znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 421/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť L. J., Č., zastúpeného advokátom JUDr. P. J., T., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD/27/2009   a jeho   rozsudkom   z 29.   septembra   2010   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Cdo   62/2011   a jeho   uznesením z 26. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012 doručená sťažnosť L. J. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 CoD/27/2009   a jeho   rozsudkom   z 29. septembra   2010,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 62/2011 a jeho uznesením z 26. apríla 2012.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   je v procesnom postavení žalovaného v súdnom spore o určenie veci patriacej do dedičstva („o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva“) vedenom Okresným súdom Trebišov (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   9   C   14/2008,   o ktorom   okresný   súd   rozhodol rozsudkom z 8. decembra 2008 určujúcim pozemkové nehnuteľnosti patriace do dedičstva. O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   9   CoD/27/2009-236 z 29. septembra   2010,   ktorým   zmenil   prvostupňový   rozsudok   v časti   určujúcej   rozsah dedičstva   (pozemkov do   neho patriacich). Dovolanie sťažovateľa odmietol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 62/2011 z 26. apríla 2012.

3. Sťažovateľ uviedol, že odvolací súd „zmenil rozsudok prvého stupňa a vo výroku rozhodnutia určil, že do dedičstva... patria okrem parciel, ktoré boli predmetom konania pred Okresným súdom... po prvýkrát aj novovytvorená parcela č. 2405/3 – 14 113 m2 – orná   pôda...   aj   keď   toho   sa   navrhovateľ   (sťažovateľ...   J.)   nedomáhal   v odvolacom konaní...“. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa túto „skutočnosť nezohľadnil“, a preto sa „dovolanie malo považovať ako prípustný opravný prostriedok voči rozhodnutiu krajského súdu...“.

4. Sťažovateľ tvrdil, že „najvyšší súd svojvoľným odmietnutím dovolania porušil ústavnú zásadu dvojinštančnosti konania v širšom slova zmysle aj práva na spravodlivý proces,   konkrétne   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   a   právo   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Krajský súd svojím rozhodnutím zmenil   prvostupňový   rozsudok   a   tým   sa   stal   krajský   súd   v   tejto   veci   prvou   inštanciou a najvyšší súd druhoinštančný.“. Označené práva porušil najvyšší súd „tiež nesprávnym výkladom ustanovenia § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku... Krajský súd vo výroku rozhodnutia zmenil rozsudok vo veci samej a sám konštatoval, že ho mení v napadnutej časti,   preto   sťažovateľ   pokladá   výklad   ustanovenia   §   238   ods.   1   Najvyšším   súdom za extrémne nesúladný s princípom spravodlivosti a popierajúci zmysel a účel príslušného zákonného ustanovenia.“.

5. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Rozsudkom krajského súdu bolo do tohto nového vlastníckeho práva zasiahnuté tým, že určil do dedičstva po poručiteľovi novovytvorenú parcelu č. 2405/3 - 14113 m2, ktorá bola odčlenená z parciel zapísaných na LV 1340, ktoré sťažovateľ   nadobudol v   rámci pozemkových   úprav a   tým bolo   porušené   moje   základné právo vlastniť majetok a jeho ochranu podľa čl. 20 ods. 1. Ústavy SR.

Sťažovateľ   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   má   za   to,   že   rozsudok   krajského   súdu ohľadom jeho námietok ohľadom pozemkových úprav uplatnených v odvolacom konaní bol zjavne   neodôvodnený   a   arbitrárny,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný a neudržateľný a zároveň má za následok porušenie základného práva a slobody podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy. Týmto bolo porušené moje právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v spojení so základnými právami podľa čl. 20 ods. 1.“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1.   Dohovoru...   Uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Cdo 62/2011 zo dňa 26. apríla 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 62/2011 zo dňa 26. apríla 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 323,50 Eur...

4.   Sťažovateľovi...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   2   000,- EUR...

5. Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v spojení so základným právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... rozsudkom KS Košice č. 9 CoD/27/2009-236, 7908201184 zo dňa 29. septembra 2010 porušené boli.

