znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 421/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. D., B., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 13 a 14 Listiny základných práv a slobôd   uznesením   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   107   z   21.   mája   2013   a   jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2013 doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 13 a 14 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 107 z 21. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a jemu predchádzajúcim postupom.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 21. mája 2013 sa na riadnom rokovaní súdnej rady uskutočnila voľba podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorej sa zúčastnil aj sťažovateľ. „Deň pred konaním volieb - 20. mája 2013 zaslal sťažovateľ Súdnej rade... list, ktorým namietal šiestich z osemnástich členov Súdnej rady... pre ich konanie súvisiace s disciplinárnym stíhaním sťažovateľa a dočasným pozastavením jeho funkcie sudcu... ktorého sa piati z nich aktívne zúčastnili.“ Námietku sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   namietaní   členovia   súdnej   rady   nebudú   za   sťažovateľa hlasovať   pre   ich   nepriateľský   postoj   k   nemu,   čo   sa   napokon   prejavilo   vo výsledku hlasovania za jedného i druhého kandidáta. „Súdna rada...   sa s námietkou sťažovateľa vyporiadala... vystúpením člena Súdnej rady... E. B..., ktorý v zásade odmietol prípustnosť vznesenia námietky voči členom Súdnej rady..., keďže tento orgán nie je administratívnym ani súdnym orgánom. Následne túto námietku zosmiešnil predseda Súdnej rady... Š. H. ako absurdný paakt o ktorom sa nerokovalo ani nehlasovalo.“ Uvedeným postupom vznikla „nerovnosť postavenia kandidátov pred vykonaním volieb“, ktorá sa prejavila tak, že za kandidátku J. U. hlasovalo 14 členov (medzi nimi aj šiesti sťažovateľom namietaní členovia súdnej rady, pozn.) a za sťažovateľa len dvaja členovia súdnej rady.

3. Z dôvodov uvedených v bode 2 boli potom porušené sťažovateľove práva uvedené v bode 1. K argumentácii, že súdna rada nie je súdny ani správny orgán, a preto sa na jej konanie   nevzťahujú   predpisy   správneho   práva   (pozri   bod   2),   sťažovateľ   poukázal na niektoré rozhodnutia   ústavného súdu,   ktoré   mali tento   názor – podľa   jeho názoru   – vyvracať.

4. Za nosné dôvody podanej sťažnosti možno považovať tvrdenie sťažovateľa, že „odmietnutím   rozhodovania   o   vznesenej   námietke   zaujatosti   sťažovateľa   v   súlade s ustanoveniami §§ 6 odsek 3 a 9 Správneho poriadku bola porušená rovnosť kandidátov vo voľbe podpredsedu Najvyššieho súdu... Súdnou radou“. V závere sťažovateľ uviedol, že aj keby sa na postup súdnej rady nemali vzťahovať predpisy Správneho poriadku, aj tak (súdna   rada)   nezabezpečila, „aby   obaja   kandidáti   mali   vo   voľbách   na   podpredsedu Najvyššieho súdu... rovnaké postavenie a práva, tak ako je to uvedené v náleze Ústavného súdu... II. 5/03“. Okrem odkazu na rozhodnutie ústavného súdu (zrejme) sp. zn. II. ÚS 5/03 sťažovateľ túto svoju úvahu ďalej nerozviedol.

5. Na základe už uvedeného sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby prijal nález: „Postupom Súdnej rady..., ktorá počas voľby kandidáta na funkciu podpredsedu Najvyššieho   súdu...,   konanej   21.   mája   2013   odmietla   rokovať   a   hlasovať   o   vznesenej námietke zaujatosti sťažovateľa, bolo porušené základné právo sťažovateľa..., vyplývajúce z čl. 30 ods. 4 Ústavy... a čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy... a článkov 13 a 14 Listiny..., a to všetko za súčasného porušenia čl. ods. 1 Ústavy..., čl. 2 ods. 2 Ústavy..., čl. 152 ods. 4 Ústavy... Ústavný súd... uznesenie Súdnej rady... č. 107 z 21. mája 2013 zrušuje a vec vracia Súdnej rade... na ďalšie konanie.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 13 a 14 listiny.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa   čl.   13   listiny   nikto   nesmie   porušiť   listové   tajomstvo   ani   tajomstvo   iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo iným   spôsobom,   s   výnimkou   prípadov   a   spôsobom,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa zaručuje   tajomstvo   správ   podávaných   telefónom,   telegrafom   alebo   iným   podobným zariadením.

