znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 416/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Ing. Ivanom Bojnom, Levárska 462/11, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   základného   práva   vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajskéhosúdu v Bratislave č. k. 2 S 151/2014-43 z 20. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)č. k. 2 S 151/2014-43 z 20. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   právnom   postavenínavrhovateľa   bol   účastníkom   súdneho   konania   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správyvedeného   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   2   S 151/2014,   v rámci   ktorého   krajský   súdnapadnutým uznesením zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal vydania uznesenie,ktorým by krajský súd uložil Okresnému úradu Pezinok povinnosť konať vo veci výmazupoznámky   z listu   vlastníctva   (ďalej   len   „LV“)   č. a   LV   č. vedených   prekatastrálne územie Svätý Jur č. k. Z 3318/2013 a rozhodnúť v lehote 30 dní.

S poukazom na podrobne uvedený skutkový stav veci sťažovateľ ústavnému súduchronologicky   uvádza   priebeh   konania   predchádzajúci   vydaniu   napadnutého   uzneseniazo strany krajského súdu:

„...   dňa   27.07.2004   podal ⬛⬛⬛⬛...   proti (sťažovateľovi) ako odporcovi na Okresný súd Pezinok návrh na určenie vlastníckeho práva – konanie vedené pod pôvodným číslo konania PK-25 C 134/2004 a následne pod číslom konania 5 C 273/2008...

V októbri 2007 ⬛⬛⬛⬛ podal návrh na pripustenie zmeny návrhu, a to jednak smerom k rozšíreniu okruhu účastníkov... a jednak k zmene petitu. V júni 2012 navrhovatelia opätovne požiadali konajúci súd o zmenu petitu návrhu...

Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 13.05.2013 č. k. 5 C 273/2008-315 (v znení opravného uznesenia Okresného súdu Pezinok č. k. 5 C 273/2008-322 zo dňa 02.07.2013)... rozhodol, že súd návrh zamieta, navrhovatelia sú povinní zaplatiť právnemu zástupcovi odporcu v 1. rade (t. j. sťažovateľa) trovy právneho zastúpenia vo výške 475,36 €, konanie o vzájomnom návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 17. 06. 2011 zastavuje   a   ďalej   rozhodol,   že   o   náhrade   trov   znaleckého   dokazovania   rozhodne samostatným uznesením...

Sťažovateľ podal dňa 29. 10. 2013 na OÚ Pezinok žiadosť o zosúladenie informácií katastra s platným právnym stavom (výmaz poznámok)... s tým, že sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že ohľadom uvedeného duplicitného vlastníctva pozemkov zapísaných na LV č. prebiehalo na Okresnom súde Pezinok súdne konanie 5C/273/2008..., o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Pezinok tak,... t. j. konajúci súd návrh ⬛⬛⬛⬛ a   spol.   o   určenie,   že ⬛⬛⬛⬛ je   podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností evidovaných na LV č. a určenie, že sťažovateľ nie je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností evidovaných na LV č., zamietol, čím... súd teda jednoznačne skonštatoval, že sťažovateľ je vlastníkom predmetných nehnuteľností (ak by súd nemal za preukázané, že sťažovateľ je vlastníkom predmetných nehnuteľností, tak súd by prvej časti petitu návrhu vyhovel, čo sa však nestalo)...

OÚ   Pezinok   zaslal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   oznámenie   (výzvu)   zo dňa 11. 12.   2013,   ktorým   mu   bolo   oznámené,   že   k   zápisu   výmazu   poznámky   –   duplicitné vlastníctvo na LV k. ú. do katastra nehnuteľností je potrebné doložiť rozhodnutie súdu vo veci samej o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam...

Právny zástupca sťažovateľa v odpovedi na uvedenú výzvu Okresného úradu Pezinok zo dňa 19. 2. 2014 uviedol, že rozsudok, ktorý OÚ Pezinok žiadal, bol predložený spolu s návrhom v konaní č. Z 3318/2013, a to právoplatný rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 13. 5. 2013 č. k. 5C/273/2008-315..., na základe čoho právny zástupca sťažovateľa opätovne   žiadal   OÚ   Pezinok,   katastrálny   odbor,   aby   vo   veci   konal.   Právny   zástupca sťažovateľa rovnako podal na OÚ Pezinok, katastrálny odbor sťažnosť zo dňa 17. 1. 2014, ktorou žiadal o bezodkladnú nápravu vzniknutého stavu, keďže požadovaná listina (t. j. rozhodnutie   súdu   vo   veci   samej   o   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam)   bola predložená   spolu   s návrhom   (podanie   zo   dňa   29.   10.   2013),   a   preto   právny   zástupca považoval predmetnú výzvu za neopodstatnenú...

