znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 416/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 183/2009 zo 7. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2011 doručená faxom a následne 21. septembra 2011 poštou doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 183/2009 zo 7. júna 2011 (ďalej len „rozsudok zo 7. júna 2011“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   zverejnil   28.   augusta   2007 v denníku Plus jeden deň článok s titulkom „Prilepší dcérinmu priateľovi?“ a s podtitulkom „S., ktorej šéfuje B., nakúpi za peniaze na dôchodky počítače“ (ďalej len „článok“) a ako jeho súčasť bola zverejnená fotografia Ing. P. T. (ďalej len „navrhovateľka“) a Ing. I. B. Navrhovateľka   podala   proti   sťažovateľovi   za   zverejnenie   článku   na   Okresnom   súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 40 C 17/2007 z 5. februára 2009 (ďalej len „rozsudok z 5. februára 2009“) zaviazal sťažovateľa uverejniť ospravedlnenie navrhovateľke a zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16 596,37 € (500 000 Sk), ako aj náhradu jej trov konania.

Na základe odvolania podaného sťažovateľom v predmetnej veci rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom zo 7. júna 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu z 5. februára 2009 v   časti   výroku,   ktorým   bola sťažovateľovi   uložená povinnosť   uverejniť ospravedlnenie, a rozsudok, čo sa týka druhého výroku týkajúceho sa priznania nemajetkovej ujmy, zmenil tak, že navrhovateľkou uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu zamietol.

Podľa sťažovateľa dospel okresný súd k nesprávnemu právnemu posúdeniu tejto veci z nasledujúcich dôvodov:

«a) Prvostupňový súd dospel k názoru, že žalobkyňa na rozdiel od jej matky nie je osobou   verejného   záujmu,   podľa   názoru   Sťažovateľky   je   žalobkyňa   osobou   verejného záujmu nepriamo v situáciách, v ktorých ako dcéra ministerky stretáva a to už je jedno či v súkromí, alebo na verejnosti so šéfom Sociálnej poisťovne, ktorý je podriadený dozornej rade tohto orgánu, pričom tejto dozornej rado predsedá práve matka žalobkyne, ministerka vlády   SR,   takéto   vzťahy   sú   odôvodnene   predmetom   verejného   záujmu   a   žalobkyňa   je povinná strpieť popisovanie týchto vzťahov a ich hodnotenie a to aj hodnotenie kritické, dvojzmyselné a vyvolávajúce pochybnosti o tom, či takýto nadštandardný vzťah „randenie po nociach“ či už za účelom vyprevádzania alebo iným (a je pritom jedno či sa jedná o intímny   vzťah   alebo   vzťah   priateľský)   nezakladá   aj   vzťah   klientelizmu   alebo protekcionizmu, keďže žalobkyňa je nepriamo osobou verejného záujmu (podľa odbornej literatúry tzv. „relatívnou osobou verejného záujmu“) je povinná strpieť, že periodická tlač sa   zaujíma,   informuje   o   jej   večerných   stretnutiach   so   šéfom   S.   po   viachodinových pracovných návštevách jej matky, ministerky vlády SR v jej súkromí, v jej domácnosti, pričom   Ing.   B.   bol   v   tom   čase   nepochybne   tiež   osobou   verejného   záujmu,   to   nie   je informácia o stretnutí dvoch ľudí, ktorí nie sú verejne činní a z ich vzťahu nevyplýva nič, čo by nemohlo verejnosť legitímne zaujímať,

b) Nesprávny je právny názor prvostupňového súdu, že článok má síce spravodajský charakter, avšak zverejnením podobizne žalobkyne prekračuje rámec spravodajskej licencie pokiaľ ide o osobu žalobkyne, pričom nesprávny je predovšetkým preto, že žalobkyňa je nepriamo   (relatívnou)   osobou   verejného   záujmu   a   navyše   sa   spravodajská   licencia nevzťahuje   len   na   osoby   verejného   záujmu,   ale   sa   vzťahuje   aj   na   iné   osoby,   ktoré   sa zúčastňujú deja, ktorý sa spravodajsky zaznamenáva a to nielen hlavného deja, hlavných udalostí, ale aj dejov a udalostí súvisiacich,

