znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 417/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   októbra   2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej Advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,v wmene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Zuzana Zimanová, vo veci namietanéhoporušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky   oznámením   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   37496/2015-61/D/67 z 10. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorounamietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   oznámením   Ministerstva   spravodlivostiSlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   č.   37496/2015-61/D/67z 10. júna 2015 (ďalej aj „namietané oznámenie“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súduDunajská   Streda   (ďalej   len   „okresný   súd“) č.   k.   1   T   38/2010-851   z   27.   januára   2014v spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 3 To 74/2014-887 z 23. októbra 2014 bol obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ podľa § 285písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len„Trestný zákon“) oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Dunajská Streda sp. zn.2 Pv 9/09 vo veci obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. b)Trestného   zákona.   Sťažovateľka   ako   poškodená   v   trestnom   konaní   sa   obrátila   naministra spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“)s podnetom   na podanie   dovolania   voči   právoplatnému   oslobodzujúcemu   rozsudkuokresného súdu sp. zn. 1 T 38/2010 z 27. januára 2014 v spojení s uznesením krajskéhosúdu sp. zn. 3 To 74/2014 z 23. októbra 2014. Minister spravodlivosti listom č. 37496/2015-61/D/67   z   12.   marca   2015   (ďalej   aj   „oznámenie   ministra   spravodlivosti“)   sťažovateľkeoznámil,   že   nevyhovel   jej   podnetu   na   podanie   dovolania,   ktoré   sťažovateľka   napadlasťažnosťou podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov, ktorúvybavil minister spravodlivosti namietaným oznámením. V ostatnom podala sťažovateľkasťažnosť ústavnému súdu.

3.   V   podanej   sťažnosti   sťažovateľka   veľmi   detailne   rozviedla   skutkové   okolnostitrestnej   veci,   v   ktorej   vystupovala   ako   poškodená,   pričom   v   súhrne   konštatovala,   že«Je faktom, že prvostupňový súd vo svojom rozsudku uvádza, „že nebolo dokázané, že sa stal   skutok,   pre   ktorý   je   obžalovaný   stíhaný   a   preto   tohto   spod   obžaloby   oslobodil“. Odvolací   súd   už   uvádza:   „nebolo   bez   akýchkoľvek   pochybností   preukázané,   že   sa   stal skutok,   pre   ktorý   je   obžalovaný   trestne   stíhaný“.   Odbor   trestného   súdnictva   uvádza, že podľa judikatúry NS SR: „odsudzujúci rozsudok..., ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti o vine obvineného.“ + uviedol aj zásadu in dubio pro reo. Pri tom však k tomuto záveru dospel   pri   totálnom   ignorovaní   priameho   dôkazu   z   výpovedí ⬛⬛⬛⬛ tak z prípravného konania ako aj z konania pred súdom. To, že ⬛⬛⬛⬛ uviedol v odvolacom konaní v písomnej listine, že mu poškodená údajne prezradila, že si vydieranie vymyslela, je nelogický poznatok v spojení s jeho priamym svedectvom, kde prostredníctvom jeho   osoby   obžalovaný   vydieral   poškodenú,   ktoré   neodvolal.   Nuž   nech   minister spravodlivosti osobne posúdi, či ak niekto, keď priamo potvrdzuje tvrdenia iného vlastným zážitkom s obžalovaným (teda priame svedectvo poškodenej potvrdzuje svojím priamym svedectvom),   aj   keď   v   inom   čase   a na   inom   mieste,   ale   s   rovnakým   alebo   obdobným obsahom,   pričom   výpoveď   iného   vlastným   zážitkom   si   vypočul   od   iného   (poškodenej) a následne tvrdí v písomnej listine, že iný mu uviedol, že si svoj zážitok vymyslel, sa nestal motivovaný a tak ovplyvnený.

Minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   nemusí   pri   podávaní   dovolania   pre nesprávne zistený   skutkový   stav   v podstatných okolnostiach z vykonaných   dôkazov bez dôvodných   pochybností   preukázať   vinu   obžalovaného.   To   je   úlohou   súdu,   nie   ministra spravodlivosti. Zákonnou podmienkou na podanie dovolanie je nesprávne zistený skutkový stav   v   podstatných   okolnostiach   z   vykonaných   dôkazov   –   je   tu   zrejmé,   že   na   základe vykonaných dôkazov možno dospieť k záveru o tom, že ⬛⬛⬛⬛ bol priamym svedkom vydierania poškodenej obvineným, čo potvrdil aj v prípravnom konaní aj v konaní pred súdom a teda jeho výpoveď je kompaktná s ostatnými časťami výpovedného materiálu. To, že on sám spochybnil svoje nepriame svedectvo, pričom nespochybnil svoje priame svedectvo,   samo   o   sebe   zakladá   zistenie   nesprávne   zisteného   skutkového   stavu spočívajúceho v nepotvrdení skutočností, na ktorých sa zakladá vydieranie, pretože on sám priamo potvrdzuje nepochybným spôsobom existenciu vydierania zo strany obvineného voči poškodenej. Vykonané dôkazy jednoznačne smerujú k preukázaniu viny obvineného, nie je však   úlohou   ministerstva   spravodlivosti   preukazovať   vinu   bez   dôvodných   pochybností. Ministerstvo   spravodlivosti   musí   mať   zistené   porušenie   zákona   t.   j.   nesprávne   zistený skutkový stav v podstatných okolnostiach na základe vykonaných dôkazov, čo je podľa dôvodovej správe jednoznačne doména hodnotenia dôkazov, kde jednoznačne oba súdy nesprávne vyhodnotili resp. vôbec nevyhodnotili priame svedectvo a súčasne dali prednosť poslednej výpovedi ⬛⬛⬛⬛ iba na základe jej tvrdenia o tom, že ju poškodená mala nútiť k výpovedi, avšak nijako nepreskúmal pravdivosť tohto jej tvrdenia, pričom mal od svedkov poznatky o ich vydieraní pre ich prvé výpovede. Tým je založená aj vada v podstatných okolnostiach skutkového stavu, pretože skutková veta obsahuje aj časť, ktorej súčasťou je skutkový stav, ktorý sa vykonaným dokazovaním potvrdil – je to práve spomínaná časť skutkovej vety, ktorá sa týka svedectva

o vydieraní poškodenej zo strany obvineného, ktorý sa vyhrážal pichnutím dcéry poškodenej injekčnou striekačkou.

Najzávažnejší nedostatok v postupe Ministerstva spravodlivosti SR je nielen v tom, že žiadna výpoveď usvedčujúca obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ nie je podľa Ministerstva spravodlivosti   SR   priamym   dôkazom,   keď   sa   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   mylne predostrieť predstavu, že priamymi dôkazmi sú iba pôvodné dôkazy t. j. iba tie, kde svedok má bezprostredné informácie, pričom je zrejmé, že tu dochádza k účelovej konfúzii medzi priamymi a pôvodnými dôkazmi. Teória trestného práva procesného jasne rozlišuje medzi priamym a nepriamym dôkazom v tom, že hranicou medzi nimi je preukazovanie skutočnosti priamo súvisiacou skutočnosťou alebo prostredníctvom nepriamo súvisiacej skutočnosti t. j. priamy dôkazom je aj svedectvo z druhej ruky, pretože od bezprostredného svedka ďalší svedok odvodene počuje bezprostredne vnímané okolnosti prvým svedkom (očitým svedkom teda pôvodným). Nepriamy dôkaz je potom napríklad pôvodný dôkaz, keď svedok videl obvineného   na   mieste   činu,   ale   nevidel   ho   pri   páchaní   trestného   činu.   Ak   ale   priamy a súčasne očitý t. j. pôvodný svedok stihne druhému svedkovi vypovedať o jeho pôvodne vypovedanom svedectve, ktoré malo priamy súvis s dokazovanými skutočnosťami, aj ďalší svedok vypovedá priamo, a nie nepriamo, pretože vypovedá o skutočnostiach, ktoré majú priamy súvis s dokazovanými skutočnosťami. Preto vypočutie svedka, ktorý zomiera, iným svedkom,   je   potom   zo   strany   tohto   neočitého   svedka   priamym   ale   sprostredkovaným svedectvom, pretože svedok vypovedá o skutočnosti, ktorá má priamy súvis s dokazovanou skutočnosťou.   Použiteľnosť   svedectiev   z   druhej   ruky   je   samozrejme   náročnejšia na hodnotenie, ale v žiadnom prípade nejde o nepriamy dôkaz, ktorý len naznačuje, že mohlo k niečomu dôjsť tým, že preukazuje len sprievodnú okolnosť. Konfúzia pojmov je hojne využívaný nástroj na zakrytie skutočného stavu veci.».