OÚ   Pezinok   opätovne,   výzvou   zo   dňa   24.   2.   2014,   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa, aby predložil rozhodnutie súdu vo veci samej o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,   kto   má   byť   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností   alebo   účastníci konania   môžu   uvedené   duplicitné   vlastníctvo   riešiť   dohodou   o   urovnaní   podľa   §   585 Občianskeho zákonníka...

Dňa 21. 3. 2014 právny zástupca sťažovateľa podal na Okresnú prokuratúru Pezinok podnet proti nečinnosti orgánu verejnej správy (podanie zo dňa 20. 3. 2014), v ktorom namietal,   že   z   vyššie   uvedených   dôvodov   je   katastrálny   odbor   nečinný,   a   to   bez relevantného právneho dôvodu, čím podľa právneho zástupcu sťažovateľa súčasne dochádza k porušovaniu ústavného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu a príslušný katastrálny odbor svojou nečinnosťou zároveň spôsobuje neprípustné obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľa, keďže príslušný list vlastníctva evokuje duplicitné vlastníctvo, o ktorom ale bolo súdom rozhodnuté. Z uvedeného dôvodu žiadal preskúmať postup katastrálneho odboru Okresného úradu Pezinok v tejto veci.

Okresná prokuratúra Pezinok v liste zo dňa 23. 6. 2014 uviedla, že z predloženého spisového materiálu nevyplýva nijaká skutočnosť preukazujúca to, že by zo strany právneho zástupcu   sťažovateľa   katastrálnemu   odboru   k   zápisu   výmazu   poznámky   o   duplicitnom vlastníctve   boli   predložené   listiny   v   zmysle   oznámenia   z   11.   12.   2013   a   24.   2.   2014, na základe   čoho   Okresná   prokuratúra   Pezinok   skonštatovala,   že   postup   katastrálneho odboru v danej veci bol v súlade so zákonom a nečinnosť v predmetnom konaní nebola zistená. Okresná prokuratúra Pezinok odôvodnila svoje závery s poukazom na skutočnosť, že predmetný rozsudok súdu (t. j. rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 13. 5. 2013 č. k. 5C/273/2008-315)   nerozhoduje   o   určení   vlastníckeho   práva,   nezakladá   vlastnícke právo   a nerieši   spor   účastníkov   konania   o   určení   vlastníckeho   práva.   Podľa   Okresnej prokuratúry Pezinok preto príslušný katastrálny odbor postupoval správne, čím nečinnosť v danom konaní zistená nebola...

Dňa   10.   7.   2014   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu na Krajský súd v Bratislave proti Okresnému úradu Pezinok žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej   správy,   ktorou   sa   domáhal,   aby   krajský   súd   uložil   Okresnému   úradu   Pezinok povinnosť konať vo veci výmazu poznámky z LV č. a z LV č. vedených pre kat. územie   Svätý   Jur   pod   č.   Z   3318/2013,   ďalej   povinnosť   vo   veci   výmazu   poznámky z LV č. pre kat. územie č. k. Z 3318/2013 rozhodnúť v lehote 30 dní odo dňa doručenia príslušného uznesenia krajského súdu Okresnému úradu Pezinok a povinnosť nahradiť trovy konania...

O podanej žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2S/151/2014-43 zo dňa 20. 5. 2015..., ktorým žalobu zamietol. V odôvodnení uznesenia krajský súd skonštatoval, že nezistil také skutočnosti, ktoré by preukazovali, že by bol odporca nečinný v konaní vedenom pod sp. zn. Z 3318/2013. Podľa krajského súdu odporca postupoval v súlade so zákonom, keď navrhovateľovi (t. j. sťažovateľovi) listom zo dňa 11. 12. 2013 v lehote 60 dní odo dňa doručenia žiadosti oznámil,   že   k   zápisu   výmazu   poznámky   –   duplicitné   vlastníctvo   je   potrebné   doložiť rozhodnutie vo veci samej o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, keďže rozsudok predložený   navrhovateľom   (t.   j.   sťažovateľom)   nepovažoval   za   listinu   nepochybne preukazujúcu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.“

