znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 422/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. T., K., prechodne bytom Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 3 Obo 134/2010,   3   Obo   148/2010   z 29. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2012 doručená sťažnosť D. T. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“,   príp.   „odvolací súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn. 3 Obo 134/2010, 3 Obo 148/2010 z 29. novembra 2011.

2. Sťažovateľ uviedol, že „podaním zo dňa 07. 07. 2010... požiadal v konaní sp. zn.: 28   Cb/2/2002   vedenom   Krajským   súdom   v Bratislave   ako   súdom   prvostupňovým... o oslobodenie od súdneho poplatku a zároveň o pridelenie právneho zástupcu ex offo... Dňa   02.   08.   2010   prvostupňový   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   rozhodol,   že sťažovateľovi   nepriznáva   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   ako   ani   neustanovuje advokáta...

Voči vyššie uvedenému uzneseniu sa sťažovateľ... odvolal, s tým, že okrem iného v odvolaní zdôraznil, že prvostupňový súd rozhodol vo veci bez toho, aby bol sťažovateľ vyzvaný na preukázanie svojich osobných, majetkových a zárobkových pomerov, resp. aby sťažovateľ   preukázal   oprávnenosť   svojho   nároku   na   oslobodenie   od   súdneho   poplatku a ustanovenie advokáta ex offo...

Uznesením zo dňa 29. 11. 2011 odvolací súd (t. j. najvyšší súd, resp. porušovateľ, pozn.) potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, s tým, že sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa...

Proti vyššie uvedenému uzneseniu porušovateľa podal v zákonom stanovenej lehote sťažovateľ dovolanie, ktoré však Najvyšší súd... uznesením, sp. zn. 2 Obdo V/7/2012 zo dňa 31. 05. 2012, ktoré bolo následne doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 09. 07. 2012 odmietol ako údajne neprípustné...“.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľa „napadnutým (odvolacím,   pozn.) uznesením   došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... tým, že porušovateľ: - nepostupoval v zmysle platnej a účinnej právnej normy a – napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil“. Namietal najmä, že vo veci konajúce súdy   ho   nevyzvali „na   preukázanie  ...   osobných,   majetkových   a zárobkových   pomerov, resp. na to, aby preukázal oprávnenosť svojho nároku na oslobodenie od súdneho poplatku a ustanovenie advokáta ex offo“ (pozri tiež bod 2).

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., ktorým je Slovenská   republika   viazaná,   uznesením   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn.   3   Obo/134/2010, 3 Obo/148/2010 zo dňa 29. 11. 2011 porušené bolo.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo/134/2010, 3 Obo/148/2010 zo dňa 29. 11. 2011 zrušuje a vec vracia najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.“

Súčasne požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € a náhradu trov konania.

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil „Žiadosť o oslobodenie od súdneho   poplatku   a pridelenie   právneho   zástupcu   ex   offo“ zo   7.   júla   2010;   uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 28 Cbs 2/02-864 z 2. augusta 2010; uznesenie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn. 3 Obo 134/2010, 3 Obo 148/2010 z 29. novembra 2011; dovolanie   z 30.   januára 2012   proti   tomuto   uzneseniu   a dovolacie   uznesenie   najvyššieho súdu   sp.   zn.   2 Obdo   V/7/2012   z 31.   mája 2012,   ktorým   dovolanie   sťažovateľa „podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/, ako neprípustné odmietol“.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   sp. zn. I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   III. ÚS 168/05, I. ÚS 350/2011).

11.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

12. Sťažovateľ podanou sťažnosťou na ústavnom súde namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo   134/2010, 3 Obo 148/2010 z 29. novembra 2011, ktorým potvrdil prvostupňové uznesenie krajského súdu   č.   k.   28   Cbs   2/02-864   z 2.   augusta   2010   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych poplatkov   a neustanovení   sťažovateľovi   advokáta.   Podstata   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva predovšetkým v namietanom nezisťovaní opodstatnenosti dôvodov jeho žiadosti zo 7. júla 2010 a nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia odvolacieho súdu (pozri body 2 a 3).

