znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 421/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne   prerokoval   návrh   D.   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Petrom   Rokašom, Advokátska kancelária Prosman a Pavlovič, s. r. o., Hlavná 31, Trnava, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/03/13-K   z   23.   mája   2013,   za účasti   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto

r o z h o d o l :

Návrh D. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 9. augusta 2013 faxom   a   12.   augusta   2013   poštou   doručený   návrh   D.   M.   (ďalej   len   „navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/03/13-K z 23. mája 2013.

Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že rozhodnutím sp. zn. VP/03/13-K z 23. mája 2013 výbor uložil navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi, členovi predstavenstva Národnej diaľničnej   spoločnosti,   a.   s.   (ďalej   len   „dotknutá   akciová   spoločnosť“),   pokutu   v   sume zodpovedajúcej 12-násobku jeho mesačnému platu verejného funkcionára, a to ako sankciu za   to,   že   navrhovateľ   ako   verejný   funkcionár   uzatvoril   v   mene   dotknutej   akciovej spoločnosti (poistník) s Allianz – Slovenskou poisťovňou, a. s., a spol. (poisťovateľ) poistnú zmluvu č. 411 014 546 z 5. júna 2012 o „Poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú členmi   orgánov   spoločnosti“ (ďalej   len   „dotknutá   poistná   zmluva“),   čím   mal   podľa konštatovania výboru porušiť ustanovenie čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej aj „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“) tým, že uprednostnil osobný záujem pred verejným záujmom, pretože predmetná poistná zmluva umožňovala poistné plnenie v jeho vlastný prospech.

V návrhu podanom ústavnému súdu navrhovateľ uviedol, že napádané rozhodnutie výboru   považuje   za   nezákonné   z   dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a   tiež z dôvodu,   že   podľa   jeho   názoru   je   založené   na   nepresných,   tendenčných   a   účelových skutočnostiach. Svoje stanovisko navrhovateľ argumentačne odôvodňuje aj tým, že podľa jeho   názoru   výbor   nezohľadnil   význam   a   všeobecnú   povahu   poistenia   zodpovednosti za škodu spôsobenú členmi orgánov spoločnosti, ktorého cieľom je v prvom rade chrániť majetok   spoločnosti,   pričom   v   tejto   súvislosti   navrhovateľ   poukázal   na   to,   že   poistné podmienky   obsiahnuté   v   dotknutej   poistnej   zmluve   sú   štandardnými,   všeobecnými poistnými   podmienkami   na   slovenskom   poistnom   trhu,   ktoré   poskytujú   jednotliví poisťovatelia   pre   daný   typ   poistenia,   pričom   súčasne   zdôraznil,   že   v   osobitných dojednaniach   obsiahnutých   v   dotknutej   poistnej   zmluve   boli   oproti   týmto   všeobecným podmienkam v záujme dotknutej akciovej spoločnosti dojednané tieto poistné podmienky vo výhodnejšom rozsahu. Navrhovateľ tiež zdôraznil, že daný typ poistenia majú uzavreté aj   iné   podniky   s   majetkovou   účasťou   štátu,   pričom   takéto   zmluvy   uzatvárala   dotknutá akciová spoločnosť aj v minulosti, pričom až do doby jej nedávnej medializácie žiadny zodpovedný   subjekt   nezistil   a   nekonštatoval   jej   nezákonnosť.   Napokon   navrhovateľ zdôraznil, že on nemal z uzatvorenia dotknutej poistnej zmluvy žiadny majetkový prospech a že táto bola uzavretá výhradne vo verejnom záujme s cieľom zabezpečiť ochranu majetku dotknutej akciovej spoločnosti, a tým aj ochranu majetku akcionára (štátu) v prípadoch, keď by na úhradu jej záväzkov nemusel postačovať majetok poistených osôb. Okrem toho podľa navrhovateľa výbor nezohľadnil, že dotknutá poistná zmluva bola výsledkom verejného obstarávania, na schválení súťažných podkladov ktorého sa on nepodieľal. V neposlednom rade navrhovateľ konštatoval, že napádané rozhodnutie výboru považuje za nezákonné aj z dôvodu   procesných   pochybení   výboru   v   procese   jeho   prijímania,   pretože   zatiaľ   čo z napádaného rozhodnutia   vyplýva, že   bolo výborom   prijaté 23.   mája 2013,   tak z   jeho odôvodnenia má vyplývať, že údaje o výške platu navrhovateľa pre účely určenia sumy jemu ukladanej sankcie výbor zisťoval až po tomto dátume, a to až 10. júna 2013.

Navrhovateľ v návrhu okrem iného uviedol:«Navrhovateľ   má,   aj   s   prihliadnutím   na   vyjadrenia   niektorých   členov   Výboru po vydaní Rozhodnutia, za to, že Rozhodnutie Výboru vychádza z nedostatočne zisteného stavu a právneho posúdenia, keď Výbor, resp. jeho členovia, napriek v tom čase vydanému Rozhodnutiu v rozpore s uzavretou Poistnou zmluvou medzi iným deklarovali, že Poistná zmluva kryje aj pokuty udelené poisteným, ibaže by poisťovňa preukázala úmyselné konanie alebo   aj   zodpovednosť   osôb   v   súvislosti   s pádom   mosta   v   Kurimanoch   (pričom   takáto zodpovednosť je uvedená vo výlukách podľa Poistnej zmluvy). Z uvedeného vyplýva, že Výbor   napriek   vydanému   Rozhodnutiu   právne   nesprávne   posúdil   Poistnú   zmluvu, na základe čoho vyvodil závery uvedené v Rozhodnutí.