c)   Nesprávny   je   právny   názor,   že   na   poskytnutie   zákonnej   ochrany   podľa   §   13 Občianskeho zákonníka postačuje objektívna spôsobilosť zásahu ohroziť oprávnené záujmu objektu, adresáta zásahu, pretože opomína rozhodujúce kritérium a to je neoprávnenosť zásahu a tá v danom prípade, keď sa jedná o osobu verejného záujmu, aj keď nepriamo absentuje s ohľadom na jej vzťah k priamym osobám verejného záujmu a teda táto osoba musí strpieť aj inak „objektívne spôsobilé zásahy“ pokiaľ sledujú legitímny cieľ, v danom prípade   spravodajstvo   o   správaní   sa   takých   osôb:   Stretávanie   sa   ministerky   so   šéfom Sociálnej poisťovne v súkromí jej rodinného domu na účel pracovných porád nemožno v žiadnom prípade považovať za transparentný výkon verejnej moci a naopak takýto výkon verejnej moci minimálne: vzbudzuje podozrenie z klientelizmu a protekčného správania sa pri výkone verejnej moci.

d) Nesprávny je aj právny názor, že celý Článok je neoprávneným zásahom nakoľko v Článku je uvedených množstvo viet, ktoré žalobkyňa ani v konaní nenapáda, a ktoré ani neoznačuje ako neoprávnený zásah do jej osobnostných práv.

e) V znení ospravedlnenia prvostupňový súd zdôrazňuje z obsahu Článku formuláciu:,,že   Ing.   P.   T.   po   večeroch   „randí“   s I.   B.“.   Prvostupňový   súd   túto   formuláciu   použil napriek   tomu,   že   sa   v   Článku   nevyskytuje   toto   slovné   spojenie   a v rámci   Článku   pod fotografiou žalobkyne s Ing. B. bol uverejnený text: „Randia po nociach“. Je síce pravdou, že fotograf videl túto dvojicu len v jeden večer,   avšak redaktor,   autor článku mohol z fotografickej dokumentácie oprávnene dôvodiť, že večerné lúčenie trvajúce cca 20 minút nie je ojedinelým stretnutím zobrazených osôb a navyše v konaní sa preukázalo z výpovedí oboch osôb zobrazených na fotografii, že Ing. B. chodil na pracovné porady do bydliska ministerky   pravidelne   a   pravidelne   ho   žalobkyňa   odprevádzala   po   skončení   týchto pracovných porád. Fotograf a ani redaktor takéto pracovné porady nemohol predpokladať, keďže nič také nie je pri transparentom výkone verejnej moci obvyklé a naopak museli oprávnene verejnosť upozorniť na nočné stretávanie sa šéfa Sociálnej poisťovne a dcéry ministerky   v   súkromí,   nakoľko   to   navodzuje   podozrenie   z   klientelizmu   a   protekcie,   čo zdôraznil redaktor ironizujúc v záverečnej vete Článku...»

Sťažovateľ následne poukázal na závery krajského súdu uvedené v odôvodnení jeho rozsudku   zo   7.   júna   2011,   ktorými   vyhodnotil   svoje   skutkové   zistenia   týkajúce   sa neoprávnenosti zásahu do práv navrhovateľky, a následne uviedol:

«Podľa názoru Sťažovateľky (v uznesení sa používa označenie sťažovateľ, pozn.) prvostupňový súd   dospel   k   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci   v   otázke   postavenia žalobkyne (navrhovateľky, pozn.) v spoločnosti   pretože,   žalobkyňa je osobou verejného záujmu nepriamo v situáciách, v ktorých sa ako dcéra ministerky stretáva a to už je jedno či v súkromí, alebo na verejnosti, so šéfom Sociálnej poisťovne, a. s. (inštitúcie ktorá spravuje miliardové hodnoty z verejných zdrojov, dôchodkových odvodov občanov tohto štátu), ktorý je   podriadený   dozornej   rade   tohto   orgánu,   pričom   tejto   dozornej   rade   predsedá   práve matka žalobkyne, ministerka vlády SR, takéto vzťahy sú odôvodnene predmetom verejného záujmu a žalobkyňa, pokiaľ sa ich akýmkoľvek spôsobom zúčastňuje, je povinná strpieť popisovanie   týchto   vzťahov   a   ich   hodnotenie   a   to   aj   hodnotenie   kritické,   dvojzmyselné a vyvolávajúce pochybnosti o tom, čí takýto nadštandardný vzťah „randenie po nociach“ či už za účelom vyprevádzania alebo iným (a je pritom jedno či sa jedná o intímny vzťah alebo vzťah priateľský) nezakladá aj vzťah klientelizmu alebo protekcionizmu.»

Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu zo 7. júna 2011 bolo obmedzené jeho základné   právo   na   slobodu   prejavu   vo   väčšej   miere   než   bolo   nevyhnutné,   čím   došlo k porušeniu čl. 26 ods. 2 ústavy. Skutkové a právne závery krajského súdu v tejto veci považuje sťažovateľ „za zjavne neodôvodnené až arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a ako také majú za následok porušenie ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý a nestranný proces podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že rozsudkom krajského súdu zo 7. júna 2011 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a 4, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil uvedený rozsudok a vec vrátil krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a zaviazal krajský   súd   nahradiť mu   trovy   právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv   a   slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   26 ods. 2 a 4 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu zo 7. júna 2011. K porušeniu uvedených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku toho, že

- navrhovateľka je „relatívnou osobou verejného záujmu“, ktorá je povinná záujem verejnosti o otázky verejného záujmu strpieť,

- ustálením nesprávneho právneho názoru krajským súdom, podľa ktorého článok má síce spravodajský charakter, avšak zverejnenie podobizne navrhovateľky prekračuje rámec spravodajskej licencie,

- v danom prípade nešlo o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti, a preto neboli splnené podmienky na poskytnutie ochrany podľa § 13 Občianskeho zákonníka,

- nesprávny   je   právny   názor   krajského   súdu,   že   celým   článkom   došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľky, keďže obsahuje mnoho viet, ktoré navrhovateľka v konaní „nenapáda“,

- v rámci ospravedlnenia sťažovateľa navrhovateľke sa zdôrazňuje z obsahu článku veta, podľa ktorej navrhovateľka po večeroch „randí“ s Ing. I. B., ktorá sama osebe nebola súčasťou článku, avšak pod fotografiou uverejnenou v rámci článku bola uverejnená veta „Randia   po   nociach“,   autor   článku   si   z   fotografickej   dokumentácie   k článku   mohol oprávnene dôvodiť, že lúčenie navrhovateľky s Ing. I. B. nie je ojedinelým stretnutím, a musel oprávnene verejnosť upozorniť na nočné stretávanie sa so šéfom Sociálnej poisťovne a   dcéry   ministerky   v   súkromí,   pretože   to „navodzuje   podozrenie   z   klientelizmu   a protekcie“.

Sťažovateľ   namietal   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom.   Podľa   jeho   názoru v danom prípade vôbec k zásahu do základného práva navrhovateľky na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti a na ochranu mena nedošlo, pretože predmetný článok obsahoval informácie, ktorých nepravdivosť nebola v konaní preukázaná.

V   prípadnom   konflikte   slobody   prejavu   na   jednej   strane   (čl.   26   ods.   1   ústavy) a základného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   na ochranu mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1 ústavy) mali konajúce súdy v okolnostiach jeho kauzy   uprednostniť   slobodu   prejavu   pred   ochranou   osobnosti   navrhovateľky   a   zvážiť nevyhnutnosť opatrení prijatých na účely obmedzenia slobody prejavu. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval aj poukazom na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Ústavný súd konštatuje, že konflikt dvoch už uvedených ústavou chránených hodnôt nie je možné vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t. j. na všeobecnej úrovni pre každý jednotlivý prípad. Je tak úlohou orgánov aplikácie práva, predovšetkým všeobecných súdov,   aby   pri   prerokovávaní   konkrétneho   sporu   zisťovaním   miery   dôležitosti   oboch v kolízii   stojacich   ústavných   hodnôt   dospeli   k   záveru   o   potrebe   uprednostnenia   jednej z nich. To korešponduje s už judikovaným názorom ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva   alebo slobody   nedôjde   k   neprimeranému obmedzeniu,   či   dokonca   popretiu   iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Ak záver všeobecných súdov plynúci z porovnávania dvoch   ústavou   chránených   hodnôt   nie   je   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený,   a   tak súčasne ústavne neudržateľný, nemá ústavný súd dôvod zasahovať doň. Ústavný súd totiž v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   s   výnimkou   ich   arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti   majúcej   za následok   porušenie   základného   práva   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00,   III.   ÚS   151/05, III. ÚS 344/06). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa   judikatúry   ESĽP,   ktorú   ústavný   súd   konštantne   zohľadňuje   vo   svojej rozhodovacej   činnosti,   sloboda   prejavu   predstavuje   jeden   zo   základných   pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca.   Uplatňuje   sa   nielen   vo   vzťahu   k   „informáciám“   a   „myšlienkam“,   ktoré   sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú   alebo   znepokojujú   štát   alebo   časť   obyvateľstva.   Vyžaduje   si   to   pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V   niektorých   situáciách   však   musí   sloboda   prejavu   ustúpiť.   Limitačné   klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o   obmedzenia,   ktoré   musia   zodpovedať   vždy   demokratickému   charakteru   spoločnosti („opatrenia   v   demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné“).   Dôvodom   takéhoto   obmedzenia môže   byť   aj   „ochrana   práv   a   slobôd   iných“,   teda   okrem   iného   aj   záruky   vyplývajúce zo základného   práva   na   ochranu   osobnosti   v   rozsahu   garantovanom   v   čl.   19   ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby   pred   neoprávnenými   zásahmi   zo   strany   iných   súkromných   osôb   (vrátane navrhovateľa) alebo štátu (m. m. IV. ÚS 107/2010).

