znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 419/2014-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   M.,   F.   K.,   D.   K.,   J.   L.,   zastúpených   advokátkou JUDr. Evou Goconovou, Széchenyiho 8, Dunajská Streda, vo veci namietaného porušenia základného   práva   na ochranu   vlastníctva   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co 51/2012 z 25. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M., F. K., D. K. a J. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2013 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), F. K. (ďalej len „sťažovateľ v 2.   rade“),   D.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v 3.   rade“)   a J.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ vo 4. rade“,   spolu   ďalej len   „sťažovatelia“),   vo   veci   namietaného porušenia   základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   8   Co   51/2012 z 25. apríla 2013.

Sťažnosť sťažovateľov bola najprv pridelená na prejednanie a prerokovanie II. senátu ústavného   súdu   sudcovi   spravodajcovi   JUDr.   Jurajovi   Horváthovi,   avšak   z dôvodu   ním vznesenej námietky zaujatosti z dôvodu jeho vzťahu k sťažovateľke v 1. rade, ktorá bola v čase   jeho   advokátskej   praxe   jeho   klientkou,   bol   sudca   ústavného   súdu   JUDr.   Juraj Horváth   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   23/2014   z 15.   januára   2014   z prerokovania a rozhodovania tejto sťažnosti vylúčený a vec bola pridelená do I. senátu ústavného súdu sudcovi spravodajcovi JUDr. Milanovi Ľalíkovi.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   podanou   Okresnému   súdu   Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sa v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 249/08 sťažovatelia domáhali proti žalovanému (Slovenská republika – Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre,   ďalej   len   „žalovaný“)   určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   vedeným v pozemkovoknižnej vložke č... nachádzajúcim sa v katastrálnom území (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov odvodzovali svoje vlastnícke právo   k sporným   nehnuteľnostiam   od   vlastníckeho   práva   svojej   právnej   predchodkyne M. K.,   zomrelej...   (ďalej   len   „právna   predchodkyňa   sťažovateľov“),   sťažovatelia v 1. a 2. rade boli jej deťmi a sťažovatelia v 3. a vo 4. rade boli jej vnúčatami po jej už skôr zomrelej dcére K. K., pozn.), ktorej mali byť sporné nehnuteľnosti skonfiškované podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. o konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech národní obnovy (ďalej len „prezidentský dekrét“), podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len „nariadenie č.   104/1945   Sb.“),   ako   aj   podľa   zákona   č.   148/1947   Sb.   o opatřeních   k provedení československo-maďarské dohody   o výměně obyvatelstva (ďalej len „zákon č. 148/1947 Sb.“), a to aj napriek tomu, že podľa sťažovateľov na túto konfiškáciu nemali byť splnené predpoklady.

Podľa sťažovateľov totiž ich právna predchodkyňa a ani oni nemali štátne občianstvo Maďarskej   republiky   (dôkazom   malo   byť   osvedčenie   o ich   československom   štátnom občianstve   č.   2733/1955   z 9.   marca   1956,   pozn.)   a do   zoznamu   presídlencov   mali   byť uvedení omylom, čoho dôkazom mala byť skutočnosť, že označené osoby boli dodatočne vyškrtnuté zo zoznamu presídlencov, v dôsledku čoho boli maloleté deti, t. j. sťažovatelia v 1. a 2. rade a tiež ich sestra (zomrelá matka sťažovateľov v 3. a vo 4. rade, pozn.) napokon vyňaté   z transportu   (vystúpili   z vlaku,   pozn.)   uskutočneného   27.   mája   1947,   avšak   ich právnej   predchodkyni   sa   z vlaku   nepodarilo   vystúpiť,   takže   podľa   sťažovateľov   bola napokon   „zavlečená“   do   Maďarska,   avšak   po   viacnásobných   žiadostiach   adresovaných „slovenským úradom“ jej bol v roku 1952 umožnený návrat.

Medzičasom   však   malo   byť   výmerom   Osídľovacieho   úradu   pre   Slovensko v Bratislave č. 1949/00 z 20. júla 1949 (ďalej len „konfiškačný výmer“, toto označenie vyplýva   z prvého   rozhodnutia   okresného   súdu,   avšak   v skutočnosti   mal   výmer „č. 1644 0/6/1949/II-M“, pozn.) na základe § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb. rozhodnuté o konfiškácii majetku právnej predchodkyne sťažovateľov a majetku sťažovateľov ako jej detí,   ktoré   mali   majetok   z   titulu   dedenia   po   svojom   otcovi   (manželovi   ich   právnej predchodkyne, pozn.), ktorý (majetok) tak podľa prezidentského dekrétu prešiel na štát. Dôvodom   konfiškácie   mala   byť   skutočnosť,   že   právna   predchodkyňa   mala   byť   spolu so svojimi   troma   deťmi   (t.   j.   so   sťažovateľmi   v 1.   a 2.   rade   a s matkou   sťažovateľov v 3. a vo 4. rade, pozn.) presídlení do Maďarska transportom 27. mája 1947 v rámci dohody o výmene   obyvateľstva   medzi   Československom   a Maďarskom   č.   145/1946   Sb. (ďalej len „dohoda   o výmene   obyvateľstva“).   Následne   výmerom   č.   76/330/6/1953 z 27. februára 1953 (ďalej len „výmer o prídele“) Krajský národný výbor v Nitre rozhodol o prídele   sporných   nehnuteľností   s účinnosťou   od   1.   novembra   1951 „...   v prospech Československého štátu – Ministerstva národnej obrany – s správe Okresného vojenského veliteľstva v Nových Zámkoch“. Dňa 31. decembra 2003 sa medzi Slovenskou republikou – Vyššou   vojenskou   správou   v Bratislave   na   jednej   strane   a Slovenskou   republikou   – Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Nitre ako žalovaným v danom spore na strane druhej uskutočnil bezodplatný prevod správy aj sporných nehnuteľností zmluvou č. 5/2003 – NM podľa § 9 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov.

