znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 42/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   T.   B.,   P.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   R.   V.,   Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym postupom orgánu štátnej správy zaručeného v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9 C   211/2005   a jeho   rozsudkom   z 5.   januára   2006   a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 60/2006 a jeho rozsudkom z 24. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2007 doručená sťažnosť Ing. T. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym postupom orgánu štátnej správy zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/2005 a jeho rozsudkom z 5. januára 2006 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 60/2006 a jeho rozsudkom z 24. novembra 2006.

A. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti, v ktorej za odporcov označil okresný súd a krajský súd, uviedol, že:

«namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym postupom orgánu štátnej správy podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Poprade vo veci sp. zn. 9C/211/2005, postupom Krajského súdu v Prešove vo veci pod sp. zn.: 2Co 60/2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3 Cdo 123/2007 na základe nasledovných skutkových tvrdení.

V   uvedenej   právnej   veci   sťažovateľ   vystupoval   v   návrhu   prejednávanom   na Okresnom   súde   v   Poprade   pod   sp.   zn.:   9C/211/2005   ako   žalobca   a   žaloval   Slovenskú republiku,   Ministerstvo   financií   o   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom.   Nesprávny   úradný   postup   sťažovateľ   namietal   na   nasledovnom   skutkovom základe: (...) Okresný súd v Poprade rozsudkom zo dňa 5. 1. 2006, č. k.: 9C/211/2005-54 zamietol žalobu   sťažovateľa,   pričom   skonštatoval,   že v   postupe   správcu   dane   nezistil   nesprávny úradný postup, a teda že správca dane postupoval lége artis.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie zo dňa 02. 02. 2006, v ktorom namietal jednak nesprávny postup súdu prvého stupňa pri vykonávaní dokazovania a jeho hodnotení, ako i nesprávny právny názor súdu prvého stupňa na vec.

Krajský súd v Prešove o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom zo dňa 24. 11. 2006, sp. zn.: 2Co 60/2006 tak, že rozsudok Okresného súdu v Poprade rozsudkom zo dňa 5. 1. 2006, č. k.: 9C211/2005-54 potvrdil, pričom sa stotožnil s jeho skutkovými a právnymi závermi.   Hoci   Krajský   súd   v   Prešove   v   dôvodoch   rozsudku   konštatuje   nasledovné „Nesprávnym   úradným   postupom   môže   byť   akákoľvek   činnosť   spojená   s   výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone, alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami. Správnosť úradného postupu treba vždy   posudzovať   aj   z   hľadiska   účelu,   k   dosiahnutiu   ktorého   postup   štátneho   orgánu smeruje.“ pričom z podaní sťažovateľa vyplýva, že správca dane svojim postupom porušil § 1 ods. 2, § 2 ods. 2, 3, 4, § 72 ods. 8, § 56 ods. 6, § 71 ods. 1 Zák. č. 511/1992 Zb. a ust. § 8 ods. 1 Zák. č. 318/1992 Zb. a s touto argumentáciou sa ani prvostupňový súd, ani odvolací súd nevysporiadali.

Vzhľadom na uvedený stav sťažovateľ v uvedenej právnej veci podal dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa   19.   11.   2007,   sp.   zn.:   3Cdo   123/2007   odmietol,   pretože   dospel   k   záveru,   že v prejednávanej   veci   je   dovolanie   neprípustné.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 19. 11. 2007, sp. zn.: 3Cdo 123/2007 bolo sťažovateľovi doručené dňa 11. 10. 2007. Od tejto udalosti plynie sťažovateľovi lehota na podanie ústavnej sťažnosti.»