Rozsudkom krajského súdu zo 7. júna 2011 bol sčasti potvrdený rozsudok okresného súdu z 5. februára 2009 v napadnutých častiach v bodoch I, II a III, ktorými okresný súd rozhodol, že uverejneným článkom a zverejnením fotografie prislúchajúcej k tomuto článku došlo   k   neoprávnenému   zásahu   do   práv   navrhovateľky,   a   zároveň   sťažovateľovi   uložil povinnosť uverejniť v denníku Plus jeden deň text ospravedlnenia navrhovateľke, sčasti bol uvedený   rozsudok   zmenený,   keď   v   časti   nemajetkovej   ujmy   výrok   okresného   súdu (bod IV rozsudku   okresného   súdu)   zmenil   tak,   že   návrh   navrhovateľky   v   tejto   časti zamietol, a v časti priznanej náhrady trov konania (bod VI rozsudku okresného súdu) zmenil tak,   že   žiadnemu   z   účastníkov   konania   náhradu   trov   prvostupňového   ani   odvolacieho konania   nepriznal.   Úlohou   ústavného   súdu   bolo   posúdiť,   či   v   danom   prípade   išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obmedzenie   akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie   sledovaného   cieľa,   t.   j.   ospravedlňuje   ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto   okolností   bolo   z   hľadiska   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozsudku krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

Ústavný   súd   preto   pristúpil   k   preskúmaniu   proporcionality   medzi   zásahom   do slobody prejavu sťažovateľa a ústavnými garanciami práva na súkromie navrhovateľky. Na ten   účel,   obdobne   ako   v   iných   porovnateľných   prípadoch   (napr.   II.   ÚS   152/08, II. ÚS 326/09), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť   č.   21980/93).   Novinári   majú   (sociálnu)   povinnosť   poskytovať   informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie   dostať.   Novinárom   je   dokonca   umožnené   používať   určitú   mieru   preháňania a provokácie (Perna c/a Taliansko). Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ešte podotýka, že v predmetnej veci je sťažovateľ vydavateľom denníka   Plus jeden   deň,   v   ktorom   bol inkriminovaný článok   uverejnený. Sťažovateľ   je v danom prípade teda „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné   pri   rozhodovaní   predmetnej   veci   zo   strany   všeobecných   súdov   primeraným spôsobom zohľadniť.

2. O KOM bol inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej sféry   negatívne   zasahujú,   resp.   môžu   zasahovať.   Hranice   akceptovateľnosti   šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov.   Na   druhej   strane   ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje   aj   skutočnosť,   že poslaním tlače je nepochybne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom   zároveň   je   nespochybniteľným   právom   verejnosti   takéto   informácie   prijímať (dostať).

Podľa sťažovateľa dospel krajský súd v rozsudku zo 7. júna 2011 k nesprávnemu záveru, keď navrhovateľku nepovažoval za osobu verejného záujmu, aj keď je „osobou verejného záujmu nepriamo v situáciách, v ktorých sa ako dcéra ministerky stretáva a to už je jedno či v súkromí, alebo na verejnosti so šéfom Sociálnej poisťovne, ktorý je podriadený dozornej   rade   tohto   orgánu,   pričom   tejto   dozornej   rade   predsedá   práve   matka žalobkyne...“.

