znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 418/08-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka o sťažnosti M. F., K.; M. F., K.; A. Ž., K.; A. B., K.; A. B., K.; M. B., K.; M. K., K.; E. T., K.; V. V., K.; A. D., K.; M. F., K.; A. R., K.; M. F., K.; M. F., K.; J. F., K.; S. F., K.; M. H., K.; Ľ. F., K.; A. K., K.; Ing. M. F., K.; M. F., K.; A. D., K.; M. L., K.; M. L., K., a Š. L., K., zastúpených advokátkou JUDr. Ľ. V., K., ktorou namietali porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 258/94) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. F., rod. F., M. F., rod. F., A. Ž., A. B., A. B., M. B., M. K., E. T., V. V., A. D., M. F., A. R., M. F., M. F., rod. Š., J. F., S. F., M. H., Ľ. F., A. K., Ing. M. F., M. F., rod. T., A. D., M. L., M. L. a Š. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 258/94) p o r u š e n é   b o l o.

2. M. F., rod. F., M. F., rod. F., A. Ž., A. B., A. B., M. B., M. K., E. T., V. V., A. D., M. F., A. R., M. F., M. F., rod. Š., J. F., S. F., M. H., Ľ. F., A. K., Ing. M. F., M. F., rod. T., A. D., M. L., M. L. a Š. L. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 3 320 € (slovom tritisíctristodvadsať eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. F., rod. F., M. F., rod. F., A. Ž., A. B., A. B., M. B., M. K., E. T., V. V., A. D. M. F., A. R., M. F., M. F., rod. Š., J. F., S. F., M. H., Ľ. F., A. K., Ing. M. F., M. F., rod. T., A. D., M.   L.,   M.   L.   a Š.   L. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume 2   266,31   €   (slovom dvetisícdvestošesťdesiatšesť   eur   a tridsaťjeden   centov),   ktoré   j   e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   Ľ.   V.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára 2008 doručená sťažnosť M. F., rod. F., M. F., rod. F., A. Ž., A. B., A. B., M. B., M. K., E. T., V. V., A. D., M. F., A. R., M. F., M. F., rod. Š., J. F., S. F., M. H., Ľ. F., A. K., Ing. M. F., M. F., rod. T.,   A. D., M. L., M. L. a Š. L. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou   JUDr.   Ľ.   V.,   v ktorej   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (pôvodne Obvodný súd Košice I) (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou sp. zn. 15 C 258/94).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v 1. až 3. rade a v 22. až 25. rade a právni predchodcovia sťažovateľov vo 4. až 21. rade podali prostredníctvom právneho zástupcu okresnému   súdu   12.   mája   1994   žalobu   proti   T.   o odstránenie   stavby.   Konanie   bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 15 C 258/94. Žalobcovia podaním z 12. októbra 2000 a 14.   októbra   2003   označili   nových   účastníkov   konania   ako   právnych   nástupcov   po pôvodných žalobcoch, uznesením z 19. októbra 2000 okresný súd pripustil do konania ako odporcu v 2. rade Mesto Košice, pojednávania vo veci sa uskutočnili 30. októbra 2003 a 1. apríla 2004. Následne sa žalobcovia 5. apríla 2004 a 20. apríla 2004 vyjadrili k žalobe. Dňa 27. apríla 2004 oznámili súdu otázky, ktoré navrhujú položiť znalcovi, a zároveň podali návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd zakázal žalovaným disponovať s nehnuteľnosťou.   Okresný   súd   vydal   17.   júna   2004   uznesenie   o pripustení   ďalších účastníkov do konania a 22. júla 2004 predbežné opatrenie, proti ktorému podali žalovaní odvolanie. Okresný súd uznesením z 22. júla 2005 rozhodol o spojení veci sp. zn. 15 C 258/1994 a sp. zn. 15 C 289/94 pre účely znaleckého dokazovania. Po podaní vyjadrení žalobcov   boli   vo   veci   3.   apríla   2007,   1.   februára   2008   a   14.   februára   2008   vykonané pojednávania a bol nariadený termín pojednávania na 29. február 2008.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   okresného súdu,   prikázal okresnému súdu   vo veci   konať a priznal im finančné zadosťučinenie každému v sume 100 000 Sk a náhradu trov konania.

3. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 418/08-14 z 10.   decembra   2008   ju   prijal   na   ďalšie   konanie.   Na   výzvu   ústavného   súdu   právna zástupkyňa sťažovateľov 11. februára 2009 oznámila, že súhlasí s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Predseda okresného súdu v liste sp. zn. Spr 2364/05 z 9. júna 2009 (doručený po urgencii 16. júna 2009) ústavnému súdu oznámil, že zotrváva na svojich vyjadreniach, ktoré už podal ústavnému súdu v s vecou súvisiacich sťažnostiach. Ústavný súd   podľa   § 30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil v uvedenej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