Podľa   sťažovateľov   v danom   prípade   neboli   splnené   zákonné   predpoklady na konfiškáciu ich majetku, ako aj majetku ich právnej predchodkyne, a to jednak z dôvodu, že ani oni a ani ich právna predchodkyňa neboli maďarskými štátnymi občanmi, a jednak z dôvodu, že nikdy neboli vysťahovaní do Maďarska. Dôkazom o týchto skutočnostiach malo byť osvedčenie č. 2733/1955 z 9. marca 1956, podľa ktorého právna predchodkyňa sťažovateľov, ako aj sťažovatelia v 1. a 2. rade a tiež právna predchodkyňa sťažovateľov v 2.   a vo   4.   rade   boli   občanmi   Československej   republiky;   koncept   Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 3850/50 zo 16. augusta 1950, podľa ktorého právna predchodkyňa a jej manžel „... konfiškovaní neboli...“; list Okresného úradu Nové Zámky   č.   Fin.   93/800/Ev.13/90/Tá-3041   z 19.   marca   1993,   podľa   ktorého „...   podľa dostupnej   ústrednej   evidencie   konfiškovaných   nehnuteľností   na   nehnuteľnosť   v k. ú... v pozemnoknižnej   vložke   č...   nebola   poznačená   konfiškácia.“;   zoznam   presídlencov z Československa   do   Maďarska,   z ktorého   malo   vyplývať,   že   právna   predchodkyňa sťažovateľov   so   svojimi   deťmi   nemala byť presídlená;   zoznam   dodatočne   vyškrtnutých osôb zo zoznamu presídľovaných osôb, v ktorom mala byť uvedená aj právna predchodkyňa sťažovateľov   so   svojimi   deťmi;   preklad   z maďarského   jazyka   vystaveného   maďarským štátnym orgánom z 1. októbra 2009 o tom, že „... v spisoch maďarského presídľovacieho vládneho   komisára   z roku   1946   v dostupných   menoslovoch   slovenských   Maďarov vysídlených z mesta Nové Zámky, nie sú vedené mená vdovy M. K., rodená P. a jej detí... “; list Štátneho okresného archívu v Nových Zámkoch z 22. októbra 1999 a tiež list Štátneho archívu   v Nitre,   pobočky   Nové   Zámky   z 2. septembra 2008,   podľa   ktorých „...   medzi písomnosťami   II.   pozemkovej   reformy   v k. ú...   nie   sú   uložené   doklady   o konfiškácii a prevode   nehnuteľnosti   F.   K.   a manželky   v k.   ú...“;   a napokon   aj   list   Slovenského národného archívu v Bratislave z 22. augusta 2008, podľa ktorého bola nájdená transportná listina „... s poznámkou   o zmene   osôb   v evidencii...   a zoznam   presídlencov   Obce... s poznámkou „slovenského pôvodu“ na rodinu K.“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   podanou   žalobou   spochybnili konfiškačný výmer, na vydanie ktorého neboli podľa nich splnené zákonné predpoklady, pretože   oni   ako   aj   ich   právna   predchodkyňa   boli   československými   štátnymi   občanmi a neboli presídlení ako zradcovia alebo ako nepriatelia štátu do Maďarska, preto je podľa nich konfiškačný výmer nulitným aktom.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   10   C   249/08-138   zo   4.   decembra   2009   žalobu sťažovateľov v celom rozsahu zamietol s odvolaním sa na závery vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 110/94 zo 4. novembra 1994, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 88/92 z 30. júna 1993 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 13 Co 361/93 z 22.   júna   1994   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   o návrhu   sťažovateľky v 1. rade,   ktorým   sa   domáhala   proti   žalovanému   (Slovenskej   republike   –   Armáde Slovenskej republiky) uzavretia dohody o vydaní vecí (sporných nehnuteľností) na základe §   5   ods.   4   zákona   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   mimosúdnych   rehabilitáciách“).   V označenom   rozhodnutí najvyšší   súd   konštatoval,   že   nebolo   vo   vecnej   príslušnosti   všeobecných   súdov,   ktorých rozsudky   zrušil,   skúmať   splnenie   podmienok   konfiškácie,   pretože   o splnení   týchto podmienok   mal   s konečnou   platnosťou   rozhodovať   Osídľovací   úrad   pre   Slovensko podľa § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb., pričom tiež konštatoval, že vyznačenie konfiškácie sporných   nehnuteľností   v pozemkovoknižnej   vložke   č...,   ako   aj   odstránenie   tohto vyznačenia bolo vykonané v súlade s účinnou právnou úpravou (po vrátení veci najvyšším súdom bola žaloba sťažovateľky v 1. rade v danej veci, o ktorej okresný súd po vrátení dovolacím súdom konal pod sp. zn. 7 C 141/94, právoplatne zamietnutá 24. apríla 1995, pozn.). Okresný súd teda poukazujúc na uvedené závery najvyššieho súdu v tejto inej veci zdôraznil, že nie je v jeho právomoci skúmať vecnú správnosť konfiškačného výmeru, a tiež konštatoval,   že   keďže   najvyšší   súd   v označenom   rozhodnutí   proklamoval   aj   zákonnosť prideľovacieho výmeru, žalovaný nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam zákonným   spôsobom,   a teda   žaloba   bola   sťažovateľmi   podaná   bezdôvodne.   Navyše, okresný súd poukázal na to, že keďže reštitučné konanie vedené pod sp. zn. 7 C 141/94 právoplatne   skončilo   24. apríla 1995,   tak   minimálne   od   tej   doby   žalovaný   sporné nehnuteľnosti dobromyseľne a nerušene užíval viac ako 10 rokov až do doby, kedy mu bola doručená   žaloba   sťažovateľov,   takže „... ak   by   mu   teda   nesvedčalo   vlastnícke   právo na základe výmeru o prídele..., tak v takom prípade a pri zistenom skutkovom stave ako dobromyseľný   držiteľ   by...   nadobudol   vlastnícke   právo   k sporným   nehnuteľnostiam vydržaním... “.

Na   základe   odvolania   sťažovateľov,   ktorým   okrem   iného   poukázali   aj   na   to,   že okresný súd neskúmal, či konfiškačný výmer nadobudol právoplatnosť, pretože nebol nikdy doručený ani ich právnej predchodkyni a ani jej deťom, ako aj na podľa nich nesprávny záver okresného súdu o tom, že nulitnosť individuálneho správneho aktu možno vysloviť iba   v prípade   nedostatku   právomoci   na   strane   orgánu,   ktorý   ho   vydal,   krajský   súd rozsudkom   sp.   zn.   8   Co   41/2010   z 15.   júla   2010   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 10 C 249/08 zo 4. decembra 2009 ako vecne správny potvrdil, pričom v odôvodnení poukázal v celom rozsahu na odôvodnenie okresného súdu s výhradou iba voči tej časti odôvodnenia okresného súdu, ktoré pojednávalo o vydržaní vlastníckeho práva žalovaného k sporným nehnuteľnostiam, pričom krajský súd tiež zdôraznil, že preskúmanie zákonnosti konfiškačného   výmeru   nemohlo   byť   predmetom   konania   okresného   súdu,   pretože   toto preskúmanie podlieha osobitnému zákonnému postupu.

Z dôvodu dovolania podaného sťažovateľmi bolo označené rozhodnutie krajského súdu predmetom prieskumu najvyššieho súdu, ktorý svojím uznesením sp. zn. 2 Cdo 2/2011 z 21. decembra 2011 v dovolacom konaní zrušil toto rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie   prisvedčiac   dovolacej   námietke   sťažovateľov,   podľa   ktorej   sa krajský   súd   nevysporiadal   s ich   odvolacími   námietkami   smerujúcimi   proti   rozhodnutiu okresného súdu, ktoré okrem iného (pozri už uvedenú podstatu odvolania, pozn.) spočívali aj   v ich   tvrdeniach,   že   okresný   súd   nezaujal   svoje   stanovisko   k odlišnej   judikatúre v obdobných   veciach,   na   ktorú   mali   sťažovatelia   poukázať už   v konaní   pred   okresným súdom, a tak v dôsledku toho rozhodnutie okresného súdu, ako aj s ním sa stotožňujúce rozhodnutie krajského súdu trpí vadou nedostatočného odôvodnenia.

Po   vrátení   veci   krajský   súd   vo   veci   opätovne   konal   a po   doplnení   dokazovania opätovne   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľov   proti   rozsudku   okresného   súdu   svojím rozsudkom sp. zn. 8 Co 51/2012 z 25. apríla 2013, ktorým z dôvodu čiastočného späťvzatia žalobného návrhu sťažovateľmi (v časti určenia, že podiel na sporných nehnuteľnostiach patrí do dedičstva po právnej predchodkyni sťažovateľov, pozn.) konanie čiastočne zastavil a vo   zvyšnej   časti   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny potvrdil.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovatelia   spochybňujú   rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 8 Co 51/2012 z 25. apríla 2013 a svoju sťažnosť odôvodnili takto:«Ad.1:   Sťažovatelia   zotrvávajú   vo   svojom   presvedčení,   ktoré   podrobne   rozviedli a právne   zargumentovali   a   podložili   aj   poukázaním   na   rozsiahlu   judikatúru,   konkr. na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a tiež Najvyššieho správneho súdu ČR, že totiž Výmer je ničotným správnym aktom,   pretože   osídľovací   úrad   nebol   oprávnený majetok dotknutých osôb skonfiškovať, nakoľko neboli splnené tri podmienky, ktoré zakladali jeho oprávnenie takýto správny akt vydať, a to

- strata československého štátneho občianstva všetkých štyroch Výmerom dotknutých osôb

- príslušnosť všetkých štyroch Výmerom dotknutých osôb k maďarskej národnosti

- vysťahovanie všetkých štyroch Výmerom dotknutých osôb na územie Maďarska v rámci dohody o výmene obyvateľstva

Krajský súd zaujal postoj,   že ak osídľovací úrad mal   právomoc vydávať   výmery o konfiškácii majetku, tak Výmer v žiadnom prípade nemôže byť ničotným správnym aktom a nie je následne v žiadnom prípade možné skúmať vecnú správnosť tohto výmeru. Tento postoj   krajského   súdu   nie   je   správny,   nie   je   v   súlade   so   zákonom   ani   z   rozsiahlou judikatúrou,   na   ktorú   sťažovatelia   poukázali.   Oprávnenie   osídľovacieho   úradu   vydať konfíškačné rozhodnutie bolo totiž presne vymedzené splnením určitých podmienok a tieto podmienky nemožno subsumovať pod pojem „vecná správnosť rozhodnutia“, pretože ide o splnenie   zákonom   stanovených   podmienok,   ktoré   mal   krajský   súd   skúmať   z   úradnej povinnosti.

Krajský súd teda mal skúmať, či išlo o osoby maďarskej národnosti, ktoré stratili čsl. Štátne   občianstvo   podľa   dekrétu   č.   33/1945   Zb.   a   boli   presťahované   na   územie Maďarska v rámci Dohody.

