znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 419/2015-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   novembra   2015 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej, zo sudcu Petra Brňáka a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť maloletej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej zákonnou zástupkyňou matkou – ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, právne   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Štúrova   20,   Košice,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, ako aj základného práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 7071/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo maloletej ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 7071/2009 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Martin p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 Er 7071/2009 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Maloletej ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť do rúk jej matky ⬛⬛⬛⬛ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Martin j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   konania maloletej v sume 355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov) na účet právnej   zástupkyne JUDr.   Ivety   Rajtákovej do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 31. augusta 2015   doručená   sťažnosť maloletej ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   zákonnou zástupkyňou   matkou   – ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“), vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   základného   práva   na   ochranu   a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 Er 7071/2009.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva:„... dňa 1. 12. 2009 podala sťažovateľka... návrh na vykonanie exekúcie peňažnej pohľadávky – výživné na maloleté dieťa na základe exekučného titulu – právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 27 P 153/2006, ktorým tento súd určil povinnému povinnosť prispievať na výživu maloletej sťažovateľky v 1. rade sumou 3000 Sk (99,58 €) mesačne a zaplatiť dlžné výživné vo výške 45 000 Sk (1493,72 €). Na základe poverenia na vykonanie exekúcie č. 5506*066675 zo dňa 13. 1. 2010, vydaného Okresným súdom Martin, vydal súdny exekútor dňa 14. 5. 2010 upovedomenie o začatí exekúcie vedenej pod sp. zn. EX-1403/09.

Dňa 11. 6. 2010 boli na Exekútorský úrad doručené námietky povinného zo dňa 10. 6. 2010 proti predbežným trovám exekúcie.

Dňa 16. 6. 2010, teda v 5 dňovej zákonnej lehote, postúpil súdny exekútor tieto námietky spolu so svojim vyjadrením exekučnému súdu (Okresnému súdu Martin), vedené pod sp. zn. uvedeného súdu 17 Er 7071/2009.

Dňa 1. 3. 2011 bolo súdnemu exekútorovi oznámené, že rozsudkom Okresného súdu Košice   II   sp.   zn.   12   C   102/2007   zo   dňa   13.   5.   2010,   ktorý   sa   stal   právoplatným a vykonateľným   dňa   12.   3.   2011,   súd   okrem   iného   rozhodol   tak,   že   upravil   povinnosť povinného (otca maloletej sťažovateľky) prispievať na výživu sťažovateľky zo sumy 99,58 € na sumu 130 € mesačne.

Zároveň bol súdny exekútor požiadaný, s poukazom na ust. § 75 ods. 2 Exekučného poriadku, aby na základe tohto rozsudku upravil výšku exekvovaného výživného v uvedenom exekučnom konaní.

Dňa   25.   4.   2012   súdny   exekútor   svojim   podaním   urgoval   vydanie   rozhodnutia Okresného súdu Martin vo veci povinným podaných námietok proti predbežným trovám exekúcie vedených pod sp. zn. 17 Er 7071/2009, ktoré boli exekučnému súdu doručené dňa 21. 6. 2010.

Dňa 26. 9. 2014 podal súdny exekútor 2. urgenciu Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 7071/2009, aby súd rozhodol o námietkach povinného proti predbežným trovám exekúcie, ktoré boli exekučnému súdu doručené dňa 21. 6. 2010.“

Ako   ďalej   sťažovateľka   zdôrazňuje,   okresný   súd   o námietkach   povinného   proti predbežným   trovám   exekúcie   v   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 17 Er 7071/2009 dosiaľ nerozhodol a z uvedeného dôvodu exekúcia peňažnej pohľadávky – výživného na maloleté dieťa – od 11. júna 2010 nemôže pokračovať, keďže nie je zrejmý rozsah exekúcie.

