znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 421/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., trvale bytom S., prechodne bytom P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 27/2010 zo 17. marca 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 7. mája 2010 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len  ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 27/2010 zo 17. marca 2010.   Súčasne   s   podaním sťažnosti sťažovateľ podal aj návrh na nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorým   žiada   odloženie   vykonateľnosti   rozsudku Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 34/2008-147 z 13. marca 2009 vo výroku o náhrade trov konania.

2. Sťažovateľ opísal skutkový stav a odôvodnil svoju sťažnosť takto: «Sťažovateľ bol žalobcom vo veci sp. zn. 8C 34/2004 na Okresnom súde v Kežmarku. Voči sudcovi JUDr. Š. podal   ako   účastník   konania   námietku   zaujatosti   a to   dňa   6.3.2009   a súčasne   požiadal o zrušenie termínu pojednávania....

Sudca   podobne   ako   to   urobil   už   v roku   2008   nepredložil   námietku   sťažovateľa z 6.3.2009   na   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu,   ani   včas   neoznámil   sťažovateľovi   ako žalobcovi, že námietku nepredloží z dôvodov, že ju považuje za opakovanú, resp, že dôvody námietky   považuje   za   skutočnosti   spočívajúce   v   postupe   sudcu   v   prejednávanej   veci. Napriek námietke o ktorej do dňa 13.3.2009 sudca zákonne v zmysle O.s.p. nerozhodol, uskutočnil dňa 13.3.2009 pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti sťažovateľa rozhodol tak,   že   sťažovateľovu   žalobu   v   celom   rozsahu   zamietol.   Až   dňa   1.4.2009   po   vynesení rozsudku   bolo   sťažovateľovi   doručené   upovedomenie   sudcu   údajne   zo   dňa   11.3.2009, ktorým ho informoval, že námietku na odvolací súd nepredloží....

Z uvedeného je jednoznačne zrejmé, že sudca ako štátny orgán bol povinný dodržať O.s.p., ktorý mu ukladal povinnosť, ako má konať po podaní sťažnosti - námietke voči jeho osobe.   Sudca   nedodržal   nielen   O.s.p.,   tým,   že   až   1.4.2009   informoval   sťažovateľa   o vybavení jeho námietky,   ale neoprávnene v rozpore s O.s.p.   vykonal pojednávanie!   Na druhej strane nijaký právny predpis v SR ani ústava neukladá občanovi, aby sám o svojej námietke „predbežne“ rozhodoval tak, že sa vysporiada s tým, či je námietka opakovaná, či je pre postup sudcu vo veci, resp. s tým, že sudca námietku nepredloží na odvolací súd a jeho o vybavení neinformuje do pojednávania a vec napriek tomu meritórne rozhodne! Pokiaľ takto uvažoval sudca okresného súdu, neskôr aj sudcovia KS P. a dokonca NS SR, konali nad rámec ústavy a porušili nielen práva sťažovateľa podľa O.s.p., ale aj práva garantované ústavou a dohovorom»

3.   Sťažovateľ ďalej v podstatnom dopĺňa: «Okresný súd však okrem pochybenia opísaného v... tejto sťažnosti ešte v septembri 2008 porušil podobne právo sťažovateľa na účasť na súdnom konaní. Sťažovateľ v dôsledku vážneho ochorenia predložil súdu doklady o jeho pracovnej neschopnosti a opakovane žiadal, aby súd na niekoľko mesiacov prerušil konanie z dôvodov závažného ochorenia sťažovateľa ako žalobcu. Sudca napriek lekárskym správam   napriek   opakovaným   žiadostiam   nikdy   o   návrhu   na   prerušenie   konania nerozhodoval!...

