znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 421/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť K. L., t. č. vo väzbe, ktorou namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 1 T 77/2010 z 18. augusta 2011 a jemu predchádzajúcim postupom, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. L. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2011 doručená sťažnosť K. L., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.   1   T   77/2010   z   18.   augusta   2011   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   a   jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného a odsúdený podľa jeho názoru «bez jediného priameho dôkazu a bez súvislého   logického   reťazca   nepriamych   dôkazov   a   to   spôsobom   „za   každú cenu“ a to vykonštruovanými dôkazmi, ktoré neboli získané zákonným spôsobom».

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd v jeho veci postupoval a rozhodol svojvoľne, v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku, ústavy, ako aj dohovoru, čím došlo k hrubému porušeniu ním označených práv.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 31. augusta 2011 odvolanie, ktoré bolo doplnené podaním jeho obhajcu z 19. septembra 2011.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd uznesením prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   následne   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že   boli porušené čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, zruší rozsudok okresného súdu a nariadi jeho prepustenie z väzby.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   najskôr   skúmal,   či   sťažnosť   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti, a zistil, že sťažovateľ nepripojil splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ani nepožiadal ústavný súd o jeho ustanovenie. Zákon o ústavnom súde neobsahuje ustanovenie, ktoré by pripúšťalo výnimky z požiadavky povinného právneho zastúpenia v konaní o sťažnosti. Chýbajúce splnomocnenie je odstrániteľným nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti. Ústavný súd však sťažovateľa nevyzýval na jeho doplnenie, pretože zistil, že je daný iný dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý bráni jej meritórnemu prerokovaniu.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   podstata   argumentácie   sťažovateľa   spočíva v namietanom porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a s ním aj ďalších súvisiacich v sťažnosti označených práv (označené sú predovšetkým práva spojené s realizáciou práva na obhajobu) v dôsledku postupu okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   77/2010,   ktorým   malo   dôjsť   najmä   k   viacerým   procesným pochybeniam spočívajúcim v „neakceptácii zákonných postupov a ustanovení TP“.Sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom a rozsudkom okresného súdu, na základe ktorého bol uznaný vinným a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov. Sťažovateľ teda namieta porušenie svojich práv rozhodnutím vo veci samej, ktoré, ako vyplýva zo sťažnosti, bolo sťažovateľom, ako aj jeho obhajcom napadnuté riadnym opravným prostriedkom.

Ak   podľa   názoru   sťažovateľa   boli postupom   a   rozhodnutím   okresného   súdu   ako prvostupňového súdu porušené ním označené práva, najmä právo na súdnu ochranu, môže využiť   riadne,   resp.   mimoriadne   opravné   prostriedky   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej, ktorých   vyčerpanie   je   podmienkou   prípustnosti   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde.

Uvedené konštatovanie vychádza z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný   súd   nie   je   oprávnený   prijať   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby vo veci porušenia jej základných práv alebo slobôd, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať   o   ochrane   konkrétneho základného práva alebo slobody (II. ÚS 54/02).

Ústavný súd konštantne uvádza vo svojej judikatúre, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04).

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie je od svojho začiatku   až   po   jeho   koniec   procesom,   v   ktorom   sa   v   rámci   vykonávania   jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany príslušných orgánov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a   slobôd   označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (podobne napr. III. ÚS 3/02, III.   ÚS   18/04,   III.   ÚS   75/05).   Právomoc   ústavného   súdu   zasiahnuť   do   neskončeného trestného konania je daná len výnimočne vtedy, ak rozhodnutie orgánu verejnej moci, jeho opatrenie alebo iný zásah znamená porušenie základného práva alebo slobody, ktoré už nepodlieha prieskumu iným orgánom verejnej moci alebo ho nie je možné odstrániť v inom konaní (napr. rozhodnutie o väzbe).

Ak   o   závažných   procesných   pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   upravených   v   príslušnom procesnom   poriadku,   je   právomoc   ústavného   súdu   pred   ich   vyčerpaním   vylúčená (IV. ÚS 10/02).

V závislosti na jeho rozhodnutí má sťažovateľ možnosť využiť opravné prostriedky v rámci sústavy všeobecných súdov. Až v prípade, ak by nedošlo k náprave namietaného porušenia jeho základných práv a iných práv, sa sťažovateľ môže domáhať ich ochrany podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011