znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 417/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 2 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 2/2012 a jeho uznesením z 21. marca 2012, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 151/2011 a jeho uznesením z 31. mája 2011 a postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 54/2006 a jeho uznesením z 3. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 2/2012 a jeho uznesením z 21. marca 2012, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 151/2011 a jeho uznesením z 31. mája 2011 a postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 54/2006 a jeho uznesením z 3. marca 2011.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka vystupuje „v konaní vedenom pred Okresným súdom... pod spis. zn. 18 C 54/2006 ako žalovaná (v 2. rade, pozn.) vo veci a) určenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu a ako vedľajšia účastnícka vo veci b) určenia právnej neúčinnosti právneho úkonu, v oboch prípadoch sa jedná o rovnaký právny úkon“ (t. j. darovaciu zmluvu, pozn.). Sťažovateľka uviedla, že „Žalobcovia ako dôvod podania žaloby uvádzajú, že toho času pred OS v Žiline v konaní vedenom pod spis. zn. 12 C 197/2004 sa domáhajú priznania pohľadávky, ktorá je od počiatku popretá a určením absolútnej neplatnosti a právnej neúčinnosti právneho úkonu sa snažia domôcť jej vymoženia.

Vzhľadom na skutočnosť, že toho času je pohľadávka popretá, teda sporná, nie je možné   ustáliť,   či   existuje,   nie   je   možné   v tomto   konaní   určiť   s právnou   istotou opodstatnenosť žaloby a) o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu – právny záujem žalobcov je otázny a b) o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu – pohľadávka, ktorá je podstatou nárokovania takéhoto určenia je sporná. Z toho dôvodu som navrhla súdu prerušiť konanie až do právoplatného skončenia sporu 12 C 197/2004.“.

Žalovaný   v 1.   rade   sa   návrhom   zo   7.   mája   2010   domáhal   prerušenia   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 C 54/2006 „až do právoplatného skončenia konania   vedeného   pred   OS   Žilina   pod   sp.   zn.   12   C   197/2004“,   v ktorom „žalobcovia napádajú   darovaciu   zmluvu (jej   absolútnu   neplatnosť,   pozn.) aj   ďalšou   žalobou... o neúčinnosti právneho úkonu, ktorú žalobcovia odôvodňujú údajnou pohľadávkou... ktorej zaplatenia   sa   domáhajú   na   Okresnom   súde...   v konaní   vedenom   pod   spis.   zn. 12 C 197/2004“.

3. Okresný súd uznesením č. k. 18 C 54/2006-192 z 1. októbra 2010 konanie prerušil. Na   základe   odvolania   navrhovateľov   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   7   Co   335/2010 zo 16. decembra 2010 prvostupňové uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4.   Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   doručenú   mu   11.   novembra   2011,   ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu zo 16. decembra 2010 (bod 3), odmietol ako zjavne neopodstatnenú   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   84/2011   z 2.   marca   2011   z dôvodov   v ňom uvedených.

5.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   18   C   54/2006-211   z 3.   marca   2011   (keďže odporcovia v 1. a 2. rade, t. j. aj sťažovateľka trvali na prerušení konania) ich „návrh na prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde... pod sp. zn. 12 C 197/2004“ zamietol. Krajský súd na odvolacie odporcov uznesením sp. zn. 7 Co 151/2011 z 31.   mája 2011 rozhodnutie okresného súdu   z 3. marca 2011 potvrdil. Dovolanie sťažovateľky zo 14. septembra 2011 proti uzneseniu krajského súdu z 31. mája 2011 najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 2/2012 z 21. marca 2012 „podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.“ odmietol.

