znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 42/01-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   októbra   2001 v senáte zloženom z predsedu senátu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatý podnet A. P., bytom D. K., zastúpeného advokátom Mgr. R. G., Advokátska kancelária, Ž., vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu v Dolnom Kubíne v konaniach vedených pod sp. zn. 5 C 74/96 a sp. zn. 7C 602/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Návrhu A. P. na vylúčenie právneho zástupcu Mgr. R. G. a na ustanovenie iného právneho zástupcu v konaní vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 42/01   n e v y h o v u j e.

2.   Okresný   súd   v Dolnom   Kubíne   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   5   C   74/96 a sp. zn. 7 C 602/99   porušil   právo A.   P.,   aby sa   jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 28. júna 2001   č.   k.   I.   ÚS   42/01-14   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie podnet A. P., bytom D. K. (ďalej len „navrhovateľ“), vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu v Dolnom Kubíne (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 C 74/96 a sp. zn. 7 C 602/99.

V uznesení o prijatí na žiadosť navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu   mu zároveň   ustanovil   advokáta   Mgr.   R.   G.,   Advokátska   kancelária,   Ž.,   za   jeho   právneho zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   navrhovateľ   preukázal   splnenie podmienok pre takýto postup a uvedený právny zástupca s týmto ustanovením súhlasil.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatého podnetu (ďalej len „návrh“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený predsedom okresného súdu JUDr. P. B., stanoviskom zo 16. júna 2001 a navrhovateľ vyjadreniami z 30. augusta a 6. septembra 2001.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení uviedol, že súhlasí s tým, aby bolo upustené od   ústneho   pojednávania   v predmetnej   veci.   Vzhľadom   na   obsah   vyjadrení   účastníkov k opodstatnenosti   návrhu   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   od   ústneho   pojednávania v predmetnej   veci   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   (§   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde). V dôsledku toho senát predmetný návrh prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutých spisov.

Navrhovateľ   v podaní   z 30.   augusta   2001   podal   návrh   na   vylúčenie   právneho zástupcu   advokáta   Mgr.   R.   G.   a na   ustanovenie   iného   právneho   zástupcu   v tejto   veci s odôvodnením,   že   označený   advokát   sa   s ním   spojil   po   ustanovení   za   jeho   právneho zástupcu až listom z 28. augusta 2001, z čoho podľa jeho názoru vyplýva, že tento advokát nemá   záujem   ho   zastupovať   v tejto   veci   a toto   zastupovanie   berie   ako   nepodstatnú, vedľajšiu záležitosť. O tom sa presvedčil aj v telefonickom rozhovore 28. augusta 2001. Z týchto dôvodov stratil k nemu dôveru, pretože by robil zbytočné prieťahy v jeho konaní pred ústavným súdom, tak ako sa to robí na okresnom súde.

V súvislosti   s týmto   návrhom   ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesenie   o ustanovení advokáta Mgr. R. G. za právneho zástupcu navrhovateľa v konaní pred ústavným súdom, v ktorom je zastúpenie advokátom alebo komerčným právnikom povinné (§ 20 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde), bolo tomuto zástupcovi doručené až 23. augusta 2001. Preto pokiaľ sa tento právny zástupca navrhovateľa s ním spojil za účelom prípravy zastúpenia dňa 28. augusta 2001, konal plne v súlade s povinnosťami ustanoveného právneho zástupcu. Výhrady   navrhovateľa   vyslovené   voči   tomuto   právnemu   zástupcovi   sú   preto   zjavne neopodstatnené.   Preto   ústavný   súd   návrhu   navrhovateľa   na   vylúčenie   tohto   právneho zástupcu a na ustanovenie mu iného právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom v predmetnej veci nevyhovel.

II.

Na základe spisov okresného súdu sp. zn. 5 C 74/96 a sp. zn. 7 C 602/99, ktoré na požiadanie ústavnému súdu zaslal predseda okresného súdu, a vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav týchto konaní:

1. Vec sp. zn. 5 C 74/96

Dňa 5. februára 1996 B., s. r. o., D. K. (ďalej len „žalobca“) podal na okresný súd proti navrhovateľovi návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 30.196,- Sk s prísl. titulom nezaplateného nájomného a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu.Dňa 8. februára 1996 okresný súd vydal navrhnutý platobný rozkaz, proti ktorému navrhovateľ podal 19. februára 1996 odpor.

