znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 42/02-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2002 predbežne prerokoval sťažnosť S. V., bytom B. B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa   čl.   46   ods.   1,   2   a   3,   čl.   48   ods.   2,   čl. 50   ods.   1,   2   a   5   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 4 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozkazom veliteľa Okresného veliteľstva Policajného zboru Slovenskej republiky v Banskej Bystrici zo 6. mája 1993, rozhodnutím Ministerstva vnútra   Slovenskej   republiky   z   8.   júna   1993   o odvolaní   proti   predmetnému   rozkazu a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 SŽ 45/93 z 28. februára 1994 a jeho   žiadosť   o ustanovenie   právneho   zástupcu   pre   konanie   pred   Ústavným   súdom Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

1.Žiadosti S. V. o ustanovenie právneho zástupcu   n e v y h o v u j e.

2.Sťažnosť S. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. marca 2002 doručené podanie S. V., bytom B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR“, ktorým sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 4 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu č. 7 k dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozkazom veliteľa Okresného veliteľstva Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   v Banskej   Bystrici   zo   6.   mája   1993   (ďalej   len „rozkaz“), rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) z 8.   júna   1993   o odvolaní   proti   rozkazu   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 SŽ 45/93 z 28. februára 1994 a zároveň žiada ústavný   súd,   aby   mu   z dôvodu   jeho   finančnej   núdze   ustanovil   pre   účely   konania   pred ústavným súdom právneho zástupcu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozkazom prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „PZ   SR“),   a to z dôvodu vznesenia obvinenia pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Voči rozkazu podal sťažovateľ opravný prostriedok, ktorý ministerstvo svojím rozhodnutím z   8.   júna   1993   zamietlo   a rozkaz   potvrdilo.   Žalobu   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu ministerstva najvyšší súd zamietol uznesením, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 24. marca 1994. Spod obvinenia pre predmetný trestný čin bol sťažovateľ právoplatne oslobodený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 155/94 zo 16. februára 1994. Sťažovateľ namieta, že ani jeden z napadnutých orgánov neprejednal vec v jeho prítomnosti a neumožnil mu vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, že všetky napadnuté orgány voči nemu porušili zásadu prezumpcie neviny tým, že rozhodli pred tým, než o jeho vine právoplatne rozhodol krajský súd, a že ministerstvo nekoná o jeho návrhoch na dovolanie a obnovu konania napriek tomu, že jeho právoplatným oslobodením krajským súdom nastali nové skutočnosti odôvodňujúce priaznivejšie rozhodnutie v jeho prospech v danej veci. Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že boli porušené jeho základné práva garantované označenými článkami ústavy a dohovoru, a žiada ústavný súd, aby tento zrušil napadnuté   rozhodnutia   Okresného   veliteľstva   PZ   SR   v Banskej   Bystrici,   ministerstva a najvyššieho súdu a vydal týmto orgánom „pokyn v náleze vo veci konať“.

II.

Podľa § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery   a ak   nejde   o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   práva.   Tieto   tri   podmienky   pre ustanovenie právneho zástupcu musia byť splnené súčasne. Keďže ústavný súd z dôvodov uvedených   v časti   III   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa má také nedostatky, ktoré nie je možné odstrániť ani kvalifikovaným právnym zastúpením a z dôvodu ktorých sa uplatňovanie práv sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom javí ako zrejme bezúspešné, rozhodol o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie prípustný, ak sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol (...).

Sťažovateľ namietol rozhodnutie ministerstva už svojím podaním z 19. mája 1994, pričom toto podanie svojím obsahom zodpovedá tvrdeniam navrhovateľa o porušení jeho základných práv uvádzaným v podaní, ktoré je predmetom tohto uznesenia. O tomto podaní sťažovateľa rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 37/94 tak, že ho odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť. V časti domáhajúcej sa vyslovenia porušenia predmetných práv rozhodnutím ministerstva preto ústavný súd dospel k záveru, že ide o neprípustný návrh v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

V časti   domáhajúcej   sa   vyslovenia   porušenia   predmetných   práv   napadnutým rozkazom a uznesením najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru, že nie je splnená jedna   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie konanie, ktorou je podanie sťažnosti v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti. Ústavný súd nemá pochybnosti, že toto ustanovenie napriek niektorým zmenám v príslušnej ústavnej úprave vykonávalo čl. 127 ústavy aj v čase, keď sťažovateľ podal svoj návrh na začatie konania   pred   ústavným   súdom   a rešpektovaním   rovnováhy   medzi   potrebou   ochrany základných   práv   a slobôd   na   jednej   strane   a potrebou   ochrany   princípu   právnej   istoty a nadobudnutých práv na strane druhej plnilo rovnaký účel, aký plnilo v období platnosti a účinnosti predchádzajúceho znenia tohto ustanovenia ústavy a aký plní aj jeho súčasné znenie. Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti,   že   podstatou   tvrdení   sťažovateľa o porušení označených základných práv a slobôd sú skutočnosti, ku ktorým došlo najneskôr dňom 24. marca 1994, a že v čase, keď sťažovateľ podal na ústavný súd sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, bolo potrebné jeho sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   o sťažnosti   sťažovateľa   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2002