znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 420/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   K.   J.,   S.,   zastúpeného   JUDr.   J.   U.,   Advokátska kancelária CH., s. r. o., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 97/2008 z 5. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. K. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 24. februára 2010 doručená sťažnosť MUDr. K. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súd v Trenčíne sp. zn. 2 To 97/2008 z 5. novembra 2009 (ďalej len „krajský súd“ a „uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 89/2005 z 3. júna 2008 uznaný vinným pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. l a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) na tom skutkovom základe, že napriek ukončenému vysokoškolskému vzdelaniu v odbore medicína   a   lekárska   prax,   neposkytol   v   období   od   8.   augusta   2002   do   21.   júna   2003 pacientke E. P., ktorá trpela onkologickým ochorením - zhubným nádorom ľavého prsníka, odbornú lekársku pomoc a starostlivosť - lege artis ani uvedené zhubné ochorenie nehlásil príslušnému oddeleniu klinickej onkológie, pacientku v uvedenom období opakovane vo svojej ordinácii v T., vyšetroval a poskytoval jej svoju subjektívnu liečbu onkologického ochorenia i napriek tomu, že nemal na liečbu onkologicky   chorej   pacientky   odbornú lekársku   spôsobilosť,   príslušnú   atestáciu a vykonával   lekársku   prax   v   rozpore   so svojou   špecializáciou   všeobecného   lekára,   v   dôsledku   čoho   došlo   ku   zhoršeniu   jej zdravotného stavu, ochorenie generalizovalo, následkom   čoho   21. júna 2003   o   04.00 h v Nemocnici s poliklinikou v T. na onkologickom oddelení zomrela.

Za to bol odsúdený podľa § 224 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 58 ods. l písm. a) § 59 ods. l Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka. Podľa § 49 ods. l a § 50 ods. l Trestného zákona bol sťažovateľovi uložený trest zákazu činnosti vykonávať lekársku prax na dobu 2 rokov.

3.   Krajský   súd   sa   stotožnil   so   závermi   rozsudku   okresného   súdu   a   napadnutým uznesením odvolania sťažovateľa a okresnej prokurátorky zamietol.

4. Sťažovateľ k rozsudku okresného súdu a uzneseniu krajského súdu v podstatnom uviedol: „Skutková veta rozsudku je nezrozumiteľná a nelogická, nevyjadruje konkrétne všetky   znaky   skutkovej   podstaty   trestného   činu,   najmä   objektívnu   stránku   (konanie, následok, kauzalitu) a subjektívnu stránku zavinenie z nedbanlivosti....

Okresný súd neuvádza v čom konkrétne bol môj spôsob liečby a liečebný postup nesprávny, v čom sa prejavila neodbornosť v mojom liečebnom postupe a aký a v čom sa prejavil kauzálny nexus medzi mojim postupom a rapídnym zhoršením zdravotného stavu a úmrtím poškodenej a v čom som mal porušiť a akú konkrétnu povinnosť vyplývajúcu z môjho povolania....

Krajský   súd   sa   formálne   stotožnil   s nelogickou   a   rozpornou   skutkovou   vetou   a právnym posúdením skutku a s nie náležite zisteným skutkovým stavom veci. Krajský súd v Trenčíne nedal odpovede na základné otázky trestného konania a to či som naplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa § 224 ods. 1 a 2 Tr. zák.

1. z hľadiska objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu (SPTČ), či moje konanie bolo v príčinnej súvislosti s následkom – úmrtím pani E. P. a na základe akých konkrétnych skutkových zistení dospel súd k svojim skutkovým a právnym záverom o príčinnej súvislosti a akú konkrétnu povinnosť vyplývajúcu a môjho povolania som mal porušiť 2. z hľadiska subjektívnej stránky SPTČ či v mojom prípade išlo o zavinenie z vedomej alebo   o   zavinenie   z nevedomej   nedbanlivosti   a   na   základe   akých   konkrétnych skutkových zistení dospel súd k svojim právnym záverom.“

5. Porušenie označených základných práv napadnutým uznesením krajského súdu sťažovateľ odôvodňuje takto: „Sťažovateľ namietam porušenie práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a práva na spravodlivý proces (čl. 47 Charty) z dôvodov, že rozhodnutie krajského súdu vzhľadom na neústavný a nezákonný postup je jednak skutkovo a právne nesprávne, je nespravodlivé, nie je nestranné a jednak nie je riadne a zrozumiteľne, logicky, presvedčivo odôvodnené.