V dňoch 25. apríla a 8. októbra 1996 boli vo veci uskutočnené pojednávania.Dňa 19. novembra 1996 žalobca zaslal okresnému súdu stanovisko, zaslanie ktorého mu bolo uložené na pojednávaní 8. októbra 1996.

Pojednávanie   nariadené   na   26.   marec   1998,   na   ktorom   došlo   k zmene   na   strane žalobcu (namiesto B., s. r o., D. K. ďalej ako žalobca vystupovalo „mesto Dolný Kubín“), bolo   po   vypočutí   svedkyne   a vyjadrení   navrhovateľa,   v ktorom   vzniesol   námietku zaujatosti, odročené na neurčito za účelom predloženia spisu Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o námietke zaujatosti a na predloženie dokladov účastníkmi konania.

Dňa   25.   novembra   1998   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Žiline,   ktorý uznesením   z 22.   decembra   1998   č.   k.   23   Nc   413/98-116   rozhodol   o vylúčení   sudcu Mgr. P. B. z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci z dôvodov, „že spôsob, akým okresný súd vykonával dôkaz za účelom zistenia skutočného stavu veci, že pripustil, aby v konaní   vystupovala   a vyjadrovala   sa   k meritu   veci   osoba,   ktorá   nebola   účastníkom konania, nebola súdom k výsluchu predvolaná, nebola zisťovaná jej totožnosť a celý dôkaz bol   vykonávaný   spôsobom,   ktorý   odporuje   ust.   §   122   a nasl.   O.   s   p.,   mohol   privodiť pochybnosti o nezaujatosti konajúceho sudcu“.

Toto uznesenie bolo po vrátení spisu okresnému súdu doručené účastníkom konania v januári 1999 a následne 12. februára 1999 predseda okresného súdu spis pridelil do senátu inému sudcovi (JUDr. Š. Z.).

Spis bol podľa referátu sudcu z 3. októbra 1999 pripojený k spisu sp. zn. 7 C 602/99 bez toho, aby následne došlo k spojeniu týchto vecí, v ktorých zákonným sudcom bol v tom čase JUDr. Š. Z.

Dňa 15. mája 2000 navrhovateľ oznámil okresnému súdu, že od 17. mája 2000 do 7. júna 2000 bude na liečení.

Sudca   JUDr.   Š.   Z.   ukončil   svoje   pôsobenie   na   okresnom   súde   k 30.   júnu   2001 a následne obe veci boli dňom 1. júla 2001 pridelené do senátu sudcu JUDr. R. P.

2. Vec sp. zn. 602/99

Dňa 5. marca 1999 mesto Dolný Kubín (ďalej len „žalobca“) podalo na okresný súd proti navrhovateľovi návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 37.651,- Sk a iné titulom nezaplateného dlžného nájomného za užívanie bytu.

Okresný   súd   3.   júna   1999   vydal   navrhnutý   platobný   rozkaz,   proti   ktorému navrhovateľ podal 18. júna 1999 odpor.

Pojednávanie   nariadené   na   19.   október   1999   bolo   po   výsluchu   navrhovateľa odročené na neurčito za účelom opätovného predvolania žalobcu, ktorého právny zástupca sa pojednávania z dôvodu kolízie s pojednávaním v inej veci nezúčastnil.

Dňa 15. mája 2000 navrhovateľ oznámil okresnému súdu, že od 17. mája 2000 do 7. júna 2000 bude na liečení.

Dňa 14. júna 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom, aby žalobca predložil v určenej lehote doklady vzťahujúce sa na uplatnený nárok.

III.