3. S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva sa sťažovateľka domnieva, že postup okresného súdu pri rozhodovaní o námietkach povinného   proti   predbežným   trovám   exekúcie   v exekúcii   výživného   na   maloleté   dieťa, o ktorých okresný súd nerozhodol ani po viac ako 5 rokoch, počas ktorých nevykonal ani jeden úkon, je „... nesúladný so zmyslom a úlohou súdu pri ochrane práv účastníkov súdneho konania, a to postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná,   a   vo   vzťahu   k   vyššie   citovanému   nálezu   ústavného   súdu,   ako   rezignácia na vykonanie účinných opatrení na ochranu práv sťažovateľky...

Sťažovateľka je presvedčená, že dĺžka konania, vzhľadom na vyššie spomenuté lehoty na rozhodnutie súdu, je taká neprimerane dlhá, že ju to zbavuje povinnosti podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu.

Zároveň   je   presvedčená,   že   pri   takomto   porušovaní   medzinárodných   zmlúv a ustanovení právnych predpisov Okresným súdom Martin, nie je sťažnosť predsedovi súdu účinným prostriedkom ochrany ich práv...

Sťažovateľka sa domnieva, že celková doba konania o výkone rozhodnutia, ktorá uplynula od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie zo 14. 5. 2010 až doposiaľ, doba viac ako 6 rokov, ale predovšetkým doba viac ako 5 rokoch, počas ktorej Okresný súd Martin nerozhodol námietkach povinného proti predbežným trovám exekúcie a samotná exekúcia výživného na maloleté dieťa nemohla pokračovať, je neprimerane dlhá, ničím neospravedlniteľná   a   nezdôvodniteľná   a   spôsobil   ju   iba   Okresný   súd   Martin   svojím konaním, ale hlavne nekonaním porušujúcim medzinárodné zmluvy a ustanovenia právnych predpisov.“.

4. S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci vydal tento nález:

„Právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   právo   na   takú   ochranu   a   starostlivosť,   aká   je   nevyhnutná   pre   jeho   blaho, zakotvené v čl. 3. ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa bolo postupom Okresného súdu Martin vo veci sp. zn. 17 Er 7071/2009 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Martin konal vo veci vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 17Er 7071/2009 bez prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súd   Martin   pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateliek.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 3 000 €.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľkám všetky trovy tohto konania.“

5. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 419/2015-13 zo 7.   októbra   2015   v zmysle   dikcie   ustanovenia   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie.   Zároveň   vyzval predsedníčku okresného súdu a následne i právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa k sťažnosti vyjadrila a aby zaslala na nahliadnutie súdny spis vedený pod sp. zn. 17 Er 7071/2009.

6. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 968/15, doručeným ústavnému súdu 2. novembra 2015, v ktorom predsedníčka okresného súdu s poukazom na chronologický prehľad úkonov súdu v závere poznamenala, že „...   dňa   08.   09.   2015   bola   Okresnému   súdu   Martin   doručená   sťažnosť   povinného, na ktorú bolo odpovedané pod Spr. 2132/15 dňa 29. 09. 2015, kedy som konštatovala, že sťažnosť na prieťahy v konaní je dôvodná. Prieťahy v konaní boli spôsobené dlhodobým nadmerným   zaťažením   exekučného   oddelenia   a   dlhodobým   nedostatočným   personálnym obsadením Okresného súdu Martin.“.

Zároveň predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámila, že výslovne súhlasí s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania,   pretože   od   ústneho   pojednávania neočakáva ďalšie objasnenie veci.

7.   Sťažovateľka   podaním   osobne   podaným   ústavnému   súdu   4.   novembra   2015 ústavnému súdu oznámila, že „... Okresný súd Martin uznesením sp. zn. 17 Er/7071/2009 z 23. októbra 2015 zamietol námietky povinného proti predbežným trovám exekúcie. Proti tomuto uzneseniu, ktorým rozhodla vyššia súdna úradníčka, je podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. prípustné odvolanie.“. V prílohe podania zároveň ústavnému súdu predložila predmetné uznesenie okresného súdu.

Následne podaním z 10. novembra 2015 sťažovateľka ústavnému súdu oznámila svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania a zároveň si uplatnila v konaní pred ústavným súdom náhradu trov konania vo výške 355,72 €.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľky   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z uvedeného   dôvodu   senát   predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk a chronológie procesných úkonov okresného súdu vypracovanej ústavným súdom na základe okresným súdom predloženého súdneho spisu sp. zn. 17 Er 7071/2009.

