SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 418/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom senátu 7. októbra 2015 predbežneprerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Samuelom Baránikom, Podjavorinskej 7, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomKrajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 17/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 17/2013.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v predmetnom súdnom konanío ochranu osobnosti ako žalovaný. Konanie sa začalo žalobou podanou na Okresnom súdeBratislava III (ďalej len „okresný súd“) v roku 2005, kde bolo vedené pod sp. zn.20 C 17/2005. Okresný súd rozsudkom z 10. októbra 2012 žalobu zamietol a sťažovateľovipriznal náhradu trov konania. Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie žalobca.
3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť nečinnosťoukrajského súdu, ktorý je nečinný od 14. januára 2013. Krajský súd nekonal ani naprieksťažnosti na prieťahy v konaní podanej predsedovi krajského súdu (december 2014), hocipovažoval jeho sťažnosť za dôvodnú a súčasne uviedol, že vec by mala byť rozhodnutá užv prvom polroku 2015.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci vydaltento nález:
„... Postupom (nečinnosťou) Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 4 Co 17/2013 boli porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Krajský súd v Bratislave je v konaní sp. zn. 4 Co 14/2013 povinný konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.“
Okrem toho sa sťažovateľ domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000€ a úhrady trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavnýsúd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1, a zruší takérozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva alebo slobodyporušil, vo veci konal... Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,primerané finančné zadosťučinenie.
6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec... prerokovala bezzbytočných prieťahov, a podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru, aby bola jeho vecspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súduv predmetnom konaní boli porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru.
9. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idepredovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní predorgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, abytento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takútomožnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
10. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06,II. ÚS 518/2014) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ale i právu podľačl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v časeuplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnejmoci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť boladoručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označenéhozákladného práva postupom krajského súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názorústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozriMiroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05z 3. 3. 2009).
11. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd konštatuje, že hociskutočnosti uvádzané sťažovateľom sú aj dôvodné, ako to vyplýva z odpovede krajskéhosúdu na jeho sťažnosť na prieťahy z 13. januára 2015, pozornosti ústavného súdu neušlo, žekrajský súd o odvolaní žalobcu rozhodol 8. septembra 2015, teda iba dva mesiace po tom,ako predseda krajského súdu sťažovateľa ubezpečil, že v jeho veci bude rozhodnuté.Sťažnosť sťažovateľa bola podaná ústavnému súdu 28. augusta 2015, teda inak povedané,ústavný súd v súčasnosti nevzhliadol žiadny ústavný dôvod na prípadné prijatie sťažnostisťažovateľa na ďalšie konanie, keďže jeho sťažnosť na zbytočné prieťahy smerovalak vydaniu rozhodnutia krajského súdu, ktorého sa domáhal, a opatrenie predsedu krajskéhosúdu na urýchlenie konania v jeho veci bolo zrealizované včas. Napokon aj celková dobanamietaného odvolacieho konania, v ktorom malo dochádzať k nečinnosti (dva rokya sedem mesiacov) je ešte na hranici ústavnej akceptovateľnosti a nedosahuje intenzituústavných prieťahov.
12. Tento zistený skutkový stav bol preto so zreteľom na obsah sťažnosti, ako ajs prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľa protiúdajnej nečinnosti krajského súdu je v súčasnosti zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu juústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde) (obdobne I. ÚS 796/2014).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2015