znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 422/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., O., zastúpeného advokátkou Mgr. A. L., Advokátska kancelária,   V.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 499/2000   a   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v konaniach vedených pod sp. zn. 17 Co 408/01, sp. zn. 17 Co 761/02 a sp. zn. 16 Co 213/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2011 doručená sťažnosť J. Š., O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   („ústava“)   a práva   na prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 499/2000 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)   v konaniach vedených pod sp. zn. 17 Co 408/01, sp. zn. 17 Co 761/02 a sp. zn. 16 Co 213/2007.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 6. septembra 2000 na   okresnom   súde   návrh   na   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území O. Okresný súd v tejto veci meritórne rozhodol až rozsudkom z 19. apríla 2010, ktorý však odvolaním napadol sťažovateľ ako navrhovateľ, tak aj odporca. O odvolaní sťažovateľa, ako aj odporcu rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.   14   Co   208/2010   z 9.   marca   2011,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu.   Z uvedeného dôvodu preto rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť až 13. apríla 2011.   Podľa   sťažovateľa   zákonná   sudkyňa   v   období   od   podania   návrhu (6. september 2000) až do právoplatného rozhodnutia vo veci (13. apríl 2011) nekonala plynulo a konanie   bolo   dlhšiu   dobu   bezdôvodne   prerušované.   Sťažovateľ   nepovažuje   predmet konania za natoľko zložitý či náročný, ktorý by vyžadoval takú neprimeranú dĺžku konania. Sťažovateľ sa snažil domôcť ochrany svojich práv podaním sťažnosti predsedovi krajského súdu na prieťahy v konaní okresného súdu pod sp. zn. 3 C 499/2000.

Sťažovateľ sa domáha ochrany svojich práv aj v konaniach vedených na krajskom súde pod sp. zn. 17 Co 408/01, sp. zn. 17 Co 761/02 a sp. zn. 16 Co 213/2007. V sťažnosti nekonkretizuje,   o aké   konania   či   rozhodnutia   v týchto   prípadoch   išlo,   a ani   k sťažnosti nepripojil ich kópie. Z obsahu sťažnosti ústavný súd usúdil, že išlo o konania, v ktorých krajský   súd   ako   súd   odvolací   zrušil   predošlé   rozhodnutia   okresného   súdu.   Podľa sťažovateľa krajský súd po zrušení týchto rozhodnutí okresného súdu „... vydával povrchné a nejasné pokyny vo veci, a tým opätovne spôsobil predĺženie konania“.

3. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Okresný súd Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 3C 499/2000 a Krajský súd v Banskej Bystrici v konaniach sp. zn. 17Co 408/01, sp. zn. 17Co 761/02 a sp. zn.16 Co 213/2007 porušili právo sťažovateľa J. Š., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov   zaručených   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jeho   právo   na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľovi J. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 Eur, ktoré sú Okresný súd Veľký Krtíš a Krajský súd v Banskej Bystrici spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

5.   Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

7. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05).   Platí   to   predovšetkým v situácii, keď   je   sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ   sa   domáha   ochrany   svojho   základného   práva na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktoré   mali   byť   porušené   v konaní okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   3   C   499/2000,   ako   aj postupom   krajského   súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 17 Co 408/01, sp. zn. 17 Co 761/02   a   sp.   zn. 16 Co 213/2007 (ďalej len „napadnuté konania“).

8. Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj vlastným dopytom ústavný súd zistil, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 499/2000 bolo skončené rozsudkom okresného   súdu   z 19.   apríla   2010,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   13.   apríla   2011. Napadnuté konania krajského súdu boli skončené vydaním uznesení, ktorými krajský súd ako súd odvolací v priebehu konania zrušil rozsudky okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Konkrétne v týchto napadnutých konaniach boli vydané 7. marca 2001, 30. septembra 2002 a 9. októbra 2007   uznesenia, ktorými krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Až v poradí štvrtým rozhodnutím pod sp. zn. 14 Co 208/2010 z 9. marca 2011 krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu.

Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáha   ochrany   svojich   práv v konaniach,   ktoré   už   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (30.   mája   2011)   boli skončené. Platí to tak vo vzťahu ku konaniu okresného súdu pod sp. zn. 3 C 499/2000, ktoré bolo právoplatne skončené 13. apríla 2011, keď nadobudol právoplatnosť jeho rozsudok z 19. apríla 2010, ako aj vo vzťahu k napadnutým konaniam krajského súdu, v ktorých boli zrušené predošlé rozhodnutia prvostupňového súdu.

9. V nadväznosti   na   zistený   skutkový   stav   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poukázať na svoj právny názor tvoriaci súčasť jeho ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého ochranu základnému právu podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva,   ústavný   súd   sťažnosť   v   zásade   odmieta   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2 zákona   o ústavnom   súde).   Tento   právny   názor   ústavného   súdu   akceptuje   vo   svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva [pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   sťažnosť č. 16970/05 (IV. ÚS 237/09, m. m. II. ÚS 290/09, IV. ÚS 42/2010)].

V súvislosti   s uvedeným   právnym   názorom   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   jedným z pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená,   už k   prieťahom   v   konaní nemôže   dochádzať,   je daný   dôvod   na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

10.   Ústavný   súd   si   pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

11.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   s   prihliadnutím na zmysel a účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   zjavne   neopodstatnená,   čo   odôvodňuje   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12. Navyše, vo vzťahu k namietaným konaniam krajského súdu je sťažnosť podaná oneskorene. V týchto napadnutých konaniach boli vydané 7. marca 2001, 30. septembra 2002 a 9. októbra 2007 uznesenia, ktorými krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 292/09). Podanie sťažnosti po uplynutí uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Uvedené uznesenia nadobudli právoplatnosť ich   doručením účastníkom konania, následne bola vec vždy vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Z uvedených časových súvislostí je nepochybné, že uznesenia krajského súdu nadobudli právoplatnosť podstatne skôr, ako dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, k čomu došlo 30. mája 2011.   Je   preto   nepochybné,   že   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   dávno   po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je potrebné z dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu odmietnuť. Keďže   sťažnosť   bola   v celom   rozsahu   odmietnutá,   ústavný   súd sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011