Podľa čl. 14 listiny sloboda pohybu a pobytu je zaručená (odsek 1). Každý, kto sa oprávnene   zdržiava   na   území   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republiky,   má   právo slobodne   ho   opustiť   (odsek   2).   Tieto   slobody   možno   obmedziť   zákonom,   ak   je   to nevyhnutné   pre   bezpečnosť   štátu,   udržanie   verejného   poriadku,   ochranu   zdravia   alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj z dôvodu ochrany prírody (odsek   3).   Každý   občan   má   právo   na   slobodný   vstup   na   územie   Českej   a   Slovenskej Federatívnej Republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil svoju vlasť (odsek 4). Cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom (odsek 5).

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu (ale aj iného   orgánu   verejnej   moci)   v   rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

10. Porušenie označených článkov ústavy a listiny vidí sťažovateľ v tom, že súdna rada pred hlasovaním o kandidátoch na funkciu podpredsedu najvyššieho súdu mala riadne posúdiť/rozhodnúť   námietky   zaujatosti   voči   6   členom   súdnej   rady.   Táto   povinnosť   pre súdnu radu vyplýva z bližšie uvedených ustanovení Správneho poriadku (bližšie pozri body 2 a 4).

11.   Ústavný   súd   preskúmal   postup   súdnej   rady   v   súvislosti   s   nosnými   dôvodmi sťažovateľových   výhrad   i   samotné   napadnuté   rozhodnutie   súdnej   rady   a   bez   potreby uskutočnenia ďalšieho dokazovania dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je prima facie neopodstatnená, pretože sťažovateľ v podanej sťažnosti neuviedol žiadne ústavne významné dôvody,   na   základe   ktorých   mala   súdna   rada   postupovať   tak,   ako   žiadal   sťažovateľ (v prípade   ním   vznesenej   námietky   zaujatosti),   resp.   sa   celkom   zjavne   netrafil   (čl.   13 a čl. 14 listiny) v označení práv, ktoré mali byť v jeho prípade porušené.

12. Z ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. III. ÚS 403/09) vyplýva, že „.. ústavný súd rozlišuje dva okruhy kompetencie súdnej rady z hľadiska povahy jej rozhodovania.

Prvý okruh kompetencie predstavuje rozhodovacia činnosť súdnej rady smerujúca k právnej   skutočnosti   verejného   práva   vo   forme   rozhodnutia   adresovaného   príslušnému ústavnému orgánu. V týchto prípadoch nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu (t. j. výsledku činnosti príslušného správneho   prípadne   súdneho   orgánu,   ktorým   sa   zakladajú,   menia   alebo   rušia,   prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov správneho alebo súdneho konania). V danom prípade ide o osobitný druh konania. V uvedenom okruhu kompetencie súdna rada rozhoduje   napríklad   o   predložení   návrhu   na   vymenovanie   alebo   odvolanie   predsedu najvyššieho   súdu   (II.   ÚS   5/03),   ako   aj   o   návrhu   na   vymenovanie   alebo   odvolanie podpredsedu najvyššieho súdu prezidentovi Slovenskej republiky... Ďalej pri výkone týchto kompetencií súdna rada rozhoduje aj o predložení návrhu kandidátov na sudcov, ktorí by mali   pôsobiť   za   Slovenskú   republiku   v   medzinárodných   súdnych   orgánoch,   vláde Slovenskej   republiky   (IV.   ÚS   23/04,   III.   ÚS   128/09),   alebo   aj   o   predkladaní   návrhov kandidátov   na   vymenovanie   sudcov   a   návrhov   na   odvolanie   sudcov   prezidentovi (IV. ÚS 162/05).