Ak by aj krajský súd mal pochybnosti o národnosti dotknutých osôb a o strate či zachovaní   ich   čsl.   štátneho   občianstva,   bolo   v   konaní   mimo   akýchkoľvek   pochybností preukázané, že ani jedna zo štyroch Výmerom dotknutých osôb nebola na územie Maďarska presťahovaná v rámci Dohody, nakoľko neb. M. K. bola na územie Maďarska protiprávne zavlečená a jej syn - sťažovateľ v 4. rade — bol za ňou až dodatočne na územie Maďarska svojimi príbuznými prepašovaný po tom, ako jeho matke nebol umožnený návrat a syn bol umiestený do sirotinca, kde sa problémové správal.

Krajský súd vážne pochybil, ak vyslovil, že Výmerom dotknuté osoby sa považujú za presťahované   do   Maďarska   v   zmysle   §   2   ods.   3   zákona   č.   148/1947   Zb.,   citované ustanovenie totiž znie: „Osobami přestěhovanými do Maďarska se rozumějí osoby, které byly   podlé   dohody   přestěhovány   nebo   se   podlé   dohody   nebo   ujednání   s ní   souvisících za lakové   považují   s   výjimkou   osob,   na   než   se   vztahují   ustanovení   čl.   VIII,   vety   první dohody",   pričom   zo   žiadneho   ujednania   Dohody   nemožno   vyvodiť,   že   osoba   zavlečená alebo osoba prepašovaná na územie Maďarska alebo osoba, ktorá sa dokonca vôbec ani neocitla na území Maďarska (dve zo štyroch Výmerom dotknutých osôb) sa považuje za osobu   presťahovanú   v   rámci   Dohody.   Krajský   súd   si   zároveň   vo   svojej   argumentácii protirečil, ak raz skonštatoval, že osoby dotknuté Výmerom sa považujú za presťahované podľa   § 2 ods.   3 zákona č.   148/1947 Zb.   a druhýkrát   konštatoval,   že tieto osoby boli zaradené do zoznamu určených na presťahovanie osôb (t. j.- zrejme boli nie „považované“ ale riadne zaradené) a ich dodatočné „vyškrtnutie“ zo zoznamu nemožno považovať za právne významný úkon pre vlastníctvo.

Každopádne sťažovatelia sú presvedčení, že krajský súd bol povinný skúmať splnenie všetkých zákonných podmienok k vydaniu konfíškačného rozhodnutia osídľovacím úradom a pokiaľ by tak učinil a predložené dôkazy by riadne vyhodnotil, nutne by musel dospieť k záveru, že Výmer je ničotným správnym aktom.

Ad 2: Sťažovatelia považujú Výmer za ničotný správny akt, ktorého právoplatnosť a vykonateľnosť nie je potrebné a ani možné skúmať, vzhľadom na vzniklú situáciu je však nutné, aby pripustili „neničotnosť“ Výmeru a poukázali na porušenie svojich práv tým. že im krajský súd nepriznal vlastníctvo na základe individuálneho správneho aktu - Výmeru, ktorý nikdy nebol zákonným spôsobom doručený dotknutým osobám a teda nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Krajský súd uvažoval nesprávne, ak bol toho názoru, že nebol oprávnený skúmať správnosť realizovaného spôsobu doručenia Výmeru vyvesením na úradnej   tabuli   a   nebola   správna   ani   jeho   argumentácia   tým,   že   na   daný   prípad   sa vzťahovalo ustanovenie § 1 ods. 4 dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb., podľa ktorého „O tom, jsou-li splněny podmínky pro konfiskaci podlé tohoto dekrétu, rozhoduje příslušný okresní národní výbor. Rozhodnutí lze doručiti veřejnou vyhláškou, i když nejsou splněný   předpoklady § 33 vládního nařízení ze   dne 13.   ledna 1928,   č.   8 Sb.,   o řízení ve věcech   náležejících   do   působnosti   politických   úřadu   (správním   řízení).“   Zákon č. 148/1947 Zb. totiž v ustanovení § 2 ods. 1 určuje „O tom, jsou-li podlé konfiskačních předpisu splněný podmínky pro konfiskaci (přechod na stát) majetku, na nějž se vztahují ustanovení čl. VII dohody, rozhoduje - pokud se tak již nestalo - s konečnou platností osidlovací úřad“ a ďalej v § 2 ods. 2 určuje „Konfiskačními předpisy se rozumějí předpisy o konfiskaci nepřátelského majetku, vydané po 5. květnu 1945, na Slovensku po 29. srpnu 1944“. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 148/1947 Zb, nemožno vyvodiť, že by sa vyššie citované ustanovenie § 1 ods. 4 dekrétu č. 108/1945 Zb. malo vzťahovať aj na postup voči osobám, ktoré mali byť v rámci Dohody presťahované na územie Maďarska, na tieto osoby sa preto mali vzťahovať len ustanovenia dekrétu definujúce podmienky pre konfiškáciu, a teda   osobám,   o   konfiškácii   majetku   ktorých   rozhodoval   osídľovací   úrad,   malo   byť rozhodnutie o konfiškácii doručené štandardným postupom podľa nar. vl. č.8/1828 Zb., a to konkrétne v súlade s ustanoveniami § 16 ods. 1 a § 33 ods. 1 nar. vl. č. 8/1928 Zb., ktoré určujú:   § 16   ods.   1: „Nemá-li   strana   nezpůsobilá   k   jednaní   zákonného   zástupce   nebo nelze- li   pobyt   strany   zjistiti,   ustanoví   úřad,   jestliže   toho   důležitost   věci   vyžaduje, opatrovníka,   který   jedná   jménem   strany,   dokud   nevystoupí   u   úřadu   strana   sama,   její zástupce nebo zmocněnec. Ustanovení opatrovníka oznámí úřad příslušnému soudu“. § 33 ods. 1: „Osobám, jejichž pobyt pres konané šetření jest neznám, neb osobám, které nejsou úřadu známy, múze bytí doručená, není-li ustanoven zástupce, zmocněnec neb opatrovník, veřejnou vyhláškou na úřední tabuli a doručení platí za vykonané, není-li ve správních předpisech   jinak   ustanoveno,   když   od   vyhlášení   na   úřední   tabuli   příslušného   úřadu uplynulo patnáct dnu, nebyla-li ovšem ve vyhlášce stanovená lhůta delší.“ Trom maloletým deťom   teda   mal   byť   ustanovený   opatrovník   a   rozhodnutie   -   Výmer   malo   byť   doručené tomuto opatrovníkovi. V prípade neb. M. K., ktorá bola nezákonne zavlečená na územie Maďarska, malo byť preukázateľným spôsobom vykonané šetrenie o mieste jej pobytu a až v prípade bezvýslednosti takéhoto šetrenia jej konfiškačné rozhodnutie mohlo byť doručené verejnou vyhláškou, t. j. vyvesením na úradnej tabuli. Pokiaľ krajský súd považoval za doručené, a teda za právoplatné a vykonateľné rozhodnutie - Výmer, ktoré nebolo doručené týmto zákonom určeným postupom, porušil právo sťažovateľov vlastniť majetok, nakoľko im nepriznal   vlastníctvo   k   nemu   na   základe   rozhodnutia,   ktoré   v   skutočnosti   nikdy nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Sťažovatelia túto argumentáciu predniesli na pojednávaní dňa 25. 4. 2013, krajský súd však na ňu neprihliadal, i keď bol povinný tak učiniť aj bez tejto argumentácie - z úradnej povinnosti.»

V súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   a práva   na   spravodlivé súdne konanie sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli:

«... sťažovatelia poukazujú tiež na tú skutočnosť, že krajský súd veľmi neštandardným spôsobom   hodnotil   predložené   dôkazy,   keď   v   zásade   vôbec   neprihliadal   na   dôkazy svedčiace v prospech sťažovateľov, konkr. na to, že:

- neb. M. K. už 17. septembra 1945 bola Správnou komisiou v Nových Zámkoch vydaná osobná legitimácia osvedčujúca jej čsl. štátne občianstvo

- neb. M. K. a jej tri deti boli v dokumentácii súvisiacej s plánovaným presťahovaním označené ako osoby slovenského pôvodu resp. ako Slováci, čo bolo dôvodom toho, že boli aj vyškrtnutí   zo   zoznamu   osôb   určených   na   presťahovanie,   pretože   platilo,   že   osoba slovenského pôvodu resp. slovenskej národnosti resp. Slovák nemohla ani stratiť čsl. štátne občianstvo, ak len nevyvíjala činnosť definovanú v § 1 ods. 3 dekrétu č. 108/1945 Zb. a už vôbec nemohla byť presťahovaná v rámci Dohody na územie Maďarska. Krajský súd nevzal do úvahy, že ak o zaradení do zoznamu osôb určených na presťahovanie nemuselo byť a teda   ani   nebolo   vydané   žiadne   rozhodnutie,   tak   ani   o vyškrtnutí   zo   zoznamu   žiadne rozhodnutie vydané byť nemuselo a preto vyškrtnutiu zo zoznamu mala byť krajským súdom pripísaná presne taká istá vážnosť ako zaradeniu do zoznamu, čo sa však nestalo, pretože krajský   súd   toto   vyškrtnutie   zbagatelizoval   keď   uviedol,   že   ho   „nemožno   považovať za právne významný úkon pre vlastníctvo“.