4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby po prijatísťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   postupom   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 37496/2015-61/D/67 týkajúcom sa vybavenia podnetu sťažovateľka na podanie dovolania listom z 10. 6. 2015 porušilo základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 eur. Ministerstvo spravodlivosti je povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky...“

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosťmožno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   malpreskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

8. Ústavný súd preskúmal podstatné okolnosti tvrdené sťažovateľkou v jej sťažnostia konštatoval, že táto sa javí ako zjavne neopodstatnená.

9.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   označených   práv   (bod   3)   postupoma oznámením ministerstva spravodlivosti č. 37496/2015-61/D/67 z 10. júna 2015, ktorým jejbol oznámený konečný záver o tom, že jej podnet na podanie dovolania proti rozsudkuokresného súdu sp. zn. 1 T 38/2010 z 27. januára 2014 v spojení s uznesením krajskéhosúdu sp. zn. 3 To 74/2014 z 23. októbra 2014 odkladá.

10. Ministerstvo spravodlivosti v namietanom oznámení uviedlo: «Podľa   §   371   ods.   3   Tr.   por.   minister   spravodlivosti   podá   dovolanie   aj   proti právoplatnému   rozhodnutiu   vychádzajúceho   zo   skutkového   stavu,   ktorý   bol   na   základe vykonaných   dôkazov   v   podstatných   okolnostiach   nesprávne   zistený,   alebo   ak   boli   pri zisťovaní   skutkového   stavu   závažným   spôsobom   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má zabezpečiť objasnenie veci.

Z vykonaného prieskumu je zrejmé, že obvinený poprel v celom rozsahu, že by Vašu klientku p. ⬛⬛⬛⬛ vydieral. Vaša klientka naopak tvrdí, že ju vydieral, a len preto mu predala piváreň „Švejk“. Jediní svedkovia, ktorí sa k predmetnej veci ako tak vedeli vyjadriť, sú syn poškodenej ⬛⬛⬛⬛, neter poškodenej

a priateľ poškodenej ⬛⬛⬛⬛. Ostatní svedkovia buď vôbec nevedeli o nejakom vydieraní, príp. to niekde počuli, alebo im to mala povedať Vaša klientka. Vo výpovediach vyššie menovaných svedkov sú však viaceré nezrovnalosti, keďže v prípravnom   konaní   síce   usvedčovali   obvineného,   no   neskôr   na   hlavnom   pojednávaní postupne   obmieňali,   príp.   zmierňovali   svoje   výpovede   v   tom   zmysle,   že   nikdy   neboli svedkami nejakého vyhrážania alebo konfliktov medzi poškodenou a obvineným. Okresný súd sa s ich výpoveďami vo svojom rozhodnutí vysporiadal, preto nie je na mieste Vaše tvrdenie, že prvostupňový súd nijako neprihliadal na výpovede svedkov

, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ z prípravného konania, ktoré mali jednoznačne usvedčovať obvineného z vydierania.

Je   pravdou,   že   odvolací   súd   už   vo   svojom   odôvodnení   nespomína,   že   svedok ⬛⬛⬛⬛ mal vypovedať, že mu obvinený uviedol, že sa poškodenej môže čokoľvek stať a jej dcére môže niekto pichnúť jedovatú striekačku, ani to, že svedok

mu mala ponúknuť 10.000,- Eur, keď ju podporí. Súd vzal do úvahy len jeho písomnú   svedeckú   výpoveď,   v   ktorej   svedok   uviedol,   že   poškodená   mu   mala   povedať po oslobodení obvineného, že všetko si vymyslela. Z vyjadrenia poškodenej bol šokovaný, keďže si uvedomil, že bol dlhodobo jednostranne informovaný samými negatívnymi vecami voči obvinenému a ohľadom vydierania pri predaji pivárne bol uvedený do omylu. Na druhej strane sa ale odvolací súd vyjadril, že okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy, tie správne vyhodnotil a na základe nich dospel k správnym právnym záverom.