II.

9.   Z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a   z   obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 Er 7071/2009:

Žiadosťou zo 14. decembra 2009, doručenou okresnému súdu 22. decembra 2009, súdny exekútor JUDr. Ing. Karol Mihal (ďalej len „súdny exekútor“) požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu – rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 27 P 153/2006-169 zo 6. júna 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. júna 2008 a stal sa vykonateľným.

Poverením   č.   5506*066675   z 13.   januára   2010   okresný   súd   poveril   súdneho exekútora   vykonaním   exekúcie   na   základe   vykonateľného   rozhodnutia   Okresného   súdu Košice II č. k. 27 P 153/2006-169 zo 6. júna 2008.

Podaním   zo 16.   júna   2010,   doručeným   okresnému   súdu   21.   júna   2010,   súdny exekútor doručil námietky povinného proti predbežným trovám exekúcie z 10. júna 2010.Urgenciou   z   25.   apríla   2012,   doručenou   okresnému   súdu   2.   mája   2012,   súdny exekútor   požiadal   o rozhodnutie   o námietkach   povinného   proti   predbežným   trovám exekúcie z dôvodu, že v exekúcii nie je možné z uvedeného dôvodu pokračovať.

V spise sa nachádza úradný záznam z 8. septembra 2015 o nazretí do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 17 Er 7071/2009 zo strany splnomocneného zástupcu povinného.Okresný   súd   zaslal   súdnemu   exekútorovi   žiadosť   č.   k.   17   Er   7071/2009-29 z 21. septembra 2015 o predloženie spisu č. EX 1403/2009 na rozhodovanie o námietkach povinného voči predbežným trovám exekúcie.

V spise   sa   nachádza   list   predsedníčky   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr   2132/15 z 29. septembra 2015 adresovaný splnomocnenému zástupcovi povinného vo veci sťažnosti na prieťahy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 17 Er 7071/2009 (odpoveď na sťažnosť, pozn.).

Dňa   5.   októbra   2015   bol   okresnému   súdu   na   základe   jeho   žiadosti   doručený exekučný spis sp. zn. Ex 1403/09 Pk.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   okresný   súd   uznesením   č.   k.   17   Er   7071/2009-32 z 23. októbra   2015   námietky   povinného   proti   predbežným   trovám   exekúcie   vedenej na exekútorskom úrade súdneho exekútora pod sp. zn. EX 1403/2009 zamietol.

III.

10. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

12.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 7071/2009 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa.

13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa sa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto   Dohovoru,   zaväzujú,   že   zabezpečia   dieťaťu   ochranu   a   starostlivosť   nevyhnutnú pre jeho blaho, pričom budú brať ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za dieťa zodpovedných a urobia všetky potrebné zákonodarné administratívne opatrenia.

14.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na   naplnenie   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

15. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z ustanovenia § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými účastníkmi   konania   postupovali   tak,   aby   ochrana   ich   práv   bola   rýchla   a   účinná,   ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

16.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú:

1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,

2. správanie účastníka súdneho konania a

3. postup samotného súdu.

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľku (napr.   I.   ÚS   19/00,   I. ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa rovnakých   kritérií   postupoval aj v danom prípade.