- Maďarský štátny archív potvrdil tú skutočnosť, že ani jedna z Výmerom dotknutých osôb nie je   vedená   v   zoznamoch osôb   presťahovaných   do   Maďarska v rámci Dohody. Krajský   súd   však   stav   veci   napriek   tomu   vyhodnotil   tak,   že   dotknuté   osoby   boli presťahované   do   Maďarska   v   rámci   Dohody   a   vonkoncom   sa   nezamyslel   nad   tým,   že Dohoda   samotná,   napriek   v   tom   čase   napätým   vzťahom   medzi   Československom a Maďarskom, bola dohodou recipročnou a preto uznanie dotknutých osôb za presťahované slovenskou stranou (resp. krajským súdom) a neuznanie toho istého maďarskou stranou znamená, že týmto osobám bol odňatý majetok v Československu a nebol im pridelený žiadny majetok v Maďarsku, čo je v rozpore s recipročnosťou Dohody a tiež s elementárnou spravodlivosťou.

- osvedčenie o štátnom občianstve osôb dotknutých Výmerom zo dňa 9.3.1956 nie je rozhodnutím o navrátení štátneho občianstva a nič nevypovedá o tom, či vôbec niekedy občianstvo zaniklo

-   ako   vyriekol   krajský   súd,   neb.   M.   K.   nemožno   považovať   za   osobu   slovenskej národnosti,   pretože   „bola   napriek   „reslovakizovaniu“   vypočúvaná   prostredníctvom tlmočníka v konaní 7C/141/1994“ — toto konštatovanie učinené v roku 2013 s účinkami spätne do roku 1947, t. j. do turbulentnej doby krátko po skončení II. svetovej vojny, je výslovne nedôstojné demokratického súdu. Keď už chcel krajský súd toto stanovisko zaujať, mal si aspoň zistiť, či skutočne neb. M. K. nemala slovenských predkov (a bol by zistil, že mala) a mal vziať do úvahy, že „štatút“ Slováka jej v tej dobe mohol byť priznaný aj za stavu, že síce mala slovenských predkov ale zároveň neovládala slovenský jazyk, a to aj vďaka   protifašistickej   činnosti   jej   nebohého   manžela   F.   K.,   ktorý   počas   horthyovského režimu ukrýval Židov a všemožne im pomáhal, čo bolo policajnými zložkami maďarského štátu   zistené,   F.   K.   bol   uväznený   a   vo   väzení   zomrel   na   týfus   -   listina   toto   uväznenie preukazujúca bola krajskému súdu známa.

Popísané   tendenčné   hodnotenie   dôkazov   považujú   sťažovatelia   za   porušenie   ich práva na spravodlivé súdne konanie.»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom rozhodol:

„... že ich právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na   spravodlivý   proces   podľa   46   ods.   l   Ústavy   SR   a   podľa   článku   6   ods.   l   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   rozsudkom Krajského súdu   v   Nitre sp. zn.   8Co/51/20l3   zo   dňa   25.4.2013   porušené   a   aby   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu v Nitre sp. zn. 8Co/51/2013 zo dňa 25.4.2013 a vec vrátil Krajskému súdu v Nitre na nové konanie a zaviazal Krajský súd v Nitre k zaplateniu trov právneho zastúpenia sťažovateľov v tomto konaní vo výške € 536,26 (2 úkony po € 260,32, 2x paušálna náhrada výdavkov po € 7,81).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie základného práva a práva na ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj namietané porušenie ich základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo   dôjsť   v príčinnej   súvislosti   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   51/2012 z 25. apríla 2013, a to tým, že podľa sťažovateľov krajský súd, rovnako ako pred ním ani okresný súd neskúmal, resp. neprihliadol na ich námietky, na základe ktorých konfiškačný výmer,   ktorým   bol   ich   právnej   predchodkyni   a tiež   aj   samotným   sťažovateľom   odňatý majetok, ktorého vrátenia sa domáhali, považujú za „... ničotný správny akt...“. Nulitnosť, resp. ničotnosť tohto správneho aktu je podľa sťažovateľov daná tým, že na konfiškáciu sporných nehnuteľností neboli naplnené všetky zákonné predpoklady, na čo mal krajský súd podľa   sťažovateľov   prihliadať.   Sťažovatelia   totiž   poukazujú   na   to,   že   tak   ich   právna predchodkyňa, ako aj jej deti (t. j. sťažovatelia v 1. a 2. rade, ako aj matka sťažovateľov v 3. a vo 4. rade, pozn.) boli československými štátnymi občanmi, mali slovenskú národnosť, pretože mali aj slovenských predkov, a napokon ich právna predchodkyňa so svojimi tromi deťmi nebola vysťahovaná do Maďarska v rámci realizácie dohody o výmene obyvateľstva, pretože mali byť dodatočne vyčiarknutí zo zoznamu vysťahovalcov.

V   súvislosti   so   sťažovateľmi   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   ústavný   súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi bol alebo nebol   náležite zistený   skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto: «Krajský   súd   v Nitre   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   1   OSP)   prejednal   vec na nariadenom   odvolacom   pojednávaní   a   viazaný   rozsahom   a   dôvodmi   podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) i po doplnení dokazovania (v rozsahu potrebnom pre nové rozhodnutie) a čiastočnom späťvzatí návrhu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 208 OSP čiastočne zrušiť (a konanie v rozsahu pripusteného čiastočného späťvzatia návrhu zastaviť) a v zostávajúcej časti podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznať z dôvodu, že   toto   svoje   právo   si   neuplatnila   a   žiadne   trovy   jej   ani   nevznikli   (z   obsahu   spisu nevyplývajú).

Okrem úvah súdu prvého stupňa ohľadom vydržania vlastníckeho práva odporkyňou a úvah o tom, že M. K., rod. P. a jej deti bolí nesprávne zaradení do zoznamu presídlencov sa   odvolací   súd   stotožňuje   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa obsiahnutými v napadnutom rozhodnutí, na tieto aj ako na svoje pre ich správnosť len poukazuje a opakovať ich preto (§ 219 ods. 2 OSP). Primárne podstatné pre rozhodnutie vo veci   bolo   posúdenie   právneho   úkonu   -   Výmeru   Osídľovacieho   úradu   pre   Slovensko v Bratislave (ďalej len Osídľovací úrad) zo dňa 20.7.1949 č. 1644-0/6/1949/II-M, ktorým Osídľovací   úrad   rozhodol   podľa   ustanovenia   §   2   ods.   1   zák.   č.   148/1947   Zb. (zákon Ústavodárneho Národného zhromaždenia československej republiky o opatreniach k prevedeniu   Československo-maďarskej   dohody   o   výmene   obyvateľstva,   účinný od 20. 8. 1947) s konečnou platnosťou, že sú splnené podmienky pre konfiškáciu majetku vdovy M. K. rod. P. a troch rodinných príslušníkov, osôb maďarskej národnosti a teda že ich   majetok   bol   právoplatne   skonfiškovaný   (prešiel   na   štát)   podľa   dekrétu   prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. (z 25. októbra 1945, účinný od 30.10.1945), a to dňom jeho účinnosti. V prípade uvedeného výmeru nešlo o nulitný právny úkon - ničotný správny akt (paakt) vydaný správnym orgánom nemajúcim na to právomoc, z ktorého žiadne právne následky   nevznikajú,   keď   bola   daná   právomoc   uvedeného   Osídľovacieho   úradu k rozhodovaniu o majetku, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie článku VII. Dohody medzi Československom   a   Maďarskom   o   výmene   obyvateľstva   (z   27.2.1946,   publikovaná   pod č. 145/1946 Zb. s účinnosťou od 15.5.1946 - ďalej len dohoda), keď uvedené rozhodnutie bolo s konečnou platnosťou a deklarovalo splnenie podmienok pre konfiškáciu (prechod na štát)   podľa   konfiškačných   predpisov,   v   danom   prípade   podľa   dekrétu   prezidenta republiky, účinného od 30.10.1945 a publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 108/1945 Zb. Ako   už   uviedol   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   rozhodnutí   vydanom   v konaní   vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 7 C/141/1994, na ktoré správne poukázal súd prvého   stupňa,   nebolo   možné   preskúmavať   vecnú   správnosť   tohto   rozhodnutia,   ktoré rozhodnutie   znamenalo   prechod   vlastníctva   -   konfiškáciu   pre   štát   na základe   zákona, uvedeného   dekrétu   prezidenta   republiky.   Išlo   o   rozhodovanie   o špecifickom   majetku podliehajúcom   konfiškácii   podľa   dekrétu   prezidenta   republiky   č. 108/1945   Zb.,   keď o splnení podmienok pre konfiškáciu podľa tohto dekrétu v zásade rozhodoval príslušný Okresný Národný výbor, pričom i toto rozhodnutie (okrem rozhodnutia ONV) bolo možné doručiť aj verejnou vyhláškou, i keď neboli splnené podmienky § 33 Vládneho nariadenia zo dňa 13. januára 1928 o správnom pokračovaní (tzv. správny poriadok), keď vyhláška Ministra vnútra č. 241/1946 Z. z. o štatúte Osídľovacieho úradu pre Slovensko v § 9 ods. 1 odkazovala na uvedený správny poriadok, ktorý v § 33 ods. 1 poznal doručovanie verejnou vyhláškou na úradnej tabuli (uvedené ustanovenie platilo obdobne) a doručenie tým platilo za vykonané.

