znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 420/08-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka o sťažnosti JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 14/2004 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Senica   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   14/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Senica p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 14/2004 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   JUDr.   P.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   500   €   (slovom tisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Senica p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Senica j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. P. P. trovy konania v sume 223,46   €   (slovom   dvestodvadsaťtri   eur   a štyridsaťšesť   centov)   na   účet   jeho   právnej zástupkyne advokátky JUDr. T. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti JUDr. P. P. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2008 doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 14/2004.

2. Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   konanie   je   vedené   na   okresnom   súde   od 23. februára 2004 [potom, ako mu vec bola postúpená na konanie Okresným súdom Žilina, o zaujatosti   ktorého   (a následne   aj   o zaujatosti   Krajského   súdu   v   Žiline   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Nc   112/03   zo   7.   októbra   2003) po sťažovateľom vznesenej námietke rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 10 NcC 40/03 z 1. decembra 2003] o žalobe o ochranu osobnosti. Podľa tvrdení sťažovateľa je   porušovateľom   ním   označených   práv   priznaných   ústavou   a dohovorom   okresný   súd, na ktorom konanie trvá už viac ako 5 rokov.

3. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že vo veci boli do dňa podania sťažnosti vykonané štyri pojednávania, pričom posledné sa uskutočnilo v marci roku 2006. Uviedol tiež, že 9. novembra 2007 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na ktorú nedostal odpoveď. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:„1) Základné právo sťažovateľa JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica sp. zn. 5 C 14/2004 porušené bolo.

2) Okresnému súdu Senica prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 14/2004 konať bez zbytočných prieťahov.

3) JUDr.   P.   P.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   200.000,-   Sk   (slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Senica povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Okresný súd Senica je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. T. P. tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

4.   Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom   zasadnutí senátu podľa   § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   420/08-10 z 10. decembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

5. Ústavný   súd   vyzval   listom   zo   17.   marca   2009   predsedníčku   okresného   súdu, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti. Predsedníčka okresného súdu JUDr. E. H. listom sp. zn. Spr 1618/09 zo 6. apríla 2009 ústavnému súdu oznámila, že vo veci netrvá na ústnom pojednávaní, vo svojom vyjadrení uviedla, že sťažovateľom uvádzaná sťažnosť na prieťahy v konaní jej nebola doručená a sťažovateľ na výzvu na predloženie jej kópie nereagoval. Vo vyjadrení ďalej podrobne uviedla chronológiu úkonov vykonaných okresným súdom, z ktorej   podľa   jej   názoru   vyplýva,   že   okresný   súd   konal   vo   veci   priebežne   a prieťahy v konaní v období od 11. apríla 2006 do 13. júna 2008 nevznikli nečinnosťou okresného súdu, ale nerozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti.

6. Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila ústavnému súdu 18. mája 2009 podanie s prílohami,   v   ktorom   dokladuje,   že   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   okresného   súdu z 9. novembra 2007 mu bola doručená ako doporučená zásielka 12. novembra 2007 a kópiu sťažnosti spolu s dokladom o jej doručení zaslala okresnému súdu 2. apríla 2009.

II.

7. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a jej doplnením, vyjadrením predsedníčky okresného súdu a skutočností vyplývajúcich zo spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 14/2004 zistil tento priebeh konania:

Konanie vo veci začalo pôvodne na základe návrhu na ochranu osobnosti podaného sťažovateľom spolu s navrhovateľom JUDr. J. R. (ktorý neskôr svoj návrh zobral späť, takže   konanie   vo   veci   je   vedené   v súčasnom   období   len   voči   sťažovateľovi,   pozn.) 18. augusta   2003   Okresnému   súdu   Žilina,   pričom   sťažovateľ   bezprostredne   po   podaní návrhu   požiadal   o prikázanie   veci   z dôvodu   vhodnosti   Okresnému   súdu   Bratislava III a následne 5. septembra 2003 podal námietku zaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline. Po rozhodnutí o námietke zaujatosti Krajským súdom v Trnave   a Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   bola   vec prikázaná 23. februára 2004 na rozhodnutie okresnému súdu, v postupe ktorého namieta sťažovateľ   prieťahy   v konaní,   ku   ktorým   dochádza   predovšetkým   v   dôsledku   jeho pretrvávajúcej nečinnosti a jeho nesprávnou organizáciou procesného postupu.