6.   Rozsudok   Krajského   súdu...   č.   9   CoD/27/2009-236,   7908201184   zo   dňa 29. septembra 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

7.   Krajský   súd...   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi...   trovy   konania   v   sume 323,50 €...“

Súčasne   požiadal   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia „vo   výške 2 000,-- EUR“.

Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 62/2011 z 26. apríla 2012, rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 CoD/27/2009, 7908201184   z 29.   septembra   2010,   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C/14/2008, 7908201184 z 8. decembra 2008 a znalecký posudok č. 12/2009.

II.

7.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy označenými rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

11. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 26. apríla 2012, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol „podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.“),   a   jemu   predchádzajúcim   potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu z 29. septembra 2010 (pozri body 3 až 6).

12. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

13.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).

14.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

15. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

16. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

17.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

18. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 a 17) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 62/2011 z 26. apríla 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu nemajúci   oporu   v   zákone.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   po   uvedení priebehu   a   výsledku   konania   na   okresnom   súde   v   podstatnom   oboznámil   rozhodnutie, faktické a právne závery krajského súdu:

«Krajský súd... na odvolanie žalovaného rozsudkom z 29. septembra 2010 sp. zn. 9 CoD 27/2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku označenom ako I. (ktorým bolo žalobe vyhovené) a vo výroku označenom ako III. (o trovách konania) tak, že určil, že do dedičstva po poručiteľovi J. S., narodenom... zomretom... patria parcely zapísané na LV č. 900, obec Č... a novovytvorená parcela č. 2405/3 - 14113 m2 - orná pôda v katastrálnom území Č... zapísaný na LV č. 1340 katastrálne územie Č... V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na tvrdenia žalovaného, že predmetné pozemky nemôžu patriť do dedičstva po J. S. st., lebo ich vydržal on, resp. jeho rodičia, v súlade s § 213 ods.   2 O. s. p.   upovedomil účastníkov konania (resp. ich zástupcov) o možnom   použití   ustanovení   týkajúcich   sa   vydržania,   ktoré   sú   uvedené   v   tzv.   strednom Občianskom   zákonníku   z   roku   1950,   ako   aj   v   Občianskom   zákonníku   z   roku   1964. S poukazom na právnu úpravu vydržania obsiahnutú v týchto zákonoch potom odvolací súd uzavrel, že predmetné pozemky nemohol vydržať otec žalovaného, J. J., ktorý zomrel... a ku dňu smrti J. S... ani matka žalovaného, ktorá jednak uviedla, že kúpili tzv. funduš - pozemok za   domom,   na   ktorom   sú   ovocné   stromy,   a   ani   žalovaný,   ktorý   za   vlastníka   sa   začal považovať od roku 1995, kedy mu ich mala darovať jeho matka, ktorá to však poprela. Správne preto súd prvého stupňa určil, že žalované nehnuteľnosti patria do dedičstva po otcovi žalobcov. V prejednávanej veci pozemky pare. č. 556, 557, 558, 559 a 564, zapísané pôvodne na LV č. 900 kat. úz. Č., v celku alebo sčasti spadali do obvodu PPÚ, pričom niektoré zanikli, zmenili polohové určenie a výmery parciel. V zmysle § 12 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, bola správnym orgánom ObPU T. vyčlenená percentuálna časť (3,18 %) do spoločných zariadení a opatrení. Po spracovaní PPÚ tieto nehnuteľnosti sú vedené v registri CKN s novými parcelnými číslami na LV č. 1340. Parcely a časti parciel registra „E“-KN, ktoré nespadali do obvodu PPU, ostali evidované na LV č. 900 so svojou pôvodnou alebo zbytkovou výmerou. Pozemky, o ktorých súd prvého stupňa rozhodol, že patria do dedičstva po poručiteľovi J. S., boli predmetom spracovania PPU a do obvodu PPU bolo z nich spolu od odčlenených 14577 m2. Po odpočítaní percentuálnej časti - 3,18 % (464 m2), ktorá patrí do spoločných zariadení a opatrení (§ 12 ods. 4 zákona č. 330/1991   Zb.),   z   tejto   plochy   ostáva   plocha   pre   odčlenenie   14113   m2 (podrobná špecifikácia   nehnuteľností   -   viď   odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu).   Znalec odčlenenie spracoval formou geometrického plánu, a to v štyroch variantach („A“ až „D“), pričom   podľa   názoru   znalca   (s   ktorým   sa   stotožnil   ak   odvolací   súd),   najvhodnejším variantom   je   variant   „A“   (geometrický   plán   citovaný   už   vyššie   v   odôvodnení   tohto uznesenia), podľa ktorého novovytvorenú parcelu č. 2405/3 o výmere 14113 m2 tvoria dva diely, a to diel č. 1 o výmere 2248 m2, ktorý odchádza od parcely č. 2404 a diel č. 2 o výmere 11865 m2, ktorý odchádza z parcely č. 2405/1. Preto vychádzajúc aj z ustanovenia § 16 ods. 7 zákona č. 330/1991 Zb. (na konanie o určenie vlastníckeho práva, pokiaľ ide o sporné   pozemky   je   príslušný   súd)   zmenil   odvolací   súd,   už   uvedeným   spôsobom, prvostupňový   rozsudok   v   jeho   napadnutej   časti,   pričom   uvedený   geometrický   plán   je súčasťou rozsudku...»