Dôsledkom uvedeného rozhodnutia Osídľovacieho úradu bolo to, že všetky osoby riešené týmto rozhodnutím prišli o svoj majetok jeho konfiškáciou štátom podľa uvedeného Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945, keď naviac ustanovenie § 2 ods. 1 veta druhá zákona č. 148/1947 Zb. o opatreniach k prevedeniu československej - maďarskej dohody o výmene obyvateľstva účinného od 20.   8.   1947 považovalo podmienky pre konfiškáciu za splnené bez ďalšieho už tým, že osoba bola do Maďarska presťahovaná, pričom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 tohto zákona sa osobou presťahovanou rozumeli nielen osoby reálne presťahované, ale aj tie, ktoré sa za takéto považujú, ktorými treba považovať aj osoby riešené   rozhodnutím   Osídľovacieho   úradu   a   zaradené   do   zoznamu   osôb   na   výmenu obyvateľstva podľa dohody.

K   poukazu   navrhovateľov   v   odvolaní   o   tom,   že   súd   prvého   stupňa   mal   skúmať existenciu vecnej pôsobnosti k vydaniu rozhodnutia Osídľovacím úradom pre Slovensko v Bratislave s ohľadom na naplnenie zákonných podmienok a že sa nejedná o skúmanie vecnej správnosti jeho rozhodnutia, odvolací súd dodáva to, že v takomto prípade sa jedná stále   o   posudzovanie   vecnej   správnosti   rozhodnutia   z   hľadiska   splnenia   zákonných podmienok konfiškácie a správnosti konania tohto   orgánu,   ktorá súdu v tomto súdnom konaní   neprináležala.   Pri   rešpektovaní   všeobecného   princípu   správnosti   a   zákonnosti správnych rozhodnutí je tieto možné preskúmavať len príslušným zákonným postupom, a i keby sa v tomto konaní javili i vecne nesprávnymi, nemožno na ich účinky a následky neprihliadať. Nešlo o nulitný (ničotný) správny akt vydaný absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom (z ktorého žiadne právne následky nevznikajú) a pri prezumpcii jeho správnosti (platnosti) nebolo možné preto naň neprihliadať (§ 135 ods. 2 OSP), a to bez ohľadu na to, či došlo k plnej realizácii výmeny (obyvateľstva), lebo jeho účinky nastali. Štát   tak   predmetné   nehnuteľnosti   (spoluvlastnícke   podiely   k   nim)   právne   relevantným spôsobom   (nielen   fakticky)   prevzal.   Výmer   zrušený   nebol   a   jeho   účinky   trvajú,   i   keby prípadne dôvody pre jeho vydanie neexistovali.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať tiež na to, že

-   pri   zamietnutí   žaloby   navrhovateľky   v   1.   rade   o   vydanie   nehnuteľností   podľa špeciálnych   reštitučných   predpisov   bola   žalovaná   ochrana   ňou   tvrdeného   vlastníckeho práva cez všeobecné právne predpisy možná,

- neb. M. K., rod. P. i F. K. boli osobami maďarskej národnosti a túto logicky mali aj ich deti M., K. a F. (kúpna zmluva zo dňa 7.8.1942 bola uzatvorená v maďarskom jazyku, kupujúci boli v nej označení ako občania maďarskej republiky a neb. M. K. bola - napriek „reslovakizovaniu“ vypočúvaná prostredníctvom tlmočníka v konaní 7 C /141/1994),

-   podľa   Ústavného   Dekrétu   prezidenta   republiky   z 2.8.1945   (publikovaného   pod č. 33/1945 Sb. a účinného od 10. 8. 1945) účinnosťou tohto dekrétu stratili československí štátni   občania   maďarskej   (a   nemeckej)   národnosti   Československé   štátne   občianstvo, pokiaľ   ho   nestratili   už   nadobudnutím   štátnej   príslušnosti   maďarskej,   keď   ohľadom zachovania im Československého štátneho občianstva rozhodoval Krajský národný výbor na návrh Okresného národného výboru, po preukázaní vernosti Československej republike a schválení   osvedčenia   o národnej   spoľahlivosti   (v   konaní   na   základe   žiadosti,   ktorého existenciu konania na odvrátenie straty občianstva navrhovatelia nepreukázali),

- minimálne navrhovateľ v 4. rade bol spolu so svojou neb. matkou do Maďarska v rámci   dohody   (po   nej)   o   výmene   obyvateľstva   reálne   presťahovaný   (potvrdenie o transporte dňa 27. 5. 1947 a Reemigrantská legitimácia z 27. 9. 1952),

-   v   čase   vydania   rozhodnutia   Osídľovacieho   úradu   sa   pri   vykonávaní   zápisov (s konštitutívnymi   účinkami)   v   pozemkovej   knihe   pôvodní   vlastníci   o   zápise   konfiškácie (zákon č. 90/1947 Zb., neupovedomovali a táto konfiškácia bola už v pozemkovej knihe (u celého PKV telesa) poznačená na základe skorších zápisov registrového súdu, ktoré spisy o tom sa však v archívoch nezachovali (nenašli), čo však existenciu konfiškácie nevyvracia,

- neb. M. K. a všetky jej deti boli nesporne (i podľa navrhovateľov) zahrnuté medzi osoby   pre   výmenu   obyvateľstva   podľa   dohody,   teda   určené   k   presťahovaniu,   čím   bola založená (daná) právomoc Osídľovacieho úradu pre konanie (a rozhodnutie),   keď inak „vyškrtnutie“   zo   zoznamu   osôb   (naviac   dodatočne)   nemožno   považovať   za   právne významný úkon pre vlastníctvo (proti účinkom zákona a vydaným rozhodnutiam),

- z rozhodnutia (Výmeru) zabezpečeného odvolacím súdom vyplýva jeho vyvesenie (na úradnej tabuli) dňa 17. 2. 1950 a sňatie 3. 3. 1950, pričom správnosť tohto spôsobu doručenia rozhodnutia súd (mimo rámec správneho súdnictva) preskúmavať nemohol, teda podmienky nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti boli splnené,

- neb. M. K. sa po návrate z Maďarska Československé štátne občianstvo navrátilo - osvedčilo   rozhodnutím   z   9.   3.   1956,   zahŕňajúcim   i   mal.   deti,   pričom   tomuto   malo predchádzať i vzdanie sa majetkových nárokov voči odporkyni, a že

- spochybnenie „vecnej nepríslušnosti“ Osíďľovacieho úradu k vydaniu predmetného Výmeru pre nenaplnenie zákonných podmienok rozhodovania (pre jeho rozhodovanie) je (stále)   námietkou   vecnej   nesprávnosti   rozhodnutia   (z   týchto   dôvodov),   ktorú   vecnú nesprávnosť môže posudzovať len odvolací orgán (u Osídľovacieho úradu rozhodujúceho s konečnou platnosťou však nie) alebo súd v rámci správneho súdnictva.