Súd je povinný podľa § 109 O.s.p. o návrhu na prerušenie konania rozhodnúť. Nie je síce   povinný   vyhovieť   navrhovateľovi   ale   ak   mu   nevyhovie   a   jeho   návrh   zamietne   - nevyhovie mu, tak účastník konania, ktorý návrh na prerušenie konania podal má právo podať   voči   takému   uzneseniu   súdu   odvolanie.   Vec   by   teda   išla   na   odvolací   súd.   Je nepochopiteľné, že sudca OS K. v rozsudku uvádza, že nerozhodol o návrhu na prerušenie konania z dôvodov, že tento považoval za „obštrukciu“ !...»

4. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa   v celom   rozsahu   a zaviazal   ho   na   náhradu   trov   konania.   Proti   rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré dôvodil okrem iného aj skutočnosťami uvedenými v podanej sťažnosti. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 7 Co 92/2009 z 21. septembra 2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a zároveň zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd sťažnosťou napadnutým uznesením odmietol.

5.   Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jeho označené základné práva a v sťažnosti ďalej dôvodí: „Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie založil v podstate na tom, že sťažovateľ ako účastník konania nebol oprávnený očakávať, že súd ho do termínu pojednávania oboznámi s tým, ako s jeho námietkou naložil. Tvrdil, že sťažovateľ sám bol povinný predpokladať, že jeho námietku súd na odvolací súd nepredloží a bude konať pojednávanie jak dňa 5.9.2008, tak aj dňa 13.3.2009. Naviac NS SR dôvodil, že sťažovateľ nepožiadal súd, aby dňa 13.3.2009 odročil z dôvodov jeho práceneschopnosti pojednávame a neospravedlnil svoju neúčasť....

Najvyšší súd SR   ale aj   súdy nižších stupňov svojvoľne a bezprecedentne porušili mimoriadne závažne práva sťažovateľa na nestranný a nezávislý súdny proces. Na možnosť konať rovnoprávne s druhými účastníkmi ako aj právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom....

Porušenie práv garantovaných ústavou a dohovorom, ako aj práv účastníka konania podľa O.s.p. malo závažný dôsledok na sťažovateľa. Súdy v tak závažnej veci ako je otázka celého majetku sťažovateľa postupovali jasne diskriminačne, svojvoľne a bezcitne. Odňali sťažovateľovi   akúkoľvek   možnosť   domáhať   sa   nestranne   svojho   práva.   Toto   dáva sťažovateľovi   dôvod,   aby   okrem   nálezu   o   porušení   základných   práv,   požadoval   od porušovateľa práva aj finančné zadosťučinenie.“

6. Na základe uvedeného sťažovateľ formuloval petit sťažnosti takto:

„1./ Základné právo JUDr. O. M. garantované v či.46 ods. l, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 27/2010 bolo porušené.

2./ Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 27/2010 zo dňa 17.3.2010 ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 92/2009 zo dňa 21.9.2009 a rozsudok Okresného súdu v Kežmarku sp. zn. 8C 34/2008 zo dňa 13.3.2009 a prikazuje Okresnému súdu v Kežmarku vo veci opätovne konať.

3./ JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- EUR /tridsaťtisíc/, ktorú sumu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť mu na jeho účet... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4./   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho zastupovania JUDr. O. M. v sume /po vyčíslení/ na účet jeho právneho zástupcu /meno po ustanovení / do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

5./ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania v sume /po vyčíslení/ na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky... do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

7. Sťažovateľ zároveň v sťažnosti žiada, aby mu v konaní pred ústavným súdom bol ustanovený právny zástupca.

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

13. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľa, že konajúci okresný súd rozhodol napriek sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti, o rozhodnutí ktorej bol okresným   súdom   vyrozumený   až   po   meritórnom   rozhodnutí   vo   veci;   a zároveň,   podľa názoru sťažovateľa, okresný súd porušil jeho základné práva aj tým, že v konaní nerozhodol o podanom   procesnom   návrhu   na   prerušenie   konania.   K porušeniu   základných   práv sťažovateľa   malo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   sa   nestotožnil   s ním   predloženou argumentáciou a predmetné dovolanie uznesením odmietol.

14. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho   súdu   ústavný   súd   predovšetkým   skúmal,   či   napadnuté   uznesenie   nie   je neodôvodnené   alebo   arbitrárne   v takom   rozsahu,   že   by   bolo   možné   hovoriť   o ústavnej nezlučiteľnosti, ktorú napáda sťažovateľ.

15.   Dovolanie   sťažovateľa   bolo   napadnutým   uznesením   odmietnuté   pre neprípustnosť, pretože najvyšší súd nezistil dovolací dôvod stanovený ustanovením § 237 a § 238 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).   V odôvodnení uznesenia najvyšší súd v podstatnom uviedol: „Odňatie možnosti konať pred súdom prvého stupňa žalobca namietal už vo svojom odvolaní proti prvostupňovému   rozsudku.   Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   sa   odvolací   súd   s   týmito námietkami   vysporiadal   správne   a   svoje   závery   o   ich   neopodstatnenosti   aj   dostatočne odôvodnil. Dovolací súd len na doplnenie uvádza, že aj keď žalobca v námietke zaujatosti doručenej súdu prvého stupňa 6.3.2009 zároveň požiadal o zrušenie termínu pojednávania určeného na deň 13.3.2009 a o predloženie spisu z tohto dôvodu nadriadenému súdu, boli splnené podmienky v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. na prejednanie veci v jeho neprítomnosti. Napriek tomu, že žalobca nebol do termínu uvedeného pojednávania upovedomený, že jeho námietka   nebude   predložená   na   rozhodnutie   nadriadenému   súdu,   s prihliadnutím   na okolnosti vyplývajúce z obsahu spisu bolo prejednanie veci prvostupňovým súdom v jeho neprítomnosti   v súlade   s uvedeným   ustanovením   O.s.p.   Zo   strany   žalobcu   išlo   totiž   o opakovanú   (v   poradí   už   štvrtú)   námietku   zaujatosti,   ktorej   podstata   spočívala   v   jeho nespokojnosti   s   postupom   sudcu   v   prejednávanej   veci.   Na   tejto   podstate   nič   nemenila skutočnosť,   že   v   podanej   námietke   zároveň   uviedol,   že   na   konajúceho   sudcu   podáva oznámenie   na   políciu   a   že   pre   postup   sudcu   podal   proti   nemu   aj   žalobu   na   ochranu osobnosti. Žalobca bol pritom súdom prvého stupňa opakovane a aj v súvislosti s riadnym predvolaním na pojednávanie určené na deň 13.3.2009 výslovne poučený nielen o tom, že na opakované námietky podané z toho istého dôvodu sa neprihliada, ak už o nich rozhodol nadriadený súd, ale aj o tom, že sa neprihliada ani na námietky týkajúce sa okolností spočívajúcich v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Za tejto situácie sa preto nemohol spoliehať na to, že pojednávanie bude z dôvodu vznesenej námietky odročené. Vznesenie námietky zaujatosti s prihliadnutím na uvedené skutočnosti   tak   nebolo   možné považovať   za   dôležitý   dôvod   na   odročenie   pojednávania a prejednaním veci v neprítomnosti žalobcu nedošlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Za odňatie možnosti konať pred prvostupňovým súdom nebolo možné považovať ani žalobcom   tvrdenú   okolnosť,   že   pojednávania   určeného   na   deň   13.3.2009   sa   nemohol zúčastniť zo zdravotných dôvodov, resp. z dôvodu trvajúcej dlhodobej práceneschopnosti. Žalobca   totiž z tohto   dôvodu o   odročenie   pojednávania   nepožiadal,   preto   súdu prvého stupňa nemožno vyčítať, že sa prípadnou existenciu takejto prekážky nezaoberal. Len tá skutočnosť, že žalobca v súvislosti s pojednávaním určeným na deň 13.2.2009 predložil fotokópiu preukazu o trvaní dočasnej práceneschopnosti z 28.1.2009, potvrdzujúceho jeho dočasnú   práceneschopnosť   ku   dňu   31.1.2009,   neumožňovala   prvostupňovému   súdu   bez ďalšieho záver o trvaní tejto práceneschopnosti aj v čase pojednávania nariadeného na deň

13.3.2009.