4. Ústavný súd zo súdneho spisu zistil takýto priebeh konania:Konanie vedené okresným súdom začalo 12. mája 1994 podaním žaloby deviatich žalobcov   proti   T.   (ďalej   len   „žalovaný   v 1.   rade“)   o odstránenie   neoprávnenej   stavby postavenej na pozemku, ktorý patril právnym predchodcom žalobcov a bol neoprávnene vyvlastnený.   Okresný   súd   vyzval   12.   júla   1994   navrhovateľov   na   zaplatenie   súdneho poplatku   a žalovaného na vyjadrenie   k žalobe. Pojednávanie vo veci   sa   uskutočnilo 11. októbra 2000, na ktorom žalobcovia upresnili petit žaloby tak, že okresný súd zriadi časovo neobmedzené   vecné   bremeno   v prospech   žalovaných   za   peňažnú   náhradu.   Okresný   súd uznesením č. k. 15 C 258/94-27 z 11. októbra 2000 pripustil, aby do konania na strane žalovaného   pristúpil   ďalší   účastník,   a to   Mesto   K.   ako   žalovaný   v 2.   rade   (ďalej   len „žalovaný v 2. rade“). Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu predloženia listín na   upresnenie   okruhu   aktívne   legitimovaných   účastníkov   konania,   čo   právny   zástupca navrhovateľov   uskutočnil   12.   októbra   2000.   Dňa   30.   júla   2002   dala   konajúca   sudkyňa pokyny na vykonanie úkonov vo veci – výzva právnemu zástupcovi žalobcov na rozšírenie okruhu žalobcov po zomrelej žalobkyni, ktorú po zmene zákonného sudcu súd opätovne expedoval 28. júla 2003. Okresný súd zisťoval ďalšie skutočnosti vo veci zo súvisiacich konaní a po ustálení okruhu účastníkov konania nariadil pojednávanie na 30. október 2003. Na   pojednávaní   boli   vypočutí   účastníci   konania   na   strane   žalobcov,   pojednávanie   bolo odročené na neurčito pre účely vypočutia ďalších účastníkov a predloženia listín. Právny zástupca žalobcov podal 25. novembra 2003 na okresnom súde podanie vo veci samej. Súd overoval bydliská účastníkov, ktorí nastúpili do konania na strane žalobcov. Žalovaný v 2. rade podal stanovisko k žalobe 31. marca 2004. Na pojednávaní uskutočnenom 1. apríla 2004 okresný súd pokračoval vo výsluchu účastníkov konania, uznesením pripustil zmenu návrhu prednesenú   žalobcom ako doplňujúcu   a alternatívnu možnosť petitu – odstrániť stavbu   na   vlastné   náklady,   alternatívne   zriadiť   vecné   bremeno   za   náhradu   stanovenú znaleckým   posudkom.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   predloženia listinných dokladov a ujasnenia vypočutia žalobcu bývajúceho v Prahe. Právny zástupca žalobcov podal 5. apríla 2004 okresnému súdu podanie vo veci samej a 20. apríla 2004 predložil   požadované   listiny.   Okresnému   súdu   boli 13.   apríla   2004   doručené   listiny   za odporcu. Žalobcovia podali 27. apríla 2004 okresnému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia na zákaz dispozície s nehnuteľnosťami do právoplatného skončenia sporu, ako aj návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka na strane odporcov a sformulovanie otázok pre znalecké   dokazovanie.   Okresný   súd   vyzval   12.   mája   2004   žalobcov   na   predloženie rovnopisov podaní, 18. mája 2004 na zaplatenie súdneho poplatku (zaplatený 10. júna 2006) a uznesením č. k. 15 C 258/1994-138 na vyjadrenie, či súhlasia s prerokovaním veci bez nariadenia pojednávania. Zároveň uznesením č.   k. 15 C 258/1994-139 uložil odporcom povinnosť písomne sa vyjadriť k návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Žalovaný v 1. rade doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie k návrhu na vydanie predbežného opatrenia 14. júna 2004. Uznesením č. k. 15 C 258/1994-145 zo 14. mája 2004 (expedované 16. júla 2004) okresný súd zakázal dispozíciu s nehnuteľnosťou. Okresný súd uznesením č. k. 15 C 258/94-142 zo 17. júna 2004 pripustil, aby do konania na strane žalovaných pristúpil ďalší účastník   ako   žalovaný   v 3.   rade   –   T.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „žalovaný   v 3.   rade“).   Proti vydanému predbežnému opatreniu sa 13. augusta 2004 odvolal žalovaný v 1. a 3. rade. Právny zástupca žalobcov predložil 16. augusta 2004 súdom požadované listiny. Okresný súd mu 17. augusta 2004 doručil na vyjadrenie podané odvolania žalovaných v 1. a 3. rade. Dňa 2.   a 3.   septembra 2004   zaplatili žalovaní v 1.   a 3.   rade   súdny   poplatok za podané odvolanie. Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) bol 30. septembra 2004 predložený spis na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd vo veci rozhodol uznesením č. k. 18 Co 289/04-169 z 21. októbra 2004, ktorým zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že návrh   na nariadenie predbežného   opatrenia   vo   vzťahu   k žalovanému v 3.   rade   zamietol a odvolanie   žalovaného   v 1.   rade   odmietol.   Rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť 22. decembra 2004. Uznesením č. k. 15 C 289/1994-150 došlo k spojeniu veci   pre   účely   znaleckého   dokazovania   s ďalšími   deviatimi   súvisiacimi   konaniami a uznesením č. k. 15 C 289/1994-163 z 22. júla 2005 s ďalšou súvisiacou vecou. Uznesením č. k. 15 C 289/1994-261 z 25. mája 2006 bolo nariadené znalecké dokazovanie na ocenenie nehnuteľností, znalecký posudok vo veci bol podaný 9. októbra 2006. Následne bolo po vykonanom znaleckom dokazovaní nariadené pojednávanie vo veci na 3. apríl 2007. Právny zástupca žalobcov doručil okresnému súdu 20. marca 2007 podanie vo veci samej, v ktorom upresnil okruh účastníkov konania. Pojednávanie uskutočnené 3. apríla 2007 bolo odročené na neurčito z dôvodu stanovenia ďalšieho procesného postupu. Na ďalšom pojednávaní vo veci bolo 16. mája 2008 vykonané dokazovanie a bolo odročené na 11. august 2008. Na tomto pojednávaní okresný súd vyhlásil rozsudok vo veci. Proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia a žalovaný v 2. rade. Okresný súd zaslal odvolanie na vyjadrenie protistranám a vyzval ich na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 15. januára 2009 bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu, ktorý ho 12. októbra 2009 doručil ústavnému súdu (v čase predloženia spisu nebolo o odvolaní rozhodnuté).

