znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 42/2012-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   M.,   P.,   zastúpeného   Mgr. R.   T.,   PhD.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   upovedomením   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   sp.   zn.   IV/1   GPt   153/10   zo   14.   októbra   2011   a   postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2011 doručená sťažnosť M. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. R. T., PhD., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) upovedomením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   sp.   zn.   IV/1   GPt   153/10   zo   14.   októbra   2011   (ďalej   len   „upovedomenie zo 14. októbra 2011“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   odboru   Západ   v   Trnave   (ďalej   ten „vyšetrovateľ“)   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-112/BOK-Z-2008   z   13.   júla   2009   bolo   proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v predmetnom uznesení. Od 1. apríla 2010 do 1. apríla 2011 sa sťažovateľ v predmetnej veci nachádzal vo väzbe.

Zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu z 21. septembra 2010 vyplýva, že sťažovateľ «žiadal o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku (ďalej len „žiadosť z 21. septembra 2010“) okrem iného v týchto konkrétnych bodoch:

1/ Policajt mi doručoval písomnosť do vlastných rúk na doručenku faxom a v rozpore so zákonom (viď str. 2 a 3 žiadosti z 21. septembra 2010), pričom neoprávnene konštatoval fikciu doručenia.

2/   Nebolo   mi   umožnené   sa   podrobne   k   obvineniu   vyjadriť   (viď   str.   5   žiadosti z 21. septembra 2010).

3/ Mojim obhajcom nebolo umožnené preštudovať spis po skončení vyšetrovania, nebolo mi umožnené preštudovanie vyšetrovacieho spisu vykonať za prítomnosti obhajcu a nemohol som využívať právnu pomoc, nebol mi poskytnutý dostatočný časový priestor na tento úkon a nebolo mi prehraté DVD, ktoré je ako dôkaz súčasťou spisu (viď str. 7 a 8 žiadosti z 21. septembra 2010).

4/ Podaním z 23. septembra 2010 som v súlade s pokynom policajta podal návrhy na doplnenie dokazovania (viď str. 13 žiadosti z 21. septembra 2010), kde som zároveň žiadal o   preskúmanie   postupu   policajta   najmä   v   súvislosti   s   neprehratím   DVD   nosiča   počas preštudovania vyšetrovacieho spisu a domáhal som sa oboznámenia jeho obsahu (podanie z 23. septembra 2010 ďalej aj ako „návrhy na doplnenie dokazovania“ alebo „žiadosť z 23. septembra 2010“; žiadosť z 21. septembra 2010 a žiadosť z 23. septembra 2010 spolu ďalej aj ako „žiadosti o preskúmanie postupu policajta“).».

Upovedomeniami   Okresnej   prokuratúry   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) č. k. Pv 1174/07-255 a č. k. Pv 1174/07-256 z 30. septembra 2010 bolo sťažovateľovi oznámené, že v súvislosti so žiadosťou z 21. septembra 2010 vyšetrovateľ vykonával úkony v zmysle Trestného poriadku a že žiadosť z 23. septembra 2010 nemožno vyhodnotiť ako žiadosť o preskúmanie postupu policajta, lebo bola podaná po 21. septembri 2010, keď bolo ukončené prípravné konanie preštudovaním vyšetrovacieho spisu (ďalej len „upovedomenia   z   30.   septembra   2010“).   Proti   upovedomeniam   okresnej   prokuratúry z 30. septembra   2010   podal   sťažovateľ   12.   októbra   2010   podnet   (ďalej   len   „podnet z 12. októbra   2010“)   Krajskej   prokuratúre   v Trenčíne   (ďalej len   „krajská   prokuratúra“), v ktorom namietal ich formalizmus a nevysporiadanie sa s jeho žiadosťami o preskúmanie postupu policajta, ktorými bola povinná sa okresná prokuratúra zaoberať, pretože sa týkali postupu   policajta   počas   prípravného   konania,   ktorý   končí   až   podaním   obžaloby,   a   nie preštudovaním vyšetrovacieho spisu.

Ďalším   podnetom   z   23.   októbra   2010   sťažovateľ   požiadal   krajskú prokuratúru o preskúmanie postupu okresnej prokuratúry v súvislosti s neudelením súhlasu na návštevu jemu blízkych osôb, ktorá sa mala uskutočniť 29. septembra 2010 v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne (ďalej len „podnet z 23. októbra 2010“).

