znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I.ÚS 422/2010-31 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., T., zastúpeného advokátom Mgr. M. U., T., ktorou namietal porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a čl. 13 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky, porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a porušenia práva podľa čl. 21 ods. 1 Charty základných práv   Európskej   únie   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Sžf 90/2008   z 26.   januára   2010,   rozsudkom   Krajského   súd   v Trenčíne   sp.   zn. 13 S 11/2008   z 9.   septembra   2008,   rozhodnutím   Daňového   úradu   v   Trenčíne č. 645/230/97889/07/Kač   z   5.   decembra   2007   a   výzvou   Daňového   úradu   v   Trenčíne č. 645/230/92694/07/Kač zo 14. novembra 2007 a jeho postupom, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2010   v spojení   s doplnením   z 13.   mája   2010   a druhým   doplnením   zo 14.   mája   2010 doručená sťažnosť Ľ. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a čl. 13 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva podľa čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a porušenia práva podľa čl. 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 90/2008 z 26. januára 2010, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 S 11/2008 z   9.   septembra   2008,   rozhodnutím   Daňového   úradu   v Trenčíne (ďalej len „daňový úrad“)   č.   645/230/97889/07/Kač   z 5.   decembra   2007,   výzvou   daňového   úradu   č. 645/230/92694/07/Kač zo 14. novembra 2007 a jeho postupom.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že daňový úrad vyzval sťažovateľa 14.   novembra   2007   výzvou   č.   645/230/92694/07/Kač na   zaplatenie   nedoplatku   na   dani z príjmov fyzických osôb v sume 522 548 Sk ako nedoplatku na dani a zaplatenie sumy 853 438 Sk ako penále. Proti výzve daňového úradu podal sťažovateľ námietku, v ktorej uviedol, že uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 K 252/05 zo 17. mája 2006 bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok. Návrh na vyhlásenie konkurzu, ktorý podal sám sťažovateľ, bol zamietnutý pre nedostatok majetku. Preto mala byť podľa sťažovateľa daňová pohľadávka podľa § 65a ods. 2 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a   poplatkov   a   o   zmenách   v sústave   územných finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o správe   daní“) odpísaná. Daňový úrad o námietke sťažovateľa rozhodol 5. decembra 2007 rozhodnutím č. 645/230/97889/07/Kač tak, že jej čiastočne v sume 522 548 Sk vyhovel. Daňový úrad nevyhovel   námietke   sťažovateľa   v časti   odpísania   sankcie   v sume   853   438   Sk,   pretože konkurz nebol vyhlásený, čo má za následok, že táto sankcia nemôže byť považovaná za daňovú   pohľadávku   v súlade s §   95 ods.   1 zákona o správe   daní.   Proti   rozhodnutiu daňového úradu z 5. decembra 2007 podal sťažovateľ na krajskom súde žalobu, ktorou sa domáhal   preskúmania   jeho   zákonnosti.   Krajský   súd   o   žalobe   sťažovateľa   rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 S 11/2008 z 9. septembra 2008 tak, že ju zamietol a sťažovateľovi nepriznal   náhradu   trov   konania.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   na najvyššom súde odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 90/2008 z 26. januára 2010   odvolaním   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil   a účastníkom   nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Podľa sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd nesprávne vyložili zákon o správe daní najmä v § 95, čo malo za následok nesprávne a nespravodlivé rozhodnutia, ako aj porušenie jeho práv. Tým, že daňový úrad nevyhovel jeho námietke na odpísanie penále z dôvodu, že na jeho majetok nebol vyhlásený konkurz (pre nedostatok majetku), bolo porušené jeho „... ústavné   právo   na   rovnosť   pred   zákonom...“. Postup   konajúcich   súdov   považuje sťažovateľ sa diskriminačný, pretože z dôvodu jeho zlých majetkových pomerov, ktoré mali za následok   zamietnutie   návrhu   na vyhlásenie   konkurzu,   nedošlo   v konečnom   dôsledku k odpísaniu penále.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo Ľ. B. upravené v čl. 12 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky – rovnosť v právach a rovnosť pred zákonom, čl. 12 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky – zaručenie   základných   práv   bez   ohľadu   na   majetok,   čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky – zákaz ukladania povinností nad rámec zákona, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky – a to právo na spravodlivú súdnu ochranu, čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej republiky – rovnosť účastníkov konania, čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a 21 ods.   1/   Charty   základných   práv   Európskej   únie   –   nediskriminácia   z dôvodu   majetku Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Sžf 90/2008 zo dňa 26. 1. 2010, Rozsudkom   Krajského   súd   v Trenčíne   č.   k.   13   S/11/2008   zo   dňa 9.   9.   2008,   Výzvou Daňového   úradu   Trenčín   č.   645/230/92694/07/Kač,   Rozhodnutím   Daňového   úradu v Trenčíne   č.   645/230/97889/07/Kač   zo   dňa 5.   12.   2007   a postupom   Daňového   úradu v Trenčíne porušené boli.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   5   Sžf   90/2008   zo dňa 26. 1. 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ľ. B. priznáva náhradu trov konania, právneho zastúpenia vo výške 254,88 EUR.“ Sťažovateľ zároveň požiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým sa   odloží   vykonateľnosť   rozhodnutia   daňového   úradu   č.   645/230/97889/07/Kač z 5. decembra 2007.II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 136/05).

7. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 90/2008 z 26. januára 2010 ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné (I. ÚS 17/01).   V   súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp.   práva   na spravodlivé súdne   konanie rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 26. januára 2010.

8. Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu z 26. januára 2010, ktorý rozhodoval ako súd odvolací, dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené; najvyšší súd podrobne,   ale   zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní   o nároku   sťažovateľa,   pričom   právne   závery,   na   ktorých   je   rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nebolo možné penále ako daňovú sankciu považovať za daňovú pohľadávku podľa § 95 ods. 1 zákona o správe daní, a preto ju   ani   nebolo   možné   odpísať.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho právneho   názoru   preto   nemožno   považovať   za   svojvoľný   či   arbitrárny.   O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto   pochybenie   v ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd   v rozsudku   najvyššieho súdu z 26. januára 2010 nezistil. Sťažovateľov nesúhlas s obsahom rozsudku najvyššieho súdu z 26. januára 2010 nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred najvyšším súdom podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy (ktoré garantujú právo na súdnu a inú právnu ochranu). Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   1,   2   a   čl.   13   ods.   1   ústavy, základného práva podľa čl. 3 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 21 ods. 1 Charty základných   práv   Európskej   únie   ústavný   súd   nezistil   v postupe   a ani   v rozhodnutí najvyššieho súdu žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľa.

9.   Ústavný   súd   preto   dospel   k   názoru,   že   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namietal porušenie   označených   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu   z   26.   januára   2010,   je   zjavne neopodstatnená.

10.   Sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   napadol   tiež   rozhodnutia,   ktoré   predchádzali rozsudku najvyššieho súdu z 26. januára 2010. Ide o rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 S 11/2008 z 9. septembra 2008, rozhodnutie daňového úradu č. 645/230/97889/07/Kač z 5. decembra 2007, výzvu daňového úradu č. 645/230/92694/07/Kač zo 14. novembra 2007 a postup daňového úradu.   Ochrana práv v nich   namietaná bola zabezpečená   odvolacími inštanciami a prieskumnou právomocou všeobecného súdu na základe ústavného princípu subsidiarity. Sťažovateľ podal proti výzve daňového úradu zo 14. novembra 2007 námietku, o ktorej   rozhodol   daňový   úrad 5.   decembra   2007.   Pretože   sťažovateľ   s rozhodnutím daňového úradu z 5. decembra 2007 a   jeho postupom nesúhlasil, podal proti nemu na krajskom súde žalobu. Krajský súd rozhodol o žalobe proti rozhodnutiu daňového úradu z 5. decembra 2007 rozsudkom sp. zn. 13 S 11/2008 z 9. septembra 2008, ktorým žalobu sťažovateľa   zamietol.   Sťažovateľ   sa   proti   rozsudku   krajského   súdu   odvolal. Následne najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol rozsudkom z 26. januára 2010, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu z 9. septembra 2008.

Účelom uvedeného princípu   subsidiarity   je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu   z   9. septembra 2008, rozhodnutím daňového úradu z 5.   decembra   2007,   výzvou   daňového   úradu   zo 14.   novembra   2007   a jeho   postupom, odmietol ako neprípustnú.

11. Keďže ústavný súd na základe uvedených skutočností podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   v celom   rozsahu,   a to   sčasti   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti (vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu) a neprípustnosti (vo vzťahu k rozsudku krajského súdu z 9. septembra 2008, rozhodnutiu daňového úradu z 5. decembra 2007, výzve daňového úradu zo 14. novembra 2007 a jeho postupu), bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (žiadosťou o dočasné opatrenie, zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, náhradou trov konania sťažovateľa).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. novembra 2010