znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 418/2010-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo väzbe, a A. P., t. č. vo väzbe, zastúpených advokátom Mgr. Š. S., N., vo veci namietaného porušenia ich práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn. 6 T 124/2010 z 12. augusta 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tos 34/2010 z 18. augusta 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. a A. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. októbra 2010 faxom a 2. novembra 2010 poštou doručené sťažnosti J. P. a A. P., obaja t. č. vo väzbe (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   Mgr.   Š.   S.,   N.,   v   ktorej   namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 124/2010 z 12. augusta 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 34/2010 z 18. augusta 2010 a jemu predchádzajúcim postupom.

Uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 418/2010 z 11. novembra 2010 boli veci vedené   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   7162/2010   (sťažovateľ   J.   P.)   a   sp.   zn. Rvp 7163/2010 (sťažovateľ A. P.) spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn. Rvp 7162/2010.

Zo   sťažností   a z   ich   príloh   vyplýva,   že   proti   sťažovateľom   bolo   uznesením vyšetrovateľa „ÚBOK – PPZ“ z 20. marca 2009 začaté trestné stíhanie pre zločin hrubého nátlaku formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 190 ods. 1 Trestného zákona.

Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   sp.   zn.   4   Tp   77/2009 zo 17. apríla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 19/2009 z 21. apríla 2009 boli sťažovatelia vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorá začala sťažovateľom plynúť 14. apríla 2009.

Väzobné stíhanie sťažovateľov trvá aj v súčasnosti na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 T 124/2010 z 12. augusta 2010 (ďalej len „uznesenie z 12. augusta 2010“) v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 34/2010 z 18. augusta 2010 (ďalej len „uznesenie z 18. augusta 2010“), ktorými bolo rozhodnuté o trvaní väzby sťažovateľov aj po podaní obžaloby.

Sťažovatelia v sťažnostiach uviedli, že v súvislosti s konaním okresného súdu a jeho uznesením z 12. augusta 2010 došlo k porušeniu ich práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, keďže sa rozhodlo o ich ďalšom ponechaní vo väzbe napriek tomu, že nemali možnosť vyjadriť   sa   k   hmotnoprávnej   ani   procesnoprávnej   stránke   prípravného   konania,   ale   iba k samotným dôvodom väzby, konkrétne k tomu, či podľa ich názoru by mali byť prepustení z väzby s tým, že k hmotnoprávnym a procesnoprávnym aspektom prípravného konania sa budú môcť vyjadriť v ďalšom konaní.

Sťažovatelia namietali, že okresný súd sa pri preskúmavaní zákonnosti ich väzby zameral   len   na   dôvodnosť   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   a   nepreskúmal komplexne ich procesné a hmotné námietky, čím porušil ich právo zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru,   ktorého   súčasťou   je   aj   právo   namietať   procesnoprávne   a   hmotnoprávne podmienky zákonnosti väzby.

Z   uvedeného   dôvodu   sťažovatelia   podali   proti   uzneseniu   z   12.   augusta   2010 sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením z 18. augusta 2010 zamietol, a teda podľa ich názoru nenapravil pochybenia okresného súdu.

Postupom   krajského   súdu   a   jeho   uznesením   z   18.   augusta   2010   sa   podľa sťažovateľov   väzba   stala „protiprávnou   z   dôvodu   absolútneho   popierania   a   odopretia možnosti   uplatňovať   záruky   v   zmysle   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd prijal ich sťažnosti na ďalšie konanie a rozhodol nálezom, že ich právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru bolo postupom okresného súdu a jeho uznesením z 12. augusta 2010 a postupom krajského súdu a jeho uznesením z 18. augusta 2010 porušené, zrušil uznesenie z 18. augusta 2010, rozhodol o ich prepustení   z   väzby,   priznal   každému   z nich   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 1 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia v petite sťažnosti namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu z 12. augusta 2010, na základe ktorého boli ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby, ako aj postupom a uznesením krajského súdu z 18. augusta 2010, ktorým bola zamietnutá ich sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 12. augusta 2010. K porušeniu označeného práva malo dôjsť v dôsledku   arbitrárnych záverov všeobecných súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci uvedených v napadnutých rozhodnutiach.

