súd pokračoval v konaní nariadením ďalších pojednávaní, ktoré boli opätovne odročené pre neúčasť sťažovateľov i odporcov. Okresný súd opakovane rozhodol o zmene návrhu a jeho čiastočnom späťvzatí.

K doterajšiemu priebehu konania predsedníčka okresného súdu uviedla: „Na základe vykonaného rozboru veci som toho názoru, že súd pokiaľ konanie nebolo prerušené, vo veci konal plynule. Konanie bolo dvakrát prerušené. Ide o obdobie od 14. 9. 2005 do 4. 3. 2011. Následne súd viackrát určil termín pojednávaní, na ktoré sa účastníci nie vždy dostavili. Boli   prípady,   kedy   navrhovatelia   –   sťažovatelia   žiadali   termín   pojednávania   odročiť a ospravedlnili sa za neúčasť, ale vyskytli sa aj prípady, keď sa nedostavili na pojednávanie a ani sa neospravedlnili za neúčasť. Súd sťažovateľom uložil aj poriadkovú pokutu. Myslím si, že na doterajšom priebehu konania majú určitý podiel aj sťažovatelia.“

5. Na výzvu ústavného súdu podal vyjadrenie k ústavnej sťažnosti aj krajský súd, ktorý v podaní sp. zn. Spr. 191/13 z 25. júla 2013 uviedol:

„V danom prípade na nadriadenom Krajskom súde v Trnave nedošlo k prieťahom v konaní, pretože o tom, či sudca je vylúčený bolo rozhodnuté do 10 dní od predloženia veci na nadriadený súd (§ 16 ods. 1 veta tretia O. s. p.), rozhodnutie bolo písomne vypracované a spis odoslaný súdu prvého stupňa v lehote 30 dní stanovenej v ust. § 158 ods. 5 OSP, preto   k prieťahom   na   Krajskom   súde   v Trnave   v danej   veci   nedošlo.   Nadriadený   súd sa náležite vyporiadal s otázkou zaujatosti procesnej sudkyne JUDr. O. C. v danom konaní, pričom na dôvody tohto rozhodnutia odvolacieho súdu podrobnostiam poukazujem a niet k nim čo dodať.

Pretože   k prieťahom   v konaní   na   Krajskom   súde   v Trnave   nedošlo,   rozhodnutie nadriadeného súdu vo veci vylúčenia namietanej procesnej sudkyne je riadne odôvodnené, preto spĺňa všetky náležitosti predpísané zákonom. V dôsledku toho nepovažujem sťažnosť voči Krajskému súdu v Trnave za dôvodnú.“

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 74/05

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhali   vyslovenia   porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

9. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

10. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

11.   Zo   sťažnosti,   z jej   príloh   i vyjadrení   účastníkov   vyplýva,   že   predmetná   vec o vyplatenie nárokov z bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľností nie   je   ani   po   viac   ako   8   rokoch   meritórne   rozhodnutá.   Aj   v súčasnosti   vo   veci   koná prvostupňový súd.

12.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: a) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, b) správanie účastníka súdneho konania a c) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva   v rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   [povahu   veci v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02)].

a) Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného konania   vedeného   okresným   súdom   je   sťažovateľmi   uplatnený   nárok   na   vydanie bezdôvodného   obohatenia.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   konanie   nemožno v zásade považovať za právne ani skutkovo zložité. Určitú zložitosť možno veci priznať z dôvodu, že v inom konaní bola napadnutá platnosť zmlúv, na základe ktorých sťažovatelia nadobudli   nehnuteľnosť,   čo   viedlo   k opätovnému   prerušeniu   konania,   ako   aj   potrebe vypracovania znaleckého posudku na stanovenie ceny predmetu nájmu.

b)   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Správanie účastníka konania môže súd zbaviť zodpovednosti za prieťahy v konaní, len ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie postupu konania. Prieťahy v konaní, ktoré sú dôsledkom uplatnenia procesných práv účastníkom konania, nemajú   povahu   zbytočných   prieťahov.   V danom   prípade   však   postup   účastníkov (aj pri uplatňovaní   procesných   práv   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku)   možno považovať   za   taký,   ktorý   mal   výrazný   vplyv   na   doterajší   priebeh   konania (napr. II. ÚS 78/06).   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   ide   v poradí   o 31.   sťažnosť sťažovateľov   podanú   ústavnému   súdu.   Podobne   ako   v predchádzajúcich   sťažnostiach, sťažovatelia v predmetnom konaní využívajú všetky procesné práva, ktoré im Občiansky súdny   poriadok   priznáva.   V konaní   sťažovatelia   namietali   napr.   nedodržanie   lehoty na prípravu pri predvolaní na pojednávanie, opakovane ospravedlnili neprítomnosť jedného alebo oboch na pojednávaní (školenie navrhovateľky, pracovné dôvody, kúpeľná liečba), príp. i ospravedlnili   neprítomnosť   a na   pojednávanie   sa   dostavili,   uplatnili   námietku zaujatosti sudcu, žiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov, podali odvolanie i dovolanie proti   rozhodnutiu   o prerušení   konania,   doplňovali   svoj   návrh.   Tieto   skutočnosti   majú za následok, že sa nimi okresný súd musí zaoberať, príp. vec predložiť druhostupňovému súdu   na   rozhodnutie,   čo   pri   počte   uplatnených   požiadaviek   a procesných   návrhov nepochybne prispieva k zásadnému predlžovaniu konania.

c)   Ďalším   kritériom   bol   postup   okresného   súdu   v doterajšom   priebehu   konania v predmetnej veci. Pri hodnotení tohto kritéria vychádzal ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, podľa   ktorej zbytočné prieťahy v konaní, a teda   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môžu byť zapríčinené nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08, III. ÚS 13/2011).