Podnety   z   12.   októbra   2010   a   23.   októbra   2010   boli   vybavené   upovedomením krajskej   prokuratúry   č.   k.   1   KPt   1049/09-109   z   18.   novembra   2010   (ďalej   len „upovedomenie z 18. novembra 2010“), v ktorom bolo sťažovateľovi oznámené, že boli predložené Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) na ďalšie konanie ako súčasť jeho obhajoby. K podnetu z 23. októbra 2010 bolo ešte uvedené, že v súvislosti s postupom   prokurátora   okresnej   prokuratúry   a   neudelením   súhlasu   na   návštevu   jeho blízkych vo väzbe nebol zistený nezákonný postup.

Sťažovateľ   následne   podal   4.   februára   2011   generálnej   prokuratúre   podnet   proti postupu krajskej prokuratúry pri vybavení jeho podnetov upovedomením z 18. novembra 2010 (ďalej len „podnet zo 4. februára 2011“).

Generálna   prokuratúra   odpovedala   na   opakovaný   podnet   zo   4.   februára   2011 upovedomením   č.   k.   IV/1   GPt   153/10-61 z   18.   marca   2011   (ďalej   len   „upovedomenie generálnej prokuratúry z 18. marca 2011“), v ktorom dospela k záveru, že bez originálu trestného spisu nie je možné objektívne preskúmať námietky sťažovateľa, ďalej v ňom poukázala   na   vybavenie   iného   sťažovateľovho   podnetu   prípisom   z   22.   októbra   2010, ktorého predmetom však neboli tie isté postupy vyšetrovateľa ako v podnete zo 4. februára 2011. Ďalším opakovaným podnetom z 8. augusta 2011 sťažovateľ poukázal na povinnosť generálnej   prokuratúry   riadne   preskúmať   jeho   podania,   pretože   sa   týkajú   postupu vyšetrovateľa   počas   prípravného   konania,   a   teda   podanie   obžaloby   v   predmetnej   veci nezbavuje generálnu prokuratúru tejto povinnosti, a v bode 2 tohto podnetu   sťažovateľ zhrnul, v čom vidí nezákonnosť postupu vyšetrovateľa a s čím sa jej podriadené prokuratúry vôbec nevysporiadali (ďalej len „opakovaný podnet z 8. augusta 2011“).

Generálna   prokuratúra   na   opakovaný   podnet   z   8.   augusta   2011   odpovedala upovedomením   zo   14.   októbra   2011   (doručeným   25.   októbra   2011)   so   záverom,   že neobsahuje žiadne nové skutočnosti (ďalej len „upovedomenie zo 14. októbra 2011“).

Postupom   generálnej   prokuratúry   v   konaní   sp.   zn.   IV/1   GPt   153/10   a   jej upovedomením   zo   14.   októbra   2011   došlo   podľa   sťažovateľa   k   porušeniu   v   sťažnosti označených   práv   v   dôsledku   toho,   že   generálna   prokuratúra   sa   odmietla   zaoberať   jeho žiadosťou   z   23.   septembra   2011,   v   rámci   svojich   povinností   sa   nevysporiadala s pochybeniami   vyšetrovateľa   namietanými   sťažovateľom,   nemožnosť   objektívneho preskúmania   sťažovateľových   podaní   odôvodnila   nemožnosťou   preskúmania   trestného spisu, ktorý sa nachádzal na okresnom súde, ako aj neadekvátnym preskúmaním porušenia jeho   práva   na   súkromie   v   súvislosti   s   neumožnením   prijatia   nárokovej   návštevy 29. septembra 2010.

Sťažovateľ poukázal v súvislosti so záverom okresnej prokuratúry v upovedomení z 30.   septembra   2010,   podľa   ktorého   bola   jeho   žiadosť   z   23.   septembra   2010   podaná po skončení prípravného konania (pretože bola doručená po preštudovaní vyšetrovacieho spisu,   pozn.)   na   viaceré   ustanovenia   Trestného   poriadku   týkajúce   sa   pojmu   prípravné konanie.

Žiadosti   o   preskúmanie   postupu   policajta,   podnet,   opakovaný   podnet   a   ďalší opakovaný podnet smerovali k náprave pochybení vyšetrovateľa počas prípravného konania a pri vybavovaní uvedených podaní sťažovateľa krajská prokuratúra a generálna prokuratúra nekonali.   Argument   generálnej   prokuratúry   týkajúci   sa   nemožnosti   objektívneho preskúmania námietok sťažovateľa z dôvodu nemožnosti dispozície s originálom spisu je neakceptovateľný, pretože podľa § 37 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   na   plnenie   úloh   ustanovených zákonom pomáhajú prokurátorovi aj súdy tým, že mu požičiavajú spisy, doklady a iné listiny.