Zároveň   navrhovateľ   uvádza,   že   Rozhodnutie   vychádza   z   tendenčných   záujmov a názorov   niektorých   členov   Výboru,   ktoré   sa   v   priebehu   riešenia   prípadu   primerane prispôsobovali potrebám, aby vyvolávali všeobecný záujem a publicitu. Navrhovateľ má za to,   že   členovia   Výboru   nerozhodovali   nestranne   a   nezaujato,   ale   pod   vplyvom nepravdivých   informácii   pertraktovaných   v   masovokomunikačných   prostriedkoch, na základe   čoho   má   za   to,   že   Rozhodnutie   je   nezákonné,   pretože   odporuje   skutkovému právnemu stavu....

V   prípade   deklarovaného   porušenia   ust.   čl.   4   ods.   1   Zákona   by   podmienkou porušenia tohto ustanovenia zo strany navrhovateľa bolo uprednostnenie osobného záujmu navrhovateľa pred verejným záujmom pri výkone svojej funkcie, tzn. že by navrhovateľ alebo jemu blízka osoba musela získať záujem prinášajúci im majetkový prospech alebo iný prospech, pričom tento osobný záujem by bol vo vzťahu k verejnému záujmu primárny, a teda by bol navrhovateľom sledovaný úmyselne....

V rozhodnutí Výbor žiadnym spôsobom nepreukázal, že by navrhovateľ využil svoje postavenie na získanie výhody pre seba alebo iných osôb, navyše navrhovateľ ako člen štatutárneho   orgánu   spoločnosti   NDS   je   povinný   v   súlade   s   ust.   §   194   Obchodného zákonníka konať s odbornou starostlivosťou, preto navrhovateľ tak, ako opakovane tvrdil, tvrdí, že uzavretie Poistnej zmluvy smeruje k ochrane verejného záujmu, keď v prípade vzniku škody by majetok poisteného nemusel stačiť na náhradu škody. V prípade vzniku takejto situácie by mohlo byť voči navrhovateľovi argumentované, že nekonal s odbornou starostlivosťou, keď by Poistná zmluva nekryla uvedené riziká, čoho dôsledkom by bola škoda na majetku spoločnosti NDS....

Navrhovateľ má za to, že Poistná zmluva tak, ako je dohodnutá chráni spoločnosť NDS a nie záujmy navrhovateľa tak ako to tvrdí Výbor, aj keď obsahuje poistenie nákladov na obhajobu v trestnom stíhaní, príp. náklady na styk s verejnosťou a zachovanie dobrého mena. Tak ako je to aj prípade hľadania zodpovednosti za porušenie Zákona na strane navrhovateľa,   spoločnosť   NDS   bola   a   je   v   masovokomunikačných   prostriedkoch prezentovaná   ako   spoločnosť,   ktorá   „uzatvára   miliónové   zmluvy,   ktoré   kryjú   osobnú zodpovednosť   zamestnancov“,   preto   aj   na   tomto   príklade   možno   konštatovať,   že zabezpečenie   ochrany   dobrého   mena   poisteného   znamená   ochranu   dobrého   mena spoločnosti   NDS,   príp.   iného   poistníka,   pretože   poistenej   fyzickej   osobe   nemusí   mať s prihliadnutím   na   súvisiace   náklady   záujem   na   ochrane   svojho   dobrého   mena,   čo   by v konečnom dôsledku znamenalo aj negatívnu informáciu o poistníkovi.

Taktiež v súvislosti s prípadným trestným stíhaním, možno konštatovať, že v prípade trestného stíhania poisteného a jeho prípadného právoplatného odsúdenia z dôvodu, že nebol právne zastúpený, resp. nebol vhodne zastúpený, by tým bola daná zodpovednosť poisteného, čo by v prípade navrhovateľa ako člena štatutárneho orgánu znamenalo, že jeho   protiprávne   konanie   v   mene   spoločnosti   NDS   mohlo   spôsobiť   škodu,   ktorú   by v konečnom   dôsledku   znášala   spoločnosť   NDS,   pričom   jej   následný   regres   voči navrhovateľovi by mohol byť z dôvodu obmedzeného rozsahu jeho majetku nemožný. Na základe vyššie uvedeného navrhovateľ opakovane uvádza,   že svojim konaním chránil verejný záujem a má za to, že jeho konanie nebolo v rozpore s ust. Zákona, ako aj iných všeobecne záväzných predpisov a z uzavretia Poistnej zmluvy pre neho nevyplynula žiadna výhoda alebo prospech.»

Vzhľadom   na   uvedené   sa   navrhovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, „ktorým rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zo dňa 23.5.2013, číslo rozhodnutia: VP/03/13-K, zruší“.

Súčasne sa navrhovateľ domáhal, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10 ústavného zákona   o   ochrane verejného záujmu, ktorým   bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu (§ 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde) v konaní o preskúmanie rozhodnutia výboru vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preskúmanie resp. zistenie, či konanie navrhovateľa ako verejného funkcionára bolo   alebo   nebolo   v   rozpore   s   dotknutými   ustanoveniami ústavného   zákona   o   ochrane verejného záujmu, teda či povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce mu z čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu porušil alebo neporušil.

Podľa čl. 4 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný pri výkone svojej funkcie presadzovať a chrániť verejný záujem. Pri výkone svojej   funkcie   verejný   funkcionár   nesmie   uprednostniť   osobný   záujem   pred   verejným záujmom.