Dĺžka   konania   na   okresnom   súde   predstavuje   viac   ako   8   rokov   a nemožno ju považovať   za   primeranú.   Do   úvahy   je   potrebné   zobrať   skutočnosť,   že   konanie bolo prerušené   do   právoplatného   skončenia   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 4 C 204/96   uznesením   zo   14.   septembra   2005.   Po   jeho   právoplatnom   ukončení (10. novembra 2008) okresný súd v konaní nepokračoval a opätovne ho prerušil uznesením z 2. februára 2009 do právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu o podanom dovolaní. Najvyšší súd o dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 11/2009 zo 16. decembra 2010.

Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na 15. marec 2011, t. j. takmer po 6 rokoch od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu. V ďalšom období okresný súd nariadil v priebehu rokov 2011, 2012 a 2013 viaceré pojednávania vo veci. Napriek tomu, že jeho postup sa v tomto období javí v zásade ako plynulý a medzi jednotlivými úkonmi neboli neprimerane   dlhé   odstupy,   nemožno   uvedené   konanie   charakterizovať   ako   konanie bez prieťahov,   a to   z dôvodu   neefektívnosti   postupu   okresného   súdu.   Okresný   súd opakovane odročil nariadené pojednávania na žiadosť sťažovateľov i odporcov, zaoberal sa návrhmi sťažovateľov (rozšírenie návrhu, čiastočné späťvzatie návrhu, zmena návrhu, oslobodenie od súdnych poplatkov), postupoval však nesústredene, nekoordinoval svoju činnosť v iných konaniach vedených sťažovateľmi na okresnom súde.

13. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že v namietanom konaní   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, ako aj k porušeniu ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 74/05 a postupom a rozhodnutím krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. 10 NcC 11/2012

14.   Sťažovatelia   namietajú   aj   porušenie   základného   práva   na   spravodlivý   proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku   toho,   že   konajúcou   sudkyňou   vo   veci   je   JUDr.   O.   C.,   proti   ktorej   vzniesli námietku zaujatosti a svoju zaujatosť vo veci vyslovila aj sama konajúca sudkyňa.

Sťažovatelia   s odvolaním   sa   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu, ale predovšetkým judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva uvádzajú, že požiadavka nezávislosti súdu pozostáva z dvoch aspektov, a to subjektívnej a objektívnej nestrannosti súdu. Narušenie subjektívnej nestrannosti opakovaným vyhlásením konajúcej sudkyne, že sa vo veci cíti byť zaujatá, má podľa tvrdení sťažovateľov bez potreby skúmania objektívnej zaujatosti za následok nespôsobilosť sudkyne prerokovať vec nestranne a nezaujato.

15.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa ustanovenia § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k veci,   k účastníkom   alebo   k ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

16.   Zaujatosť   konajúcej   sudkyne   sťažovatelia   namietali   aj   v iných   konaniach podaním „hromadnej“ námietky zaujatosti 4. apríla 2009 vo veciach sp. zn. 5 C 171/96, sp. zn. 7 C 57/02, sp. zn. 7 C 150/03, sp. zn. 7 C 74/05 a sp. zn. 7 C 215/06. K vznesenej námietke zaujatosti sa na výzvu predsedníčky okresného súdu vyjadrila 30. apríla 2009 konajúca   sudkyňa,   ktorá   uviedla,   že   sa   cíti   v označených   veciach   zaujatá,   a súhlasila, aby tieto boli pridelené inému sudcovi na rozhodnutie. Námietka bola postúpená okresným súdom   spolu   s predkladacou   správou   5.   mája   2009   na   rozhodnutie   krajskému   súdu, ktorý ju vrátil   pod   sp.   zn.   10   NcC   27/2009   z 29.   mája   2009   bez   vydania   rozhodnutia o vylúčení namietanej sudkyne. Krajský súd vo veci zaujal stanovisko, že nevznikol dôvod na konanie o zaujatosti, pretože námietky, ktoré sťažovatelia vzniesli, sa týkali postupu sudcu   v jednotlivých   konaniach.   Ústavný   súd   považoval   za   preukázané,   že   krajský   súd postupoval v súlade s § 14 ods. 3 OSP, keď o vznesených námietkach nekonal a konajúcu sudkyňu v prerokovávanej veci nevylúčil.

