znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 42/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   Š.   zastúpeného   advokátom   Mgr.   Adriánom   Cakom, Rázusova 6, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Okresného   súdu   Trnava   sp. zn. Tp 112/2013   z   18.   novembra   2013,   ako   aj uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 52/2013 z 3. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára 2013   doručená   sťažnosť   D.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   Mgr. Adriánom Cakom, Rázusova 6, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 112/2013 z 18. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie z 18. novembra 2013“), ako aj uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   Tpo   52/2013   z 3. decembra   2013   (ďalej   len   „uznesenie   z   3. decembra 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Prezídia Policajného zboru (ďalej len   „vyšetrovateľ“),   expozitúry   Západ,   národnej   protizločineckej   jednotky,   národnej kriminálnej agentúry ČVS: PPZ-909/NKA-PZ-ZA-2013 zo 16. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie   zo   16.   novembra   2013“)   bolo   proti   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie za obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) a i) Trestného zákona spáchaný v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.

Sťažovateľ   proti   uzneseniu   zo   16.   novembra   2013   pri   svojom   výsluchu uskutočnenom v ten istý deň   podal ústne do   zápisnice sťažnosť,   ktorú   neskôr písomne odôvodnil. Okresný súd 18. novembra 2013 uskutočnil pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľa do väzby výsluch. V rámci svojho vyjadrenia k návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave   (ďalej   len   „prokurátor“)   sp.   zn.   Kv   86/13   zo   17.   novembra   2013   sťažovateľ namietal absenciu formálnej podmienky väzby s ohľadom na skutočnosť, že mu nebolo doručené rozhodnutie o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, resp. vôbec o tejto   sťažnosti   nebolo   rozhodnuté.   Okrajovo   sťažovateľ   taktiež   namietal   absenciu materiálnej podmienky väzby a taktiež podal okresnému súdu návrh na nahradenie jeho väzby sľubom, ako aj dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Uznesením okresného súdu z 18. novembra 2013 bol sťažovateľ z dôvodov podľa § 71   ods.   1   písm.   a),   b)   a   c)   Trestného   poriadku   vzatý   do   väzby.   Okresný   súd   sa so sťažovateľom   predloženou   argumentáciou   týkajúcou   sa   nenaplnenia   formálnej podmienky väzby v odôvodnení uznesenia okresného súdu z 18. novembra 2013 žiadnym spôsobom   nevysporiadal,   iba   konštatoval   splnenie   materiálnej   podmienky   väzby   a   jeho návrhmi na nahradenie väzby sa taktiež vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   18.   novembra   2013   pri   svojom výsluchu pri rozhodovaní o vzatí do väzby podal sťažnosť,   ktorú   odôvodnil   písomným podaním z 21. novembra 2013, doplneným podaním z 28. novembra 2013.

Uznesením krajskej prokuratúry sp. zn. Kv 86/13 z 19. novembra 2013 bola sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa zo 16. novembra 2013 o vznesení obvinenia ako nedôvodná zamietnutá.

Uznesením   krajského   súdu   z   3.   decembra   2013   bolo   v   celom   rozsahu   zrušené uznesenie okresného súdu z 18. novembra 2013 a podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písmen a), b) a c) Trestného poriadku bol sťažovateľ vzatý do väzby s tým, že väzba sa mu započítala od 15. novembra 2013 od 17.00 h a vykonávať sa bude v Leopoldove.

Krajský   súd   síce   v   odôvodnení   uznesenia   z   3.   decembra   2013   argumentáciu sťažovateľa spočívajúcu v namietanej absencii formálnej aj materiálnej podmienky väzby konštatoval, avšak s námietkou absencie formálnej podmienky väzby sa žiadnym spôsobom nevysporiadal.

Zároveň krajský súd doplnil v rámci svojho uznesenia z 3. decembra 2013 chýbajúci výrok týkajúci sa návrhov prostriedkov na nahradenia väzby, ktorým nevyhovel z dôvodu ich nedostatočnosti.

Podľa   sťažovateľa   uznesením   okresného   súdu   z   18.   novembra   2013   a   jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením krajského súdu z 3. decembra 2013 a jemu predchádzajúcim postupom boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že bol vzatý do väzby aj napriek absencii formálnej podmienky väzby, na základe neodôvodnených a nepreskúmateľných záverov.