Podľa čl. 4 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár sa musí pri výkone svojej funkcie zdržať všetkého, čo môže byť v rozpore s týmto   ústavným   zákonom.   Na   tento   účel   verejný   funkcionár   nesmie   využívať   svoju funkciu,   právomoci   z   nej   vyplývajúce   a   informácie   nadobudnuté   pri   jej   výkone   alebo v súvislosti s jej výkonom na získavanie výhod vo svoj prospech, v prospech jemu blízkych osôb ani iných fyzických osôb alebo právnických osôb; to sa nevzťahuje na činnosť alebo úlohu, ktorá vyplýva verejnému funkcionárovi z výkonu jeho funkcie.

Výbor svoje rozhodnutie, ktorého preskúmania sa navrhovateľ domáha, odôvodnil takto: «Výbor   sa   v   konaní   oboznámil   s   textom   poistnej   zmluvy,   písomným   znením informácie   predsedu   výboru   zo   dňa   4.   decembra   2012,   ako   i   s   vyjadrením   verejného funkcionára zo dňa 19. februára 2013. Na základe týchto podkladov sa výbor nestotožnil s tvrdením verejného funkcionára a s jeho kvalifikáciou inak nesporného skutkového stavu. Výbor rozhodol, že zo strany verejného funkcionára išlo o porušenie čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) ústavného zákona.

Z hľadiska skutkového stavu je nesporné, že podľa uvedenej poistnej zmluvy č. 411 014 546 ňou verejný funkcionár D. M. poistil aj vlastnú osobu v plnom rozsahu rizík krytých poistnou zmluvou, a to za prostriedky akciovej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, ktorá je v 100%-nom vlastníctve štátu.

Podľa   poistnej   zmluvy   zahŕňal   rozsah   poistenia   (i)   poistenie   členov   orgánov spoločnosti a riadiacich zamestnancov spoločnosti, (ii) poistenie náhrady spoločnosti, (iii) poistenie nákladov obhajoby, súdnych trov, trov mimosúdneho vyrovnania a (iv) poistenie nákladov na styk s verejnosťou a zachovanie dobrého mena.

Rozsah   poistenia   tak   kryl   nielen   poistenie   náhrady   spoločnosti,   ale   aj   osobné, individuálne náklady členov orgánov a vedúcich zamestnancov spoločnosti. Je potrebné poukázať napríklad na dve ďalšie ustanovenia poistnej zmluvy, kde sú súčasťou poistenia plnenia, ktoré sa týkajú výhradne členov orgánov ako fyzických osôb. Konkrétne:

•   poistenie   nákladov   na   obhajobu   aj   v   trestnom   stíhaní   (článok   2-22   písm.   a) všeobecných poistných podmienok uvádza, že náklady obhajoby zahŕňajú náklady obhajoby poisteného v prípravnom konaní, a pred súdom v trestnom konaní vedenom proti nemu, ak je vedené v súvislosti s nárokom na náhradu škody, a rovnaká formulácia je uvedená aj v bode   7   písm.   a)   osobitných   dojednaní).   Keďže   sa   predmetné   ustanovenie   uvádza   aj v osobitných dojednaniach dojednaných individuálne, nemôže ísť o žiadne prehliadnutie, ale o úmysel.

• náklady na styk s verejnosťou a zachovanie dobrého mena sa výslovne týkajú nie dobrého mena právnickej osoby, ale poistených členov orgánov spoločnosti (článok 2-21 všeobecných   poistných   podmienok,   ako   aj   bod   9   osobitných   dojednaní).   Keďže   sa   toto ustanovenie uvádza aj v osobitných dojednaniach, dojednaných individuálne (bod 9), opäť nemôže ísť o žiadne prehliadnutie, ale o úmysel.

V   oboch   prípadoch   ide   o   náklady,   ktoré   by   pri   absencii   poistenia   plne   znášala poistená   fyzická   osoba   a   nie   spoločnosť.   Nemožno   preto   argumentovať,   že   by   tieto dojednania   akýmkoľvek   spôsobom   chránili   spoločnosť,   ako   to   vo   svojom   stanovisku vo všeobecnosti uviedol verejný funkcionár.

Tomuto konštatovaniu nasvedčuje skutočnosť, že bolo možné pri uzatváraní takýchto poistných zmlúv oddeliť individuálne plnenie v prospech (na ochranu) pracovníka poistenej spoločnosti od celkového plnenia, v prospech samotnej poistenej spoločnosti. Napríklad rovnaký poisťovateľ v inej poistnej zmluve o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú členmi orgánov spoločnosti č. 411 016 472 uzavretej medzi Vodohospodárskou výstavbou š. p. Bratislava a Allianz Slovenská poisťovňa, a. s. Bratislava zo dňa 28.2.2013 poistné za jednotlivé   časti   poistnej   zmluvy   finančne   rozdeľuje   a   následne   tie,   ktoré   poisťujú individuálnu ochranu si hradia vedúci pracovníci zrážkou zo mzdy (nie je uhradené ich zamestnávateľom).

Pri posudzovaní uprednostnenia osobného záujmu nad verejným, sa treba zaoberať obchodnoprávnymi   aj   pracovnoprávnymi   aspektmi   veci   vzhľadom   na   to,   že   verejný funkcionár je nielen členom orgánu spoločnosti, ale aj jej zamestnancom.