3. S ohľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   napadnutým   uznesenímkrajského   súdu   došlo   k porušeniu   jeho   práv   (bod   1)   v dôsledku   svojvoľného   postupukrajského súdu nielen pri aplikácii judikatúry, na ktorú krajský súd v napadnutom uznesenípoukázal, ale i pri aplikácii ustanovenia § 34 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných právk nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení   neskorších   predpisov.   Sťažovateľ   právnezávery krajského súdu považuje za absolútne nesprávne a nelogické, keďže „... v danom prípade sa nepochybne jedná o rozhodnutie vo veci samej o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,   ktorým   konajúci   súd   návrh   (navrhovateľov   na   určenie   vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam a zároveň na určenie, že sťažovateľ spolu s ďalšou žalovanou v konaní sp. zn. 5C/273/2008 nie sú podielovými spoluvlastníkmi dotknutých nehnuteľností)   zamietol. Zamietnutím návrhu tak   súd   nepotvrdil   existenciu vlastníckeho práva ⬛⬛⬛⬛ (ako   navrhovateľa   v 1/ rade   v   konaní   sp.   zn.   5C/273/2008), pričom týmto nemohlo dôjsť ani k zániku tohto práva vo vzťahu k ⬛⬛⬛⬛, keďže ⬛⬛⬛⬛ vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v skutočnosti nikdy   nesvedčalo.   Uvedeným   rozsudkom   Okresného   súdu   Pezinok   zároveň   nebol preukázaný   opak   vo   vzťahu   k   vlastníckemu   právu   sťažovateľa,   na   základe   čoho   mu   aj naďalej jednoznačne svedčí vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam. Okresný súd Pezinok   tak   právoplatne   vyriešil   vlastnícky   spor   medzi ⬛⬛⬛⬛ a sťažovateľom týkajúci sa predmetných nehnuteľností a ustálil, kto je a kto nie je skutočným vlastníkom daných nehnuteľností.“.

Sťažovateľ rovnako namieta i arbitrárnosť postupu krajského súdu vo vzťahu k jehoargumentácii týkajúcej sa potreby aplikácie rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republikysp.   zn.   33   Cdo   1074/98   z 27.   októbra   1999,   pretože   krajský   súd   z dôvodu   aplikácieustanovenia § 157 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dospel k záveru,že výrok rozsudku Okresného súdu Pezinok sp. zn. 5 C 273/2008 z 13. mája 2013 nemožnoposudzovať v súvislosti s odôvodnením.

S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu považuje sťažovateľ odôvodnenienapadnutého uznesenia krajského súdu rovnako za „nekoherentné“ a zjavne neodôvodnené.Zastáva názor, že z napadnutého uznesenia krajského súdu zároveň vyplýva taká aplikáciapríslušných všeobecne záväzných predpisov, ktorá popiera ich podstatu a zmysel.

4. Na základe už uvedenej argumentácie preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Základné   práva   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   11   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/151/2014-43 zo dňa 20. 5. 2015 porušené boli. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 2S/151/2014-43 zo dňa 20. 5. 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 €, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť ⬛⬛⬛⬛ v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 355,73 €, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Ing. Ivana Bojnu do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavnýsúd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zrušítaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobodyporušil, vo veci konal.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

8.   Predmetom   sťažovateľovej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   právzaručených ústavou, listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom (bod 1) uznesenímkrajského súdu č. k. 2 S 151/2014-43 z 20. mája 2015.

II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru

9. Sťažovateľ predovšetkým namieta porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces zaručeného čl.6 ods. 1 dohovoru.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmspôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

V zmysle čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

11.   Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojhozákladného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru) vydaním napadnutého uznesenia zo strany krajského súdu v zásadez dôvodov uvedených v bode 3.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ako ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomociústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácies ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavyo namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvougarantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecnýchsúdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   súzlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnejzmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľačl. 46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   (resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danejveci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalonásledne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jehorozhodnutím č. k. 2 S 151/2014-43 z 20. mája 2015 sú zlučiteľné s označeným článkomústavy a listiny (resp. dohovoru).