Krajský súd sa v predmetnom konaní nezaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou sa absencie formálnej stránky väzby a nezaujal k nej žiadne stanovisko. Podľa sťažovateľa bola   právoplatnosť   uznesenia   o   vznesení   obvinenia   v   čase   jeho   vzatia   do   väzby „nevyhnutnosťou z dôvodu, že až právoplatnosť je grantom nemennosti a záväznosti a iba uznesenie nemenné a záväzné môže byť schopné vytvárať právne účinky potrebné pre účel, ktorý je jeho zámerom v konkrétnom prípade zavedenie inštitútu väzby“. V sťažovateľovom prípade bola jeho sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa zo 16. novembra 2013 zamietnutá až uznesením prokurátora z 19. novembra 2013, t. j. nasledujúci deň po tom, ako bolo rozhodnuté   o   jeho   vzatí   do   väzby.   Podľa   sťažovateľa   je   nepochybné,   že „uznesenie o vznesení obvinenia bolo v čase vzatia do väzby vykonateľné (§ 184 odsek 2 Trestného poriadku) no takáto jeho vlastnosť len znamená, že v konaní nastala kvalitatívna zmena, spočívajúca na jednej strane v posune práv a povinnosti orgánov činných v trestnom konaní a na strane druhej v zmene procesného postavenia určitej fyzickej osoby. Na okamžitú zmenu sa právoplatnosť uznesenia nevyžaduje.“.

Uznesenie   krajského   súdu   z   3.   decembra   2013,   ktorým   bolo   rozhodnuté o sťažovateľovej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 18. novembra 2013 o jeho vzatí do väzby, je podľa sťažovateľa zmätočné a arbitrárne. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval tým, že „Zmätočnosť a arbitrárnosť uznesenia je založená jeho výrokovou časťou, podľa ktorej nie je zrejmé či jestvuje právny titul na to, aby som bol inštitútom väzby ďalej obmedzovaný na osobnej slobode, alebo nie. Vychádzajú z prvej výrokovej vety uznesenia   vo   vzťahu   k mojej   osobe   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   zrušil,   čoho dôsledkom   právny   titul   pre   trvanie   väzby   zanikol   a   z   väzby   som   mal   byť   prepustený na slobodu. Vychádzajúc z druhej výrokovej vety uznesenia, bol som uznesením odvolacieho súdu podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku vzatý do väzby, čím právny titul pre väzbu znova vznikol s tým, že väzba sa   mi   započítala   dňom   15.   11.   2013,   teda   titulom   zrušeného   rozhodnutia.   Postup,   aký Krajský súd v Trnave pri vysporiadaní sa s mojou sťažnosťou zvolil nie je podľa môjho názoru zákonný a predstavuje kumuláciu odlišných právnych javov. Ako sám Krajský súd v Trnave uvádza pri   rozhodovaní   postupoval podľa   ustanovenia   §   194   ods.   1   písm.   a) Trestného   poriadku.   Dôsledkom   postupu   podľa   tohto   ustanovenia   je   predpoklad,   že napadnuté uznesenie, resp. jeho časť, ak je možné oddeliť ju od ostatných častí uznesenia, alebo vtedy, ak sa sťažnosť týka len časti uznesenia (§ 194 ods. 2 Trestného poriadku) bude zrušené. Jeho dôsledkom nie je predpoklad, že napadnuté uznesenie, resp. jeho časť bude doplnená   o   chýbajúci   výrok.   Ak   prvostupňový   súd   pochybil   a   vo   svojom   rozhodnutí opomenul výrok, alebo jeho časť potom mal postupovať podľa ustanovenia § 194 ods. 3 Trestného poriadku, pretože len postupom podľa neho je prípustné chýbajúci výrok, alebo jeho časť doplniť. Podmienkou takéhoto postupu však je nevyslovenie zrušenia napadnutého uznesenia.   Ak   Krajský   súd   v   Trnave   mal   možnosť   zistený   nedostatok   odstrániť,   resp. napraviť výrokom o zrušení chybného výroku napadnutého uznesenia, potom mal rozhodnúť podľa § 194 ods. 1. Trestného poriadku bez toho aby vydal nové rozhodnutie. Doplnenie výroku, resp. jeho časti v prípade postupu podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku nie je predpokladom.

Momentom   vydania   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   03.   12.   2013, sp. zn.: 5Tpo/52/2013, ktorým bolo uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 18. 11. 2013, sp. zn.: Tp 112/2013 v celom rozsahu zrušené, zanikol právny titul na obmedzovanie mojej osobnej slobody, čoho dôsledkom je som od 15. 11. 2013 v nezákonnej väzbe, resp. väzbu vykonávam bez právneho titulu.

