znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 419/08-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. Č., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   a práva   na   spravodlivé   prejednanie   veci   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd a podľa čl. 7 prvej vety Všeobecnej deklarácie   ľudských   práv   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Obdo V 45/2006 zo 17. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. Č. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2008 doručená sťažnosť Ing. L. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 7 prvej vety Všeobecnej deklarácie ľudských práv rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1   Obdo   V 45/2006   zo 17. decembra 2007. Ústavný súd   výzvou   zo   7.   augusta   2008 vyzval   sťažovateľa odstrániť nedostatky v sťažnosti tak, aby doložil právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu, a upozornil ho, že inak sťažnosť odmietne. Dňa 21. augusta 2008 bolo ústavnému súdu doručené predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu.

Skutkovým   základom   sťažnosti   je   to,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   podal prvostupňovému   (krajskému)   súdu   žalobu   z dôvodu   vyslovenia   neplatnosti   uznesenia členskej   schôdze   B.,   ktorý   žalobe   vyhovel.   Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol. Prvostupňový súd rozhodoval o platnosti uznesenia členskej schôdze B. na základe nastolenej otázky, či členská schôdza bola platne zvolaná, alebo   nie,   a   dospel   k záveru,   že   členská   schôdza   platne   zvolaná   nebola.   Odvolací   súd (najvyšší súd) však dospel k inému záveru, a to z dôvodu, že nemožno rozhodovať podľa § 242 Obchodného zákonníka, ak sa nesplnia podmienky v ňom uvedené, a preto vyniesol právny názor na základe predložených dôkazov, že podmienky podľa § 242 Obchodného zákonníka splnené neboli, a teda nie je možné rozhodnúť o neplatnosti uznesenia členskej schôdze B. Dovolací súd (najvyšší súd) tento záver odvolacieho súdu potvrdil a zamietol dovolanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:„Sťažovateľ   má   za   to,   že   uvedené   lehoty   nemožno   na   predmetný   prípad   použiť. Spomínané lehoty sa totiž viažu iba na namietanie neplatnosti uznesenia členskej schôdze ako orgánu družstva, teda členskej schôdze riadne zvolanej. Pokiaľ členská schôdza riadne zvolaná nebola, nie je možné zhromaždenie členov za členskú schôdzu ako orgán družstva považovať,   ani   uznesenia na   tomto zhromaždení akceptovať   ako   právne úkony členskej schôdze. Ide o o absolútne neplatné, resp. vo vzťahu k riadnej členskej schôdzi neexistujúce právne   úkony,   ktoré   riadnou   členskou   schôdzou   nikdy   neboli   urobené   a preto   na   ne nemožno vzťahovať lehoty...“

Ďalej   sťažovateľ   namieta   aj   to,   že   všeobecné   súdy   porušili   rovnosť   účastníkov konania tým, že nevykonali dokazovanie v potrebnom rozsahu tak, aby dospeli k inému právnemu záveru. Sťažovateľ tvrdí:

„... hoci odporca poprel predložený listinný dôkaz púhym tvrdením, súd akceptoval iba   toto   tvrdenie.   Je   vecou   súdu,   či   považuje   dôkaz   predložený   sťažovateľom   za dôveryhodný,   nemôže   však   jeho   nedôveryhodnosť   a najmä   nedostatočnú   dôkaznú   silu založiť iba na ústnom a ničím nepodloženom tvrdení odporcu.“

Napokon sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta aj to, že rozhodnutie dovolacieho súdu   je   nepreskúmateľné,   pretože   nedostatočne   zdôvodnil   svoje   tvrdenie   vo   výroku a v odôvodnení rozhodnutia.

Sťažovateľ   v sťažnosti   požadoval,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   V 45/2006   zo   17.   decembra   2007   boli porušené   označené   základné   práva,   a   navrhol   ústavnému   súdu   zrušiť   rozhodnutie najvyššieho súdu zo 17. decembra 2007 a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, ako aj priznať mu úhradu trov konania a primerané finančné zadosťučinenie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   nie   je   zjavne   neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca nebol úspešný v súdnom konaní, v ktorom žaloval neplatnosť uznesenia členskej schôdze B. Sťažovateľ namieta najmä tú skutočnosť, že nemožno rozhodovať o platnosti či neplatnosti uznesenia členskej schôdze družstva, ak samotná schôdza nie je uznášaniaschopná. Takéto uznesenie pokladá sťažovateľ za absolútne nulitný akt, teda za akt, na ktorý sa pozerá, ako keby nikdy vydaný nebol. Túto skutočnosť vytýka najvyššiemu súdu ako odvolaciemu aj dovolaciemu súdu aj z toho dôvodu, že odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu z iného právneho názoru, k akému dospel prvostupňový súd.

Ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom a rozhodnutím dovolacieho súdu nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označených   základných   práv   alebo   slobôd,   reálnosť ktorých by mohol posúdiť po ich prijatí na ďalšie konanie. Už aj judikatúra všeobecných súdov (pozri sp. zn. 2 Obo 46/2002) zotrváva na právnom názore, že súd neskúma absolútnu neplatnosť   právneho   úkonu,   ale   iba   neplatnosť   rozhodnutia   (inej   právnej   skutočnosti) členskej schôdze družstva, porovnateľnú s relatívnou neplatnosťou právneho úkonu, ktorej sa treba dovolať. To sa aj v predmetnom konaní udialo. Fakt, že najvyšší súd nerozhodol v súlade s právnym názorom sťažovateľa, nezakladá samo osebe porušenie ústavných práv. Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   (II. ÚS   4/94,   II.   ÚS   3/97)   rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd konštatuje, že odvolací súd, ale aj súd dovolací ústavne konformným spôsobom posúdili daný právny stav, keď za meritum veci určili splnenie podmienok, na základe ktorých sa žalobca môže domáhať na súde určenia neplatnosti uznesenia členskej schôdze   družstva.   Veď   nie   je   možné   rozhodovať   o merite,   ak   nie   je   jasné   splnenie podmienky   na   podanie   žaloby.   Z tohto   dôvodu   aj   ústavný   súd   zastáva   názor,   že odôvodnenie   dovolacieho   súdu   je   plne   zlučiteľné   s ústavou.   Podľa   uvedeného   §   242 Obchodného zákonníka je možnosť skúmať len platnosť uznesenia, nie uznášaniaschopnosť členskej schôdze, a navyše všeobecný súd nehľadí ex offo na neplatnosť uznesenia, ale na splnenie podmienok na podanie návrhu na súd.

Ústavný súd dodáva, že navrhovať dôkazy má účastník konania, no právo hodnotiť dôkazy   má   len   súd,   tak   ako   to   bolo   v napádanom   konaní.   Zásada   voľného   hodnotenia dôkazov má okrem iného zabezpečiť nestrannosť súdneho rozhodovania, a tak má vytvoriť priestor pre vytvorenie si právneho názoru pre konajúceho sudcu. Vzhľadom na námietky sťažovateľa   uvedené   v   sťažnosti   nebolo   možné   nijako   konštatovať   arbitrárnosť v rozhodovaní, resp. vybočenie z medzí ústavy.

Ústavný súd na záver konštatuje, že postupom dotknutých súdov nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2008