Podľa sťažovateľa postupom generálnej prokuratúry v konaní sp. zn. IV/l GPt 153/10 a upovedomením zo 14. októbra 2011 došlo k porušeniu jeho práva na inú právnu ochranu a na obhajobu, a to „tým, že v rozsahu svojej pôsobnosti (a povinnosti) neprešetrila žiadosť z 23. septembra 2010 a nevykonala opatrenia na obnovu porušených práv v zmysle § 3 ods. 2 zákona o prokuratúre“.

Svoje   tvrdenie   o   porušení   práva   na   súkromie   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   mu okresná prokuratúra „neumožnila prijatie nárokovej návštevy vo väzbe, ktorá sa mala konať 29. septembra 2010 v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne“. Prokurátor okresnej   prokuratúry   družke   sťažovateľa   nedal   súhlas   na   jeho   návštevu,   pričom   svoje rozhodnutie „ústne zdôvodnil tým, že som podal námietku zaujatosti“.

Podľa sťažovateľa pri ústavne konformnom výklade zákona o výkone väzby možno v súlade   s   judikatúrou   ústavného   súdu   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   dospieť k záveru,   že   obvinenému   v   kolúznej   väzbe   nemožno   zakázať,   resp.   neumožniť   prijatie nárokovej návštevy. Legitímne zákonné oprávnenie orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu byť prítomný na návšteve obvineného a túto v záujme sledovaného cieľa prerušiť alebo predčasne ukončiť znamená vo svojich dôsledkoch to, že jej úplné zakázanie, resp. neumožnenie nikdy nemožno považovať za nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, keďže sledovaný cieľ možno dosiahnuť práve týmto miernejším prostriedkom.

Krajská   prokuratúra   k   uvedenej   námietke   sťažovateľa   v   upovedomení z 18. novembra   2010   uviedla,   že: „v   postupe   dozorového   prokurátora   som   nezistila nezákonný postup, nakoľko vzhľadom na Vami vznesenú námietku zaujatosti bol prokurátor vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania“. Uvedený záver krajskej prokuratúry je podľa   sťažovateľa   možné   považovať   za   arbitrárny   a   neakceptovateľný,   porušujúci   jeho právo   na súkromie,   pretože   ním   podaný   návrh   na tzv.   delegáciu   mohol   byť prekážkou vykonania   úkonu   trestného   konania   v   jeho   veci,   ale   nie   na   udelenie   súhlasu   vykonať návštevu obvineného vo väzbe.

Postupom generálnej prokuratúry v konaní sp. zn. IV/1 GPt 153/10 došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na súkromie, pretože „v rozsahu svojej pôsobnosti (a povinnosti) neprešetrila podnet z 23. októbra 2010 a nevykonala opatrenia na zistenie a vyvodenie zodpovednosti za jeho porušenie v zmysle § 3 ods. 2 zákona o prokuratúre“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   požiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ktoré odôvodnil okrem iného tým, že k porušeniu jeho práv   došlo „najvyšším   stupňom   hierarchicky   usporiadanej   jednotnej   sústavy   štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v dôsledku čoho trpím pocitmi bezmocnosti, menejcennosti,   právnej   neistoty   a   bola   u   mňa   v   podstate   negovaná   dôvera   v   možnosť poskytnutia spravodlivosti zo strany generálnej prokuratúry“. Porušenie sťažovateľových práv   je „svojvoľné   a   hrubé“ napriek   tomu,   že   naň   v   predmetnom   konaní   opakovane poukazoval.   Nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   4/2010   bolo   zakázané   generálnej prokuratúre pokračovať v porušovaní sťažovateľových práv, napriek tomu nedošlo zo strany generálnej prokuratúry k náprave a porušenie práva na súkromie nie je možné napraviť. Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavný   súd   požiadal,   aby   vyslovil,   že jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní sp. zn. IV/1 GPt 15/10 a upovedomením zo 14. októbra 2011 porušené boli, zakáže generálnej prokuratúre pokračovať v porušovaní jeho práv, zruší upovedomenie generálnej prokuratúry zo   14.   októbra   2011   a   prikáže   generálnej   prokuratúre   znova   konať   a   rozhodnúť o jeho opakovanom   podnete   z   8.   augusta   2011,   prizná   mu   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   10   000   €,   ako   aj   náhradu   trov   konania   na   účet   jeho   právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru   postupom   generálnej   prokuratúry   v   konaní   sp.   zn.   IV/1   GPt   153/10   a   jej upovedomením zo 14. októbra 2011. Podstata námietok sťažovateľa spočívala v tom, že k porušeniu jeho práv malo dôjsť v dôsledku toho, že generálna prokuratúra:

- sa   odmietla,   rovnako   ako   jej   podriadené   prokuratúry,   zaoberať   jeho   žiadosťou z 23. septembra   2011,   v   rámci   ktorej   namietal   pochybenia   vyšetrovateľa   v   predmetnom konaní   a   navrhol   doplniť   dokazovanie   v   tejto   veci,   čo   odôvodnila   nemožnosťou objektívneho   preskúmania sťažovateľových   podaní, pretože   trestný   spis   sa   už nachádza mimo jej dispozície na okresnom súde,

- nepreskúmala porušenie jeho práva na súkromie v súvislosti s neumožnením prijatia nárokovej návštevy 29. septembra 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   50   ods.   3)   ústavy   obvinený   má   právo,   aby   mu   bol   poskytnutý   čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné   súdy,   resp.   iné   orgány   verejnej   moci,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je determinovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, resp. iných orgánov verejnej moci, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto   právomoci   príslušným   kompetentným   orgánom   verejnej   moci   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).

Zo   sťažnosti   a   z   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   opakovaným podnetom z 8. augusta 2011 požiadal o preskúmanie postupu generálnej prokuratúry pri vydaní jej upovedomenia z 18. marca 2011, ktorým odpovedala na jeho opakované podnety zo   4.   februára   2010   a   z   10.   februára   2011.   Prokurátor   generálnej   prokuratúry   vybavil sťažovateľom podaný opakovaný podnet z 8. augusta 2011 upovedomením zo 14. októbra 2011, proti ktorému jeho sťažnosť smeruje.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu   alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému   podnetu   nevyhovie   podľa   predstáv   jeho   pisateľa   (napr.   I.   ÚS   38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

V upovedomení prokurátora generálnej prokuratúry zo 14. októbra 2011 sa okrem iného   uvádza: „Podanie   sme,   v   súlade   s   jeho   názvom,   a súčasne   podľa   jeho   obsahu, posúdili ako ďalší opakovaný podnet vo vzťahu k nášmu vybaveniu zo dňa 18. marca 2011. Vzhľadom na to, že tento podnet neobsahuje žiadne nové skutočnosti, než tie, ktoré boli predmetnom   citovaného   vybavenia,   a   s   poukazom   na   poučenie,   uvedené   v   citovanom vybavení, Váš podnet bez ďalších opatrení ako nedôvodný odkladáme.

Súčasne Vás podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre upozorňujem, že Váš prípadný ďalší podnet v predmetnej veci bude na prokuratúre vybavený len vtedy, ak bude   obsahovať   nové   skutočnosti.   V   opačnom   prípade   bude   bez   ďalších   opatrení   ako nedôvodný odložený.“

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   generálna   prokuratúra   sa   podaním   sťažovateľa z 8. augusta   2011   (opakovaným   podnetom   z   8.   augusta   2011)   meritórne   nezaoberala, pretože   ho   vyhodnotila   ako   ďalší   opakovaný   podnet,   ktorý   neobsahuje   žiadne   nové skutočnosti,   ktoré   by   už   neboli   predmetom   vybavenia   jeho   predchádzajúcich   podnetov a opakovaných podnetov v tejto veci, k vecnému preskúmaniu ktorých došlo.

V súvislosti s porušením práva na obhajobu v predmetnej veci sťažovateľ namietal skutočnosť,   že   v   konaní   generálnej   prokuratúry   nedošlo   k   riadnemu   prešetreniu   jeho žiadosti   z   23.   septembra   2011,   ktorá   smerovala   k   spochybneniu   zákonnosti   postupu policajta   v   predmetnej   veci   a   ktorou   súčasne   podal   viaceré   návrhy   na   doplnenie dokazovania.