13. Najvyšší súd v odvolacom konaní označeným uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a neustanovení advokáta. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poznamenáva, že   najvyšší   súd   predmetným   uznesením   v merite veci zrušil prvostupňový rozsudok č. k. 28 Cb 2/2002-835 z 1. apríla 2010 a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie.   V bode   2   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   (týkajúceho   sa predmetu sťažnosti, t. j. namietaného nepriznania oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny poplatok a neustanovenia advokáta) najvyšší súd oboznámil dôvody vedúce prvostupňový súd k zamietnutiu sťažovateľovej žiadosti vrátane jeho právneho záveru:

„K predchádzajúcej žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku zo dňa 04. 04. 2006 doložil doklad o potvrdení čistého príjmu zamestnanca za mesiace september až december 2005 v sume 66 472 Kč a za mesiace január až február 2006 v sume 32 445 Kč. K žiadosti o oslobodenie súdneho poplatku za odvolanie nepredložil žiadne doklady o príjmoch. Súd žiadosť o oslobodenie od poplatkovej povinnosti posudzoval podľa § 138 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by jeho majetkové a sociálne pomery boli výrazne horšie ako štandardné. Súd oslobodenie nepriznal a podľa § 30 O. s. p. nezistil splnenie predpokladov na ustanovenie zástupcu z radov advokátov.“

Potom oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa: „Žalobca podal proti uzneseniu odvolanie, v ktorom uviedol, že nebol súdom vyzvaný na preukázanie jeho majetkových pomerov. Poukázal, že už raz poslal čestné prehlásenie o jeho majetkových pomeroch.

Ďalej   v   odvolaní   proti   uzneseniu   podrobne   popisuje   postup   súdu   v   rámci prvostupňového konania v súvislosti s poplatkovou povinnosťou za podaný návrh a zaoberá sa najmä meritom veci. K samotnému nepriznaniu oslobodenia od poplatkovej povinnosti za podané odvolanie uviedol, že uznesenie považuje za nesprávne, v rozpore s ust. § 138 O. s. p.“

Svoje rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil takto:«... ako súd odvolací preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 212 ods. 1, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je možné vyhovieť.

Z   ustanovenia   §   138   O.   s.   p.   vyplýva,   že   pre   posúdenie   dôvodnosti   žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov sú rozhodujúce pomery účastníka, ktoré je účastník povinný   preukázať   vierohodným   spôsobom.   Ďalej   je   dôležitá   výška   súdneho   poplatku a povaha spoplatňovaného úkonu i veci samej.

Zákon nevysvetľuje bližšie obsah pojmu „pomery účastníka“, bezpochyby však musí ísť   o   pomery   majetkové   (a   ak   je   žiadateľom   fyzická   osoba,   tak   aj   rodinné,   sociálne a zdravotné)   žiadateľa,   majúce   základ   v   okolnostiach,   ktoré   nie   sú   len   dočasnej   či prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že ako poplatník celkom, či z časti (v prípade žiadosti   o   čiastočné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov)   nemôže   splniť   poplatkovú povinnosť alebo že jej splnenie od neho nemôže spravodlivo žiadať.

V   danom   prípade,   ak sa   chce   žalobca domáhať   ochrany svojho práva,   s ktorou bezprostredne   súvisí   aj   zaplatenie   súdneho   poplatku,   ako   jedno   z   kritérií   odvolacieho konania, mal by mať finančné prostriedky určené aj na tento účel, alebo si ich zadovážiť. Samotná   skutočnosť,   že   žiadateľ   o   oslobodenie   nemá   dostatok   finančných prostriedkov   ešte   neznamená,   že   jeho   majetkové   pomery   odôvodňujú   oslobodenie   od súdnych poplatkov. Ďalším dôvodom, ktorý predpokladá ust. § 138 O. s. p. na oslobodenie od poplatkovej povinnosti je, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie práva. Námietke žalobcu, že už raz dôkaz o majetkových pomeroch predložil, je pre toto konanie   irelevantná,   lebo   uvedené   dôkazy   slúžili   ako   podklad   pre   rozhodovanie o poplatkovej povinnosti za podaný návrh.