Vychádzajúc zo zhora uvedeného a z toho,   že všetky ostatné odvolacie námietky (dôvody) sú pre rozhodnutie vo veci nepodstatné (a nie je preto nevyhnutné sa s nimi osobitne zaoberať) mal potom odvolací súd za to, že predmetným Výmerom Osídľovacieho úradu bolo s konečnou platnosťou   rozhodnuté   o   konfiškácii   predmetných nehnuteľností na štát   (a   konfiškácia   nastala),   v   dôsledku   čoho   sa   už   potom   (zhodne   ako   súd   prvého stupňa) nezaoberal s tým, ako odporkyňa ďalej s predmetnými nehnuteľnosťami nakladala, v akom stave (dostavanosti) bola domová nehnuteľnosť v čase prechodu do vlastníctva odporkyne (k akým jej zmenám došlo neskôr) a či je prípadne potrebné zidentifikovanie pozemkových nehnuteľností.»

Východiskovou premisou napádaného rozhodnutia krajského súdu, na základe ktorej verifikoval zamietnutie žaloby sťažovateľov o navrátenie im a ich právnej predchodkyni skonfiškovaného majetku, je konštatovanie, že v tomto type konania nie je v právomoci krajského   súdu   skúmať   vecnú   správnosť   konfiškačného   výmeru,   t.   j.   nie   je   v jeho právomoci   skúmať,   či   na   vydanie   tohto   výmeru   boli   alebo   neboli   splnené   zákonné predpoklady konfiškácie, tak ako sa toho domáhajú sťažovatelia.

V uvedenej súvislosti ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že v zmysle teórie práva sa za nulitný (ničotný) správny akt (paakt) považuje správny akt vydaný absolútne vecne   nepríslušným   správnym   orgánom,   z ktorého   v tomto   dôsledku   nevznikajú   a ani nemôžu vznikať žiadne právne účinky, t. j. hľadí sa na neho, ako keby neexistoval.V danom prípade sa sťažovatelia domáhali určenia ich vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam,   ktoré   boli   skonfiškované   im   a   ich   právnej   predchodkyni   určovacou žalobou podanou podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého sa na základe takejto žaloby rozhoduje „... o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem“. V tomto type konania ani podľa názoru ústavného súdu nebolo v kompetencii či už konajúceho okresného súdu alebo krajského súdu   preskúmavať   zákonnosť   rozhodnutia   vydaného   správnym   orgánom   –   osídľovacím úradom   (pozri   ďalej,   pozn.).   Krajský   súd   mohol   konfiškačný   výmer   preskúmavať   len z hľadiska existencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie v súlade s v tej dobe účinnými právnymi predpismi, nie však jeho zákonnosť, pretože v danom prípade nešlo o žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   správneho   rozhodnutia   (nešlo   o správne súdnictvo, pozn.).

Podľa prvej vety čl. V dohody o výmene obyvateľstva (účinnej od 15. mája 1946) „V počte   rovnajúcom   sa   počtu   osôb   slovenskej   a   českej   národnosti,   presťahovaných z územia Maďarska na územie Československa, budú presťahované na územie Maďarska osoby maďarskej národnosti, ktoré majú stále bydlisko na území Československa a stratili podľa   dekrétu   prezidenta   Československej   republiky   zo   dňa   2.   augusta   1945   o   úprave československého štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti (č. 33/1945 Sb.) československé štátne občianstvo.“.

Podľa   prvej   vety   čl.   VII   dohody   o výmene   obyvateľstva „Vlastnícke   právo presťahovaných   osôb   k   im   prináležajúcim   nehnuteľnostiam   prechádza   na   štát   ich doterajšieho bydliska.“.

Podľa prvých dvoch viet § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb. (zákon na vykonanie dohody o výmene obyvateľstva, účinný od 20. augusta 1947, pozn.) „O tom, jsou-li podle konfiskačních předpisů splněny podmínky pro konfiskaci (přechod na stát) majetku, na nějž se vztahují ustanovení čl. VII dohody, rozhoduje, - pokud se tak již nestalo -, s konečnou platností osidlovací úřad, a to, jde-li o majetek zemědělský, v dohodě s pověřenectvem zemědělství a pozemkové reformy. Tyto podmínky se považují za splněné, byla-li osoba, které tento majetek náležel, přestěhována do Maďarska (odstavec 3)…“.

Podľa   §   2   ods.   2   zákona   č.   148/1947   Sb. „Konfiskačními   předpisy   se   rozumějí předpisy   o   konfiskaci   nepřátelského   majetku,   vydané   po   5.   květnu   1945,   na   Slovensku po 29. srpnu 1944.“

Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 148/1947 Sb. „Osobami přestěhovanými do Maďarska se rozumějí osoby, které byly podle dohody přestěhovány nebo se podle dohody nebo ujednání s ní souvisících za takové považují, s výjimkou osob, na něž se vztahují ustanovení čl. VIII, věty první dohody.“.

Z citovaného § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb. vyplýva, že o splnení podmienok na konfiškáciu   majetku   patriaceho   osobám   vysídleným   z   Československa   na   základe dohody o výmene obyvateľstva do Maďarska alebo, ktoré sa za také považovali (citovaný § 2   ods.   3   zákona   č.   148/1947   Sb.),   mal   oprávnenie   rozhodovať „...   s konečnou platnosťou... „ osídľovací úrad, tak ako tomu bolo aj v prípade sťažovateľov a ich právnej predchodkyne.   Keďže   konfiškačný   výmer   vydal   v   danom   prípade   správny   orgán   na   to oprávnený, (t. j. osídľovací úrad), a to na podklade v tom čase účinných konfiškačných predpisov, nemožno na konfiškačný výmer nahliadať ako na nulitný správny akt (paakt) a nebrať naň zreteľ, tak ako to vnímajú sťažovatelia.

Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na vylúčenú, resp. neprípustnú právomoc krajského   súdu   skúmať   v   konaní   o určovacej   žalobe   zákonnosť,   resp.   vecnú   správnosť rozhodnutia   vydaného   správnym   orgánom   (čo   je   úloha   správneho   súdnictva,   pozn.), nemožno závery krajského súdu vyjadrené v napádanom rozsudku považovať za svojvoľné, arbitrárne či ústavne neudržateľné.

Z citovaných   ustanovení   tiež   vyplýva,   že   v danom   prípade,   t.   j.   v prípade   osôb presídlených z Československa do Maďarska na základe dohody o výmene obyvateľstva, došlo   ku   konfiškácii   ich   majetku   ex   lege   a to   na   základe   prezidentského   dekrétu (č. 108/1945 Sb.), avšak nevyhnutným predpokladom tejto konfiškácie bolo, aby príslušný správny orgán (osídľovací úrad) najprv s konečnou platnosťou rozhodol (t. j. bez možnosti podania   opravného   prostriedku   dotknutou   osobou,   pozn.)   o splnení   podmienok   na   túto konfiškáciu. V prípade vysídlenia osôb na základe dohody o výmene obyvateľstva, podľa § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb. „Tyto podmínky se považují za splněné, byla-li osoba, které   tento   majetek   náležel,   přestěhována   do   Maďarska   (odstavec   3)...“, alebo podľa odseku 3 tohto zákonného ustanovenia ju v zmysle dohody o výmene obyvateľstva za takú bolo možné považovať (t. j. bola zaradená do zoznamu osôb určených na presídlenie, aj keď fakticky ešte nebola presťahovaná, pozn.). Inými slovami, rozhodnutie osídľovacieho úradu o splnení   podmienky   vysťahovania   z územia   Československa   podľa   dohody   o výmene obyvateľstva bolo nevyhnutným predpokladom (condictio sine qua non) konfiškácie majetku vysídlených   osôb,   t.   j.   k   prechodu   ich   majetku   na   štát   (ex   lege)   podľa   prezidentského dekrétu.