Podľa zistenia ústavného súdu v predmetnom konaní bol sťažovateľ už okresnou prokuratúrou   prípisom   č.   k.   Pv   1174/07-256   z   30.   septembra   2010   informovaný o tom, že jeho podanie z 23. septembra 2010 bude založené do vyšetrovacieho spisu sp. zn. PPZ-112/BOK-Z-2008 a bude tvoriť jeho súčasť. Uvedený postup okresnej prokuratúry je pritom   v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, podľa   ktorých   vyšetrovateľ môže návrh na doplnenie vyšetrovania odmietnuť, ak ho nepovažuje za potrebný (§ 208 posledná veta Trestného poriadku). Ochrana práva na obhajobu je následne v takomto prípade okrem iného   zabezpečená   aj   tým,   že   návrh   na   podanie   obžaloby vypracovaný   vyšetrovateľom a predložený prokurátorovi musí obsahovať zoznam vykonaných a navrhovaných dôkazov, ako aj odôvodnenie, prečo návrhom na vykonanie ďalších dôkazov nebolo vyhovené alebo prečo boli predložené dôkazy odmietnuté (§ 209 ods. 1 Trestného poriadku).

Z   obsahu   príloh   sťažnosti   vyplýva,   že   upovedomením   generálnej   prokuratúry z 18. marca   2011   boli   vybavené   opakované   podnety   sťažovateľa   zo   4.   februára   2011 a 10. februára   2011.   Uvedené   upovedomenie   generálnej   prokuratúry   z   18.   marca   2011 vo svojom obsahu odkazuje na jej ďalšie v tejto veci vydané upovedomenie z 22. októbra 2010, ktorým bol podnet sťažovateľa, v ktorom použil identickú argumentáciu smerujúcu k spochybneniu   zákonnosti   postupu   vyšetrovateľa   v   predmetnom   konaní,   po   jeho meritórnom posúdení odložený.

Sťažovateľ v argumentácii poukázal na to, že generálna prokuratúra v upovedomení z 18.   marca   2011   nemožnosť   objektívneho   preskúmania   jeho   podaní   odôvodnila nemožnosťou preskúmania trestného spisu v uvedenej veci, ktorý sa nachádza na okresnom súde. V dotknutej časti upovedomenia z 18. marca 2011 generálna prokuratúra konkrétne uviedla: „Na základe Vášho opakovaného podnetu zo dňa 4. februára 2011 a ďalšieho opakovaného podnetu zo dňa 10. februára 2011 Vám oznamujem, že po podaní obžaloby na Okresný súd v Považskej Bystrici, nie je Generálna prokuratúra SR zo zákona oprávnená spätne preskúmavať zákonnosť postupu a rozhodnutí podriadených prokuratúr. Zásadným dôvodom tohto stavu je skutočnosť, že originál trestného spisu, bez ktorého nie je možné vec vybaviť sa v súčasnom štádiu konania nachádza na príslušnom okresnom súde. Bez tohto spisu   je   možnosť   objektívneho   preskúmania   Vašich   námietok,   uvedených   v   citovaných podnetoch   prakticky   vylúčená.   Tým   skôr,   že   pri   vybavovaní   Vašich   predchádzajúceho podnetu, konkrétne vo vybavení zo dňa 22. októbra 2010 sme Vám všetky vyššie uvedené dôvody konkretizovali a podrobne odôvodnili. Nezistili sme ani dnes žiaden zákonný dôvod na späť vzatie obžaloby a takýto pokyn ani nevydáme.“ Z uvedeného vyplýva, že generálna prokuratúra v upovedomení z 18. marca 2011 dospela k záveru, že sťažovateľ na všetky ním namietané   skutočnosti   v   preskúmavanom   podnete   a   opakovanom   podnete   už   dostal podrobnú odpoveď aj v jej upovedomení z 22. októbra 2010, so závermi ktorého sa, ako vyplýva z obsahu tohto upovedomenia, plne stotožňuje. Sťažovateľ bol v upovedomení generálnej prokuratúry   z 18.   marca   2011 opätovne upozornený, že jeho prípadný   ďalší podnet v uvedenej veci bude vybavený len vtedy, ak bude obsahovať nové skutočnosti.

