znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 421/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   TOMIRTECH,   s.   r.   o.,Demänovská 867, Liptovský Mikuláš, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Aequitas s. r. o.,Dolná 19, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Jaroslav Lovašš,vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn.13 Ncb 16/2014 z 8. januára 2015, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republikya jeho uznesením sp. zn. 1 Obdo 22/2015 z 19. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TOMIRTECH, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra2015   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   TOMIRTECH,   s.   r.   o. (ďalej   len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivý procespodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva nazákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len„krajský   súd“)   a jeho uznesením   sp.   zn.   13   Ncb   16/2014   z 8.   januára   2015   (ďalej   aj„napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“),   ako   i postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 1 Obdo 22/2015 z 19. mája2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Z obsahu   podanej   ústavnej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľkav právnom   postavení   žalovanej   v pôvodnom   konaní   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom(ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 19 Cb 18/2014 o zaplatenie 120 351,89 eurs príslušenstvom   namietala   16.   októbra   2014   miestnu   nepríslušnosť   okresného   súduz dôvodu,   že   žalobca   v podanej   žalobe „...   neuviedol   v   obvode   ktorého   súdu   došlo ku skutočnosti   zakladajúcej   právo   na   náhradu   škody,   čím...   žiadnym   spôsobom nedokladoval výber miestnej príslušnosti Okresného súdu Žiar nad Hronom. Vo veci tak nie je daná miestna príslušnosť Okresného súdu Žiar nad Hronom. Sťažovateľ pritom vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SSR číslo 1 Cz 6/75 zo dňa 22.01.1975 (R 29/1976), podľa ktorého pre príslušnosť súdu, ktorý je na konanie príslušný popri všeobecnom súde odporcu podľa ustanovenia § 87 písm. b) OSP, je rozhodujúce, či navrhovateľ uviedol v návrhu (v konaní) skutočnosti, ktoré dokladajú túto na výber danú príslušnosť, nie však, či sa tejto príslušnosti výslovne dovoláva.

Sťažovateľ ďalej argumentoval aj tou skutočnosťou, že žalobca v podanej žalobe uplatňuje voči sťažovateľovi... aj nárok na vrátenie kúpnej ceny, o ktorom je podľa § 84 v spojení s § 85 ods. 4 OSP miestne príslušný rozhodovať výlučne všeobecný súd odporcu. Okresný súd Žiar nad Hronom preto podľa názoru sťažovateľa nie je príslušný rozhodovať o nároku   na   vrátenie   kúpnej   ceny.“.   Keďže   okresný   súd   vyhovel   vznesenej   námietkesťažovateľky, upovedomením o postúpení veci z 5. novembra 2014 jej oznámil postúpenieveci na Okresný súd Liptovský Mikuláš.

Po   podaní   námietok   voči   postúpeniu   veci   zo   strany   žalobcu „...   Okresný   súd Liptovský Mikuláš nesúhlasil s postúpením veci a predložil vec na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline ako nadriadenému súdu príslušnému na rozhodnutie. Krajský súd v Žiline vo veci rozhodol uznesením sp. zn. 13 Ncb 16/2014 a to tak, že miestne príslušným súdom na prejednanie vo veci je Okresný súd Žiar nad Hronom.“.

3.   Sťažovateľka   ďalej   s poukazom   na   rozhodovaciu   prax   ústavného   súdu,   akoi Európskeho súdu pre ľudské práva uvádza: „... dňa 09.02.2015 podal sťažovateľ dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, nakoľko podľa názoru sťažovateľa mu bola v súlade s ustanovením § 237 ods. 1 písm. f) OSP odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ dovolanie   odôvodnil   predovšetkým   tým,   že   tak   Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš,   ako   aj Krajský   súd   v   Žiline   neposlal   sťažovateľovi   ako   žalovanému   výzvu   na   vyjadrenie   sa k námietke   žalobcu   týkajúcej   sa   postúpenia   veci   na   Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš a neposlal mu ani len samotné podané námietky, čím zo strany súdov došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v súlade s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP... Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   sp.   zn.   1   Obdo   22/2015   vydal   dňa 19.05.2015 uznesenie o zastavení konania z dôvodu funkčnej nepríslušnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie vo veci. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi doručené prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu dňa 10.07.2015...