Sťažovateľ namietam porušenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, ktoré   je   po   skutkovej   stránke   ako   aj   po   právnej   stránke   arbitrárne,   nelogické   a rozporné v záveroch, nevychádza z ústavne konformnej aplikácie na daný prípad použitých právnych noriem (čo v danom prípade nespĺňa ani rozhodnutie okresného súdu), pričom nie je jasné na základe akej skutkovej úvahy a aplikácie akých právnych noriem bol postup a rozhodnutie krajského súdu v súlade s ústavou a so zákonom, rozhodnutie vykazuje značný stupeň arbitrárnosti, keďže nemá žiadnu oporu ani v skutkovom stave, ani v aplikovaných právnych normách.

Sťažovateľ domnievam sa, že rozhodnutie krajského súdu je neústavné a nezákonné z dôvodu,   že   nespĺňa   ústavou   a   medzinárodnými   normami   garantované   požiadavky   na spravodlivé rozhodnutie, nie je presvedčivo, logicky a najmä nie riadne odôvodnené, a preto v ňom vzhliadam porušenie ústavného práva na súdnu ochranu v spojení s ďalším porušením ústavných povinností štátnych orgánov a v jeho rámci aj porušenie ústavného práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a charty   uznesením krajského súdu s tým, aby napadnuté uznesenie krajského súdu bolo zrušené a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň žiada priznanie náhrady trov konania.

7. Sťažovateľ sa v závere sťažnosti domáha, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu. Svoju žiadosť odôvodňuje tým, že: „Sťažovateľ evidujem v dispenzári 180 pacientov s rakovinovým ochorením a tým, že mi bol uložený aj trest zákazu činnosti vykonávať lekársku prax nemôžem ich liečiť. Chcem tým povedať, že následky nespravodlivého rozhodnutia nepociťujem len ja, ale v oveľa väčšej miere moji ťažko vyliečiteľní pacienti.“

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   Podstatu   predloženej   sťažnosti   tvorí   tvrdenie   sťažovateľa,   že   k porušeniu označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a charty   došlo   tým,   že   krajský   súd   aplikoval v predmetnom   trestnom   konaní   zákon   ústavne   nekonformným   spôsobom.   Sťažovateľ namieta, že krajský súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, najmä vykonané znalecké dokazovanie, a zároveň že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podobne aj podľa čl. 47 Charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom. Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané   týmto   dohovorom   boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

13. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu ústavný   súd   predovšetkým   skúmal,   či   napadnuté   uznesenie   nie   je   neodôvodnené   alebo arbitrárne v takom   rozsahu,   že by   bolo možné   hovoriť   o sudcovskej   svojvôli a porušení základných práv sťažovateľa.

14.   Krajský   súd   v odôvodnení   uznesenia   v podstatnom   uviedol: „ Krajský   súd   po preskúmaní spisového materiálu a vyhodnotení vykonaných dôkazov zistil, že okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné dôkazy v záujme zistenia skutkového stavu veci, objasnenia všetkých skutočností významných pre rozhodnutie a na podklade vykonaných   dôkazov   správne   zistil   okolnosti,   za   ktorých   obžalovaný   spáchal   skutok uvedený vo výroku napadnutého rozsudku. V odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením § 125 Tr. por. vyložil, na základe akých skutočností k takémuto záveru dospel, o ktoré dôkazy   oprel   svoje   skutkové   zistenia,   akými   úvahami   sa   spravoval   pri   hodnotení dôkazov....

S poukazom na výpovede svedkov... má za preukázané, že poškodená E. P. sa liečila u obžalovaného MUDr. K. J. na základe toho, že mu dôverovala, ktorý ju od začiatku výslovne presvedčil, že poskytnutím jeho liečby sa jej nález a stav zlepší. Obžalovaný pri prvotnom vyšetrení ju odhováral od klasickej liečby - diagnostikovanie liečenia ochorenia, ktoré sa vykonáva punkciou na odobratie vzorky, ktorý postup môže byť ako rozbuška rozšírenia choroby, pričom dával do popredia vlastné liečebné metódy a prognostikoval úspešnosť liečby zo samotného vyliečenia v priebehu dvoch mesiacov....