Jednou   zo   základných   zásad   trestného   konania   je   zásada   „in   dubio   pro   reo“, v zmysle ktorej platí povinnosť konajúcich súdov rozhodovať v prospech obvineného, pokiaľ o jeho vine existujú dôvodné pochybnosti. Na to, aby súd mohol urobiť nespochybniteľný záver o tom, že odsúdený spáchal skutok, ktorý je predmetom obžaloby, musí byť takéto konanie odsúdeného bez akýchkoľvek pochybností preukázané. K tomu však vykonaným dokazovaním nedošlo. V predmetnej veci neexistuje priamy dôkaz, ktorý by obvineného usvedčoval, že spáchal skutok, pre ktorý bol obžalovaný. Svedkovia, ktorí v predmetnej veci vypovedali,   mali   informácie   len   sprostredkované,   najmä   zo   strany   poškodenej.   Žiaden z týchto svedkov nebol prítomný pri žiadnom konflikte medzi obvineným a poškodenou, viacerí zo svedkov dokonca ani nemali vedomosť o tom, že by k nejakému vydieraniu malo dôjsť.

Jediné   vyhlásenie,   ktoré   vyznieva   v   neprospech   obvineného   je   práve   vyhlásenie svedka ⬛⬛⬛⬛, avšak aj tento svedok viackrát pri svojich výpovediach uviedol, že nebol pri žiadnom konflikte medzi obvineným a poškodenou, práve naopak títo mali medzi   sebou   veľmi   dobré   vzťahy,   a   ak   aj   o   nejakom   konflikte   vypovedal,   bolo   to   len sprostredkované z tvrdení poškodenej. Na druhej strane je pravdou, že súd sa len veľmi stroho   zaoberal   vo   svojom   odôvodnení   týmto   jeho   vyhlásením,   a   dokonca   sa   vôbec nezaoberal   jeho   vyhlásením,   kde   uvádzal   tento   svedok,   že   mu   mala

núkať peniaze, keď ju podporí. V každom prípade tieto vyhlásenia sú vo svetle ostatných dôkazov nepostačujúce na uznanie viny obvineného.

Na mieste nie je ani Vaše vyjadrenie, že odvolací súd si zvolil vlastný štandard dokazovania – nepochybné preukázanie, že sa obžalobný skutok stal, ďalej, že súd priamych svedkov   spojil   s   nepriamymi   a   vytvoril   tak   dojem,   že   všetci   svedkovia   sú   nepriami svedkovia.

Teória trestného práva rozdeľuje dôkazy podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti na priame   a   nepriame.   Priamy   dôkaz   priamo   potvrdzuje   alebo   vyvracia   dokazovanú skutočnosť.   Nepriamy   dôkaz   potvrdzuje   alebo   vyvracia   skutočnosť   pomocou   inej skutočnosti, ktorá s dokazovanou súvisí len nepriamo.

Vzhľadom na vyššie uvedené nemôže súd hodnotiť výpoveď svedka, ktorý má len sprostredkované informácie, ako priamy dôkaz. Nakoľko svedkovia vypovedali, že neboli prítomní   pri   žiadnom   konflikte   medzi   obvineným   a   poškodenou,   nemohol   ani   súd   ich výpovede   vyhodnotiť   ako   priame   dôkazy.   Uvedené   platí   aj   pre   svedka

, ktorá síce najprv tvrdila, že bola prítomná pri vydieraní, no neskôr uvedené vyvrátila a uviedla, že o tom vie len z rozprávania poškodenej.