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   dotknutým   konfiškačným   výmerom č. 1644 0/6/1949/II-M z 20. júla 1949, ktorý mal v skutočnosti iba označenie „Výmer“, nebolo rozhodnuté o konfiškácii majetku dotknutých osôb ako takej, pretože konfiškácia nastávala ex lege, ale osídľovací úrad ním rozhodol iba o splnení podmienok na konfiškáciu podľa § 2 ods. 1 zákona č. 148/1947 Sb., a to s konečnou platnosťou. Inými slovami, osídľovací úrad s konečnou platnosťou posúdil, či právna predchodkyňa sťažovateľov, ako aj jej deti (t. j. sťažovatelia v 1. a 2. rade a tiež matka sťažovateľov v 3. a vo 4. rade, pozn.) boli vysťahovaní do Maďarska na základe dohody o výmene obyvateľstva alebo či ich za také   osoby   vzhľadom   na okolnosti   bolo   možné   považovať.   Nepripustenie   opravného prostriedku   proti   rozhodnutiu   osídľovacieho   úradu   bolo   zrejme   vyvrcholením   dôvodov uzavretia bilaterálnej dohody o výmene obyvateľstva, ktorá bola historickým dôsledkom povojnového   obdobia,   kedy   bola   konfiškácia   majetku   sudetských   Nemcov   a   Maďarov zdôvodňovaná   ako   dôsledok   ich   kolektívnej   zodpovednosti   za   neverný   postoj   voči československému štátu (na rozdiel od konfiškácií „nepriateľského majetku“, ktoré mali zákonný podklad v prezidentskom dekréte č. 108/1945 Sb., ktorý pripúšťal vyvrátiteľnosť domnienky   zodpovednosti   nepriateľských   osôb   pôsobiacej   ex   lege,   t.   j.   v   zmysle prezidentského dekrétu bolo rozhodnutie správneho orgánu – okresného národného výboru, o splnení podmienok konfiškácie podľa prezidentského dekrétu napadnuteľné odvolaním, pozn.).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že rozhodnutie osídľovacieho úradu nebolo ich právnej predchodkyni riadne doručené, a preto nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, ústavný súd   sa   v tomto   smere   stotožňuje   so   závermi   krajského   súdu,   že   na   doručenie   tohto rozhodnutia postačovalo doručenie verejnou vyhláškou. Doručovanie rozhodnutí o splnení podmienok konfiškácie bolo v rozhodnej dobe (t. j. v dobe vydania konfiškačného výmeru v danej veci, pozn.) upravené v § 1 ods. 3 prezidentského dekrétu, ktorý pripúšťal doručenie tohto rozhodnutia aj verejnou vyhláškou aj napriek tomu, že nešlo o osoby, ktorých pobyt nebol   neznámy,   pričom   navyše   ani   smernica   ministra   vnútra   č.   401/1946   Ú.   I. zo 7. februára 1946, ktorou bol upravený spôsob rozhodovania o konfiškácii majetku podľa prezidentského   dekrétu,   nepodmieňovala   účinky   doručovania   týchto   rozhodnutí na doručovanie podľa predpisov o správnom konaní, ale také doručovanie v prípade osôb, ktorých pobyt bol známy, iba umožňovala popri doručovaní verejnou vyhláškou, keď v čl. 4 bolo uvedené: „Rozhodnutí budiž doručováno zásadně veřejnou vyhláškou. Tento způsob buď použit také pro vyhlášení rozhodnutí o majetku, jehož vlastník není již znám. Pouze osobám   jiné   národnosti   než   německé   nebo   maďarské,   je-li   jejich   pobyt   znám,   jest rozhodnutí doručiti kromě doručení vyhláškou také podle platných předpisů o správním řízení.“

Uvedené závery sú udržateľné aj z toho dôvodu, že ak ustanovenia prezidentského dekrétu   umožňovali   doručovať   verejnou   vyhláškou   rozhodnutia   okresných   národných výborov o splnení podmienok konfiškácie podľa prezidentského dekrétu, proti ktorým bol navyše prípustný opravný prostriedok, o to viac je tento spôsob doručovania v okolnostiach veci   pochopiteľný   pri   rozhodnutiach   osídľovacieho   úradu,   proti   rozhodnutiam   ktorého opravný prostriedok prípustný nebol.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   k   zániku   vlastníckeho   práva sťažovateľky v 1. rade a jej detí k sporným nehnuteľnostiam a k jeho prechodu na štát došlo na základe a v medziach v rozhodnom čase účinných zákonov, pričom osídľovací úrad ako správny orgán   rozhodol o splnení   podmienok   konfiškácie v medziach   svojej   právomoci s konečnou   platnosťou.   Uvedené   rozhodnutie   bolo   doručené   verejnou   vyhláškou,   čo postačovalo na nadobudnutie právoplatnosti, takže v danom prípade nemôže byť spor o tom, že dotknutý konfiškačný výmer nie je paaktom. Súčasne je potrebné konštatovať, že v konaní   o   určovacej   žalobe   nie   je   prípustné   preskúmavať   hmotnoprávne   podmienky konštitutívneho   rozhodnutia   správneho   orgánu   alebo   konanie,   ktoré   tomuto   konaniu predchádzalo,   pretože   by   išlo   o   neoprávnený   zásah   do   právomoci   správnych   orgánov a správnych súdov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   ústavnej   udržateľnosti sťažnosťou   napádaného   rozsudku   krajského   súdu   z   hľadiska   sťažovateľmi   namietaného porušenia práv, takže závery krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné či ústavne neudržateľné.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Uvedené   závery   boli   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovatelia domáhali ich priznania, už nerozhodoval.

Okrem toho ústavný súd poznamenáva, že aj napriek už uvedenému sa krajský súd v závere napádaného rozsudku predsa len vyjadril aj k splneniu podmienok na konfiškáciu majetku právnej predchodkyne sťažovateľov a jej detí, keď sa vyjadril k otázke štátneho občianstva, ako aj k otázke vysídlenia označených osôb z Československa.

V tejto súvislosti ústavný súd nad rámec vecného posúdenia sťažnosti v súvislosti s podmienkami konfiškácie majetku osôb vysídlených z Československa na základe dohody o výmene obyvateľstva, ktoré boli stanovené jednak v samotnej dohode o výmene obyvateľstva v spojení so zákonom č. 148/1947 Sb., iba vo všeobecnej rovine podotýka, že hlavným predpokladom konfiškácie majetku týchto osôb bolo buď ich faktické (reálne) vysťahovanie, alebo ich plánované vysťahovanie, t. j. aj keď neboli fakticky vysťahované, bolo možné ich za také osoby považovať, pretože sa počítalo s ich vysťahovaním, keďže boli zaradené do zoznamu vysídľovaných osôb, do ktorého boli priamo (bez potreby osobitného rozhodnutia) na základe dojednaní v čl. V dohody o výmene obyvateľstva zaradené osoby, ktoré boli osobami maďarskej národnosti so stálym bydliskom na území Československa a súčasne ako   osoby   nemeckej   a   maďarskej   národnosti   stratili   na   základe   ústavného   dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. z 2. augusta 1945 (ďalej len „prezidentský dekrét o úprave   štátneho   občianstva“)   ex   lege   (prezidentský   dekrét   mal   silu   zákona,   navyše označený   prezidentský   dekrét   mal   silu   ústavného   zákona,   pozn.)   československé   štátne občianstvo.

Podľa   §   1   ods.   2   prezidentského   dekrétu   o úprave   štátneho   občianstva „... českoslovenští   státní   občané   národnosti   německé   nebo   maďarské   pozbývají československého státního občanství dnem, kdy tento dekret nabývá účinnosti“.

Z uvedeného   vyplýva,   že   vysídľovanie   osôb   z Československa   na   základe   dohody o výmene   obyvateľstva   a následná   konfiškácia   ich   majetku   neboli   primárne   viazané na štátne   občianstvo,   ale   na   národnosť,   pretože   aj   automatická   plošná   strata československého štátneho občianstva podľa citového ustanovenia prezidentského dekrétu o úprave štátneho občianstva bola primárne závislá od národnosti osoby.

V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že otázka národnosti (na rozdiel od štátneho občianstva) je vždy subjektívna, preto na jej posúdenie je napokon dôležitý samotný jej vonkajší prejav (napr. jazyk, hlásenie sa k určitým národnostným skupinám a pod.).

Podľa § 1 ods. 3 prezidentského dekrétu o úprave štátneho občianstva „Tento dekret se   nevztahuje   na   Němce   a   Maďary,   kteří   se   v   době   zvýšeného   ohrožení   republiky (§ 18 dekretu   prezidenta   republiky   ze   dne   19.   června   1945,   č.   16   Sb.,   o   potrestání nacistických   zločinců,   zrádců   a   jejich   pomahačů   a   o   mimořádných   lidových   soudech) přihlásili v úředním hlášení za Čechy nebo Slováky.“.

Podľa § 2 ods. 1 prezidentského dekrétu o úprave štátneho občianstva „Osobám, spadajícím pod ustanovení § 1, které prokáží, že zůstaly věrny Československé republice, nikdy se neprovinily proti národům českému a slovenskému a buď se činně zúčastnily boje za její osvobození, nebo trpěly pod nacistickým nebo fašistickým terorem, zachovává se československé státní občanství.“.