II.A   K   porušeniu   v   sťažnosti   označeného   práva   postupom   okresného   súdu a jeho uznesením z 12. augusta 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta a   ktorý   jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti uzneseniu z 12. augusta 2010 sťažnosť. Sťažovatelia sťažnosť podali a krajský súd o nej uznesením z 18. augusta 2010 rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na   ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov   v   časti   namietajúcej   porušenie   ich   práva   uznesením   z   12.   augusta   2010 z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

II.B K porušeniu označeného práva postupom krajského súdu a jeho uznesením z 18. augusta 2010

Porušenie svojho práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru vidia sťažovatelia v tom, že krajský súd zamietol ich sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu aj napriek tomu, že ďalšie   trvanie   ich   väzby   nie   je   dôvodné,   keďže   súdy   nepreskúmali   procesnoprávne a hmotnoprávne podmienky prípravného konania.

Článok 5 ods.   4   dohovoru   tým, že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok   z 21.   decembra 2000,   §   33 –   § 36).   Okrem   toho   ich   čl.   5 ods.   4 dohovoru   oprávňuje   na   skúmanie   procedurálnych   a   hmotných   podmienok,   ktoré   sú podstatné   na   to,   aby   v   zmysle   dohovoru   bolo   ich   pozbavenie   slobody   „zákonné“.   To znamená, že príslušný súd nielenže musí preskúmať súlad s procedurálnymi požiadavkami vnútroštátneho práva, ale tiež oprávnenosť podozrenia, na ktorom   sa zatknutie zakladá, a legitimitu cieľa sledovaného zadržaním a následnou väzbou (napr. Butkevičius c. Litva, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 26. marca 2002, § 43).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   vyslovil,   že   účelom   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody (III. ÚS 276/03). Súd rozhodujúci na podnet dotknutej osoby o zákonnosti jej väzby sa musí zaoberať rozhodnými námietkami, ktoré vzniesla proti zákonnosti väzby (III. ÚS 7/00).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (napr.   rozsudok   vo   veci   Schiesser   v.   Švajčiarsko zo 4. decembra 1979, Séria A, č. 34, § 31).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zistil, že uznesením z 12. augusta 2010 boli sťažovatelia aj po podaní obžaloby pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona a iné ponechaní vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že sťažovatelia „páchali trestnú   činnosť   po   dlhšiu   dobu,   pre   zárobok,   resp.   zo   zištných   dôvodov,   dopustili   sa niekoľkých skutkov a jedná sa o závažnú trestnú činnosť. Ani jeden z obvinených nemal pred zadržaním stály zdroj obživy, boli bez pracovného pomeru – bez riadnych príjmov. Z tohto potom vyplýva skutočnosť, že v prípade ich prepustenia na slobodu, by v obdobnej trestnej činnosti   pokračovali.   Súd   tiež   dáva   do   pozornosti,   že   nezistil   žiadne   také   procesné pochybenie orgánov činných v trestnom konaní, pre ktoré by mala byť väzba obvinených nezákonná.“. Okresný súd ďalej konštatoval, že „Čo sa týka obvineného A. P., tento bol právoplatne   odsúdený   za   obdobnú   trestnú   činnosť   Okresným   súdom   Nitra   sp.   zn. 6T/117/2008   právoplatným   v   spojení   s   Uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn. 7To/46/2009 dňa 18. 11. 2009.“.

Okresný   súd   po   zvážení   všetkých   okolností   daného   prípadu,   najmä   závažnosti trestnej   činnosti,   ktorej   sa   mali   sťažovatelia   dopúšťať,   ich   predchádzajúcemu   spôsobu života, ako aj pre nezistenie žiadnych mimoriadnych okolností dospel k záveru, že dôvody väzby sťažovateľov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj naďalej trvajú.Proti rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia sťažnosť, v ktorej uviedli, že dôvody väzby neboli ani u jedného z nich naplnené, poukázali na skutočnosť, že pokiaľ sa mali dopúšťať trestnej činnosti v rokoch 2003 až 2009, tak v roku 2003 boli žiakmi strednej školy   a   vyživovaciu   povinnosť   voči   nim   mali   rodičia.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti sťažovatelia   predostreli   v   podstate   totožné   argumenty   ako   v   sťažnostiach   doručených ústavnému súdu.