Napokon   nebola   dôvodná   ani   námietka   žalobcu   o   odňatí   možnosti   konať   pred odvolacím súdom tým, že odvolanie bolo prejednané bez nariadenia pojednávania. V zmysle ustanovenia   §   214   ods.   2   O.s.p.   v   znení   platnom   od   15.10.2008   odvolací   súd   môže   o odvolaní   rozhodnúť   aj   bez   nariadenia   pojednávania,   ak   nejde   o   niektorý   z   prípadov uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t.j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť závisí od úvahy odvolacieho súdu), alebo ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania alebo ak to vyžaduje dôležitý   verejný   záujem.   Pretože   v   preskúmavanej   veci   nešlo   o   žiaden   z   prípadov vyplývajúcich z § 214 ods. 1 O.s.p., odvolací súd bol oprávnený podľa odseku 2 tohto ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania.“

16. Ústavný súd poukazuje na konštantnú judikatúru, podľa ktorej posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

17.   Podľa   ustanovenia   §   14   ods.   3   OSP   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Podľa ustanovenia § 15a ods. 4 OSP na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol nadriadený súd;   v   tomto   prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa ustanovenia § 15a ods. 5 OSP ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3 OSP, súd   na   námietku   zaujatosti   neprihliada;   v   tomto   prípade   sa   vec   nadriadenému   súdu nepredkladá.

18. Vzhľadom na citované zákonné ustanovenia a skutkový stav najvyšší súd dospel k   logickému   a   ústavne   konformnému   záveru,   že   okresný   súd   postupoval   správne,   keď námietku zaujatosti sťažovateľa, ktorá bola jednak opakovaná a zároveň sa týkala postupu sudcu v konaní nepostúpil na prerokovanie nadriadenému súdu a neprihliadal na ňu ako na námietku zaujatosti.

19. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (a   teda   aj   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   nemôže všeobecný   súd   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesno-právnymi   predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom namietaného rozhodnutia nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

20. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu vo svojom odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu (Občianskeho   súdneho   poriadku)   a   obsahuje   dostatočnú   argumentáciu   pre   výrok. V uznesení najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným a ako takým vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného   súdu.   Sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   nie   je   ani   prejavom   aplikačnej   a interpretačnej svojvôle a dáva zrozumiteľným spôsobom vysvetľujúcu odpoveď na všetky podstatné otázky.

21.   Nad   rámec   uvedeného   sa   ústavný   súd   osobitne   zaoberal   aj   námietkou sťažovateľa,   podľa   ktorej   konajúci   okresný   súd   nerozhodol   o procesnom   návrhu   na prerušenie konania, čím podľa názoru sťažovateľa boli porušené jeho základné práva.  

22. Sťažovateľ v sťažnosti   okrem iného uvádza: „Sťažovateľ v dôsledku vážneho ochorenia predložil súdu doklady o jeho pracovnej neschopnosti a opakovane žiadal, aby súd na niekoľko mesiacov prerušil konanie z dôvodov závažného ochorenia sťažovateľa ako žalobcu.  ...   Skutočnosť,   že   o návrhu   sťažovateľa   na   prerušenie   konania   pre   závažné a dlhodobé ochorenie súd nikdy nerozhodol je takou prekážkou, že konanie vo veci vôbec nesmelo prebehnúť.“