Nestotožňujem   sa   ďalej   s   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave,   ktorým   postupom ma podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku Krajský súd v Trnave vzal do väzby po tom, ako zrušil   rozhodnutie   na   základe   ktorého   som   väzbu   vykonával   do   momentu   rozhodnutia Krajského súdu v Trnave. Na rozhodovanie vzatí do väzby resp. o väzbe je v mojej trestnej veci vecne a miestne príslušný prvostupňový súd a tým je Okresný súd Trnava. Ako odvolací súd je príslušný Krajský súd v Trnave. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku – tretia veta o väzbe v prípravnom konaní koná a rozhoduje na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Podľa štvrtej vety ustanovenia odvolací súd koná a rozhoduje o sťažnosti proti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie. Do väzby ma mohol vziať len súd prvého stupňa, resp. jeho sudca pre prípravné konanie. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Trnave som bol do väzby vzatý senátom Krajského súdu v Trnave.“.

Sťažovateľ následne v súvislosti s uvedenou argumentáciou poukázal na judikatúru týkajúcu sa práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-13, s. 49, § 30; nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 117/04 z 24. júna 2006) a zopakoval, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa podľa neho jeho argumentáciou predloženou v uvedenom konaní nezaoberali.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením okresného súdu z 18. novembra 2013 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením krajského súdu z 3. decembra 2013 a jemu predchádzajúcim postupom porušené, zruší   uvedené   uznesenia,   prepustí   ho   na   slobodu,   prizná   mu   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (z toho 2 000 € od okresného súdu a 2 000 € od krajského súdu), ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   z   18.   novembra   2013   a   jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením krajského súdu z 3. decembra 2013 a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 18. novembra 2013 a uznesenia krajského súdu z 3. decembra 2013 sú nedostatočné a arbitrárne,

- súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa nevysporiadali s jeho námietkou absencie formálnych podmienok jeho väzby (v tejto súvislosti namietal, že o jeho vzatí do väzby bolo rozhodnuté skôr, než mu bolo doručené rozhodnutie o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia), ako aj materiálnych podmienok jeho väzby,

- krajský súd sa s jeho sťažnosťou nevysporiadal zákonným spôsobom, pretože pri rozhodovaní o nej postupoval podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, hoci správne mal podľa neho postupovať podľa § 194 ods. 3 Trestného poriadku, lebo len na základe tohto paragrafu mohlo dôjsť k doplneniu chýbajúceho výroku v uznesení z 18. novembra 2013.

II.A K   namietanému   porušeniu   označených   práv uznesením   okresného   súdu z 18. novembra 2013

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V   prvostupňovom   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   mal   sťažovateľ   možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185 až §195 Trestného poriadku) na krajskom súde, ktorému prináleží právomoc zrušiť napádané uznesenie okresného súdu z 18. novembra 2013 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť [§ 194 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku]. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať   uznesenie   okresného   súdu   z   18.   novembra   2013,   pretože   jeho   postup a rozhodnutie   preskúmal   krajský   súd,   ktorý   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti uvedenému rozhodnutiu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu z 3. decembra 2013

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú   predpokladom   pre jej „zákonnosť“,   pričom   požiadavka preskúmania hmotných podmienok   väzby   zahŕňa   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a   proti   väzbe a rozhodnúť,   s   poukazom   na právne   kritériá,   či   sú   dané   dôvody   opodstatňujúce   väzbu, alebo prepustiť   osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (pozri   III.   ÚS   38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby (konanie v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy), spĺňať niektoré princípy spravodlivého konania tak, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a   relevantné   dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Na druhej strane, konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej   osoby)   a   ani   konaniami   o   právach   alebo   záväzkoch   občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej   časti   trestného   konania,   ktorej   predmetom   je   rozhodovanie   o   samotnom   trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu   v   prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s   prihliadnutím   na   povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   o   osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné ustanovenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   (napr.   uznesenia   o   predbežnom   prerokovaní sp. zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004, III. ÚS 277/07 z 11. októbra 2007). Z rovnakého dôvodu možno obdobný záver vyvodiť, aj pokiaľ ide o posúdenie vzájomného vzťahu čl. 50 ods. 3 ústavy a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy v prípadoch konania a rozhodovania všeobecného súdu o väzbe.

Na   základe   týchto   skutočností   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   ako   zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   sťažnosťou   napadnutým   uznesením krajského   súdu   z   3.   decembra   2013   a   jemu   predchádzajúcim   postupom   a   uvedenými právami zaručenými v ústave a v dohovore týkajúcimi sa predovšetkým trestného konania vo veci samej.

