SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 42/2016-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátskakancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, vedené pod sp. zn.Rvp 454/2016 a sp. zn. Rvp 455/2016 vo veci namietaného porušenia základných právpodľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn.7 Er 34/2011 a jeho uznesením z 15. júla 2013 a postupom Okresného súdu Rožňavav konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 803/2012 a jeho uznesením zo 14. novembra 2012,ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.41 CoE 331/2015 a jeho uznesením z 30. septembra 2015 a postupom Krajského súduv Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 123/2013 a jeho uznesením zo 4. júna2015 a taktor o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené podsp. zn. Rvp 454/2016 a sp. zn. Rvp 455/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 454/2016.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t apre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") boli 15. januára2016 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 454/2016 a sp. zn.Rvp 455/2016 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 34/2011a jeho uznesením z 15. júla 2013 a postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenompod sp. zn. 9 Er 803/2012 a jeho uznesením zo 14. novembra 2012 (spolu ďalej len „okresnésúdy“ a „namietané rozhodnutia okresných súdov“), ako aj postupom Krajského súduv Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 41 CoE 331/2015 a jeho uznesenímz 30. septembra 2015 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom podsp. zn. 15 CoE 123/2013 a jeho uznesením zo 4. júna 2015 (spolu ďalej len „krajské súdy“a „namietané rozhodnutia krajských súdov“).
Sťažovateľka v sťažnostiach uviedla, že je právnickou osobou podnikajúcou v oblastipoisťovníctva. Sťažovateľka uzavrela s povinnými poistné zmluvy, na základe ktorých malipovinní platiť dohodnuté poistné. Povinní v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistnéza riadne sťažovateľkou poskytnutú a povinnými vyčerpanú službu nezaplatili.Sťažovateľka sa obrátila na Arbitrážny súd Košice, ktorý rozhodcovskými rozsudkamizaviazal povinných na zaplatenie dlžnej sumy. Keďže povinní súdom priznanú istinua náhradu trov konania v lehote podľa rozhodcovských rozsudkov nezaplatili, sťažovateľkapodala súdnemu exekútorovi návrhy na vykonanie exekúcií na podklade exekučných titulov– rozhodcovských rozsudkov. Súdny exekútor následne požiadal okresné súdy o vydaniepoverení na vykonanie exekúcie.
Okresné súdy namietanými rozhodnutiami zamietli žiadosti súdneho exekútorao udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Proti rozhodnutiam okresných súdov podala sťažovateľka odvolania, o ktorýchrozhodli krajské súdy namietanými rozhodnutiami tak, že potvrdili rozhodnutia okresnýchsúdov.
Sťažovateľka v sťažnostiach ďalej uviedla:«Odvolací súd rozhodol..., pričom podľa novelizovaného ust. § 237 ods. 2 O.s.p. Dovolanie podľa ods. 1 nie je prípustné proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu.
V zmysle uvedenej novely tak oprávnený nemal k dispozícii ďalší účinný prostriedok nápravy - dovolanie na Najvyšší súd SR, preto vyčerpal všetky prostriedky nápravy, ktoré mu dáva k dispozícii vnútroštátny poriadok a teda jediným a posledným právnym prostriedkom nápravy porušenia jeho Ústavou garantovaných práv je táto sťažnosť na Ústavný súd SR....
Prvostupňový súd aj odvolací súd totiž všetky konali vo veci bez toho, aby riadne umožnili oprávnenému realizáciu jeho Ústavou SR ako aj Dohovorom garantovaných práv. Žiaden zo súdov nevykonal vo veci pojednávanie a teda ani jeden z dôkazov nebol vykonaný zákonne a v priamom rozpore so záväznou judikatúrou ESD ani jeden zo súdov v priebehu konania neinformoval oprávneného o tom, že mieni niektorú podmienku v zmluve posudzovať ako neprijateľnú a nevyzval ho, aby sa ku tejto skutočnosti riadne vyjadril. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie ESD C-472/I1 „Csipai“, kde je jasne uvedené, že ako náhle súd konajúci ex offo má podľa jeho názoru dostatok skutkových a právnych zistení, aby mohol podmienku v zmluve vyhlásiť za neprijateľnú, je povinný o týchto skutkových a právnych záveroch informovať účastníkov a umožniť im kontradiktórne konať vo veci....
Žiaden zo súdov nekonal v súlade s týmto rozhodnutím ESD, žiaden zo súdov neinformoval oprávneného o svojich skutkových aj právnych zisteniach o neprijateľnosti podmienky a neumožnil oprávnenému a ani povinnému - vo veci kontradiktórne konať. V dôsledku uvedeného postupu zo strany súdov tak došlo jednoznačne k odňatiu možnosti konať pred súdom a k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces, čo je mimochodom vždy dovolacím dôvodom v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.... Sťažovateľ namieta odňatie možnosti konať pred súdom a odňatie práva na spravodlivý proces aj z toho dôvodu, že súdy nevykonali dokazovanie vo veci zákonným spôsobom a teda nielenže nezistili, ale ani nemohli zákonne zistiť skutkový a právny stav prípadu.»
Rozhodnutia okresných súdov a krajských súdov a ich odôvodnenie považujesťažovateľka za„arbitrárne, svojvoľné a nepreskúmateľné – ústavnoprávne za neudržateľné“.
Všeobecné súdy vo veciach sťažovateľky pri posudzovaní rozhodcovskej doložkyako neprijateľnej podmienky postupovali podľa jej názoru aj v rozpore so smernicou Rady93/13/EHS, ako aj záväznými rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-342/13, C-472/11).
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijaljej sťažnosti na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmia rozhodnutiami okresných súdov a krajských súdov boli porušené jej základné právazaručené v čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručenéčl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, zrušil označené rozhodnutiaokresných súdov a krajských súdov a veci vrátil okresným súdom na ďalšie konaniea priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania zistil, že sťažnostiv predloženom znení nespĺňajú všetky náležitosti predpísané zákonom Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“), keďže k nim nie sú pripojené splnomocnenia na zastupovaniesťažovateľky v konaní pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné podľa ustanovenia § 20 zákona oústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až §56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jehoodmietnutie.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len,,OSP“). V zmysle§ 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanieveci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 454/2016 a sp. zn. Rvp 455/2016 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť sťažovateľky, ako ajnapadnuté postupy a rozsudky všeobecných súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode lvýroku tohto uznesenia.
2. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musípripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostíuvedených v § 20 musí obsahovať označenie, a) ktoré základné práva alebo slobody sapodľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo inéhozásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súdepresne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerýchformálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, jeústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnomsúde).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka spolu s návrhmi nedoručila ústavnému súduaj splnomocnenia na zastupovanie pred ústavným súdom napriek tomu, že z obsahu jejpodaní vyplýva, že boli koncipované advokátom. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína,že daný rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podanísťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitútpovinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,IV. ÚS 322/2010, IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010,III. ÚS 262/2010, III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd už vo svojom uznesenísp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívaťvšetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tietopovinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré jepovinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielenzačatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonomustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitostiúkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľkyako aj skutočnosť, že sťažovateľke sú známe podmienky konania pred ústavným súdomz množstva jej predchádzajúcich podaní, ktoré boli odmietnuté pre nesplnenie predpísanýchnáležitostí (sp. zn. I. ÚS 407/2015, II. ÚS 525/2015, II. ÚS 524/2015, III. ÚS 507/2015),konštatuje, že sťažnosti vykazujú také nedostatky náležitostí predpísaných ústavoua zákonom o ústavnom súde, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesnýchpodmienok konania pred ústavným súdom, a preto ich z uvedeného dôvodu odmietol už priich predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016