Krajský súd má tiež za preukázané, že obžalovaný MUDr. K. J. použil v prípade pacientky poškodenej E. P. liečbu, ktorú publikoval vo svojej knihe „Liečba onkologických ochorení   blokádou   metabolizmu   nádorov"   z   roku   1997,   ktorú   publikoval   ešte   ako   člen lekárskej komory s tým, že za jej nesúlad s právnymi normami Slovenskej republiky, ktorá nebola v súlade s jeho odbornou špecializáciou všeobecného lekára, bol potom neskôr podmienečne vylúčený z lekárskej komory s konečnou platnosťou v roku 1999. Obžalovaný napriek tomu, že nebol už členom lekárskej komory, vykonával naďalej činnosť lekára, o čom   svedčí,   že   na   svojej   ordinácii   používal   na   príjem   pacientov   objekt   označený   ako Ambulancia MUDr. K. J., ktorá zrejme vytvárala u každého z potencionálnych pacientov, ktorí ho navštívili presvedčenie, že idú za odborným lekárom, ktorý sa venuje ich zdravotnej problematike ako lekár a nie ako ľudový liečiteľ. O tej skutočnosti, že bol vylúčený zo Slovenskej lekárskej komory v žiadnom prípade neinformoval svojich pacientov,   a aj v prípade poškodenej E. P. osvojoval si naďalej práva lekára tým, že pacientke indikoval liečbu liekmi, z ktorých liek Trypsín bol nepovoleným na území SR a tieto jej boli podávané injekčne, na čo už vôbec nemal oprávnenie....

Okresný   súd   nepochybil   ani   pri   určení   druhu   trestu   a   jeho   výmery,   keď obžalovanému MUDr. K. J. uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, výkon ktorého mu   podmienečne   odložil   na   skúšobnú   dobu   v   trvaní   1   roka   a   trest   zákazu   činnosti vykonávať   lekársku   prax   na   dobu   2   rokov.   Uložený   trest   zohľadňuje   všetky   okolnosti prípadu, ako aj pomery obžalovaného, tak ako na ne poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd.“

15. Ústavný   súd   pri   posudzovaní   namietanej   arbitrárnosti   napadnutého   uznesenia predovšetkým   poukazuje   na   ustálenú   judikatúru   a   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o medze zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   neprislúcha ústavnému   súdu   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom   zákonnosti   (II.   ÚS   1/95).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

16.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   mu   zásadne   neprislúcha hodnotiť   vykonané   dôkazy   (výsluch   svedkov,   znalecké   dokazovanie   a iné),   tak   ako   to požaduje   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti.   Takýto   postup   ústavného   súdu   by   bol   nielen v príkrom rozpore s vyššie uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu   ústnosti   a základnú   zásadu   bezprostrednosti   trestného   konania,   ktoré   vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.  

17.   Z predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   podstate   požaduje   revíziu uznesenia krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho   predpisu   a dôvodí   svoje   rozhodnutie.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd nezistil nič, čo by uznesenie krajského súdu robilo ústavne neakceptovateľným. Sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   je vnútorne   logické,   nie   je   prejavom   aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom   podáva   odpoveď   na   všetky   otázky,   prečo   nebolo   vyhovené   predmetnému odvolaniu. Ústavný súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

18. K namietanému porušeniu základného práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd dodáva, že sťažovateľovi nebolo v konaní odňaté právo na riadny opravný prostriedok, ktorý napokon aj využil a o ktorom rozhodol príslušný krajský súd. Ústavný súd preto uzatvára, že ani z hľadiska dodržania procesných záruk nemožno hovoriť o porušení sťažovateľom označených základných práv.

19.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   O taký   prípad   išlo   aj   v prerokovávanej   veci,   preto   ústavný   súd   z už   uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

20. V závere ústavný súd konštatuje, že čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorých porušenie bolo v sťažnosti taktiež namietané, neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva a slobody, a preto nemôžu byť predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010