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súddospel   k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   zamietol   návrh   sťažovateľav rámci konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy, náležite odôvodnil, čo potvrdzujejeho   argumentácia   vychádzajúca   z v konaní   zistených   skutkových   záverov   a   na   tomtozáklade vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol: «Nečinnosť   je   v   podstate   pasivita   správneho   orgánu   vo   veciach,   ktoré   mu   boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny   orgán   konal   a   rozhodol.   Nečinnosť   sa   najčastejšie   prejavuje   v   opomenutí predpísaných úkonov (vykonávanie úkonov bez vedomia účastníkov, opomenutie predvolať účastníka)   alebo   v   zbytočných   prieťahoch   (v   nerobení   žiadnych   úkonov)   pri   postupe správneho orgánu, ale môže sa prejaviť aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí   nedostatok   právomoci   a   vec   vybaví   listom   alebo   informáciou,   prípadne   konanie zastaví záznamom v spise a pod. Nečinnosť správneho orgánu je považovaná za postup. V základnom   chápaní   sa   táto   nečinnosť   spája   s   nedodržaním   procesných   lehôt,   ktoré ustanovujú administratívne procesné normy na rozhodnutie vo veci. Tieto lehoty sa môžu predĺžiť,   o   čom   musí   byť   účastník   vyrozumený,   ale   toto   vyrozumenie   je   opatrením poriadkovej povahy, ktoré na nečinnosť správneho orgánu nemá zásadnejší vplyv... Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 29. 10. 2013 bola odporcovi doručená žiadosť navrhovateľa o zosúladenie informácií katastra nehnuteľností s platným právnym stavom (výmaz poznámok duplicitného vlastníctva) z dôvodu skončenia konania vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5C/273/2008, predmetom ktorého bola určovacia žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Odporca listom zo dňa 11. 12. 2013 oznámil navrhovateľovi, že k žiadosti je potrebné doložiť rozhodnutie vo veci samej o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Listom zo dňa   24.   02.   2014   odporca   opätovne   oznámil   navrhovateľovi,   že   k   zápisu   výmazu poznámky je potrebné buď predložiť rozhodnutie súdu vo veci samej o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam alebo dohodu o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka. Krajský súd v Bratislave v prejednávanej veci nezistil také skutočnosti, ktoré by preukazovali,   že by bol   odporca   nečinný   v konaní vedenom   pod sp.   zn. Z 3318/2013. Odporca postupoval v súlade so zákonom, keď navrhovateľovi listom zo dňa 11. 12. 2013 v lehote   60   dní   odo   dňa   doručenia   jeho   žiadosti   o   zosúladenie   informácií   katastra nehnuteľností   s   platným   právnym   stavom   oznámil,   že   k   zápisu   výmazu   poznámky   – duplicitné vlastníctvo je potrebné doložiť rozhodnutie vo veci samej o určenie vlastníckeho práva   k nehnuteľnostiam,   keďže   rozsudok   predložený   navrhovateľom   dňa   29.   10.   2013 nepovažoval   za   listinu   nepochybne   preukazujúcu   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam. Uvedenú skutočnosť mu odporca opakovane oznámil listom zo dňa 24. 02. 2014 a tiež ho oboznámil so spôsobom odstránenia prekážky k vykonaniu zápisu výmazu poznámky. Z ustálenej judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 31/2011 zo dňa 06. 12. 2012) vyplýva, že zápisy vlastníctva k nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností sa vykonávajú na základe listiny, ktorá nepochybne preukazuje vlastnícke právo. Preto sa v občianskom súdnom konaní žalobcovia často domáhajú iba určenia svojho vlastníckeho práva   k   určitej   nehnuteľnosti   (§   80   písm.   c)   O.   s.   p.).   Určovací   výrok   rozsudku   súdu spravidla nahrádza listinu, ktorá môže byť podkladom pre zápis zmeny vlastníctva v katastri nehnuteľností a okrem toho žalobca môže preukazovať toto svoje právo aj na iné účely. V tejto   súvislosti   však   treba   zdôrazniť,   že   takýto   určovací   rozsudok   nemá   všeobecnú záväznosť, pretože z § 159 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že je len rozhodnutím, ktorým bola sporná otázka vyriešená vo vzťahu k účastníkom konania.

Nevykonanie zápisu výmazu poznámky odporcom nemožno považovať za nečinnosť, nakoľko mu nebola doručená verejná listina ani iná listina spôsobilá na vykonanie zápisu výmazu   poznámky.   V   danej   veci   nie   je   možné   opierať   sa   o   rozsudok   Okresného   súdu Pezinok   č.   k.   5C/273/2008-315   zo   dňa   13.   05.   2013   v   spojení   s   opravným   uznesením č. k. 5C/273/2008-322   zo   dňa   02.   07.   2013   v   právnej   veci   navrhovateľov...   o   určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorý vo výroku návrh na určenie vlastníckeho práva iba zamietol. Týmto rozhodnutím súdu nedošlo ani k vzniku, ani k zmene, ani k zániku práv k nehnuteľnostiam a to s poukazom na § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. z dôvodu nesplnenia podmienky, aby na základe takéhoto výroku rozsudku došlo k zápisu záznamom akýchkoľvek práv k sporným nehnuteľnostiam.