Nesporne účastníkovi, ktorému vznikla poplatková povinnosť, patrí právo požiadať o oslobodenie od tejto povinnosti, pritom však musia byť splnené zákonom predpokladané podmienky. Taktiež súčasťou takéhoto návrhu majú byť dôkazy, preukazujúce dôvodnosť žiadosti   o   oslobodenie.   Žalobca   však   k   podanej   žiadosti   o   oslobodenie   žiadne   dôkazy nepredložil, až po podanom odvolaní predložil čestné vyhlásenia o tom, že nevlastní žiadne majetkové hodnoty ako sú cenné papiere, dlhopisy, ani hnuteľný ani nehnuteľný majetok, nemá žiadne príjmy z iných zdrojov /nájomné, dary, pracovné záväzky/, že na účte v Českej sporiteľni   mal   k 23.   08.   2010   zostatok   8   428,32   Kč   a   nesplatený   úver   55   910,70   Kč. Predložil potvrdenie o tom, že je zamestnaný a výšku priemernej mzdy k 27. 08. 2010 / 21 973 Kč/. Odvolací súd tieto dôkazy preskúmal a následne vyhodnotil, že neboli splnené predpoklady   pre   oslobodenie   od   poplatkovej   povinnosti   za   podané   odvolanie,   teda   ani ustanovenie advokáta ex offo, tak ako vyslovil súd prvého stupňa.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vzhľadom   na   uvedené   uznesenie   súdu   prvého stupňa podľa § 219 ods. l, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.»

14.   Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

15.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

16.   Z   ústavného   vymedzenia   postavenia   a   kompetencií   všeobecných   súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy) vyplýva, že rozhodovanie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov v rámci občiansko/obchodnoprávnych vecí patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

17.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil.

18.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

19. Podstata argumentácie sťažovateľa sa koncentrovala (body 2, 3) na nedostatočne vykonané dokazovanie a z toho vyplývajúci nedostatočne zistený skutkový stav a z neho vyvodené nesprávne právne závery a tiež v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu na absenciu   relevantného   zdôvodnenia   ním   potvrdených   záverov   a   zistení   prvostupňového súdu. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 134/2010, 3 Obo 148/2010 z 29. novembra 2012 (v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 28 Cb 2/02-864 z 2. augusta 2010) bol svojvoľný a že by tak zasahoval do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   všeobecné   súdy   sa   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba   uviesť,   že   z   pohľadu   ústavného   súdu nemožno skutkové a právne závery   najvyššieho súdu   ani krajského súdu   považovať za arbitrárne   alebo   zjavne   neopodstatnené.   Závery,   ktoré   v   napadnutých   rozhodnutiach v merite veci vyslovil krajský súd a ktoré boli potvrdené najvyšším súdom, vychádzajú z podrobnej analýzy skutkového stavu právnej veci sťažovateľa a ich závery nachádzajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

20.   Vychádzajúc   z obsahu   odôvodnenia   napádaného   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn.   3   Obo   134/2010,   3   Obo   148/2010   z 29.   novembra   2011   (tiež   s prihliadnutím na obsah uznesenia krajského súdu č.   k. 28 Cb 2/02-864 z 2. augusta 2010, ktoré bolo v odvolacom konaní preskúmavané) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov najvyššieho súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených ďalej vyplýva, že sťažovateľova sťažnosť o oslobodenie od   súdnych   poplatkov   bola   podrobená   dvojinštančnej   súdnej   kontrole.   Ústavný   súd vzhľadom na to nedospel ani k názoru, že by závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označeným článkom dohovoru. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu   nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (v jeho spojitosti s rozhodnutím krajského súdu) konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

22. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými právami (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ním podanú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

23. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

24.   Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje na sťažovateľovu   procesnú situáciu   po   vydaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorá   mu umožňuje/umožňovala   v ďalšom   priebehu   súdneho   konania   účinne   namietať   v sťažnosti namietané skutočnosti pre prípad, že by kvôli nezaplateniu súdneho poplatku malo dôjsť k zastaveniu konania, a tým aj k faktickému odmietnutiu žaloby sťažovateľa z procesných dôvodov (princíp subsidiarity). Sťažovateľ v takomto prípade (t. j. ak by súdny poplatok nezaplatil   a konanie   by   bolo   z tohto   dôvodu   zastavené)   disponuje/disponoval   nielen riadnym (odvolanie), ale aj mimoriadnym (dovolanie) opravným prostriedkom.

25. V závere ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti uvádzal dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu (uznesenie sp. zn. 2 Obdo V 7/2012 z 31. mája 2012), argumentoval ním len zachovanie lehoty na podanie sťažnosti proti odvolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu z 29. novembra 2012.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012