Na svoju argumentáciu týkajúcu sa nepreskúmania porušenia jeho práva na súkromie v   súvislosti   s   neumožnením   prijatia   nárokovej   návštevy   29.   septembra   2010   dostal sťažovateľ odpoveď už v rámci upovedomenia krajskej prokuratúry z 18. novembra 2010, v ktorom táto okrem iného uviedla: „K Vašej námietke k postupu prokurátora Okresnej prokuratúry Považská Bystrica v súvislosti s neudelením súhlasu k návšteve uvádzam, že v postupe dozorového prokurátora som nezistila nezákonný postup, nakoľko vzhľadom na Vami   vznesenú   námietku   zaujatosti   bol   prokurátor   vylúčený   z   vykonávania   úkonov trestného   konania,   a   to   až   do   doby,   kým   nebolo   o   námietke   rozhodnuté.“ Námietka zaujatosti vznesená proti prokurátorovi predpokladá jeho negatívny pomer k prejednávanej veci, ktorý môže ovplyvniť aj jeho pohľad na ďalšie okolnosti (napr. charakter trestnej činnosti,   aktuálny   stav   konania   vo   veci   osoby   vo   väzbe,   okolnosti   súvisiace   s   osobou sťažovateľa a jeho pôsobením v mieste výkonu väzby), ktoré je potrebné pri rozhodovaní o povolení návštevy osoby v kolúznej väzbe zobrať do úvahy. S ohľadom na uvedené právny záver, podľa ktorého prokurátor, proti ktorému bola v konaní vznesená námietka zaujatosti, nemôže   až   do   rozhodnutia   o   tejto   námietke   rozhodovať   o   povolení   návštevy   osoby v kolúznej väzbe, nemožno považovať za arbitrárny.

Podľa   ústavného   súdu   v   predmetnej   veci   bolo   potrebné   prihliadnuť   na   viaceré skutočnosti. Ponajprv na skutočnosť, že argumenty sťažovateľa spochybňujúce zákonnosť postupu   vyšetrovateľa   a   prokuratúra   v   predmetnom   konaní   boli   v   dôsledku   aktívneho prístupu   sťažovateľa   k   využívaniu   jeho   práv   (predovšetkým   pri   podávaní   podnetov a opakovaných   podnetov)   preskúmavané   zo   strany   orgánov   prokuratúry   pravidelne v krátkych časových intervaloch. Ďalej na to, že v konaní o jednotlivých podnetoch dostal sťažovateľ   odpovede   na   svoje   námietky   predložené   v podaných   podnetoch.   Podstatnou v tejto veci je i skutočnosť, že v súčasnosti má sťažovateľ navyše možnosť prípadné, podľa neho nesprávne orgánmi prokuratúry posúdené námietky, ktoré mali dopad na porušenie jeho   práva   na   obhajobu,   uplatniť   v   konaní   vo   veci   samej   pred   všeobecným   súdom (okresnému súdu bola obžaloba okresnej prokuratúry v tejto veci doručená 30. septembra 2010),   na čo   ho napokon   upozornila   aj   samotná   generálna   prokuratúra   v   upovedomení z 18. marca   2011,   v   ktorom   uviedla: „Námietky,   týkajúce   sa   úplnosti   vykonaného vyšetrovania a pochybení orgánov činných v trestnom konaní môže, v súčasnom štádiu konania,   vyriešiť   iba   konajúci   okresný   súd   ako   súčasť   Vašich   obhajobných   tvrdení.“ Z uvedeného   vyplýva,   že   vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   práva na obhajobu mohla byť sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietnutá aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie. V závere bolo potrebné pri posúdení tejto veci zohľadniť i fakt, že odôvodnenie odpovede na podnet podľa zákona o prokuratúre   nemusí   spĺňať   rovnaké   náležitosti   ako   odôvodnenie   rozhodnutia vydaného všeobecným súdom.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   možno   odôvodnenie   upovedomenia generálnej prokuratúry zo 14. októbra 2011 v spojení s odôvodnením jej upovedomenia z 18. marca 2011, odkazujúcim na predchádzajúce upovedomenia v tej istej veci, považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08).

Ústavný súd s ohľadom na uvedené po oboznámení sa s obsahom upovedomenia generálneho prokurátora zo 14. októbra 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu konštatuje,   že   generálny   prokurátor   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, a   jeho úvahy sú   logické,   legitímne a   právne   akceptovateľné. Jeho   postup   bol   v   súlade so zákonom   a   ústavne   konformný.   Po   jeho   preskúmaní   ústavný   súd   nezistil   príčinnú súvislosť   so   sťažovateľom   namietaným   porušením   označených   práv,   čo   zakladá   dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Keďže   bola   sťažnosť   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012