O sťažnosti sťažovateľov rozhodol krajský súd uznesením z 18. augusta 2010 tak, že ju zamietol.

V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol   podstatu   rozhodnutia okresného   súdu   a   argumenty   sťažovateľov   obsiahnuté   v   sťažnosti.   V   úvodnej   časti odôvodnenia svojho právneho záveru poukázal na závažnosť trestnej činnosti sťažovateľov, ako aj na správny procesný postup okresného súdu, pokiaľ v zmysle § 238 ods. 3 Trestného poriadku určil termín neverejného zasadnutia tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo ods. 4 Trestného poriadku došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe sťažovateľov do uplynutia   lehoty,   ktorá   bola   základnou   alebo   predĺženou   lehotou   väzby   v   prípravnom konaní. V prípade sťažovateľov predĺžená lehota trvania väzby by uplynula 31. augusta 2010.   Okrem   toho súd   druhého   stupňa   poukázal na dôvody   väzby uvedené v   uznesení z 12. augusta 2010, z ktorých vyplýva, že tieto sú u sťažovateľov dané.

Krajský súd tiež uviedol, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je u sťažovateľov daná tak skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi, ktoré spočívajú v zistení, že sťažovatelia „sa mali trestnej činnosti dopúšťať opakovane, na viacerých poškodených a to fyzickým násilím, ako aj ich odvezením na miesta mimo Nitru a vyžadovať od nich rôzne finančné plnenia. Tvrdenia obhajcu obvinených, že mali páchať trestnú činnosť najmenej od roku 2003, keď mali len 15 a 17 rokov, nie je pravdivé, hoci v obžalobe je uvedené, že mali byť členmi organizovanej skupiny pôsobiacej na území mesta Nitry od roku 2004 do roku 2009, avšak jednotlivých protiprávnych konaní sa podľa tejto obžaloby mali dopúšťať v priebehu roku 2007 až marca 2008. Aj v ich prípade malo ísť o opakovane páchanú trestnú činnosť, z ktorej získali určitý zdroj príjmov.“.

Okrem   toho   krajský   súd   opodstatnenosť   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľov odôvodnil existenciou dôvodnej obavy, že po prepustení by mohli pokračovať v trestnej činnosti   alebo dokonať trestný   čin,   ktorým   hrozili,   čo   podľa   krajského súdu   vyplynulo z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchov poškodených.

K argumentácii sťažovateľov týkajúcej sa   nemožnosti vyjadriť sa k podmienkam prípravného konania krajský súd uviedol: „Námietky obvinených, že nemali možnosť sa vyjadriť ani k hmotnoprávnej a ani procesnoprávnej stránke prípravného konania v danom prípade   nie   sú   relevantné,   pretože   predmetom   neverejného   zasadnutia   bolo   iba rozhodovanie o väzbe. Toto právo obvineným však odňaté nebolo a budú sa môcť k všetkým skutočnostiam vyjadriť v rámci predbežného prejednania obžaloby.“

Podľa názoru ústavného súdu je odvolanie sa na povahu a závažnosť dosiaľ páchanej trestnej   činnosti,   na   dobu   jej   trvania,   na   to,   že   bola   zdrojom   finančných   príjmov sťažovateľov,   ako   aj   na   to,   že   z   výsledkov   doterajšieho   vyšetrovania   vyplýva,   že sťažovatelia by sa mohli dopustiť ďalšej trestnej činnosti, dostatočným dôvodom trvania preventívnej väzby sťažovateľov [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].

Vo   vzťahu   k   sťažovateľmi   namietanému   nepreskúmaniu   procesných   a   hmotných podmienok   prípravného   konania   všeobecnými   súdmi   zúčastnenými   na   rozhodovaní v predmetnej veci sa ústavný súd stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že uvedené námietky budú mať sťažovatelia možnosť uplatniť pri predbežnom prejednaní obžaloby, ktorého   účelom   je   preskúmanie   obsahu   obžaloby   (§   243   a   nasl.   Trestného   poriadku) a zákonnosti   získaného dôkazného materiálu, najmä s pohľadu, či   podaná obžaloba má základ   vo   vykonanom   dokazovaní   a   či   umožňuje   rozhodnutie   podľa   §   244   Trestného poriadku.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označeným článkom dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa   §   25   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2010