Navrhovateľ sa predmetným návrhom domáhal rozhodnutia ústavného súdu o tom, že   postupom   okresného   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   5   C   74/96   a sp.   zn. 7 C 602/99 došlo na jeho ujmu k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Okresný súd prostredníctvom svojho predsedu tento návrh žiadal ako neodôvodnený odmietnuť. Uviedol, že navrhovateľ predtým, ako podal návrh na ústavný súd, nevyužil prostriedky,   ktoré   mal   pre   prípad,   že   sa   domnieval,   že   v uvedených   konaniach   došlo k porušeniu   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ani   v jednom z nich nevyužil postup podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) a nepodal sťažnosť predsedovi súdu. V prípade, že by tak urobil a bol by toho názoru, že jeho sťažnosť nebola predsedom súdu príslušným na rozhodnutie o nej podľa § 23 cit. zákona riadne vybavená, mohol následne požiadať   s poukazom   na   §   27   ods.   1   písm.   b)   tohto   zákona   predsedu   krajského   súdu o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti predsedom okresného súdu. Navrhovateľovi taktiež nič   nebránilo   požiadať   príslušného   zákonného   sudcu   napr.   žiadosťou   o určenie   termínu pojednávania a týmto spôsobom upozorniť zákonného sudcu, že podľa jeho názoru vznikajú v konaní prieťahy. Niektorým z týchto spôsobov mohol navrhovateľ poskytnúť okresnému súdu   možnosť,   aby   nedochádzalo   k realizácii   jednotlivých   procesných   úkonov   v týchto veciach tak, aby bolo porušené jeho právo na prerokovanie týchto vecí bez zbytočných prieťahov. V prípade, ak by tak sťažovateľ postupoval, ako predseda súdu by sa snažil prijať všetky potrebné a účinné opatrenia napr. v prípade, ak by zistil nadmernú zaťaženosť sudcu prejednávajúceho tieto spory oproti iným sudcom okresného súdu, úpravou rozvrhu práce, ako   aj   sledovaním   priebežnosti   vykonávania   jednotlivých   procesných   úkonov v trojmesačných intervaloch, tak ako to robí vo veciach, v ktorých zisťuje prieťahy v konaní z objektívnych alebo subjektívnych príčin. Na okraj toho ďalej uviedol, že najmä v období rokov   1996   až   2000   bol   stav   okresného   súdu   značne   poddimenzovaný,   a preto   nebolo v možnostiach   súdu   pri   akejkoľvek   organizácii   práce   zabezpečiť   plynulosť   konania   vo všetkých veciach.

K meritórnej   stránke   návrhu   uviedol,   že   v konaní   sp.   zn.   7   C   602/99   určité komplikácie spôsobuje fakt, že na B., s. r. o., D. K., ktorá bola na základe mandátnej zmluvy správcom bytov vo vlastníctve mesta Dolný Kubín, bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. júla 2001 vyhlásený konkurz a mesto Dolný Kubín, vystupujúce v tomto   konaní   ako   žalobca,   malo   podať   návrhy   na   vylúčenie   pohľadávok   zo   súpisu konkurznej   podstaty   uvedenej   spoločnosti,   resp.   na určenie   pravosti   prihlásených pohľadávok, o ktorých doteraz nebolo právoplatne rozhodnuté. Identický právny problém vznikol aj vo veci sp. zn. 5 C 74/96. Vplyv na dĺžku konania malo aj to, že bolo potrebné posúdiť viaceré čiastkové otázky, akými sú napr. dôvodnosť a rozsah uplatnenia zľavy na nájomnom   zo   strany   žalovaného,   a aplikovať   viaceré   čiastkové   predpisy   (vyhlášky, smernice) ohľadne výpočtu nájomného – úhrad za dodávku tepla a teplej úžitkovej vody, vodného a stočného.

1. Pokiaľ ide o dôvod odmietnutia návrhu pre nevyužitie postupu podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov, ústavný súd poznamenáva, že tento dôvod už skúmal v rámci rozhodovania o prijatí podnetu navrhovateľa na konanie. V uznesení z 28. júna 2001 v tejto súvislosti   uviedol,   že   nezistil   procesné   prekážky,   ktoré   by   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   bránili   prijatiu   podnetu   navrhovateľa   na   konanie   v časti   namietajúcej porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. K tomu dodáva, že v tejto súvislosti nemohol prehliadnuť skutočnosť, že vec sp. zn. 5 C 74/96 pôvodne prejednával ako zákonný sudca JUDr. P. B., ktorého na základe námietky zaujatosti podanej navrhovateľom krajský súd uznesením z 22. decembra 1998 vylúčil z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, a že tento sudca sa neskôr stal predsedom okresného súdu. Ústavný súd povinnosť využiť právne prostriedky,   ktoré   vo   veciach   prieťahov   priznáva   citovaný   zákon,   posudzuje   vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a nie paušálne (pozri napr. uznesenie o prijatí podnetu vo veciach sp. zn. I. ÚS 60/00 a sp. zn. I. ÚS 28/01). V danej veci usúdil, že by bolo neprimerané od navrhovateľa vyžadovať, aby sa obrátil so sťažnosťou podľa § 17 ods. 1 cit. zákona na predsedu súdu, ktorý bol z jej prejednávania a rozhodovania právoplatne vylúčený v čase, keď vo veci konal ako zákonný sudca. Uvedenú okolnosť ústavný súd preto   považoval   za   takú,   ktorá   navrhovateľa   ospravedlnila   z nevyužitia   uvedeného procesného postupu. Predsedom súdu spomenutú možnosť účastníka konania podať žiadosť o určenie termínu pojednávania a tým upozorniť zákonného sudcu na vznikajúce prieťahy v konaní nemožno považovať za právny   prostriedok,   ktorý   účastník konania musí   využiť predtým, než sa vo veci porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl. 48 ods.   2   ústavy   obráti na ústavný   súd.   Preto   na dôvody,   na základe ktorých predseda okresného súdu žiadal návrh odmietnuť, nebolo možné prihliadnuť.

2. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 3/00). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade, pričom obidve veci z hľadiska prvých dvoch kritérií posúdil spoločne.

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, žiadnu z preskúmavaných vecí nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť vzhľadom na jej skutkovú a právnu povahu ako zložitú vec. Ide o bežné občianskoprávne spory a okolnosť, že pre rozhodnutie vo veci samej   je   potrebné   posúdiť   viaceré   čiastkové   otázky   a   aplikovať   niekoľko   právnych predpisov,   nemôže   sama   osobe   hodnotenie   zložitosti   veci   podstatne   ovplyvniť.   Ani nariadenie   konkurzu   uvádzaného   predsedom   súdu   nemožno   na   základe   obsahu spisov v oboch týchto veciach považovať za takú okolnosť, ktorá by v rozhodujúcom čase sťažila postup   súdu   v konaní   a ktorá   by   sa   preto   mala   vziať   do   úvahy   pri   hodnotení   kritéria zložitosti veci.

Pokiaľ ide o správanie navrhovateľa počas oboch konaní, ústavný súd v žiadnom z nich nezistil skutočnosť, na základe ktorej by ho bolo možné považovať za také, ktoré prispelo k predĺženiu konania.

Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu,   ústavný   súd   zistil   v oboch   veciach   viaceré obdobia nečinnosti súdu.

Vo veci sp. zn. 5 C 74/96 okresný súd nekonal v období od 19. novembra 1996, keď navrhovateľ zaslal súdu požadované stanovisko, do pojednávania dňa 26. marca 1998, t. j. počas   jedného   roka   a štyroch   mesiacov;   od   26.   marca   1998,   keď   navrhovateľ   vzniesol námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi JUDr. P. B., do 25. novembra 1998, keď bol spis za účelom rozhodnutia o nej predložený krajskému súdu, t. j. počas osmich mesiacov; od 15. februára 1999, keď bol spis pridelený do senátu JUDr. Š. Z., do pojednávania dňa 14. júna 2001 vo veci sp. zn. 7 C 602/99, ku ktorej bola podľa vyjadrenia predsedu súdu pripojená   aj   predmetná   vec,   t.   j.   počas   dvoch   rokov   a štyroch   mesiacov.   Nečinnosť okresného   súdu   takto   spolu   presiahla   obdobie   vyše   štyroch   rokov,   ktoré   nemožno ospravedlniť žiadnou okolnosťou, ktorú uviedol predseda okresného súdu.

Vo veci sp. zn. 7 C 602/99 okresný súd nekonal od pojednávania dňa 19. októbra 1999   do   nasledujúceho   pojednávania dňa   14.   júna 2001,   t.   j. počas vyše   jedného roka a siedmich   mesiacov.   Ani   pre   túto   nečinnosť   súdu   sa   neuviedli   žiadne   relevantné skutočnosti, ktoré by ju mohli ospravedlniť.

K tomu treba dodať, že nedostatočné personálne obsadenie súdu alebo nadmerný počet vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (I. ÚS 19/00). V žiadnej z posudzovaných vecí nejde o takýto prípad.

V oboch veciach ústavný súd posúdil konštatovanú nečinnosť okresného súdu ako zbytočný prieťah, ktorý mal za dôsledok porušenie práva navrhovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia pod bodom 2.