Vo vzťahu k obchodnoprávnym aspektom ide predovšetkým o § 194 ods. 5 zákona č. 513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   „obchodný zákonník“), podľa ktorého sú členovia predstavenstva povinní vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou   starostlivosťou,   ktorá   zahŕňa   povinnosť   vykonávať   ju   s   odbornou starostlivosťou, a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej akcionárov. Najmä sú povinní zaobstarať si, a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej akcionárov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých akcionárov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.

Podľa   §   194   ods.   6   obchodného   zákonníka   prvej   vety   platí,   že   tí   členovia predstavenstva,   ktorí porušili   svoje   povinnosti pri   výkone   svojej   pôsobnosti,   sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili.

V zmysle § 194 ods. 7 obchodného zákonníka sa uvádza, že člen predstavenstva nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Členovia predstavenstva nezodpovedajú   za   škodu   spôsobenú   spoločnosti   konaním,   ktorým   vykonávali   uznesenie valného   zhromaždenia;   to   neplatí,   ak   je   uznesenie   valného   zhromaždenia   v   rozpore s právnymi   predpismi   alebo   stanovami   spoločnosti.   Členov   predstavenstva   nezbavuje zodpovednosti, ak ich konanie schválila dozorná rada.

Podľa § 194 ods. 8 obchodného zákonníka sú zakázané dohody medzi spoločnosťou a členom   predstavenstva   vylučujúce   alebo   obmedzujúce   zodpovednosť   člena predstavenstva;   stanovy   nemôžu   obmedziť   alebo   vylúčiť   zodpovednosť   člena predstavenstva.   Spoločnosť   sa   môže   vzdať   nárokov   na   náhradu   škody   voči   členom predstavenstva alebo uzatvoriť s nimi dohodu o urovnaní najskôr po troch rokoch od ich vzniku, a to len ak s tým vysloví súhlas valné zhromaždenie a ak proti takémuto rozhodnutiu na   valnom   zhromaždení   nevznesie   do   zápisnice   protest   menšina   akcionárov   s   akciami, ktorých menovitá hodnota dosahuje najmenej 5 % základného imania.

Nasledujúci ods. 9 cit. § 194 obchodného zákonníka uvádza, že nároky spoločnosti na náhradu škody voči členom predstavenstva môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet   veriteľ   spoločnosti,   ak   nemôže   uspokojiť   svoju   pohľadávku   z   majetku   spoločnosti. Ustanovenia   odsekov   6   až   8   sa   použijú   primerane.   Nároky   veriteľov   spoločnosti   voči členom predstavenstva nezanikajú, ak sa spoločnosť vzdá nárokov na náhradu škody alebo s   nimi   uzatvorí   dohodu   o   urovnaní.   Ak   je   na   majetok   spoločnosti   vyhlásený   konkurz, uplatňuje   nároky   veriteľov   spoločnosti   voči   členom   predstavenstva   správca   konkurznej podstaty.

Výbor tiež zobral do úvahy skutočnosť, že verejný funkcionár ako člen štatutárneho orgánu poistníka uzavrel poistnú zmluvu na poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú vedúcimi pracovníkmi štátnej akciovej spoločnosti tretím osobám, vrátane pracovnoprávnej zodpovednosti   (bod   20   opisu   predmetu   zákazky).   Zaoberal   sa   skutočnosťou,   že   člen štatutárneho   orgánu   poistníka   bol   v   rovnaký   moment   aj   verejným   funkcionárom, a predmetné poistenie smerovalo aj k úhrade škody spôsobenej v rámci pracovnoprávneho vzťahu.

Pritom   pracovnoprávna   zodpovednosť   je   sankčný   vzťah,   ktorý   vzniká   porušením povinnosti,   a   ktorého   hlavným   obsahom   je   povinnosť   škodcu   uhradiť   škodu,   a   právo poškodeného túto náhradu škody požadovať. Samozrejme existuje právna možnosť poistiť sa i za škodu vyplývajúcu z pracovnoprávneho vzťahu, avšak v takomto prípade je logické a v súlade s dobrými mravmi, aby náklady znášal ten, kto bude mať z toho určitú výhodu (prospech). V prípade, že tomu tak nie je, a náklady na poistné má hradiť zamestnávateľ, stráca sa tým nielen reparačná a satisfakčná funkcia pracovnoprávnej zodpovednosti, ale najmä   preventívna   funkcia   vymedzená   vo   viacerých   ustanoveniach   pracovnoprávnych predpisov.

Medzi   základné   povinnosti   zamestnancov   patrí   povinnosť   chrániť   majetok zamestnávateľa. Zamestnanci sú povinní riadne hospodáriť s prostriedkami, ktoré im zveril zamestnávateľ,   chrániť   jeho   majetok,   a   nekonať   v   rozpore   s   oprávnenými   záujmami zamestnávateľa (§ 81 písm. e) ZP).

Uzavretie   takejto   poistnej   zmluvy,   pri   ktorej   zamestnanec   nemá   zodpovednosť za svoje konanie a za škodu, ktorú tým spôsobí, nie je bežné, a pokiaľ je, treba skúmať, v koho prospech je uzavretá. Samozrejme je to poistník, ktorý je chránený voči konaniu svojho zamestnanca, ale na druhej strane aj poistený vedúci zamestnanec, ktorý nebude mať v tomto prípade povinnosť škodu nahradiť osobne a zo svojho, a to i v prípade, že o tom rozhodne súd alebo iný orgán, keďže vždy ide o zavinené konanie.