Podľa   §   2   ods.   2   prezidentského   dekrétu   o úprave   štátneho   občianstva „Žádost o zjištění,   že   československé   státní   občanství   zachovává,   lze   podati   do   šesti   měsíců od počátku   účinnosti   tohoto   dekretu   u   místně   příslušného   okresního   národního   výboru (okresní   správní   komise),   anebo   bydlí-li   žadatel   v   cizině,   u   zastupitelského   úřadu. Rozhoduje o ní krajský národní výbor na návrh okresního národního výboru. Tyto osoby jest až do vyřízení žádosti považovati za československé státní občany, vydal-li jim okresní národní výbor (okresní správní komise) nebo zastupitelský úřad osvědčení o okolnostech, uvedených v předchozím odstavci.“.

Z citovaného   vyplýva,   že   strata   československého   štátneho   občianstva   osôb maďarskej a nemeckej národnosti na základe prezidentského dekrétu o úprave štátneho občianstva bola síce automatická a plošná, avšak nie nezvratná, pretože ak dotknutá osoba preukázala   skutočnosti   uvedené   v citovaných   ustanoveniach,   československé   štátne občianstvo jej bolo zachované (bolo nevyhnutné preukázať túto skutočnosť rozhodnutím príslušného správneho orgánu, pozn.) aj napriek tomu, že išlo o osobu nemeckej alebo maďarskej   národnosti,   v opačnom   prípade   bola   strata   československého   štátneho občianstva na národnostnom princípe dôvodom vysídlenia takejto osoby na základe dohody o výmene   obyvateľstva   (t.   j.   ak   dotknutá   osoba   nedisponovala   rozhodnutím   príslušného správneho orgánu   podľa   citovaných   ustanovení,   nebolo možné ani   napr.   jej dodatočné vyčiarknutie zo zoznamu presídlencov, resp. nebolo to možné z iného dôvodu, pozn.).

V uvedených   súvislostiach   sa   žiada   podotknúť,   že   akékoľvek   úvahy   o správnosti, resp.   nesprávnosti   uvedených   ustanovení   nie   sú   namieste,   pretože   dekréty   prezidenta Beneša vydávané v čase neslobody sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Prijatie ústavy z 1. septembra 1992 neznamenalo okamžitý vznik právneho poriadku, ktorý by vo všetkých smeroch a oblastiach po novom reguloval vzťahy v Slovenskej republike, ale ústavodárca sa priklonil k princípu recepcie (prevzatiu) dovtedajšieho právneho poriadku, pričom prechodné a záverečné ustanovenie ústavy v čl. 152 ods. 1 ustanovuje, že ústavné zákony,   zákony   a   ostatné   všeobecne   záväzné   právne   predpisy   zostávajú   v Slovenskej republike   v   platnosti,   ak   neodporujú   ústave.   Keďže   orgánom   oprávneným   rozhodovať v týchto veciach je ústavný súd, ktorý dosiaľ nevyslovil nesúlad dekrétov prezidenta Beneša s ústavou, tieto sú súčasťou nášho právneho poriadku.

Obdobne   ani   Ústavný   súd   Českej   republiky,   ktorý   zaujal   odmietavé   stanovisko k zrušeniu Benešových dekrétov a ktorého rozhodnutia síce nemajú žiadne právne účinky v Slovenskej   republike,   avšak   z   dôvodu   kontinuity   právneho   poriadku   Českej   republiky a Slovenskej republiky ( keďže právne vzťahy vznikajúce a zanikajúce na základe dekrétov prezidenta   Beneša   tvorili   súčasť   ich   právneho   poriadku)   nie   sú   v tomto   smere   celkom zanedbateľné   a možno   na   nich   poukázať,   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   PL.   ÚS   14/94 z 8. marca   1995   uviedol: „Dekret   prezidenta   republiky   č.   108/1945   Sb.,   o   konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech národní obnovy, byl v době svého vydání nejen legálním, ale také legitimním aktem. Vzhledem k tomu, že tento normativní akt již splnil svůj účel a po dobu   více   než   čtyř   desetiletí   již   nezakládá   právní   vztahy   a   nemá   tedy   již   nadále konstitutivní   charakter,   nelze   dnes   za   uvedené   situace   zkoumat   jeho   rozpor   s ústavním zákonem nebo mezinárodní smlouvou podle čl. 10 Ústavy (čl. 87 odst. 1 písm. a) Ústavy ČR),   neboť   takový   postup   by   postrádal   jakoukoli   právní   funkci.   Opačný   postup   by zpochybnil   princip   právní   jistoty,   jenž   je   jednou   ze   základních   náležitostí   současných demokratických právních systémů…

…   to,   co   přichází   z   minulosti,   musí   sice   i   tváří   v   tvář   přítomnosti   v   principu hodnotově   obstát,   toto   hodnocení   minulého   nemůže   však   být   soudem   přítomnosti   nad minulostí. Jinými slovy, řád minulosti nemůže být postaven před soud řádu přítomnosti, jenž je   již   poučen   dalšími   zkušenostmi,   z   těchto   zkušeností   čerpá   a   na   mnohé   jevy   pohlíží a hodnotí je s časovým odstupem. Z tohoto zorného úhlu a v kontextu všech souvislostí a událostí v době nacistické okupace a v období na ni úzce navazujícím, třeba hodnotit i sám   dekret   ze   dne   25.10.1945   č.   108/1945   Sb.,   o   konfiskaci   nepřátelského   majetku a Fondech   národní   obnovy,   jehož   vydání   nebylo   ničím   jiným   než   opatřením,   v   této historické situaci a na bázi tehdy platného právního řádu, reagujícím na předchozí likvidaci státní svrchovanosti, samostatnosti, celistvosti a demokraticko-republikánské státní formy Československé republiky, likvidaci principů demokratického, právního státu, zahrnutých v Ústavní listině Československé republiky z roku 1920, a to nacistickým režimem, jenž se svou ideologií světovlády panské rasy a na tuto ideologii navazujícím terorem pustošícím miliony lidských životů.“

V súvislosti s posúdením otázky, či rozpor prezidentského dekrétu č. 108/1945 Sb. s právnymi zásadami „civilizovanej Európy“ nemožno vidieť v prezumpcii zodpovednosti osôb nemeckej a maďarskej národnosti, zatiaľ čo u osôb iných národností bolo dôkazné bremeno   naopak   na   strane   orgánu   rozhodujúceho   o   tom,   či   boli   alebo   neboli   splnené podmienky na konfiškáciu ich majetku, Ústavný súd Českej republiky uviedol: «Již v úvodu zde třeba položit důraz na to, že ani u osob německé národnosti zde nejde o presumpci „viny“,   ale   presumpci   „odpovědnosti“.   Kategorie   “odpovědnosti“   směřuje   totiž   zcela zjevně za hranice „viny“ a v tomto směru má tedy mnohem širší, hodnotový, sociální, historický, a také právní rozměr. …

To, že dekret č. 108/1945 Sb., o konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech národní obnovy, vychází z presumpce odpovědnosti osob německé národnosti, nemá tedy, vzhledem k uvedeným skutečnostem, diskriminační povahu, nepředstavuje nějakou nacionální pomstu, ale je pouhou adekvátní reakcí na agresi nacistického Německa, reakcí, jež si kladla za cíl politicky i ekonomicky alespoň zmírnit následky okupace, předejít možným novým nástupům totalitarismu   a   posílit   společenské   a   mravní   vědomí   dotvrzením   toho,   že   s   porušením jakékoliv odpovědnosti má být vždy spojena sankce. …

Nešlo   tedy   o   svévolné   zbavení   majetku,   jehož   nepřípustnost   byla   stanovena   až v článku 17 Všeobecné deklarace lidských práv.»

Obdobne aj Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti odmieta vstupovať do už „mŕtvych“ zákonov a vzťahov, najmä s ohľadom na historickú dobu ich vzniku, pretože ochranu ľudských práv a základných slobôd nemožno uplatniť na čas pred ich zakotvením v pozitívnom práve. Na dávno minulé konania totiž nemožno aplikovať   dnešné   chápanie   ľudských   práv.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v prípade Bergauer v. Česká republika (č. 17120/04 z 13. decembra 2005) okrem iné uviedol, že Česká republika nemá žiadny záväzok navrátiť majetok, ktorý bol vyvlastnený v období pred ratifikáciou dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014