Ústavný súd vychádzajúc zo spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 14/2004 a úkonov uvedených   predsedníčkou   okresného   súdu   vo   vyjadrení,   poukazuje   na   najpodstatnejšie úkony vykonané vo veci:

Vec bola postúpená okresnému súdu 23. februára 2004. Okresný súd predložil spis 26. marca 2004 najvyššiemu súdu na rozhodnutie o návrhu navrhovateľov na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Bratislava III. Najvyšší súd konanie o prikázaní veci Okresnému súdu Bratislava III zastavil uznesením sp. zn. 2 Ndc 64/2004 na základe späťvzatia návrhu navrhovateľov. Po vrátení veci vyzval okresný súd uznesením sp. zn. 5 C 14/2004 z 12. mája 2004 navrhovateľov na doplnenie podania. Navrhovatelia návrh doplnili 4. júna 2004. Následne, okresný súd vyzval navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku,   návrh   zaslal   na   vyjadrenie   žalovaným   a k spisu   vyžiadal   súvisiace   spisy organizačných   zložiek   ministerstva   vnútra   a Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn.   2   C   69/00. Okresný súd nariadil prvé pojednávanie vo veci na 11. máj 2005, na ktorom uznesením rozhodol   o zastavení   konania   o návrhu   žalobcu   v 2.   rade   (JUDr.   J.   R.,   pozn.),   vykonal dokazovanie výsluchom sťažovateľa, žalovaného v 2. rade – JUDr. M. K., a pojednávanie odročil   na   29.   jún   2005,   na   ktorom   pokračoval   v dokazovaní   vypočutím   žalovaných a odročil   ho   na   26.   október   2005,   predovšetkým   z   dôvodu   požiadania   ministra   vnútra Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   vnútra“)   o zbavenie   mlčanlivosti   žalovaného v 2. rade   a vykonanie   ďalších   úkonov.   Uvedený   termín   pojednávania   bol   zrušený a novostanovený   termín   na   11.   január   2006   bol   následne   odročený   na   1.   marec   2006. Po doplnení dokazovania bol odročený na 26. apríl 2006 s tým, že minister vnútra bude opätovne   požiadaný   o rozhodnutie   o oslobodení   od   povinnosti   mlčanlivosti   žalovaného v 2. rade podľa § 40 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to, že do dňa nariadeného   termínu   pojednávania   minister   vnútra   o žiadosti   nerozhodol,   okresný   súd o tejto   skutočnosti   informoval   účastníkov   konania   a pojednávanie   odročil   na   neurčito. V ďalšom období okresný súd opakovane 19. októbra 2006, 21. januára 2008 a 14. apríla 2008 urgoval ministra vnútra o vybavenie žiadosti o oslobodenie od povinnej mlčanlivosti. Potom,   ako   minister   vnútra   rozhodnutím   č. p.: SITB-62-19OOUS-2008 z 28.   mája 2008 rozhodol   o   oslobodení   od   povinnosti   mlčanlivosti,   okresný   súd   nariadil   pojednávanie na 1. apríl   2009,   ktoré   pre   neúčasť   účastníkov   konania   odročil   na   6.   máj   2009. (Pre zapožičanie spisu ústavnému súdu sa uvedené pojednávanie neuskutočnilo, pozn.)

III.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   je   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

9. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   právna   a faktická   zložitosť   veci   (1),   správanie účastníka konania (2) a postup súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

9.1 Predmetom namietaného konania je návrh na konanie o ochranu osobnosti. Ide o občiansko-právnu vec, ktorá patrí do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Rozhodnutie   súdu   v primeranej   lehote   však   má   v uvedených   veciach   obzvlášť   závažný význam (morálna satisfakcia a jej aktuálnosť). Okresný súd vo svojom vyjadrení prieťahy v konaní nepriznáva a nepoukázal ani na právnu alebo skutkovú zložitosť veci. Za jediný dôvod,   v dôsledku   ktorého   vznikli   v konaní   prieťahy,   označuje   nevydanie   rozhodnutia o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti ministerstvom vnútra. Uvedené tvrdenie nemožno akceptovať ako dôvod pre viac ako päťročné konanie vo veci.

9.2 Správanie sťažovateľa je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ má určitý podiel na doterajšej dĺžke konania. Počas konania uskutočnil sťažovateľ viacero procesných úkonov (návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti inému súdu, vznesenie námietky   zaujatosti   sudcov   okresného   súdu   a krajského   súdu,   späťvzatie   návrhu na prikázanie veci inému súdu, doplnenie návrhu a opakovaná zmena návrhu, odvolanie proti rozhodnutiu o povinnosti doplatiť súdny poplatok, čiastočné späťvzatie návrhu), ktoré si vyžiadali úkony súdu a k tomu primeraný čas na ich vykonanie, s čím sťažovateľ, sám osoba   znalá   práv   a   povinností   sudcov   a požiadaviek   kladených   na   ich   nezávislosť a nestrannosť, musel rátať už pri ich uplatňovaní.