23. Z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľ za návrhy na prerušenie konania z dôvodu zákonnej prekážky považuje podania z 24. novembra 2008 a 29. januára 2009. Ústavný súd k tomu predovšetkým konštatuje, že z každého súdu predloženého podania musí byť v intenciách ustanovenia § 42 ods. 3 OSP zjavné, čo ním účastník sleduje. Predmetné podania však konajúci súd s prihliadnutím na ich obsah nemohol hodnotiť ako procesné návrhy na prerušenie konania, pretože z nich nie je zrejmé, že účastník sledoval takýto procesný   postup. Podanie z 24.   novembra   2008 je sťažovateľom   označené ako „VEC: Ospravedlnenie   neúčasti   na   pojednávaní   pre   práceneschopnosť   a žiadosť   o odročenie pojednávania.“ a sťažovateľ v ňom požaduje: „v dôsledku mojej práceneschopnosti žiadam súd, aby bolo zrušené pojednávanie dňa 5.12.2008 a nebol vo veci určený nový termín, kým sa môj stav nezlepší.“   Podobne aj podanie z 29. januára 2009 je sťažovateľom označené ako „VEC: Ospravedlnenie neúčasti a žiadosť o zrušenie termínu HP“ a sťažovateľ žiada: „... žiadam, aby súd termín pojednávania zrušil, a to až do doby môjho uzdravenia.“  

24.   Ústavný   súd   ďalej   uvádza,   že   konajúci   súd   prvého   stupňa   správne   posúdil predmetné   podania   ako   návrhy   na   odročenie   pojednávania   z dôvodu   práceneschopnosti, a nie ako procesné návrhy na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 OSP. Ústavný súd dopĺňa, že okresný súd sťažovateľovi vyhovel a na základe uvedených podaní odročil pojednávania nariadené na 5. december 2008 a 13. február 2009. Sťažovateľ však svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 13. marec 2009 napriek vykázanému doručeniu predvolania neospravedlnil. Najvyšší súd taktiež správne vyhodnotil, že predmetné podania a preukázaná práceneschopnosť ku 31. januáru 2009 neumožňovali okresnému súdu bez ďalšieho vyvodiť záver, že práceneschopnosť trvá aj v čase pojednávania 13. marca 2009, a preto súd prvého stupňa mohol v zmysle ustanovenia § 101 ods. 2 OSP vo veci ďalej konať a rozhodnúť. Ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil z obsahu   spisu   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   vyvolávali   pochybnosti   o procesnom   postupe konajúcich súdov. V tejto situácii nemá ústavný súd dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu,   keď   navyše nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

25. Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom, žiadne také dôvody   alebo skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť právne závery najvyššieho súdu. Jeho procesný postup ani namietané uznesenie sa   nejavia   podľa   názoru   ústavného   súdu   ako   svojvoľné,   neodôvodnené   a   zjavne neopodstatnené   a   ako   také   umožňujúce   vyvodenie   záverov   o   porušení   sťažovateľom označených práv zaručených ústavou a dohovorom.

26.   Aj   keď   sťažovateľ   v celom   obsahu   svojej   sťažnosti   označuje   iba   uznesenie najvyššieho súdu ako rozhodnutie, ktorým boli porušené jeho základné práva podľa ústavy a dohovoru, v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd vydal nález, ktorým by zrušil okrem uznesenia   najvyššieho   súdu   aj   rozsudok   krajského   súdu   a okresného   súdu   a vrátil   vec prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie.   V záujme   presvedčivosti   tohto   uznesenia a reagujúc   na   petit   sťažnosti   ústavný   súd   stručne   dodáva,   že   pri   posudzovaní   ústavnej zlučiteľnosti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu ústavný súd vychádza z princípu subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

27. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu, pretože ich rozhodnutia preskúmal vecne nadriadený súd   v dôsledku odvolania, resp. dovolania sťažovateľa.

28.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). O taký   prípad   išlo   aj   v prerokovávanej   veci,   preto   ústavný   súd   považuje sťažnosť   z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.

29. Ústavný súd pri predbežnom prejednaní tejto sťažnosti nepovažoval za potrebné ustanoviť sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov z dôvodu, že v návrhu ide zrejme   o   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavných   práv.   Ústavný   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý mu bol zrejmý z petitu sťažnosti, ako aj jej odôvodnenia a príloh.

30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

31.   Keďže   sťažnosť   bola   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnutá   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   ústavný   súd   o ďalších návrhoch sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010