Pokiaľ ide o judikatúru Najvyššieho súdu ČR, na ktorú poukazoval navrhovateľ, súd sa stotožňuje s tvrdením vyjadreným v rozhodnutí sp. zn. 33Cdo 1074/98, v zmysle ktorého v prípade   zamietavého   rozsudku   súdu   o   návrhu   na   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti je nutné výrok rozsudku posudzovať v súvislosti s jeho odôvodnením, avšak v prejednávanej veci práve z dôvodu aplikácie ustanovenia § 157 ods. 3 O. s. p. nemožno výrok rozsudku Okresného súdu Pezinok posudzovať v súvislosti s odôvodnením. Uvedený výrok   rozsudku   nerozhoduje   o   určení   vlastníckeho   práva,   nezakladá   vlastnícke   právo navrhovateľa a nerieši spor účastníkov konania o určenie vlastníckeho práva. Nie je z neho zrejmé, komu svedčí alebo nesvedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.

Rozhodovanie vlastníckych sporov, o ktoré sa pri zápise duplicitného vlastníctva v katastri nehnuteľností jedná, patrí do výlučnej   pôsobnosti (občianskoprávnych)   súdov v zmysle § 7 ods. 1 a § 80 písm. c) O. s. p. To však neznamená, že tento vlastnícky spor by nemohol byť dotknutými stranami vyriešený aj dohodou (§ 36a zákona č. 162/1995 Z. z.). Navrhovateľovi nič nebránilo uzavrieť dohodu o urovnaní v zmysle § 585 Občianskeho zákonníka,   čím   by   vyriešil   spornosť   či   akúkoľvek   pochybnosť   o   vlastníckom   práve k nehnuteľnostiam a odporca by bol povinný na jej základe vykonať zápis výmazu poznámky v zákonom stanovenej lehote podľa § 43 ods. 1 písm. b) zákona č. 162/1995 Z. z.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   Krajský   súd   v   Bratislave   návrh navrhovateľa v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy v zmysle § 250t ods. 4 veta posledná O. s. p. ako nedôvodný zamietol.»

15.   Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdudostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého uznesenia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektujenázor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúrypovažuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie jeúplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázanéskutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sanávrhom   sťažovateľa   na   konanie   proti nečinnosti Okresného   úradu   Pezinok   (ktorým   sasťažovateľ domáhal vydania uznesenia, ktorým by krajský súd uložil Okresnému úraduPezinok povinnosť konať vo veci výmazu poznámky z a z vedenýchpre katastrálne územie Svätý Jur, č. k. Z 3318/2013 a rozhodnúť v lehote 30 dní) zaoberalv rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveďna všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď navšetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Pretoodôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   saspochybňovali   závery   napadnutého   uznesenia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majúoporu vo vykonanom dokazovaní.

17.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   rozhodnutia   krajského   súduč. k. 2 S 151/2014-43 z 20. mája 2015 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúcezo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutienevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   právne   závery,   konštatuje   dostatočnezistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkovýchpostupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobneaj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byťďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi posudzovaným napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušenímzákladného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako i právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého uznesenia, akoaj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právana spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názoromúčastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejtočasti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnejneopodstatnenosti.

19.   Na   podporu   správnosti   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súdv závere poznamenáva, že právne relevantným predmetom rozhodovania krajského súduv predmetnej   veci   bolo   iba   ustáliť   prípadnú   nečinnosť   správneho   orgánu,   a nie   vecnerozhodovať   o vlastníctve   sporných   pozemkov   tak,   ako   sa   mylne   domnieva   sťažovateľ,pretože táto otázka spadá do právomoci všeobecných súdov v inom type súdneho konania.S ohľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   prieskum   napadnutého   uznesenia   držalvýlučne nastolených medzí rozhodnutia krajského súdu č. k. 2 S 151/2014-43 z 20. mája2015   v rámci   správneho   súdnictva   a   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že krajský   súdnepochybil, ak napadnutým uznesením návrh sťažovateľa zamietol.

Podľa názoru ústavného súdu skutkové zistenie krajského súdu a jeho právny názoro tom, že v ním preskúmavanom správnom konaní nedošlo k nečinnosti v danej veci, jezdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a dostatočne, a preto aj ústavný súd ho považujeza ústavne   relevantný.   Krajský   súd   na   všetky   zásadné   námietky   sťažovateľa   zaujalstanovisko, pričom podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožnopovažovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názoromkrajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, preto bolo potrebné sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu čl. 20 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu

20.   Sťažovateľ   súčasne   namietal   aj   porušenie   základného práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu.

21.   Pretože sťažovateľ   namietajúci tiež   porušenie   základného práva podľa   čl.   20ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu tieto porušeniaoprel   o dôvody   v podstate   identické   s tými,   ktoré   uviedol   v súvislosti   s namietanýmiporušeniami čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (časť II.Aodôvodnenia), bolo potrebné odmietnuť sťažovateľovu sťažnosť aj v tejto časti z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

22. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavnýsúd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 5).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015