6.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k prvostupňovému   rozhodnutiu   namietala   nesprávne posúdenie   veci   (odvolávanie   sa   súdu „na   judikát   Najvyššieho   súdu   R   44/2011“,   a nie na odporcami   sa   dovolávajúcej   aplikácie „judikátu   Najvyššieho   súdu   R   4/2008“). Krajskému súdu, ktorý rozhodnutie okresného súdu „potvrdil opätovným poukázaním len na   prvé   rozhodnutie (R   44/2011,   pozn.) bez   toho,   aby   sa   argumentačne   a logicky vysporiadal s existenciou novšieho rozhodnutia toho istého súdu (obe rozhodnutia prijali dovolacie senáty NS SR)“, sťažovateľka vytýkala najmä nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia   („odvolací   súd   nereflektoval   na   obranu   neúspešného   účastníka...“).   Podľa názoru sťažovateľky právny záver najvyššieho súdu je „nesprávny, arbitrárny a ústavne neudržateľný“ (keď vylúčil aplikáciu neskoršieho rozhodnutia tohto súdu). Najvyšší súd „pochybenie   odvolacieho   súdu...   nielen   že   nenapravil,   ale   naopak   potvrdil   a to argumentáciou, ktorá vnáša do rozhodovacej činnosti svojvôľu...“.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie základného práva „na spravodlivé súdne rozhodnutie zakotvené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 2 ods. 2 Ústavy...“ a práva „v zmysle čl. 6 ods. 1, čl. 13“ dohovoru postupom a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   2/2012   z 21.   marca   2012,   postupom a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   151/2011   z 31.   mája   2011   a tiež   postupom a uznesením   okresného   súdu   č.   k.   18   C   54/2006-211   z 3.   marca   2011   (okrem   čl.   13 dohovoru).   Súčasne   navrhla   uznesenie   najvyššieho   súdu   z 21.   marca   2012   a uznesenie krajského   súdu   z 31.   mája   2011   zrušiť,   priznať   jej „finančné   zadosťučinenie   vo   výške 3.000 €“ a náhradu trov právneho zastúpenia.

8. Ako dôkazový materiál sťažovateľka (okrem iného) predložila návrh na prerušenie konania zo 7. mája 2010, uznesenie okresného súdu č. k. 18 C 54/2006-211 z 3. marca 2011,   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   151/2011   z 31.   mája   2011,   dovolanie zo 14. septembra 2011 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 2/2012 z 21. marca 2012.

II.

9.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej „práva na spravodlivé súdne rozhodnutie zakotvené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 2 ods. 2 Ústavy“ a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v bode 1 a 7 označenými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.

11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

13. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie   konania   (vyjadreným   v jeho   petite,   pozn.)   okrem   prípadov   výslovne   uvedených v tomto zákone.

14. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie ňou označeného práva uznesením okresného súdu č. k. 18 C 54/2006-211 z 3. marca 2011 a konaním mu predchádzajúcim.

15. Z obsahu sťažnosti (a z k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka proti   predmetnému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   riadny   opravný   prostriedok   – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 151/2011 z 31. mája 2011.   Ústavný   súd   preto   nemá   právomoc   na   konanie   o   tej   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sa namieta porušenie práva sťažovateľky predmetným rozhodnutím okresného súdu.

16. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   nebolo v   jeho právomoci   preskúmanie napadnutého   uznesenia   okresného súdu,   pretože   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci   krajského   súdu. Z uvedeného   dôvodu   sťažnosť   v   tejto   jej   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

17.   Sťažovateľka   sa   vo   svojej   sťažnosti   predovšetkým   domáhala   vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru („základné právo na spravodlivé súdne rozhodnutie“ pozri bod 7) uznesením najvyššieho súdu z 21. marca 2012, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol „podľa s § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.“, a jemu predchádzajúcim (rozhodnutie okresného súdu z 3. marca 2011 potvrdzujúcim) rozhodnutím krajského súdu z 31. mája 2011 (pozri bod 5).

18. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

19.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

20.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

21. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

22. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

23.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

24. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 22 a 23) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 2/2012 z 21. marca 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu nemajúci   oporu   v   zákone.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   po   uvedení podstaty   odôvodnenia   prvostupňového   súdu   oboznámil   rozhodnutie   odvolacieho   súdu a dovolaciu argumentáciu sťažovateľky:

«Krajský   súd...   označeným   uznesením   potvrdil   odvolaním   napadnuté   uznesenie Okresného súdu Žilina z 3. marca 2011 č. k. 18 C 54/2006 -211, ktorým súd zamietol návrh žalovaných 1/ a 2/ na prerušenie konania z dôvodu nesplnenia podmienok pre takýto postup v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., nakoľko vychádzajúc zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení zo 16. decembra 2010 sp. zn. 7 Co 335/2010 mal za   to,   že   pre   úspešné   uplatnenie   tzv.   odporovacej   žaloby   podľa   §   42a   Občianskeho zákonníka nie je potrebné, aby pohľadávka žalobcu, ktorej priznania sa domáha v inom konaní, bola vykonateľná (ktorej majiteľovi svedčí exekučný titul), ale postačuje, aby bola vymáhateľná (ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní). Nevidel preto otázku, riešenú v konaní o zaplatenie pohľadávky žalobcov voči žalovanej 2/ vedenom na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn.   12   C   197/2004,   ako   zásadne   významnú   pre rozhodnutie   súdu   v   tomto   konaní.   Plne   sa   stotožnil   s   napadnutým   prvostupňovým rozhodnutím   aj s jeho odôvodnením,   na ktoré poukázal.   Odvolanie   žalovaných 1/ a 2/ nepovažoval za dôvodné a odkázal na svoje predchádzajúce zrušujúce uznesenie, v ktorom vyjadril právny názor, opierajúci sa o judikát Najvyššieho súdu SR R 44/2001, pokračovať ďalej v konaní a vykonávať úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci bez vyčkania na skončenie konania vedeného pod sp. zn. 12 C 197/2004.

Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   podala   dovolanie   žalovaná   2/ (t.   j. sťažovateľka,   pozn.). Mala   za   to,   že   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nespĺňa požiadavku   riadneho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia.   Odvolací   súd   sa   totiž   v   ňom nevysporiadal s obranou žalovaných obsiahnutou v ich odvolaní, v ktorej poukazovali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 61/2008 z 30. júla 2009, ktoré definuje pojem   „vymáhateľná   pohľadávka“   odlišne   od   jeho   posúdenia   odvolacím   súdom.   Ďalej namietala   nevysporiadanie   sa   s   návrhom   žalovaných   na   prerušenie   konania   v   časti o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu a napokon vytýkala odvolaciemu súdu, že nepripustil voči svojmu potvrdzujúcemu rozhodnutiu dovolanie napriek návrhu účastníkov a tento postup vôbec nezdôvodnil. Vzhľadom na tvrdenú vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom žalovaná 2/ žiadala uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný   1/   s   dôvodmi   obsiahnutými   v   dovolaní   žalovanej   2/   súhlasil   a   žiadal rozhodnúť v intenciách petitu dovolania.»

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,   že   dovolanie   podala   včas   účastníčka   konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.),   riadne zastúpená (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie bolo podané   proti   rozhodnutiu,   voči   ktorému   takýto   mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   je prípustný, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského   rozhodnutia,   c/   ide   o   uznesenie   o   uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolateľka   napadla   potvrdzujúce   uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktoré   nevykazuje znaky žiadneho z vyššie citovaných uznesení. Jeho prípustnosť preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. neprichádza do úvahy.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p., možno   dovolaním   napadnúť   aj   rozhodnutia   vo   veciach,   pri   ktorých   je   inak   dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   riadneho   zastúpenia   procesne   nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie   návrhu   na   začatie   konania,   hoci   bol   podľa   zákona   potrebný,   prípad   odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľky, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p.

K zamietnutiu návrhu na prerušenie konania ako dôvodu spôsobilému založiť vadu uvedenú v § 237 písm. f/ O. s. p. treba predovšetkým uviesť, že prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je možnosťou (nie povinnosťou) súdu takto rozhodnúť. Toto ustanovenie preto nezakladá procesné právo účastníka konania na vyhovenie takémuto návrhu. Procesným následkom nevyhovenia návrhu je, že súd musí vo veci ďalej konať, t. j. vykonávať všetky úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu sporu v jeho merite. Jeho zamietnutím   bez   ďalšieho   teda   nemôže   dôjsť   k   odňatiu   možnosti   pred   súdom   konať. Preskúmania   správnosti   procesného   postupu   súdu,   ako   aj   správnosti   jeho   skutkových a právnych záverov, sa účastník môže domáhať využitím riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti rozhodnutiu v merite veci.

Pokiaľ žalovaná 2/ v dovolaní namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že v danej veci sa odvolací súd plne stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa preto obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

V odôvodnení svojho rozhodnutia predtým stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav, oboznámil obsah odvolania,   primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán. Odkázal   v   ňom   na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutie,   v   ktorom   vyslovil   právny   záver opierajúci sa o judikát Najvyššieho súdu SR R 44/2001. Týmto postupom zároveň vylúčil aplikáciu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 61/2008 z 30. júla 2009, na ktoré poukazovali   žalovaní   l/,   2/   v   odvolaní,   čím   sa   fakticky   vysporiadal   s   ich   odvolacou námietkou. Podľa názoru dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Dovolací súd napokon poznamenáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom   konaní   nemusí   odpovedať   na   každú   námietku   alebo   argument   v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