V prípade, že takúto zmluvu uzavrie v mene zamestnávateľa jeho štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, je to vždy otázka jeho zodpovednosti za takéto konanie, avšak   ak   za   zamestnávateľa   koná   verejný   funkcionár,   nastane   stav   nielen   etického,   či morálneho konfliktu, ale aj konfliktu verejného záujmu a osobného záujmu. Pokiaľ verejný funkcionár má takúto poistnú zmluvu v mene zamestnávateľa, ale v prospech svojej osoby (i keď ide o prípadné budúce možné plnenie), nastáva tu konflikt záujmov, keďže takúto zmluvu uzavrel za prostriedky štátnej akciovej spoločnosti, a nie zo svojich prostriedkov. Je potrebné   uviesť,   že pokiaľ   ide   o poistenie   zodpovednosti   akciovej spoločnosti   za   škody spôsobené   jej   vedúcimi   zamestnancami   tretej   osobe,   má   poistenie   svoje   opodstatnenie. Avšak   ak   toto   poistenie   vylučuje   realizáciu   pracovnoprávnej   zodpovednosti,   ktorá   má nastúpiť   na   základe   pracovnoprávnych   predpisov   voči   zavinenému   konaniu   vedúcich zamestnancov je potrebné, aby sa dôsledne zvažovalo o aký záujem ide. Ak teda verejný funkcionár uzavrie takúto poistnú zmluvu v prospech budúceho možného plnenia vo svoj prospech   (nemožnosť   realizácie   pracovnoprávnej   zodpovednosti   voči   jeho   osobe),   ide o osobný záujem, ktorý nesmie prevažovať nad verejným záujmom.

Pokiaľ   sa   týka   bodu   7   poistnej   zmluvy   medzi   Národnou   diaľničnou spoločnosťou, a. s.   Bratislava   a   Allianz   Slovenská   poisťovňa,   a.   s.   Bratislava,   tento obsahuje   ustanovenia   takéhoto   druhu,   pričom   ich   nebolo   nevyhnutné   uzavrieť.   Keďže na strane   poistenca   uzatváral   poistnú   zmluvu   tiež   verejný   funkcionár   D.   M.,   ako člen štatutárneho   orgánu   poistenej   akciovej   spoločnosti,   je   zodpovedný   i   za   obsah   zmluvy, a uvedené   možné   budúce   plnenie   v   prospech   jeho   samotného.   Tým,   že   takéto   plnenie dojednal, a takúto poistnú zmluvu v mene spoločnosti uzavrel, sa dopustil konania v rozpore s čl. 4 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 písm. a) ústavného zákona, a naplnil tým skutkový a právny stav tak, ako je uvedený vo výroku tohto rozhodnutia.

Uzavretie   predmetného   poistenia   prináša   majetkový   prospech   členom   orgánov Národnej   diaľničnej   spoločnosti,   a.s.   Bratislava,   nakoľko   prípadné   škody   bude   za   nich vyplácať poisťovňa a poistenie je platené z prostriedkov spoločnosti, nie samotnými členmi orgánov. Skutočnosť, že aj zaplatené poistné predstavuje majetkový prospech, je zrejmá napríklad   aj   z   odôvodnenia   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 26. augusta 1999 sp. zn. 1 Obo 56/99.»

V súvislosti s návrhom navrhovateľa ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že napádané rozhodnutie výboru bolo navrhovateľovi doručené 13. júla 2013, pričom jeho samotný návrh bol ústavnému súdu doručený faxom 9. augusta 2013 a následne poštou, pričom   na   poštovú   prepravu   bol   podaný   9.   augusta   2013   (ústavnému   súdu   bol   poštou doručený 12. augusta 2013), čo znamená že návrh navrhovateľa bol ústavnému súdu podaný v lehote podľa citovaného čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, t. j. bol podaný riadne a včas.

Podstata argumentácie navrhovateľa je založená na jeho konštatácii o štandardnosti dojednaní obsiahnutých v dotknutej poistnej zmluve, ktoré mali byť dojednané výlučne v prospech a v záujme ochrany majetku dotknutej akciovej spoločnosti, a nie v záujme ochrany majetku členov jej riadiacich orgánov, ktorí sú v tejto dotknutej poistnej zmluve označení   ako   „poistené“   osoby.   Súčasne   navrhovateľ   vo   všeobecnej   rovine   poukázal na skutočnosť, že obdobné poistné zmluvy majú uzavreté aj iné spoločnosti vo vlastníctve štátu, pričom zdôraznil, že ide o štandardný typ poistenia.

V   uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   na   margo   tvrdeného   poukazuje na skutočnosť,   že   iba   samotné   konštatovanie   o   štandardnosti   dotknutých   zmluvných dojednaní ešte bez ďalšieho nie je dôkazom o ich ústavnosti v prípade, ak tieto zmluvné dojednania   neboli podrobené   testu   ústavnosti,   a   to   napr. aj skrze   ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

V danom prípade je dotknutá akciová spoločnosť spoločnosťou v 100 % vlastníctve štátu   (štát   je   jej   jediným   akcionárom,   pozn.),   ktorej   právna   forma,   štruktúra   (pokiaľ ide o riadiace orgány) a fungovanie sa spravuje príslušnými ustanoveniami § 154 a nasl. Obchodného   zákonníka   upravujúcimi   problematiku   akciovej   spoločnosti.   Podľa Obchodného   zákonníka   je   osobitne   v   §   154   ods.   1   upravená   zodpovednosť   akciovej spoločnosti   ako   celku   navonok   voči   tretím   osobám   za   nesplnenie   si   svojich   záväzkov a v § 194   ods.   6   je   osobitne   upravená   zodpovednosť   členov   predstavenstva   akciovej spoločnosti ako jej vrcholových riadiacich pracovníkov dovnútra voči samotnej akciovej spoločnosti za škodu, ktorú by jej spôsobili nesplnením si svojich povinností pri výkone svojej pôsobnosti.