16.1 Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   vymoženie zameškaného výživného, bežného výživného, ako i trov konania a trov exekúcie. Ústavný súd pri hodnotení okolností tohto prípadu a predovšetkým pri posudzovaní dĺžky konania zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva (napr. H. v. United Kingdom z 8. 7. 1987) prihliadol aj na povahu konania dotýkajúceho sa ochrany záujmov maloletého dieťaťa a jeho osobného statusu, ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu s osobitnou starostlivosťou (m.   m.   II. ÚS 33/99,   I. ÚS 53/02).   Povaha   tohto   konania   preto   podmieňovala   prísnejšie hodnotenie jeho priebehu ústavným súdom z toho hľadiska, či v ňom došlo nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou k zbytočným prieťahom.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, posúdením namietaného konania podľa prvého kritéria   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   preskúmavané   konanie   nie   je   po   právnej ani skutkovej stránke zložité -   jeho predmetom je vymoženie zameškaného výživného, bežného   výživného,   ako   i trov   konania   a trov   exekúcie,   teda ide   o vec   patriacu do štandardnej   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   v rámci   exekučného   konania. Rovnako ide o druh konania, ktorého metodika postupu je upravená tak v hmotnoprávnych predpisoch, ako aj v procesných predpisoch a v prípade ktorého súdy disponujú dostatkom stabilizovanej a rozsiahlej judikatúry.

Napokon ani samotná predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení na sťažnosť na prieťahy v konaní nenamietala zložitosť okresným súdom posudzovanej veci. Doterajšia dĺžka namietaného konania nebola teda závislá od právnej či faktickej zložitosti veci.

16.2 V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd rovnako nezistil žiadne okolnosti, ktoré by   signalizovali   nedostatočnú   aktivitu   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania.   Napokon ani samotný   okresný   súd   nenamietal   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   mali   byť   zohľadnené na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

16.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06,   III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel k   záveru,   že   závažným   nedostatkom,   ktorý   narušil   plynulosť   konania   okresného   súdu, bolo obdobie   nečinnosti   (od   júna   2010   do   septembra   2015,   t.   j.   časové   obdobie   vyše 5 rokov), v ktorom okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila akákoľvek zákonná prekážka.

Pasivitou   okresného   súdu   bolo   poznačené   obdobie   od   21.   júna   2010,   keď   boli okresnému   súdu   doručené   námietky   povinného   proti   predbežným   trovám   exekúcie, do 21. septembra   2015,   keď   okresný   súd   vyzval   súdneho   exekútora   na   predloženie exekučného spisu sp. zn. EX 1403/2009 (bod 9). Vymedzenému obdobiu kvantitatívne zodpovedá nečinnosť okresného súdu v rozsahu viac ako 5 rokov.

Ústavný súd v kontexte uvedeného konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny   dopad   na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   boli   zbytočné   prieťahy v konaní okresného súdu, ktorých sa dopustil v dôsledku zisteného obdobia nečinnosti.Ústavný   súd   sa   na   tomto   mieste   vyrovnal   aj   s argumentáciou   predostretou v stanovisku okresného súdu [odpoveď predsedníčky okresného súdu vedená pod sp. zn. Spr 2132/15 z 29. septembra 2015 na sťažnosť povinného na prieťahy v konaní (bod 6)], ktorý zbytočné   prieťahy   odôvodnil   dlhodobým   nadmerným   zaťažením   exekučného   oddelenia a dlhodobým   nedostatočným   personálnym   obsadením   okresného   súdu.   Ústavný   súd zdôrazňuje, že doterajšia judikatúra ústavného súdu v tomto smere formulovala stanovisko, podľa   ktorého   otázka   množstva   vecí,   personálne   a organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), argumenty okresného   súdu   súvisiace   s nadmerným   množstvom   vecí   a nedostatočným   personálnym obsadením okresného súdu preto ústavný súd akceptovať nemohol.

Skutočnosť,   že   okresný   súd   mal   personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   vyriešiť a ktoré   následne   viedli   k nadmernému   zaťaženiu   exekučného   oddelenia,   nemôže   byť pripočítaná   na   ťarchu   účastníka   konania   a nemá   povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

17. Na základe uvedeného ústavný súd hodnotí postup okresného súdu v označenom konaní ako taký, ktorý bol poznačený dlhodobou nečinnosťou okresného súdu.

