znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 422/08-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. L., M., ktorou namieta porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach   sp.   zn.   1   Sd/76/2007   z   12.   októbra   2007   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So 3/2008 z 21. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2008 doručená sťažnosť Ing. P. L., ktorou namieta porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Sd/76/2007 z 12. októbra 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So 3/2008 z 21. februára 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta administratívny postup orgánov Slovenskej republiky pri   priznávaní   starobného   dôchodku,   a to   najmä   Sociálnej   poisťovne   a následne   súdov Slovenskej republiky. Postup a rozhodnutie namietaného krajského súdu a najvyššieho súdu považuje   sťažovateľ   za   nedostatočné   a v tomto   kontexte   cíti   aj   krivdu,   že   nie   je   mu vyplácaný   starobný   dôchodok   v ňom   požadovanej   výške.   Sťažovateľ   inicioval   viacero konaní   vedených   Sociálnou   poisťovňou   a následne   na   všeobecných   súdoch,   kde   si uplatňoval   jednak   civilné   a správne   nároky   z dôvodu,   že   mu   nebol   správne   vyplatený starobný dôchodok. Naposledy tak učinil odvolaním proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Sd/76/2007 z 12. októbra 2007, ktorý bol rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2008 čiastočne zmenený, následne zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie Sociálnej poisťovni a vo zvyšku výroku potvrdený.

Sťažovateľ   pomerne   detailne   popisuje   svoj   postup   pri   uplatňovaní   si   práv   pred orgánmi Slovenskej republiky, z ktorého však len ťažko zistiť namietaný záver, ako majú byť označené ústavné práva porušené. O rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré malo podľa názoru   sťažovateľa   porušiť   označené   ústavné   právo   sa   po   právnej   stránke   zmieňuje sťažovateľ len veľmi sporadicky. Sťažovateľ napríklad o rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré je napádané, uvádza:

„Súhlasím s právnym názorom súdu 2. stupňa (str. 3 prvý odstavec zhora), že súd mohol preskúmať uvedené rozhodnutie iba z hľadiska priznaného zvýšenia k dôchodku, t.j. či   suma   zvýšenia   vo   vzťahu   k základnému   rozhodnutiu   bol   správne   určená.   Základom odvolania je však práve to, že namietam vadné základné rozhodnutie !!!. Predsa základné rozhodnutie odporkyne zo dňa 17. 11. 2006 bolo súdom 3 Sd 187/2006 právoplatne zrušené a vadné náhradné základné rozhodnutie zo dňa 17. 9. 2007 je vecou sp. zn. 5 Sd 117/2007, v ktorej súd ešte nerozhodol !!! Nie je takéto neprávoplatné rozhodnutie len stanovisko odporkyne? A aké sú to nestranné a spravodlivé súdy, keď berú za bernú mincu takéto účelové a vadné stanovisko odporkyne, hoci som sa ešte k tomuto stanovisku odporkyne nevyjadril, lebo mi odporkyňa dala chýbajúce podklady až 20. 12. 2007?“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti vyslovil nálezom porušenie   označených   práv   a   slobôd   v   predmetnom   konaní   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 1 Sd/76/2007 z 12. októbra 2007 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2008 z 21. februára 2008, tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, a zároveň mu priznal primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ zároveň   žiada, aby ústavný súd nálezom prikázal Sociálnej poisťovni zvýšiť starobný dôchodok na požadovanú sumu.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 54/06, III. ÚS 314/06).

Podstatou námietok sťažovateľa je to, že sa sťažuje na postup Sociálnej poisťovane, ktorá   podľa   jeho   názoru   urobila   chybu   tým,   že   zle   vypočítala   starobný   dôchodok. Sťažovateľ   sa   domáhal   preskúmania   predmetného   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   na krajskom súde, ktorý rozhodnutie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Následne sťažovateľ podal odvolanie najvyššiemu súdu, ktorý rozhodnutie krajského súdu v potvrdzujúcej časti zmenil   a následne   predmetné   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   zrušil   a vo   zvyšnej   časti napadnutý rozsudok potvrdil.

Sťažovateľ vidí nezákonnosť postupu všeobecných súdov pri rozhodovaní vo veci v tom, že nesprávne posúdili skutkový stav pri započítaní pohľadávky, ktorú má sťažovateľ voči Sociálnej poisťovni. Následne cíti nespravodlivosť s rozhodnutím všeobecných súdov a poukazuje aj na zdĺhavosť riešenia jeho problému so starobným dôchodkom, ktorý trvá podľa názoru sťažovateľa 11 rokov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných súdov, nie je im súdom nadriadeným, a teda mu neprislúcha zasahovať do ich právomoci, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zaoberať   sa   porušením   bežných   práv   fyzických   alebo   právnických   osôb,   chránených „bežnými   zákonmi“,   pokiaľ   také   porušenie   neznamená   zároveň   porušenie   ústavou zaručeného   práva   alebo   slobody.   Postup   v súdnom   konaní,   zisťovanie   a hodnotenie skutkového   stavu   a výklad   iných   než   ústavných   predpisov   a ich   aplikácia   pri   riešení konkrétnych sporov sú záležitosťami všeobecných súdov. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

V tomto zmysle ústavný súd preskúmal sťažnosťou napadnuté postupy a rozhodnutia orgánov   verejnej   moci   a dospel   k záveru,   že   (i)   vo   vzťahu   k Sociálnej   poisťovni a krajskému súdu je sťažnosť neprípustná podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, lebo voči ním má kompetenciu najvyšší súd, a (ii) vo vzťahu k najvyššiemu súdu je sťažnosť neprípustná preto, lebo jeho rozhodnutím neboli porušené základné práva sťažovateľa, ale len tým, že tento príslušný súd nerozhodol v súlade s právnym názorom sťažovateľa. Ústava negarantuje   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s   právnym   názorom   účastníka   konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom štátneho orgánu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Je na mieste dodať, že namietaný čl. 39 ústavy negarantuje žiadne konkrétne právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, ako sa toho domáha sťažovateľ, ale toto právo ponecháva   na   vymedzenie   zákonom   (čl.   51   ústavy),   v rámci   ktorého   sa   pohybovala   aj rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu.

Ústavný súd dodáva, že taktiež nevidí porušenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože podľa vyjadrenia sťažovateľa (prvý odsek V. časti na str. 4 sťažnosti, pozn.) súdne konanie trvalo od 6. júla 2007, keď bola podaná žaloba na krajskom súde proti predmetnému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, a vec bola právoplatne skončená 23. marca 2008, čo je zlučiteľné s konformným výkladom tohto práva. V tejto súvislosti treba dodať, že   sťažovateľ   aj v tomto   smere   nevyužil   všetky   prostriedky   pred   jednotlivými orgánmi verejnej moci, ktoré mu náš platný právny poriadok poskytuje (žaloba pre nečinnosť, či sťažnosť predsedovi súdu a pod.), preto sa sťažnosťou z pohľadu ústavnoprávneho v tomto smere nezaoberal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nevidel porušenie ústavou zaručených práv a slobôd sťažovateľa,   a skutočnosť,   že   sa   nestotožňuje   so   závermi   najvyššieho   súdu,   nemôže zakladať   odôvodnenosť   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   preto   ústavný   súd   návrh sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez ústneho pojednávania a bez prítomnosti účastníkov a ustanovenia advokáta odmietol, ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2008