K námietke dovolateľky, že odvolací súd nepripustil na jej návrh dovolanie voči svojmu potvrdzujúcemu uzneseniu a že sa ani s jej návrhom nijako nevysporiadal, treba uviesť, že oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu patrí výlučne odvolaciemu súdu a nezávisí od návrhu účastníka.   Ak však účastník konania návrh na vyslovenie prípustnosti dovolania podá, odvolací súd nie je povinný ho akceptovať a nie je ani povinný s týmto procesným návrhom sa v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať. Je totiž len na zvážení odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku vysloví alebo nie. Ak odvolací súd v potvrdzujúcom rozhodnutí vo výroku nevysloví prípustnosť dovolania, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či inak ide o vec zásadného právneho významu (R 38/1993). Dovolací súd je v tomto smere viazaný názorom odvolacieho súdu, ktorý nevyužil svoje oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu, a musí túto skutočnosť akceptovať rovnako ako účastník konania.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovanej 2/ odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.“

25.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 2/2012 z 21. marca 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné   s   aplikovanými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

26. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

27. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 151/2011 a jeho uznesením z 31. mája 2011, ktorým na odvolanie   odporcov   (t.   j.   aj   sťažovateľky)   uznesenie   okresného   súdu   z 3.   marca   2011 potvrdil (pozri bod 5). Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľky o porušení označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

28.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

29. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

30. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

31. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

32. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

33. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

34. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 3 ústavy [všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní (každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi... za podmienok ustanovených zákonom)], čl. 48 ods. 2 ústavy (právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), čl. 2 ods. 2 ústavy (štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon), ako aj podľa čl. 13 dohovoru (právo na účinné odvolanie) predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri body 6 a 7). Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú   pre   absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom a rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   a namietaným   porušením označených základných práv (sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení týchto práv) a tiež z dôvodu právneho záveru ústavného súdu uvedeného v bodoch 26 a 33, pretože konanie súdu súladné so základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo spôsobiť porušenie týchto ďalších   sťažovateľkou   označených   základných   práv.   Navyše,   sťažovateľka   porušenie predmetných   článkov   ústavy   (dohovoru)   nenamietala   samostatne,   ale   len   ako   súčasť porušenia   jej   základného   práva „na   spravodlivé   súdne   rozhodnutie   zakotvené   v čl.   46 ods. 1... ústavy... čl. 6 ods. 1... dohovoru“ (pozri bod 7 – petit sťažnosti s prihliadnutím aj na bod 13).

35.   Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   musel odmietnuť sťažovateľkinu sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže tento obsahuje základné princípy právneho štátu, vzhľadom na čo „nemôže plniť poslanie   priamo   aplikovateľného   ustanovenia   v individuálnych   konaniach“   (I.   ÚS   8/97, II. ÚS   821/00).   K namietanému   porušeniu   označeného   článku   ústavy   ústavný   súd   ešte poznamenáva,   že   predmetné   ustanovenie   predstavuje   všeobecnú   zásadu   uplatňovania základných   práv   a slobôd   upravených   v druhej   hlave   ústavy   a nemožno   ho   posudzovať samostatne,   bez   jeho   vzájomného   pôsobenia   (ako   aplikačného   pravidla)   s konkrétnym základných právom alebo slobodou. Keďže v danom prípade ústavný súd v posudzovanej veci nezistil také porušenie označených práv, ktoré by odôvodňovalo následné uplatnenie ústavnoprávnej ochrany, je potrebné konštatovať, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 2/2012 a jeho uznesením z 21. marca 2012, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod šp. zn. 7 Co 151/2011 a jeho uznesením z 31. mája 2011 nedošlo k porušeniu uvedeného článku ústavy.

36. Ústavný súd ešte poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor   totožný   s právnym   názorom   sťažovateľky,   potom   ústavnému   súdu   neprislúcha zjednocovať in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a suplovať tak právomoc,   ktorá podľa   §   8   ods.   3   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.

37. Ústavný súd v závere poukazuje na svoje rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 84/2011 z 2. marca 2011, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľky proti odvolaciemu rozhodnutiu krajského súdu   zo 16. decembra 2010 (pozri   body   3 a 4) a ktorým je pri   posudzovaní aktuálnej   sťažnosti   sťažovateľky   (bod   1)   v predmetnej   veci   viazaný   a pri   svojom rozhodovaní naň prihliadol.

38. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012