Následne oboznámil podstatu dovolacej argumentácie sťažovateľa:„Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie podľa § 238 ods. 1 O. s. p. z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p. Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch dovolania poukázal na to, že v čase súdneho sporu prebehla tretia etapa pozemkových úprav v zmysle zákona č. 330/1991 Zb., v rámci ktorej boli pôvodné parcely zrušené a celé katastrálne územie Č. bolo nanovo rozparcelované. Teda boli zcelené nielen tie pozemky, ktoré tvoria predmet sporu, ale všetky pozemky jednotlivých vlastníkov, teda aj tie, ktoré nadobudol žalovaný po svojich   právnych   predchodcoch,   z   týchto   pozemkov   bolo   určené   percento   odrátané   na spoločné cesty a zbytok mu bol vyčlenený v nových parcelách, ktoré mu následne boli zapísané ako jeho vlastníctvo na list vlastníctva. Rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým bola   časť   pozemkov   odčlenená   a   vyslovené,   že   patria   do   dedičstva   po   právnom predchodcovi žalobcov, bolo tak zasiahnuté do vlastníckeho práva žalovaného, nakoľko po vykonaní   pozemkových   úprav   nie   je   možné   určiť   konkrétne,   ktorá   časť   pozemkov pridelených   žalovanému,   je   náhrada   za   pôvodné   pozemky,   ktoré   tvoria   predmet   sporu. Odvolaciemu   súdu   tiež   vytkol,   že   sa   nezaoberal   možnosťou   vydržania   v   zmysle   noviel Občianskeho zákonníka z roku 1990...“

Svoje rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil takto:„Najvyšší súd... ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej   forme,   je   prípustný,   ak   je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok   (§   238   ods.   1 O. s. p.),   alebo   rozsudok,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru dovolacieho   súdu   vysloveného   v   tejto   veci   (§   238   ods.   2   O.   s.   p.),   alebo   rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie   prípustné,   pretože   po   právnej   stránke   ide   o   rozhodnutie   zásadného   významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Z hľadiska prípustnosti dovolania možno za zmenu rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím   súdom   považovať   len   také   rozhodnutia,   ktorým   odvolací   súd   vecne   zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa o predmete sporu a nahrádza ho iným svojim rozhodnutím o veci samej. V porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa musí ísť o iné, rozdielne rozhodnutie vo veci samej. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu nie je preto rozhodujúce to, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho rozsudku (či ho formálne označil ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok), prípadne ako v dôvodoch označil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých pri rozhodovaní postupoval (či rozhodol podľa § 219 O. s. p. alebo 220 O. s. p.).