Na   margo   výpovede   svedka ⬛⬛⬛⬛ je   potrebné   uviesť,   že   jeden nepriamy   dôkaz   nestačí   na   preukázanie   dokazovanej   skutočnosti,   dôkaznú   silu   má   len v spojení s inými dôkazmi. Nepriame dôkazy musia tvoriť sústavu – harmonický celok. Aby bolo možné vysloviť vinu obvineného, je potrebné vylúčiť všetky pochybnosti. To znamená,   že   ak   po   vykonanom   dokazovaní   a   vyhodnotení   vykonaných   dôkazov   ostanú dôvodné pochybnosti o tom, či sa skutok skutočne stal, nie je možné vyniesť odsudzujúci rozsudok,   nakoľko   tým   dochádza   k   priamemu   porušeniu   Trestného   zákona,   Trestného poriadku a v neposlednom rade i základných práv odsúdeného. Oslobodenie prichádza do úvahy vždy, ak nie je preukázané, že sa stalo to, čo je podľa obžaloby podstatou skutku. V   tejto   súvislosti   je   potrebné   tiež   uviesť,   že   proces   dokazovania   (a   to   nielen z hľadiska   hodnotenia   obsahu   jednotlivých   dôkazov,   ale   aj   rozsahu   dokazovania)   je ovládaný   zásadou   voľného   hodnotenia   dôkazov,   keď   po   ustálení   logických   úsudkov v kontexte   všetkých   vo   veci   vykonaných   dôkazov   dochádza   k   vydaniu   meritórneho rozhodnutia. Trestný poriadok pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo postupovať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Všeobecné pravidlo určujúce rozsah dokazovania je v § 2 ods. 10 Tr. por. Z hľadiska hodnotenia dôkazov je rozhodujúcim   pravidlom   zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov   vyjadrená   v   §   2   ods.   12 Tr. por.

To, že súd nevyhodnotil dôkazy podľa vôle Vašej klientky ešte neznamená, že pri postupe   súdu   skutočne   došlo   k   porušeniu   ust.   §   2   ods.   12   Tr.   por.   Podľa   judikatúry Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   jediným   dôvodom   mimoriadneho   zásahu do skutkových   zistení   v   rámci   konania   o   dovolaní   je   len   tzv.   extrémny   rozpor   medzi vykonanými dôkazmi a na ich základe urobenými skutkovými zisteniami, ktorého dôsledkom bolo nesprávne právne posúdenie zisteného skutku. Extrémny rozpor, ktorý by umožnil zasiahnuť   do   skutkových   zistení   súdov   nie   je   možné   vyvodzovať   len   z   toho,   ako   súdy hodnotili vykonané dôkazy.

K Vašej námietke, že v konaní boli porušené aj ust. o výsluchu svedka

§ 127 až 140, § 261 až 267 Tr. por., je potrebné uviesť, že súdy síce môžu vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli, no je na ich uvážení, či k vykonaniu nejakého dôkazu pristúpia,   pri   posúdení   toho   či   je   skutkový   stav   dostatočne   preukázaný   na   základe   už vykonaných dôkazov.

Vzhľadom na vyššie uvedené bol Váš podnet odložený.»

11.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   mimoriadne   opravné   prostriedky,ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368a nasl. Trestného poriadku), nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy,ktoré sú mu priamo dostupné (napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07). Podnet na podaniedovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je opravným prostriedkom a z hľadiskatrestného práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivostiako   oprávnenému   na   jeho   podanie,   ktorá   bez   ďalšieho   nezakladá   zákonom   ustanovenéprávne   dôsledky.   Ustanovenie   §   369   ods.   1   Trestného   poriadku   neukladá   povinnosť(nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivostiposúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetupodá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonnépodmienky   na   podanie   dovolania   sú   splnené).   Podanie   podnetu   na   podanie   dovolanianemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (m. m.II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

12.   Z   tohto   dôvodu   ministerstvo   spravodlivosti   nemohlo   odložením   takéhotopodania,   t.   j.   jeho   neakceptovaním,   spôsobiť   namietané   porušenie   základného   právana súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Sťažovateľka   (v   danej   veci   akopodnecovateľka) mala právo len na to, aby sa minister spravodlivosti jej podnetom zaoberal,náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobe jeho vybavenia ju vyrozumel, k čomu v tejto vecidošlo   spôsobom,   ktorý   nemožno   označiť   za   arbitrárny   alebo   ústavne   neakceptovateľný(napr. III. ÚS 214/2010). Naostatok, sťažovateľke sú prezentované závery ústavného súduuž   známe   z rozhodovacej   činnosti,   na   ktorú   aj   sama   poukazuje   (II.   ÚS   435/2010,II. ÚS 268/2012,   II. ÚS 827/2014).   V   dôsledku   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosťsťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015