Opätovne sa krajský súd zaoberal námietkou zaujatosti konajúcej sudkyne v roku 2012   potom,   ako   sťažovatelia   na   ňu   podali   trestné   oznámenie   (do   spisu   založené 15. novembra   2011).   Túto   skutočnosť   konajúca   sudkyňa   oznámila   predsedníčke   súdu 1. decembra 2011 spolu so svojím stanoviskom, že sa vo veci cíti byť zaujatá. Spis bol predložený na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý ho 2. apríla 2012 vrátil bez rozhodnutia o námietke   zaujatosti.   Po   opätovnom   predložení   spisu   krajskému   súdu   (po   vznesení námietky   zaujatosti   konajúcej   sudkyne)   28.   mája   2012   krajský   súd   uznesením sp. zn. 10 NcC 11/2012 zo 6. júna 2012 rozhodol, že konajúca sudkyňa JUDr. O. C. nie je vylúčená   z prerokovávania   a rozhodovania   veci.   Podľa   tvrdení   sťažovateľov   práve   toto rozhodnutie malo za následok, že vo veci koná zaujatá sudkyňa, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17. Ústavný súd sa podrobne oboznámil s namietaným rozhodnutím krajského súdu i postupom, ktorý mu predchádzal, a dospel k záveru, že rozhodnutie nie je arbitrárne a dáva odpoveď na podstatné námietky sťažovateľov. Krajský súd sa v ňom dôsledne vysporiadal tak   s objektívnym,   ako   aj   subjektívnym   hľadiskom   nestrannosti,   ktoré   sa   skúmajú pri rozhodovaní   o vylúčení   sudcu   z prerokovávania   veci   pre   zaujatosť.   Skutočnosť, že sťažovatelia podali na konajúcu sudkyňu trestné oznámenie, z čoho následne aj ona sama vyvodila   svoju   zaujatosť,   nemožno   považovať   za   dostatočnú   na   vyslovenie   zaujatosti konajúceho sudcu.   Krajský súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 10 NcC 11/2012 uviedol „... paušálne   uplatnenie   záveru   o zbavení   sudcu   schopnosti   vec   prejednať   a rozhodnúť nestranne už v dôsledku urobenia trestného oznámenia účastníka na sudcu by jednak mohlo konkrétneho   sudcu   pri   výkone   jeho   funkcie   celkom   ochromiť,   popri   tom   však nezanedbateľným   je   i to,...   že   účastník   by   cieleným   podávaním   trestných   oznámení či im na roveň   postaviteľných   podaní   mohol   ovplyvniť   výber   sudcu   majúceho   jeho   vec prejednať do tej miery, žeby sa okruh sudcov prichádzajúcich do úvahy zúžil len na tých, ktorí   ešte   v účastníkovi   svojim   skorším   rozhodovaním   alebo   postupom   nestihli   vzbudiť nevôľu, alebo by sa takto účastníkovi dokonca mohlo podariť dosiahnuť presunutie konania vo   veci   za jeho   účasti   na   celkom   iný,   než   inak   príslušný   súd“.   V ďalšej   časti   svojho rozhodnutia   poukázal   krajský   súd   na   osobitosti   postavenia   sudcu,   ktorému   „...   musí zodpovedať na jednej strane uvedomenie si dôležitosti nestrannosti (a to už v podobe dojmu verejnosti   o nestrannosti)   súdov   a sudcov   a na   strane   druhej   relatívne   vyššia   miera odolnosti   voči   vplyvom   spôsobilým   spochybniť   nezaujatosť   sudcov   (pričom   naplneniu uvedených predpokladov slúži aj odborná príprava sudcov a ďalšie ich vzdelávanie), kam nepochybne musí patriť i zvýšený prah citlivosti sudcu voči podaniam spôsobilým ho osočiť či spôsobiť mu ujmu na cti“.

18.   Na   základe uvedených   skutočností   ústavný súd dospel   k záveru, že základné právo sťažovateľov na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené nebolo.

III.

19.   Ak   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   fyzickej   alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   preto   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov.

20. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovatelia žiadali, aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 4 000   €   od   okresného   súdu   a v sume   1 000   €   od   krajského   súdu   pre   každého   z nich. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   porušenie   práv   sťažovateľov   ústavný   súd   vyslovil   len vo vzťahu k okresnému súdu, povinnosť zaplatiť ho uložil iba okresnému súdu.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti.

Berúc do úvahy doterajšiu dĺžku namietaného konania, zohľadňujúc dôvody, ktoré mali na dĺžku konania zásadný vplyv, ako aj mieru podielu sťažovateľov a ďalšie okolnosti konania   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného zadosťučinenia   v sume   1 000   €   každému   zo   sťažovateľov   primerané   konkrétnym okolnostiam prípadu.

21.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním advokátkou Mgr. M. B.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia a podanie sťažnosti vykonané v roku 2012) pri zastupovaní dvoch sťažovateľov v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to v sume 269,60 € tak, ako   si   ju   uplatnili   aj   samotní   sťažovatelia.   Priznanú   úhradu   trov   právneho   zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013