Z porovnania výrokových častí rozsudkov nižších stupňov je zrejmé, že odvolací súd napriek použitej formulácii o zmene rozsudku súdu prvého stupňa v skutočnosti (podľa obsahu)   jeho   rozsudok   v   časti   určenia   vecí   do   dedičstva   po   otcovi   žalobcov   potvrdil; formálna zmena týkajúca sa identifikácie, polohového určenia a výmer parciel súvisí iba s rozhodnutím   príslušného   správneho   orgánu   o   schválení   projektu   pozemkových   úprav (PPU), ku ktorému došlo po rozhodnutí súdu prvého stupňa, a táto zmena vychádza zo znaleckého   posudku   č.   12/2009   znalca   Ing.   M.   I.,   PhD.,   zo   dňa   23.   augusta   2009 a geometrického   plánu,   tvoriaceho   neoddeliteľnú   súčasť   rozsudku   odvolacieho   súdu. Z hľadiska prípustnosti dovolania žalovaného je podstatné, že obidva rozsudky (rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu) sú súhlasné v tom, že (zhodne) rozhodli o určení,   že   sporné   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   poručiteľovi   žalobcov   1/,   2/. Z uvedeného vyplýva, že táto časť rozsudku odvolacieho súdu má povahu potvrdzujúceho rozsudku. Podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku bolo preto potrebné skúmať v zmysle § 238 ods. 2 a 3 O. s. p.

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo iné rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 O. s. p. preto neprichádza do úvahy. Zároveň sa nejedná ani o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého   by   odvolací   súd   vyslovil   prípustnosť   dovolania,   pretože   ide   o   rozhodnutie   po právnej stránke zásadného významu a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým tento vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie preto nie je prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O. s. p.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa. § 238 O. s. p., ale zaoberal sa i otázkou, čí konanie nie je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Ak je konanie   postihnuté   niektorou   zvád   vymenovaných   v   §   237   O.   s.   p.,   možno   dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené. Dovolateľ však žiadnu z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. nenamietal a jej existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo.

Pokiaľ   dovolateľ   svoje   dovolanie   odôvodnil   tým,   že   konanie   je   postihnuté   inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že inú procesnú vadu (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotná táto vada ale prípustnosť dovolania nezakladá. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. d O. s. p.) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ   nie   sú   splnené   procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania,   nemožno   napadnuté rozhodnutie   podrobiť   vecnému   preskúmavaniu,   a   preto   ani   zohľadniť   prípadné   vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z § 238 O. s. p. a neboli zistené (ani tvrdené) vady konania uvedené v § 237 O. s. p., dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného je neprípustné, a preto ho odmietol (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).“

19.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „podľa § 243 ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.“ ako   neprípustné   a nedôvodné   (neboli   zistené   sťažovateľom uvádzané dôvody „§ 238 ods. 1 O. s. p.; § 241 ods. 2 písm. b/ c/ O. s. p.“). Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 62/2011 z 26. apríla 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

20. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu   a možnosťou   porušenia základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   CoD/27/2009   a jeho   rozsudkom   z 29.   septembra   2010,   ktorým na odvolanie sťažovateľa rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 14/2008-137 z 8. decembra 2008 „v jeho napadnutej časti“ zmenil (pozri body 2 a 3). Ústavný súd sa preto v rámci predbežného   prerokovania   sťažnosti   zaoberal   aj   tvrdením   sťažovateľa   o   porušení označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

22.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

23. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne   konanie   stotožňovať s procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

24. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

25. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

26. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

27. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

28. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy („v spojení“ s porušením práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru; pozri bod 6.5) predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri body 6.5).

29.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

30.   Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať   sa   jeho   ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   zrušenie   označených   rozhodnutí menovaných   všeobecných   súdov,   priznaním   mu   náhrady   trov   konania   a primeraného finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012