Podľa   §   154   ods.   1   Obchodného   zákonníka   spoločnosť   zodpovedá   za   porušenie svojich záväzkov celým svojím majetkom. Akcionár neručí za záväzky spoločnosti.

Podľa § 194 ods. 6 Obchodného zákonníka členovia predstavenstva, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade vzniku škody tretej osobe vzniknutej v dôsledku činnosti akciovej spoločnosti nie je povinnosťou tejto tretej osoby skúmať, kto, resp. ktorý riadiaci pracovník akciovej spoločnosti túto škodu spôsobil, pretože akciová spoločnosť má ex lege objektívnu zodpovednosť za túto škodu voči tretej osobe a ručí za ňu celým svojím majetkom. Až následne nastupuje objektívna zodpovednosť členov predstavenstva za túto škodu   voči   akciovej   spoločnosti,   ak   vznikla   porušením   povinnosti   v   ich   riadiacej pôsobnosti, za škodu zodpovedajú neobmedzene v celom jej rozsahu.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že je nevyhnutne potrebné oddeliť zodpovednosť akciovej   spoločnosti   za   škodu,   ktorá   by   eventuálne   mohla   vzniknúť   navonok   tretím subjektom v dôsledku toho, že by akciová spoločnosť nesplnila svoje záväzky voči týmto tretím   osobám   na jednej   strane, a na strane druhej   internú   zodpovednosť   jej riadiacich pracovníkov   (členov   predstavenstva)   voči   samotnej   akciovej   spoločnosti   za   škodu spôsobenú akciovej spoločnosti porušením povinností v ich riadiacej pôsobnosti.

Podľa   ústavného   súdu   vzhľadom   na   uvedené,   tak   nemožno   stotožňovať,   resp. kumulovať   do   jedného   inštitútu   zodpovednosť   akciovej   spoločnosti   za   ňou   spôsobenú škodu, ktorá sa uplatňuje voči tretím subjektom, a tiež zodpovednosť členov predstavenstva za škodu, ktorá sa uplatňuje interne voči samotnej akciovej spoločnosti v rozsahu porušenia povinnosti v ich riadiacej pôsobnosti, tak ako to učinil navrhovateľ.

Dojednaním poistnej zmluvy o zodpovednosti za škodu je poistená, resp. chránená zodpovednosť za škodu toho subjektu, ktorý je predmetnou poistnou zmluvou poistený. Inými slovami, v prípade ak nastane poistná udalosť na strane poisteného subjektu, ktorou je   pri   tomto   type   poistenia   vznik   škodovej   udalosti,   za   ktorú   je   poistený   zodpovedný, poisťovateľ   (poisťovňa)   uhradí   do   výšky   poistného   krytia   túto   škodu   poškodenému namiesto   poisteného,   čím   je   v   konečnom   dôsledku   chránený   majetok   poisteného   pred výdavkami za náhradu tejto škody, za ktorej vznik je inak poistený zodpovedný.

V danom prípade už zo samotného označenia dotknutej poistnej zmluvy – „Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú členmi orgánov spoločnosti“ – vyplýva, že predmetným zmluvným dojednaním je poistená, resp. chránená zodpovednosť za škodu poistených osôb, ktorými   sú   v   tomto   prípade „všetci   minulí,   súčasní   a   budúci   členovia   predstavenstva, členovia   dozornej   rady,   prokuristi   a   riadiaci   zamestnanci   spoločnosti   v   zmysle   bodu   6 osobitných dojednaní a ostatné osoby“, takže v konečnom dôsledku je tak v prípade vzniku ich zodpovednosti za škodu voči akciovej spoločnosti v prvom rade chránený ich záujem a majetok,   a   nie   majetok   dotknutej   akciovej   spoločnosti,   pretože   majetok   akciovej spoločnosti, resp. jej právo na náhradu jej spôsobenej škody, za ktorú zodpovedajú napr. členovia jej predstavenstva, je primárne chránené ex lege, a to ustanovením o zodpovednosti týchto osôb za túto škodu neobmedzene celým ich   majetkom. Inými slovami, dotknutá poistná zmluva je uzavretá v prvom rade na ochranu poistených osôb (teda aj navrhovateľa), a   nie   primárne   na   ochranu   majetku   dotknutej   akciovej   spoločnosti,   tak   ako   to   tvrdí navrhovateľ.

Ústavný súd v uvedených súvislostiach samozrejme pripúšťa, že sprostredkovane, resp. druhotne je dotknutou poistnou zmluvou v konečnom dôsledku chránený aj majetok dotknutej   akciovej   spoločnosti,   a   teda   aj   akcionárov,   a   to   najmä   pred   prípadnými negatívnymi dôsledkami neželaného konania poistených osôb (jej manažérov), v dôsledku ktorého (napr. zámerné zbavovanie sa majetku, ktorým tieto osoby ex lege zodpovedajú za škodu, pozn.) by mohlo byť ohrozené reálne vymoženie splnenia si ich záväzkov voči akciovej spoločnosti v súvislosti s ich zodpovednosťou za nimi spôsobenú škodu, za ktorú ručia celým svojím majetkom (v tomto prípade by boli dôvodné napr. aj trestnoprávne dôsledky,   pozn.),   alebo   napr.   v prípadoch,   keď   by   nimi   spôsobená   škoda,   za   ktorú zodpovedajú, výrazne presahovala výšku majetku týchto osôb (v tomto prípade by boli dôvodné napr. aj ustanovenia o spoluúčasti v poistnej zmluve, pozn.) a pod., avšak tento účel dotknutej poistnej zmluvy je len podporný a nemožno ním bezvýhradne odôvodňovať jej uzavretie, tak ako to tvrdí navrhovateľ.