Náplňou   druhého   okruhu   kompetencie   je   rozhodovacia   činnosť   súdnej   rady   ako orgánu   verejnej   správy   založená   na   kolegiátnom   princípe.   Jej   výsledkom   je   potom individuálny správny akt vydaný v konaní charakterizujúcom verejnú správu ako súčasť výkonnej   moci,   teda   v   správnom   konaní.   V   tomto   okruhu   rozhoduje   súdna   rada predovšetkým o prideľovaní a prekladaní sudcov (I. ÚS 62/06), ale aj o návrhoch sudcov podľa § 22 ods. 5 zákona o sudcoch (I. ÚS 162/09).“.

13. Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru ústavného súdu – ktorého závery naďalej platia – je v okolnostiach danej veci nepochybné, že v prípade voľby podpredsedu najvyššieho súdu v súdnej rade a jej rozhodnutím nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti   uvádza,   že   súdna   rada   mala   o   jeho   námietkach   zaujatosti   rozhodnúť   podľa Správneho poriadku, je táto úvaha zjavne nedôvodná, pretože je bez zákonného a ústavne konformného podkladu. A keďže sťažovateľ neuviedol iný normatívny predpis ani ústavne konformný názor, na základe ktorého by mala súdna rada (napriek v úvode tohto bodu uvedenému,   pozn.)   rozhodovať   pri   voľbe   podpredsedu   najvyššieho   súdu   o vznesenej námietke   zaujatosti   člena/členov   súdnej   rady,   a   takýto   postup   ani explicitne   nevyplýva z ústavy,   zákona   č.   185/2002   Z.   z.   o Súdnej   rade   Slovenskej   republiky   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   a   ani   z   jeho   rokovacieho poriadku, potom neostávalo iné, ako túto sťažnosť – už pri jej predbežnom prerokovaní – odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

14.   Pokiaľ   sťažovateľ   (bez   ďalšieho)   namietal   porušenie   rovnakého   postavenia a práva   (pozri   bod   4   in   fine),   tak   ako   to   je   uvedené   v   náleze   ústavného   súdu   sp.   zn. II. ÚS 5/03, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ túto svoju úvahu ďalej nerozviedol, pričom nosné dôvody tejto sťažnosti a sťažnosti a rozhodnutia vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03 (kauza K.) nie sú porovnateľné.

15. Ústavný súd v kontexte uvedeného v bode 13 dodáva, že v sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka   domáhala.   Ústavný   súd   môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

16. Ústavný súd v závere – k sťažovateľom označeným právam, ktoré v jeho prípade mali byť porušené – uvádza, že k porušeniu čl. 30 ods. 4 ústavy nemohlo dôjsť z dôvodov uvedených   v   bode   13.   V   zmysle   svojej   judikatúry   ustanovenie   čl.   12   ods.   1   ústavy všeobecne vylučuje diskrimináciu fyzickej alebo právnickej osoby. Jeho aplikácia však nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu alebo orgánu štátnej správy na základné právo alebo slobodu fyzickej   alebo právnickej osoby   (I.   ÚS   34/96).   Ustanovenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   má   všeobecný,   deklaratívny charakter, a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia sa možno dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených v ústave   (I.   ÚS   17/99).   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   aj   čl.   13   a čl.   14   listiny a neuviedol žiadne dôvody k uvedeným článkom sa viažuce, považuje ústavný súd takéto tvrdenie za zmätočné a neurčité. Pokiaľ sťažovateľ napádal tiež porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, tieto napádal výlučne v kontexte s predchádzajúcim článkami podľa ústavy (čl. 12 a čl. 30 ústavy) a listiny (čl. 13 a čl. 14 listiny), preto nemohlo dôjsť ani k ich porušeniu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013