Nakoľko v súlade s § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov platí, že zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde, v predmetnej veci sa po riadnom vznesení námietky miestnej príslušnosti Okresného súdu Žiar nad Hronom, zákonným sudcom stal sudca Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Akékoľvek konanie Okresného súdu Žiar nad Hronom pritom spôsobí, že vo veci bude konať a rozhodovať nezákonný sudca, čo bude viesť k porušeniu ústavného práva Sťažovateľa garantovaného v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, t. j. práva na zákonného sudcu...

Krajský súd v Žiline sa v rozhodnutí sp. zn. 13 Ncb 16/2014 vôbec nevysporiadal so skutočnosťami   uvedenými   v   sťažovateľovej   námietke   miestnej   nepríslušnosti. V rozhodnutí krajského súdu chýba akékoľvek zdôvodnenie, prečo mal za preukázané, že skutočnosti zakladajúce miestnu príslušnosť Okresného súdu Žiar nad Hronom sa v žalobe nachádzajú a to napriek tomu, že v nej absentujú, resp. ktoré skutočnosti považuje za skutočnosti   preukazujúce   odôvodnenie   miestnej   príslušnosti   Okresného   súdu   Žiar   nad Hronom. Uvedené skutočnosť zakladá arbitrárnosť rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn.   13 Ncb   16/2014   a   zároveň   je   táto   svojvoľnosť   Krajského   súdu   v   Žiline   pri rozhodovaní veci vedenej Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 13 Ncb 16/2014 porušením práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces...“

4. S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo konaním Krajského súdu v Žiline vedenom pod sp. zn. 13 Ncb 16/2014 a konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 22/2015 porušené.

Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   13   Ncb   16/2014   a   rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn 1 Obdo 22/2015 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Žiline je   povinný   do jedného mesiaca odo   dňa doručenia   nálezu zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 808,75 EUR s DPH.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe   konania   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné, ako ajosobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa   ustanovení   §   20,   §   50   a   §   53   zákonao ústavnom   súde   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jeho   odmietnutie.Zaoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou podania posudzovanej sťažnosti.

8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutiesťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípadepodania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnomsúde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

9.   Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   bolosplnomocnenému zástupcovi sťažovateľky doručené 10. júla 2015 (bod 3). Sťažnosť protinemu sťažovateľka doručila ústavnému súdu 9. septembra 2015. Z uvedených skutočností sana prvý pohľad javí, že lehota na podanie sťažnosti bola dodržaná. Ústavný súd v súlade sustálenou judikatúrou inšpirovanou právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva,napr. rozsudkom z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosťč. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadnyopravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súdho   následne   odmietne   ako   neprípustný,   poznamenáva,   že   lehota   na   podanie   sťažnostiustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde   je v zásade zachovaná aj vo vzťahuk predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   (napr.IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010).

Citovaná judikatúra je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho(najvyššieho)   súdu   preskúmať   odvolacie   rozhodnutie   má   legálny   základ   v   procesnompredpise [Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)]. Inými slovami, aplikovať zásaduzachovania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   proti   rozhodnutiuodvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno len vtedy, ak právomoc dovolaciehosúdu   posúdiť   splnenie   podmienok   prípustnosti   (zakotvených   v   §   237   až   §   239   OSP)podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na okolnosti konkrétnehoprípadu zákonný základ.

10. V zmysle dikcie ustanovenia § 236 ods. 1 OSP možno dovolaním   napadnúťprávoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Ak   súd,   ktorému   bola   vec   postúpená,   s   postúpením   nesúhlasí,   alebo   účastníkpostúpenie namieta do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení, predloží vec narozhodnutie svojmu nadriadenému súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému mábyť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená. Nadriadený súd rozhodne do 30dní od predloženia veci (§ 105 ods. 3 OSP).

Podľa § 10 ods. 1 a 2 OSP krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiamokresných súdov. O odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvéhostupňa rozhoduje najvyšší súd.