S ohľadom na všetky už uvedené závery a tiež s prihliadnutím na predmet konania nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred okresným súdom považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému   právu   zaručenému   čl.   48   ods.   2   ústavy.   V   napadnutom   konaní   došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci či v dôsledku správania účastníkov konania, ale výlučne v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17   Er   7071/2009   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

20. V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 7071/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

21.   Ústavný   súd   preskúmal   aj   návrh   sťažovateľky   na   vyslovenie   porušenia základného práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a zistil, že Dohovor o právach dieťaťa z 20. novembra 1959 sa stal súčasťou právneho poriadku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky nadobudnutím platnosti v súlade so svojím čl. 49 ods. 2 dňom 6. februára 1991.

22. Podľa čl. 153 ústavy na Slovenskú republiku prechádzajú práva a povinnosti z medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká a Slovenská Federatívna Republika viazaná, a to   v   rozsahu   ustanovenom   ústavným   zákonom   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej Republiky alebo v rozsahu dohodnutom medzi Slovenskou republikou a Českou republikou.

23.   Podľa   čl.   154c   ods.   1   ústavy   medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej   právneho   poriadku   a majú   prednosť   pred   zákonom,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah ústavných práv a slobôd.

24. Článok 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa predstavuje záväzok zmluvnej strany Slovenskej republiky, že zabezpečí dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, berúc ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných   jednotlivcov   právne   za   neho   zodpovedných   a robiac   pre to   všetky   potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

25. Tento medzinárodnoprávny záväzok zmluvnej strany je prenesený vo viacerých právnych predpisoch najmä rodinného a trestného práva.

26. Článok 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa nie je preto priamo aplikovateľný okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Er   7071/2009,   ale   sú   aplikované zákonné úpravy vytvorené na realizácii tohto zmluvného záväzku.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   v tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   nevyhovel (bod 5).

IV.

27. Podľa   čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

28. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

29. Keďže   ústavný súd rozhodol,   že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   3   000   €,   poukazujúc   najmä na dlhotrvajúcu nečinnosť okresného súdu.

30. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

31. Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

32.   Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

33.   Vzhľadom   na   doterajšiu   celkovú   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn.   17   Er   7071/2009,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti   ústavný   súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nepredstavuje realizáciu práva priznaného čl. 46 ods. 3 ústavy, t. j. primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožňovať s odškodným, s náhradou či už za skutočnú škodu, alebo za ušlý zisk.

34. Vzhľadom na to, že ide o maloletú, ústavný súd prikázal okresnému súdu túto sumu zložiť do rúk matky sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   prihliadal na okolnosti   uvedeného   prípadu,   ktoré   mohli   mať   dopad   na   sociálne   postavenie sťažovateľky,   keďže   išlo   o konanie   vo   veci   vymoženia   jej   zmeškaného,   ako   i bežného výživného. Pritom súd zohľadnil i tú skutočnosť, že hoci samotná sťažovateľka prieťahy v konaní svojou činnosťou/nečinnosťou nezapríčinila, počas celých piatich rokov nečinnosti okresného   súdu   nepodala   predsedníčke   okresného   súdu   ani   jednu   sťažnosť   na   prieťahy, a teda   neiniciovala   žiadny   úkon   smerujúci   k uskutočneniu   akýchkoľvek   opatrení proti zbytočným prieťahom v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 7071/2009. Učinil tak až povinný v septembri 2015 (bod 6) sťažnosťou na prieťahy doručenou okresnému súdu 8. septembra 2015, ktorá bola zo strany vedenia okresného súdu vyhodnotená ako dôvodná.

35. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

36.   Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade   trov   konania,   ktoré   sťažovateľke   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním.

37.   Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   odmeny   za   úkon   právnej   služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

38. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) vrátane režijného paušálu (2 x 139,83 € + 2 x 8,39 €).Odmena právnej zástupkyni sťažovateľky za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom bola následne zvýšená o 20 % daň z pridanej hodnoty v rozsahu, v akom to vyúčtovala právna zástupkyňa sťažovateľky, a tak predstavuje celkovú sumu 355,72 €.

39.   Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky JUDr. Ivety Rajtákovej (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

40. Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom   súde   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka   žiadala   priznať   finančné zadosťučinenie   nad ústavným   súdom   priznanú   sumu   uvedenú   v   bode   3   výroku   nálezu. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.

41. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015