Podľa právneho názoru sťažovateľa:„Vo   vyššie   uvedených   konaniach   súdy   (...)   nesprávne   aplikovali   platné   právo a vykladali postup správcu dane ako postup správny, hoci zo skutkových zistení je zrejmé, že správca dane, v rozpore s § 1 ods. 2, § 2 ods. 2, 3, 4, § 72 ods. 8, § 56 ods. 6, § 71 ods. 1 Zák. č. 511/1992 Zb. a ust. § 8 ods. 1 Zák. č. 318/1992 Zb., vymáhal daňový nedoplatok voči sťažovateľovi, hoci tak nedosiahol účel daňového konania (...)

Súdy,   ani   prvostupňový,   ani   odvolací,   sa   v   odôvodnení   rozsudkov   nijako nevyporiadali   s   právnou   argumentáciou   sťažovateľa,   čo   sťažovateľovi   potvrdzuje   jeho pochybnosti o nesprávnosti uvedených rozsudkov.

Podľa sťažovateľa postup súdov, nerešpektujúci jednoznačné ustanovenia právnych noriem,   považuje   sťažovateľ   za   porušenie   jeho   zákonného   práva   na   spravodlivý   súdny proces, ktorý zahŕňa aj pravo účastníka konania, aby sa súd pri posudzovaní jeho prípadu riadil   platným   právom.   Tento   predpoklad   je   základným   predpokladom   spravodlivého súdneho konania, na ktoré má každý právo v zmysle čl.. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je transformované do povinnosti sudcov podľa ust. § - u 2 ods. 3 Zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich.

Právo na spravodlivý súdny proces zahŕňa povinnosť štátu, zabezpečiť aby súdy rozhodovali v súlade s platným právom, a to ako hmotným tak i procesným, čo sa v prípade sťažovateľa nestalo.

Naopak,   prvostupňový súd i odvolací súd,   sa podľa sťažovateľa pri posudzovaní prípadu necítili viazané ust. § 1 ods. 2, § 2 ods. 2, 3, 4, § 72 ods. 8, § 56 ods. 6, § 71 ods. 1 Zák. č. 511/1992 Zb. a ust. § 8 ods. 1 Zák. č. 318/1992 Zb. a nijako sa v napadnutých rozhodnutiach nevysporiadali s právnou argumentáciou sťažovateľa, čoho dôsledkom je nesprávnosť a nepresvedčivosť napadnutých rozhodnutí.“

B. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„1.   Základné   právo   Ing.   T.   B.   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym postupom orgánu štátnej správy podľa či. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené postupom Okresného súdu v Poprade v právnej veci vedenej pod sp. zn.: 9C/211/2005 a postupom Krajského súdu v Prešove v právnej veci vedenej pod sp. zn.: 2Co 60/2006.

2. Ústavný súd ruší rozsudok Okresného súdu v Poprade zo dňa 5. 1. 2006, č. k.: 9C/211/2005-54   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   24.   11.   2006,   sp.   zn.: 2Co 60/2006.

3. Okresný súd v Poprade je povinný nahradiť Ing. T. B. trovy konania vo výške 6.305,- Sk (slovom Šesťtisíctristopäť slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokáta Mgr. R. V.“

C. K sťažnosti boli pripojené:

1. rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 211/2005-54 z 5. januára 2006, ktorým bol sťažovateľov   návrh   zamietnutý   (na   prvej   strane   rozsudku   bola   sťažovateľom   napísaná poznámka: „Došlo 19. 01. 06“.);

2. rozsudok krajského súdu č. k. 2 Co 60/2006 z 24. novembra 2006, ktorým bol potvrdený   prvostupňový   rozsudok   uvedený   v bode   1.   Na   prvej   strane   tohto druhostupňového rozhodnutia bola pečiatka okresného súdu s uvedením dátumov, kedy bol vrátený súdny spis z krajského súdu („došlo: 22-12-2006“), rukou napísaná a podpísaná poznámka sťažovateľa („Došlo 11. 01. 2007“) a potvrdenie právoplatnosti tohto rozsudku z 29. januára 2007: „Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15. 1. 2007.“;

3. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Cdo   123/2007   z 19.   septembra   2007,   ktorým   dovolanie   sťažovateľa   zamietol,   lebo „v prejednávanej   veci   je   dovolanie   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   procesne neprípustné. So zreteľom na to dovolanie žalobcu odmietol podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho   konania,   nemohol   sa   zaoberať   vecnou   správnosťou   napadnutého   rozsudku odvolacieho súdu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom postupom okresného súdu a krajského súdu v sťažnosti uvedených konaniach.

Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   15.   januára   2007.   Predmetná   sťažnosť   bola ústavnému súdu doručená 7. decembra 2007.

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   je viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov uvedených v tomto zákone.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Sťažovateľ v petite sťažnosti jednoznačne vymedzil okruh zodpovedných subjektov (proti ktorým sťažnosť smeruje) na okresný súd a krajský súd. Z uvedeného vymedzenia ústavný   súd   vychádzal   pri   posudzovaní   splnenia   procesnej   podmienky   stanovenej ustanovením § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade vo vzťahu ku krajskému súdu 15. januára 2007. Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 7. decembra 2007, teda dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom (pozri bližšie bod C 2 I. časti odôvodnenia).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dovolanie   sťažovateľa   bolo   v predmetnej   veci odmietnuté ako neprípustné. Keďže sťažovateľ rozhodnutie najvyššieho súdu o odmietnutí svojho dovolania touto ústavnou sťažnosťou nenapadol (pozri sťažovateľom vymedzený okruh zodpovedných subjektov vyplývajúci z petitu sťažnosti), neoznačil najvyšší súd za porušovateľa   svojich   označených   základných   práv   a ani   neuviedol   žiadne   dôvody   na vyslovenie   porušenia   svojich   základných   práv   a slobôd   rozhodnutím   najvyššieho   súdu, ústavný súd pri posudzovaní dôvodnosti sťažnosti na postup najvyššieho súdu neprihliadal. Ústavný súd však v tejto súvislosti konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa (ktoré bolo sťažovateľovi doručené 11. októbra 2007 – pozri bod A I. časti odôvodnenia) v danej veci nemohlo založiť plynutie lehoty   vyplývajúcej z § 53 ods.   3 zákona   o ústavnom   súde,   pretože   podanie   neprípustného   dovolania   nemožno   z hľadiska čl. 127   ods.   1   ústavy   považovať   za   účinný   prostriedok   nápravy.   Toto   rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno preto považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V prípadoch,   keď   je   dovolanie   neprípustné,   nie   je   možné   dovolanie   považovať za procesný   prostriedok,   ktorý   zákon   na   ochranu   základných   práv   a slobôd   poskytuje. V takých   prípadoch   lehota   na   podanie   ústavnej sťažnosti   plynie odo   dňa nadobudnutia právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí dovolania   z dôvodu   jeho   neprípustnosti   treba   považovať   za   rozhodnutie   deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (napr.   I.   ÚS   31/05, I. ÚS 253/06).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo právoplatne skončené ešte pred tým, ako sa sťažovateľ obrátil neprípustným dovolaním na najvyšší súd, a predmetná ústavná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou   v sťažnosti   uvedených   námietok   voči   postupom   týchto   všeobecných súdov. Podľa právneho názoru ústavného súdu neprípustné dovolanie nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   možné   prihliadať   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   49/02,   I.   ÚS   134/03, I. ÚS 209/03).

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že sťažovateľ (kvalifikovane zastúpený advokátom) sťažnosťou napadol iba postup okresného súdu a krajského súdu, a nie postup a rozhodovanie najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 123/2007. Vzhľadom na právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   by do úvahy prichádzalo len preskúmanie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu, nie však preskúmavanie postupu a napadnutého rozhodnutia nižších súdov. Vzhľadom na sťažnosť sťažovateľa, ktorou je ústavný   súd   viazaný,   nemôže   ústavný   súd   preskúmavať   rozhodnutie,   ktoré   sťažnosťou napadnuté nebolo.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008