II.C   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 3. decembra 2013

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho práv došlo aj uznesením krajského súdu z 3. decembra 2013, ktorým v rámci jeho druhého výroku bolo podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušené uznesenie okresného súdu z 18. novembra 2013 vo vzťahu k sťažovateľovi v celom rozsahu, v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku bol sťažovateľ z dôvodov § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku vzatý do väzby a podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku bol návrh sťažovateľa na nahradenie jeho väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka zamietnutý.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu   z   3.   decembra   2013. Uznesením okresného súdu z 18. novembra 2013 sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v ktorom   sa   s   ním   stotožnil   krajský   súd.   V   rámci   odôvodnenia   svojho   uznesenia z 3. decembra   2013   krajský   súd   uviedol: «Krajský   súd   sa   v   plnej   miere   stotožňuje so závermi súdu I. stupňa v tom smere, že u všetkých obvinených, ktorí napadli predmetné uznesenie sťažnosťou, sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/, Tr. por. Sudca pre prípravné konanie súdu prvého stupňa správne skonštatoval, že skutok, pre ktorý bolo začaté v tejto veci trestné stíhanie dňa 16. 11. 2013 a vznesené obvinenie dňa 16. 11. 2013   bol   spáchaný,   má   znaky   vyššie   uvedeného   obzvlášť   závažného   zločinu   a   doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok spáchali obvinení Ľ. T., P. T., P. T. a D. Š., prípadne   ďalšie   osoby,   ktoré   doposiaľ   neboli   ustálené.   Krajský   súd   sa   v   tomto   smere stotožňuje s hodnotením súdu prvého stupňa ohľadne priamych a nepriamych dôkazov, ktoré sú obsiahnuté vo vyšetrovacom spise.

Dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por. aj krajský súd vidí najmä v tom, že v danom prípade sú obvinení stíhaní pre mimoriadne závažnú trestnú činnosť, kde im v prípade uznania viny hrozí uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 10 až 15 rokov, teda zákonom predpokladaný výnimočne vysoký trest. Už samotná takáto hrozba trestom je konkrétnou skutočnosťou, a významným motivujúcim faktorom obvineného k tomu, aby sa snažil vyhnúť trestnému stíhaniu. V ďalšom je potrebné zvýrazniť, že už počas samotného zadržiavania všetkých obvinených sa prejavila ich snaha ujsť, nakoľko tesne po zásahu príslušníkov útvaru   osobitného   určenia vôbec   nereagovali   na   ich   výzvy,   nezastavili ani po varovných   výstreloch   a   stále   pokračovali   v   úniku.   Kolúzny   dôvod   väzby   vyplýva predovšetkým z charakteru danej trestnej činnosti – ide o mimoriadne nebezpečnú trestnú činnosť páchanú organizovanou skupinou, ale aj v reálnom ničení dôkazných prostriedkov pri úteku – komunikačnej techniky, mobilný telefón Nokia C1. Súd tiež poukazuje na tú skutočnosť, že obvinený I. W. počas služobného zákroku utiekol a ukrýva sa na doposiaľ nezistenom   mieste,   pričom   existuje   dôvodná   obava,   že   na   slobode   by   sa   členovia   tejto skupiny vzájomne kontaktovali a koordinovali svoje kroky. Treba poukázať, že medzi nimi jestvovala koordinácia aj pri páchaní trestnej činnosti.

V   ďalšom   treba   poukázať   na   to,   že   v   osobách   obvinených   ide   o   osoby   značne narušené, ktoré sa v minulosti dopúšťali rozsiahlej trestnej činnosti. Obvinený P. T. bol v minulosti 12-krát súdne trestaný, najmä za majetkovú a násilnú trestnú činnosť. V čase zadržania bol bez pracovného pomeru, pričom trestnou činnosťou sa snažil zabezpečiť si finančné prostriedky.

Obvinený P. T. bol v minulosti 7-krát súdne trestaný, najmä za majetkovú trestnú činnosť. V čase zadržania bol taktiež bez pracovného pomeru, bez trvalého zdroja príjmu z legálnej   pracovnej   činnosti,   pričom   trestnou   činnosťou   sa   snažil   zabezpečiť   finančné prostriedky.

Obvinený D. Š. bol v minulosti 6-krát súdne trestaný, najmä za majetkovú a násilnú trestnú   činnosť,   pričom   ohľadne   zdroja   príjmu   platí   uňho   to   isté   ako   u   oboch   vyššie menovaných.