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

6.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

6.1   Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   nároku   sťažovateľov   na   odstránenie neoprávnenej   stavby,   resp.   alternatívne   o   zriadení   vecného   bremena   proti   žalovaným. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstup ďalších   účastníkov   do   konania   v súvislosti   s právnym   nástupníctvom   po   zomrelých žalobcoch možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú skutkovú   zložitosť   však   nemožno   dávať   do   súvislosti   s dlhotrvajúcou   nečinnosťou okresného súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov   a ktorá   nie je právne   zložitá, ako to už skonštatoval ústavný   súd   v   náleze č.   k. II. ÚS 200/05 19 z 15. marca 2006: „... pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov.“

6.2 Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   súdneho konania. Siedmi sťažovatelia (M. F., rod. F., M. F., rod. F., A. Ž., A. D., M. L., M. L. a Š. L.)   sú   pôvodnými   žalobcami   v posudzovanom   konaní,   ostatní   sťažovatelia   vstúpili   do konania   v dôsledku   procesnoprávneho   nástupníctva   na   základe   univerzálnej   sukcesie. Ústavný súd v súvislosti so zmenou účastníkov konania na základe univerzálnej sukcesie vychádza   zo   svojej   judikatúry   (napr.   I.   ÚS   197/05),   podľa   ktorej   sťažovatelia   môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovatelia prispeli k zbytočným prieťahom v konaní.

6.3   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka   v   konaní   (II.   ÚS   3/00,   III. ÚS 46/04).   Ústavný   súd   zároveň   pri   posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z prehľadu   úkonov   uvedených   v I.   časti   tohto   nálezu   vyplýva,   že   dĺžka   konania okresného súdu je v značnej miere poznačená zbytočnými prieťahmi. Konanie okresného súdu ako celok je poznačené obdobiami nečinnosti, a to od 12. júla 1994 do 27. júla 2000, v období od 11. októbra 2000 do 30. júla 2002, od 26. septembra 2002 do 28. júla 2003 a od

3.   apríla   2007   do   16.   mája   2008.   O neefektívnom   postupe   okresného   súdu   svedčí   aj skutočnosť, že vo veci nariadil znalecké dokazovanie až po 10 rokoch od jeho začatia (11. novembra 2004).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (v súčasnosti vedenom pod pôvodnou   sp.   zn.   15   C   258/94)   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

7.   Ústavný   súd   aj   napriek   zisteniu,   že   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, mu neprikázal, aby vo veci sp. zn. 15 C 258/94 konal bez zbytočných prieťahov,   vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   15   C 258/1994 z 11. augusta 2008 a vo veci po podaných odvolaniach koná v súčasnosti krajský súd.

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovatelia žiadali, aby každému z nich bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (3 319,39 €), poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľov ako účastníkov konania a povahu prerokúvanej veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   v danom prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   3   320   €   pre   každého   zo sťažovateľov primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

9. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátkou   JUDr.   Ľ.   V. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § l ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov. Za dva úkony právnej pomoci urobené v roku 2008 patrí odmena po 105,4238 € s uplatnením 20 % zníženia, pretože išlo o úkony urobené spoločne pre viac osôb,   a k tomu   dvakrát   režijný   paušál   po   6,3068   €.   Náhrada   trov   konania   za   jedného účastníka tak predstavuje sumu 181,305 €, t. j. spolu za 25 sťažovateľov sumu 4 532,62 €.

Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   a v súlade   so   zásadou primeranosti priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia iba v sume rovnajúcej sa polovici vzniknutého nároku, t. j. v sume 2 266,31 €.

Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009