Uvedeným   sekundárnym   účelom   dotknutej   poistnej   zmluvy,   t. j.   účelom spočívajúcim   v   druhotnej   ochrane   majetku   akciovej   spoločnosti,   a   teda   aj   majetku akcionárov, však možno odôvodniť rozhodnutie akciovej spoločnosti uzatvoriť dotknutú poistnú zmluvu (ako poistník) v prospech osôb, ktorých zodpovednosť za škodu je touto dotknutou poistnou zmluvou primárne chránená (t. j. v prospech poistených), a tiež s tým súvisiaci jej záväzok platiť buď v celom rozsahu (čo je aj v dotknutom prípade, pozn.), alebo   čiastočne   aj   dojednané   poistné   namiesto   samotného   poisteného,   resp.   namiesto poistených.

Ústavný súd však zdôrazňuje, že aj v tomto prípade, t. j. v prípade, keď sa akciová spoločnosť   rozhodne   (napriek   štandardu,   podľa   ktorého   si   poistený   v   prípade   poistenia svojej   zodpovednosti   za   škodu   platí   poistné   zväčša   sám,   pozn.)   v   prospech   poistených uzavrieť poistnú zmluvu na ochranu ich zodpovednosti za škodu s cieľom chrániť aj seba zabezpečením   vymáhateľnosti   svojich   škodových   nárokov   od   týchto   osôb   a   zaviaže   sa za nich   platiť   poistné   (buď   v celku,   alebo   čiastočne),   je   potrebné   mať   na   zreteli,   aby poistným   krytím   v   takejto   poistnej   zmluve   boli   zaistené   iba   také   poistné   udalosti, pri ktorých vznikne škoda výhradne iba pri výkone pracovných činností týchto riadiacich zamestnancov v rozsahu ich pôsobností.

Vzhľadom   na   uvedené   tak   dotknutou   poistnou   zmluvou,   z   ktorej   platí   namiesto poistených   subjektov   poistné   akciová   spoločnosť   (tobôž,   ak   ide   o   akciovú   spoločnosť v 100 % vlastníctve štátu, bez schválenia a súhlasu tohto jediného akcionára, pozn.), by nemali byť poistené aj také škodové nároky voči riadiacim zamestnancom tejto akciovej spoločnosti, ktoré si poškodení môžu uplatniť priamo voči týmto riadiacim zamestnancom ako jednotlivcom, resp. ako voči fyzickým osobám, a nie voči spoločnosti, pretože ide o škodové nároky, ktoré nesúvisia s výkonom ich pracovných povinností v rozsahu ich pôsobnosti (napr. nárok na náhradu škody za príp. sexuálne obťažovanie, konanie o ochrane dobrého mena fyzickej osoby, konanie o nároku na náhradu škody za ublíženie na zdraví mimo   výkonu   práce,   nároky   zamestnávateľa   voči   riadiacim   zamestnancom   na   náhradu škody z pracovnoprávnych vzťahov, napr. za škodu spôsobenú na im zverených veciach, ako   aj   trovy   týchto   súdnych   konaní   a   pod.).   Uvedené   však   dotknutým   riadiacim zamestnancom akciovej spoločnosti nebráni, aby si sami pripoistili svoju zodpovednosť aj pre takéto prípady, avšak v tomto prípade sú ako poistení povinní znášať poistné sami zo svojho, nie z majetku akciovej spoločnosti a bez jej súhlasu (tobôž, ak ide ako v danom prípade o majetok štátu, pozn.).

Aj   v   posudzovanom   prípade   navrhovateľ   ako   predseda   predstavenstva   uzavrel v mene   dotknutej   akciovej   spoločnosti   dotknutú   poistnú   zmluvu   na   poistenie   aj   svojej zodpovednosti za škodu, v rámci zmluvných dojednaní ktorej bolo dojednané aj poistenie takých   škodových   udalostí,   poistenie   za   ktoré   by   mal   v   zmysle   už   uvedeného   znášať zo svojho sám navrhovateľ, resp. sami všetci poistení. V tomto smere sa možno stotožniť so záverom výboru, že uzavretím dotknutej poistnej zmluvy navrhovateľ získal na úkor verejného záujmu osobný prospech, pretože osobným (majetkovým) prospechom nie je len to, o čo by sa majetok dotknutej osoby mohol zväčšiť, no nezväčší sa, tak ako to poníma navrhovateľ (t. j. nie je to len suma, o ktorú by si navrhovateľ polepšil, keby sa priamo jemu, a nie akciovej spoločnosti vyplatilo poistné plnenie z poistnej udalosti, tak ako sa bráni navrhovateľ, pozn.), ale osobným (majetkovým) prospechom je aj to, o čo by sa majetok   dotknutej   osoby   mohol   zmenšiť,   ale   sa   v   konečnom   dôsledku   nezmenšil   (t. j. osobným majetkovým prospechom je aj suma, ktorú takýmto spôsobom navrhovateľ ušetril tým, že za poistenie svojej zodpovednosti nielen za škodové udalosti súvisiace s výkonom jeho   pracovných   povinností   v   rozsahu   jeho   pôsobností,   ale   aj   za   škodové   udalosti nesúvisiace s jeho pracovnou pôsobnosťou neplatil poistné sám zo svojho, ale ho za neho platila dotknutá akciová spoločnosť, pozn.).