Podľa názoru krajského súdu z vyššie citovaných skutočností jednoznačne vyplýva u všetkých obvinených dôvodné podozrenie, že v prípade ponechania na slobode by mohli ujsť, alebo sa skrývať, a takým spôsobom by sa mohli vyhýbať trestnému stíhaniu, tiež by mohli   pôsobiť   na   svedkov   alebo   spoluobvinených   a tak mariť   objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, a tiež by mohli pokračovať v páchaní trestnej činnosti, pretože k takému spôsobu života sú značne náchylní, ide o recidivistov bez akéhokoľvek legálneho zdroja   príjmov.   Tým   sú   aj podľa   názoru   krajského   súdu   dané   dôvody   väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/, Tr. por.

Vzhľadom na osobu obvineného D. Š., závažnosť a charakter trestnej činnosti, z ktorej   je   dôvodne   podozrivý,   skutočnosť,   že   trestná   činnosť   mala   byť   páchaná organizovanou skupinou, krajský súd zamietol žiadosť tohto obvineného o nahradenie väzby sľubom, že povedie riadny život, alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným, pretože vzhľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu, by tieto prostriedky neboli postačujúce.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.»

Z   obsahu   rozhodnutí   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   predmetnom   konaní vyplýva, že všeobecné súdy v tejto veci dosiaľ uzavreli, že vo vzťahu k sťažovateľovi, jeho spoluobvineným, ale i ďalším dosiaľ neustáleným osobám existuje dôvodné podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) a i) Trestného zákona spáchaný v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.

Sťažovateľ namietal nesplnenie formálnych podmienok väzby v dôsledku toho, že uznesenie okresného súdu z 18. novembra 2013 bolo vydané skôr, ako krajská prokuratúra uznesením z 19. novembra 2013 rozhodla o jeho sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa zo 16. novembra 2013 o vznesení obvinenia proti nemu.

Z obsahu uznesenia okresného súdu z 18. novembra 2013 a uznesenia krajského súdu z 3. decembra 2013 je zrejmé, že uvedené súdy sa splnením formálnych podmienok väzby sťažovateľa   zaoberali.   O   tejto   skutočnosti   svedčí   fakt,   že   na   uznesenie   vyšetrovateľa zo 16. novembra 2013 o vznesení obvinenia okresný súd poukázal ihneď v jeho úvode.

Podľa názoru sťažovateľa vykonateľnosť uznesenia o vznesení obvinenia znamená len zmenu procesného postavenia fyzickej osoby v konaní, ktorá sa z pozície podozrivého stáva obvineným, ktorý už v konaní disponuje podstatne širším okruhom práv i povinností, avšak   k   použitiu   ďalších   procesných   prostriedkov   podľa   Trestného   poriadku   možno pristúpiť až po tom, ako uznesenie o vznesení obvinenia nadobudne právoplatnosť.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 185 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, z ktorého   vyplýva,   že   opravným   prostriedkom   proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia je sťažnosť, ktorá ale v súlade s § 185 ods. 6 Trestného poriadku nemá odkladný účinok, t. j. že   uznesenie   o   vznesení   obvinenia   je   účinné   od   jeho   vydania,   resp.   je   okamžite vykonateľné.   Táto   vlastnosť   uznesenia   znamená   aj   okamžitú   záväznosť   uvedeného rozhodnutia, ktoré je automaticky spôsobilé byť ďalej použité ako základ pre realizáciu ďalších procesných prostriedkov podľa Trestného poriadku vrátane rozhodovania o väzbe. Inak povedané, vykonateľnosť je samostatný inštitút, ktorý umožňuje rozhodnutie ihneď vykonať, a v danom prípade znamená, že proti osobe obvineného možno ihneď vykonať, resp. použiť ďalšie procesné prostriedky upravené v Trestnom poriadku. Vykonateľnosť uznesenia   o   vznesení   obvinenia   je   ustanovená   priamo   Trestným   poriadkom,   z   ktorého ustanovení sa následne v spojení s teóriou práva dajú vyvodiť aj jej dôsledky. Sťažovateľom predložený   argument   spočívajúci   vo   vytýkanom   nedostatku   odôvodnenia   uznesenia krajského súdu z 3. decembra 2013 týkajúci sa absencie splnenia formálnych podmienok väzby preto ústavný súd nepovažoval za relevantný.