9.3   Ústavný   súd   sa   napokon   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v uvedenej občiansko-právnej veci.

Konanie vedené okresným súdom začalo pôvodne spoločným návrhom sťažovateľa a JUDr.   J.   R.   (ktorý   svoj   návrh   9.   mája   2005   zobral   v celom   rozsahu   späť)   podaným 18. augusta   2003   na   Okresnom   súde   Žilina.   Po   vznesenej   námietke   zaujatosti   sudcov Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline a v súlade s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave, bola vec postúpená okresnému súdu 23. februára 2004. Z chronológie úkonov vykonaných Okresným súdom Senica a uvedených vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu, ako aj zo spisu sp. zn. 5 C 14/2004 ústavný súd zistil, že konanie vo veci prebieha už viac ako päť rokov. Ústavný súd v konaní vo veci nezisťoval obdobia, ktoré by boli poznamenané   úplnou   nečinnosťou   súdu,   ale   zaoberal   sa   doterajšou   dĺžkou   konania a považuje ho za také, ktoré je poznamenané prieťahmi ako celok a zároveň neefektívne. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo po viac ako roku od postúpenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Napriek uskutočneným pojednávaniam (11. mája 2005, 29. júna 2005, 11. januára 2006, 1. marca 2006, 26. apríla 2006 a 1. apríla 2009) súd nemá dosiaľ vykonaným dokazovaním k dispozícii podklady pre meritórne rozhodnutie vo veci. Zo spisu vyplýva,   že   tento   bol   v období   od   23.   októbra   2006   do   22.   mája   2007   zapožičaný Okresnému súdu Bratislava III ku konaniu vedenému pod sp. zn. 15 Ct 55/03. Okresný súd uznáva, že k prieťahom v konaní došlo v období od 11. apríla 2006 do 13. júna 2008, tieto však   nevznikli   jeho   nečinnosťou,   ale   nerozhodnutím   ministra   vnútra   o žiadosti o oslobodenie   od   povinnosti   mlčanlivosti   svedka   a žalovaného   v 2.   rade.   Zo   spisového materiálu vyplýva, že okresný súd požiadal ministra vnútra o oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti prvýkrát 29. júna 2005, ktorý rozhodnutím z 22. februára 2006 žalovaného v 2. rade oslobodil od povinnosti mlčanlivosti, avšak v nedostatočnom rozsahu pre uvedené konanie. Okresný súd preto 11. apríla 2006 opätovne požiadal ministra vnútra o oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti žalovaného v 2. rade pre veci tajné a prísne tajné (po telefonáte s pracovníkom   ministerstva   vnútra   z 25.   apríla   2006,   že   o žiadosti   nebolo   dosiaľ rozhodnuté, okresný súd túto skutočnosť oznámil účastníkom konania a pojednávanie vo veci odročil na neurčito). Vybavenie žiadosti urgoval okresný súd listami z 19. októbra 2006, 21. januára 2008 a 14. apríla 2008. Rozhodnutie ministra vnútra o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti bolo okresnému súdu doručené 13. júna 2008, napriek uvedenému okresný   súd   vo   veci   rozhodol   o čiastočnom   zastavení   a pripustení   zmeny   petitu   žaloby uznesením z 3. marca 2009 a pojednávanie nariadil na 1. apríl 2009.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie na   okresnom   súde   trvá   viac ako   päť rokov, je poznamenané prieťahmi ako celok a vzhľadom na predmet konania, ktorým je ochrana osobnosti,   uvedeným   konaním   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

10. Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

11.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (napr. IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 205/08).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 200 000 Sk (6 639 €) a to z dôvodu, že neúmerné prieťahy majú za následok stratu dôkazov alebo ich hodnoty, pričom neskoré rozhodnutie vo veciach ochrany osobnosti môže stratiť pre účastníka konania zmysel. Sťažovateľ je príliš dlho vystavený neistote o výsledku procesu a s tým spojenej úzkosti a stresu.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Ústavný   súd   prihliadol   pri   svojom   rozhodovaní na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu a skutočnosť, že k nej prispel svojím správaním aj samotný sťažovateľ.

Zohľadňujúc všetky uvedené skutočnosti a konštatované zbytočné prieťahy ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

12. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátkou   JUDr.   T.   P.   Ústavný   súd   ich   priznal   v súlade   s vyčíslením doručeným mu advokátkou 27. marca 2009 za dva úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3,   §   11   ods.   2   a   §   14   ods.   1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 223,46 € (za každý úkon právnej služby 105,42 € a 2-krát režijný paušál po 6,31 €).

Odmenu právnej zástupkyne sťažovateľa je okresný súd povinný zaplatiť na účet advokátky podľa bodu 4 výroku tohto nálezu.

13. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009