11.   V kontexte   citovaných   ustanovení   (bod   10)   ústavný   súd   zdôrazňuje,   žerozhodovanie   krajského   súdu   o   miestnej   príslušnosti   na   konanie   vo   veci   v zmysleustanovenia § 105 ods. 3 OSP nemožno v žiadnom prípade stotožňovať s rozhodovanímkrajského súdu ako súdu odvolacieho (§ 10 ods. 1 OSP v spojení s § 201 a nasl. OSP).Predpokladom   postupu   podľa   §   236   a   nasl.   OSP   je   existencia   rozhodnutiaodvolacieho   súdu,   ktorým   bolo   rozhodnuté   v   inštančnom   konaní   o   odvolaní   protirozhodnutiu   súdu prvého stupňa v rámci prípustných riadnych opravných prostriedkov.Rozhodnutie   krajského   súdu   o miestnej   príslušnosti   okresného   súdu   na   konanie   je   sícerozhodnutím   konečným,   avšak   ide   o   rozhodnutie   vynesené   mimo   rámca   inštančnéhopostupu, v prípade ktorého krajský súd nerozhoduje ani ako súd prvého stupňa, ani ako súddruhého stupňa. Proti takémuto rozhodnutiu nie sú potom zo zákona pripustené žiadneopravné   prostriedky   a v prípade   takéhoto   rozhodnutia   neexistuje   ani   žiaden   funkčnepríslušný súd, ktorý by mohol o takomto neprípustnom opravnom prostriedku rozhodnúť.

12. Keďže teda najvyšší súd bol funkčne nepríslušný na konanie o dovolaní podanomproti rozhodnutiu krajského súdu o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie, tomusprávne zodpovedal i výrok a odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorýuznesením sp. zn. 1 Obdo 22/2015 z 19. mája 2015 konanie sťažovateľky o dovolaní zastavilpre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania podľa § 243c OSP v spojení s § 104 ods.1 OSP.

13.   V   nadväznosti   na   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   sa   v   prípade   podaniamimoriadneho opravného prostriedku lehota na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods. 1ústavy   zachováva,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadusťažovateľkino   dovolanie   podané   osobou   práva   znalou   -   splnomocneným   zástupcomsťažovateľky - nepredstavovalo prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu jej práv, najvyššísúd   nedisponoval   právomocou   preskúmať   ani   len   jeho   procesnú   prípustnosť   z hľadískvymenovaných v § 237 až § 239 OSP, čo napokon viedlo k tomu, že ho najvyšší súdneodmietol ako procesne neprípustný, ale konanie o ňom zastavil.

14. V podmienkach aktuálnej právnej úpravy teda sťažovateľka namiesto účinnéhoprostriedku ochrany svojich základných práv, ktorým bola sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu,   využila   iný   prostriedok,   ktoréhopodanie   však   nemalo   potrebný   legálny   základ.   Neunesenie   procesnej   zodpovednostisťažovateľky   za   kvalitu   ochrany   svojich   hmotných   práv   nemôže   nahrádzať   doterajšoujudikatúrou   sformulovaná   zásada   zachovania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   v   prípadepodaného   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   pretože   v   popísaných   okolnostiach   bytakýto   postup   znamenal   úplnú   benevolenciu   ústavného   súdu   pri   posudzovaní   splneniaprocesných   predpokladov   na   konanie   o   sťažnosti   podanej   zjavne po   uplynutí   dvochmesiacov od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (III. ÚS 516/2013).Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že sťažovateľka podala dovolanie 9. februára2015   (a   teda   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   muselo   byť   logicky   právoplatné   užpredtým)   a sťažovateľkina   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu   9. septembra   2015(bod 1), bolo potrebné sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde odmietnuť ako oneskorene podanú.

15. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 22/2015 z 19. mája2015 ústavný súd konštatuje, že v danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd rozhodovalo dovolaní   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Ncb   16/2014z 8. januára 2015 o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie. Za daných okolnostínajvyšší súd postupoval správne, ak konanie o dovolaní sťažovateľky s poukazom na dikciuustanovenia § 246c OSP v spojitosti s § 104 ods. 1 OSP zastavil.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

16. Ústavný súd v závere poznamenáva, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdunie   je   ani   arbitrárne   a ani   zjavne   neodôvodnené,   pričom   sťažovateľka   podľa   názoruústavného súdu neuviedla žiadne ústavne významné argumenty, ktoré by spochybňovalisprávnosť a zákonnosť rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 22/2015 z 19. mája2015 o zastavení dovolacieho konania.

Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právav prípade Trančíková proti Slovenskej republike z 13. 1. 2015, tento síce mohla namietaťv kontexte   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   (nie   však   v   kontexte   napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu, ktorý nemal právomoc v tejto veci rozhodnúť), avšak ústavnýsúd sa ním pre oneskorenosť podanej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniukrajského súdu nemohol zaoberať, keďže lehota na podanie ústavnej sťažnosti je obligatórnaa jej zmeškanie zákon o ústavnom súde neumožňuje odpustiť.

17. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, nepovažoval už ústavnýsúd za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015