Okrem   absencie   splnenia   formálnych   podmienok   väzby   sťažovateľ   namietal   aj nedostatok, resp. absenciu materiálnych podmienok väzby v jeho prípade. Pri preskúmaní uznesenia   krajského   súdu   z   3.   decembra   2013   a   aj   uznesenia   okresného   súdu z 18. novembra 2013, s ktorého závermi sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil a odkázal na ne v rámci   odôvodnenia svojho   rozhodnutia, ústavný súd   zistil,   že súdy   zúčastnené na rozhodovaní   v   tejto   veci   existenciu   dôvodov   tzv.   útekovej   väzby   u sťažovateľa odôvodnili hrozbou vysokého trestu za spáchanie obzvlášť závažného trestného činu, ako aj skutočnosťou, že sťažovateľ sa so zostávajúcimi spoluobvinenými pri ich zadržaní pokúsil ujsť. Vo vzťahu k existencii dôvodov tzv. kolúznej väzby súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci poukázali predovšetkým na charakter trestnej činnosti a spôsob jej vykonávania formou organizovanej skupiny, ktorá bola vnútorne organizovaná, resp. koordinovala svoje kroky, ďalej v tejto súvislosti poukázali na skutočnosť, že jeden zo spoluobvinených je na úteku, ako aj na preukázané cielené ničenie dôkazných prostriedkov obvinenými (vrátane trestnej minulosti sťažovateľa). V súvislosti s odôvodnením tzv. preventívnej väzby súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci poukázali na skutočnosť, že sťažovateľ a jeho spoluobvinení   sú   recidivisti   bez akýchkoľvek   legálnych   príjmov   a   ich   trestná   minulosť svedčí o tom, že k uvedenému spôsobu života sú náchylní.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 3. decembra 2013 vyplýva, že tento súd v predmetnej veci predostrel celý súbor konkrétnych skutočností odôvodňujúcich dôvody väzby sťažovateľa, ktoré podrobne zhodnotil v ich vzájomných súvislostiach. Krajský súd sa   v   rámci   odôvodnenia   svojho   uznesenia   z   3.   decembra   2013   vysporiadal   s   právne relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a   preskúmateľne.   Podľa   názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského   súdu   vyvodené   pri   aplikácii   relevantnej   právnej   úpravy   korešpondujú so skutkovými   zisteniami,   a   tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle,   ale komplexného zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolností   relevantných   na   rozhodovanie   o   väzobnej otázke.

Sťažovateľ napokon namietal, že krajský súd rozhodol v predmetnej veci postupom podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, hoci správne mal postupovať podľa § 194 ods. 3 Trestného poriadku.

Z obsahu uznesenia okresného súdu z 18. novembra 2013 a uznesenia krajského súdu z 3. decembra 2013 je zrejmé, že ich výroky týkajúce sa väzby sťažovateľa a jej dôvodov sú identické. Krajský súd v druhom výroku svojho uznesenia z 3. decembra 2013 rozhodol ďalším výrokom, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenie jeho väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie, rozhodne vo veci sám.

Podľa   §   194   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   nedostatok   spočíva   v   tom,   že v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže nadriadený orgán bez toho,   aby   vyslovil   zrušenie   napadnutého   uznesenia,   buď   ho   sám   doplniť,   alebo   uložiť orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil.

Znenie § 194 Trestného poriadku upravuje postup nadriadeného orgánu v prípade, že nedôjde k zamietnutiu sťažnosti. V danom prípade v rámci zvoleného procesného postupu upraveného v § 194 ods. 1 Trestného poriadku krajský súd na základe sťažnosti sťažovateľa uznesenie   okresného   súdu   z   18.   novembra   2013   podrobil   riadnemu   prieskumu,   ktorým prehodnotil   splnenie   formálnych   i   materiálnych   podmienok   väzby   sťažovateľa   a   jej dôvodov a taktiež doplnil výrok týkajúci sa návrhu sťažovateľa, o ktorom nebolo okresným súdom   rozhodnuté.   Aj   keď   na   základe   výsledku   uvedeného   prieskumu   krajského   súdu (zhodnosť výroku týkajúceho sa väzby sťažovateľa a jej dôvodov s výrokom v uznesení okresného súdu z 18. novembra 2013) možno konštatovať, že tento súd mohol v danom prípade   zvoliť   aj   postup   podľa   §   194   ods.   3   Trestného   poriadku,   v   žiadnom   prípade uvedeným postupom nemohlo dôjsť k zásahu do sťažovateľom označených práv. Vzhľadom na uvedené bola sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

II.D Záver

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014