znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 421/08-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. L., M., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach   sp.   zn.   5   Co/467/2006   zo   6.   februára   2008   a rozsudkom   Okresného   súdu Michalovce sp. zn. 12 C 189/2004 z 21. septembra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2008 doručená   sťažnosť   Ing.   P.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn. 5 Co/467/2006   zo 6. februára 2008 a rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 189/2004 z 21. septembra 2006.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   administratívny   postup   orgánov   Slovenskej republiky, a to najmä Sociálnej poisťovne a následne súdov Slovenskej republiky. Postup a rozhodnutie   namietaného   okresného   súdu   i krajského   súdu   považuje   za   neobjektívne a neodôvodnené, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Sťažovateľ   pomerne   detailne   popisuje   svoj   postup   pri   uplatňovaní   si   práv   pred orgánmi Slovenskej   republiky,   avšak len ťažko   vyvodiť   záver,   ako majú byť označené ústavné   práva   porušené.   Sťažovateľ   napríklad   o rozhodnutí   krajského   súdu,   ktoré   je napádané, uvádza:

„Prekvapilo   ma,   že   v odôvodnení   rozsudku   –   príl.   Č.   19   –   Krajského   súdu v Košiciach zo dňa 6. 2. 2008 č. 5 Co/467/2006 – 329 (str. 7) je spomenuté správnym súdom preskúmavané rozhodnutia a medzi nimi i sp. zn. 5 Sd 117/2007, avšak ani slovo o tom, že toto konanie je de facto pokračovaním v tej dobe jediného právoplatného a vykonateľného rozsudku zo dňa 28. júna 2007 sp. zn. 3 Sd 180/2006 – 33.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti vyslovil nálezom porušenie   označených   práv   v   predmetnom   konaní   a slobôd   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn.   5   Co/467/2006   zo   6.   februára   2008   a   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 12 C 189/2004 z 21. septembra 2006 a zrušil ich a vec vrátil na ďalšie konanie.

Zároveň   sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom prikázal Sociálnej poisťovni odstrániť „vady vo všetkých rozhodnutiach a kontrolných zostavách“.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 54/06, III. ÚS 314/06).

Podstatou   námietok sťažovateľa je to,   že   vidí   nezákonnosť   postupu   všeobecných súdov pri rozhodovaní vo veci v tom, že nesprávne posúdili skutkový stav pri započítaní pohľadávky, ktorú má sťažovateľ voči Sociálnej poisťovni. Následne cíti nespravodlivosť s rozhodnutím   všeobecných   súdov   a poukazuje   aj   na   zdĺhavosť   riešenia   jeho   problému so starobným dôchodkom, ktorý trvá podľa názoru sťažovateľa 11 rokov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom súdov Slovenskej republiky neboli porušené základné práva sťažovateľa tým, že príslušný súd   nerozhodol   v súlade   s právnym   názorom   sťažovateľa.   Ústava   negarantuje   právo   na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom   štátneho   orgánu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd dodáva, že navrhovateľ nerešpektuje postavenie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti, keď obsahom návrhu ho stavia do pozície bežnej prieskumnej inštancie   všeobecného   súdu,   ktorý   má   rozhodovať   o   „započítateľnosti   jeho   pohľadávok a pod.“.

Ústavný súd dodáva, že taktiež nevidí porušenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   pretože   súdne   konanie trvalo   od októbra   2004,   teda   bolo právoplatne skončené približne po troch rokoch a šiestich mesiacoch, čo je zlučiteľné s konformným výkladom nielen tohto práva, ale aj s judikatúrou ústavného súdu či štrasburgského súdu

Tiež treba zdôrazniť, že k porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa povahy sporu ani nemohlo dôjsť, pretože súdy sa jeho nárokom zaoberali v dvoch inštanciách po sebe.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nevidel porušenie ústavou zaručených práv a slobôd sťažovateľa,   a skutočnosť,   že   sa   nestotožňuje   so   závermi   najvyššieho   súdu,   nemôže zakladať   odôvodnenosť   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   preto   ústavný   súd   návrh sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez ústneho pojednávania a bez prítomnosti účastníkov a ustanovenia advokáta odmietol ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2008