V   tomto   smere   neobstojí   ani   obranná   argumentácia   navrhovateľa,   podľa   ktorej dotknutá   poistná   zmluva   z   13.   júna   2012   bola   predmetom   verejného   obstarávania, na schválení súťažných podkladov ktorého sa   on nepodieľal, a teda   z tohto dôvodu   by nemal byť ani sankcionovaný za jej uzavretie (navrhovateľ neuviedol   žiadne konkrétne dátumy, napr. začatia verejného obstarávania a pod., a táto jeho námietka je formulovaná iba   vo všeobecnej   rovine,   pozn.).   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   zo   spisu   výboru č. k. VP/03/13-K navrhovateľ bol členom predstavenstva dotknutej akciovej spoločnosti už od januára 2012. V tejto súvislosti je však podstatná skutočnosť, že navrhovateľ predmetnú námietku prvýkrát uplatnil až v konaní pred ústavným súdom, avšak vôbec ju nezmienil vo svojom vyjadrení z 19. februára 2013 adresovanom výboru, ktorý sa tak nemal možnosť s touto námietkou navrhovateľa vysporiadať, preto nemohla byť ani predmetom prieskumu ústavným súdom.

Napokon v súvislosti s námietkou navrhovateľa týkajúcou sa procesných pochybení výboru v procese prijímania napádaného rozhodnutia ústavný súd podotýka, že zo spisu výboru č. k. VP/03/13-K zistil, že výrok napádaného rozhodnutia bol výborom skutočne prijatý 23. mája 2013 (pozri zápisnicu zo zasadnutia výboru, pozn.), tak ako to vyplýva aj zo samotného   rozhodnutia,   pričom   výrok   o   uložení   pokuty   navrhovateľovi   bol   prijatý vo všeobecnom   znení   v   súlade   s   čl.   9   ods.   10   písm.   e)   ústavného   zákona   o   ochrane verejného záujmu, podľa ktorého výbor rozhodol, že navrhovateľovi sa uloží pokuta v sume 12-násobku   jeho   mesačného   platu   verejného   funkcionára.   Z   uvedeného   vyplýva,   že napádané   rozhodnutie   bolo   výborom   prijaté   v   súlade   s   ústavným   zákonom   o   ochrane verejného   záujmu,   pretože   sankčné   ustanovenie   čl.   9   ods.   10   písm.   e)   predmetného ústavného zákona korešponduje, resp. sa uplatňuje v prípade porušenia čl. 4 tohto ústavného zákona, čo bol prípad navrhovateľa. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že výbor až následne po prijatí svojho rozhodnutia dopytmi zisťoval skutočnú výšku mesačného príjmu navrhovateľa,   pretože   tu   ide   o   obdobnú   situáciu,   aká   sa   vyskytuje   aj   v   postupe   napr. všeobecných súdov, ktoré pri vyhlásení rozhodnutia iba vo všeobecnom výroku konštatujú, napr.   priznanie   nároku   na   náhradu   trov   konania   úspešnému   účastníkovi,   a   až   následne po vyhlásení rozhodnutia tieto trovy úspešný účastník vyčísli, resp. konkretizuje ich výšku.

Preskúmaním   návrhu   navrhovateľa   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   konanie navrhovateľa   bolo   v   rozpore   s   čl.   4   ods.   1   a   2   písm.   a)   ústavného   zákona   o   ochrane verejného   záujmu,   preto   ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   odmietol   ako   zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd poznamenáva, že v konaní o preskúmaní   rozhodnutia   výboru   vo   veciach   rozporu   osobného   záujmu   s   verejným záujmom rozhoduje ústavný súd v súlade s § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde vo veci samej   buď   uznesením,   ktorým   potvrdí   napadnuté   rozhodnutie   výboru,   alebo   nálezom, ktorým napadnuté rozhodnutie výboru zruší. Pretože osobitná úprava konania o preskúmaní rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným záujmom obsiahnutá v ustanoveniach § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde neustanovuje, pokiaľ ide povinnosť predbežného prerokovania každého návrhu na neverejnom zasadnutí,   inak (§ 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde), je podľa názoru ústavného súdu aj v týchto konaniach potrebné uplatniť postup podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde. Z uvedeného vyplýva, že senát ústavného súdu môže odmietnuť návrh už po jeho predbežnom prerokovaní, a to v prípade,   že   zistí   existenciu   niektorého   z   dôvodov   uvedených   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavom súde. Takýmto dôvodom je aj zistenie, že podaný návrh je celkom nedôvodný a evidentne   bez   nutnosti   ďalšieho   skúmania   ho   možno   kvalifikovať   ako   návrh   zjavne neopodstatnený. V takomto prípade nepovažuje ústavný súd za nevyhnutné ani za účelné rozhodovať najskôr o prijatí návrhu na ďalšie konanie a následne v konaní vo veci samej napadnuté uznesenie výboru uznesením potvrdiť. Takýto postup je v súlade s uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007, podľa ktorého „Na konanie o návrhoch vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. sa vzťahuje § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje“.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014