Pri posudzovaní skutočnosti, či navrhovateľka patrí medzi osoby verejného záujmu, u ktorých je miera akceptovateľnosti kritiky vyššia než u bežných občanov, je potrebné vziať do úvahy, že sama nepatrí medzi osoby pôsobiace v politike či pútajúce na seba pozornosť   médií,   je   však   osobou   blízkou   osoby   nepochybne   verejne   známej   (matka navrhovateľky   pôsobí   vo   verejnom   živote)   a   rozoberanie   niektorých   otázok   verejného záujmu súvisiacich priamo s činnosťou, resp. životom jej matky ako osoby vo verejnom živote   je   potrebné   považovať   za   legitímnu   realizáciu   slobody   prejavu,   ktorú   je navrhovateľka povinná strpieť. Na druhej strane je v tomto prípade potrebné zdôrazniť, že dokonca aj keď sú osoby známe verejnosti, informácie o súkromných aspektoch ich života musia   prispievať   k   diskusii   o   problémoch   vo   verejnom   záujme   spoločnosti,   teda   bez verejného záujmu nie je daný dôvod zásahu do súkromia aj verejných osôb.

Po   zvážení   všetkých   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že navrhovateľku v čase zverejnenia predmetného článku nebolo možné považovať za osobu verejne známu, avšak v dôsledku blízkeho vzťahu s osobou verejne známou nepatrila ani do kategórie „bežný občan“, napriek tomu miera akceptovateľnosti kritiky u nej, resp. ochrany súkromia   v   dôsledku   realizácie   slobody   prejavu,   osobitne   pri   zverejňovaní   informácií súkromného,   resp.   osobného   charakteru,   bola   podstatne   nižšia   než   u   osoby   verejného záujmu. Inkriminovaný článok sa nepochybne týkal navrhovateľky, vytváral obraz o jej súkromní, resp. o jej priateľských vzťahoch, navrhovateľka bola v ňom označená plným menom, a preto bol uvedený článok aj podľa názoru ústavného súdu objektívne spôsobilý svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do osobnostnej sféry navrhovateľky.

3. ČO bolo obsahom inkriminovaného článku Pri   posudzovaní   proporcionality   medzi   slobodou   prejavu   a   právom   na   ochranu osobnosti   sa   ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľa, ktorý   mal spôsobiť neprípustný zásah do osobnostných práv navrhovateľky.

Článok čitateľov informoval o navýšení rozpočtu Sociálnej poisťovne pre rok 2008 v záujme jej oddlženia o miliardu slovenských korún, o tom, akým spôsobom sa uvedené finančné   prostriedky   získajú   a   na   aký   účel   budú   využité,   ako   aj   o   zmene   spôsobu rozhodovania o odmene riaditeľa Sociálnej poisťovne a jej maximálnej výške. Ústavný súd sa   stotožňuje   pri   posúdení   charakteru   tohto   článku   s   názorom   všeobecných   súdov rozhodujúcich   v   predmetnej   veci,   podľa   ktorých   mal   článok   spravodajský   charakter. Zároveň je však potrebné povedať, že článok bol písaný jednoznačne v ironickom duchu, v ktorom jeho autor súčasne s podávanými informáciami týkajúcimi sa zmien vo fungovaní Sociálnej poisťovne poukazoval na možné uprednostňovanie, resp. preferovanie záujmov Sociálnej poisťovne, resp. jej aktuálneho riaditeľa, v dôsledku jeho dôverného vzťahu medzi ním   a navrhovateľkou,   s použitím výrazov „randil s dcérou ministerky“, „podarilo sa nafotiť s ministerkinou dcérou v noci pri dôvernom rozhovore a po dlhom lúčení“, ako aj ironickou poznámkou v závere článku „Dúfajme teda, že sa šéfka rezortu práce nebude na jeho   kvality   pri   odmeňovaní   pýtať   dcéry   P.“. Ironický   tón   celého   článku   bol   navyše podčiarknutý   aj   zverejnenou   fotografiou   a   pod   ňou   uverejneným   textom „Randia   po nociach“. Uvedená fotografia bolo vyhotovená tajne bez vedomia navrhovateľky v nočných hodinách v mieste jej bydliska pred jej domom.

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym záverom súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci, podľa ktorého „... zverejnením článku a fotografie došlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľky na ochranu osobnosti...“. Uvedený článok, ako aj spolu s ním zverejnená fotografia, za ktoré bol sťažovateľ zaviazaný ospravedlniť sa, neprípustne vypovedali   o   súkromnej   sfére   navrhovateľky,   konkrétne   o   jej   citovom   živote,   pričom v článku prezentovaný úsudok o jej dôvernom vzťahu s Ing. I. B. nemal akúkoľvek väzbu na   reálne   skutkové   okolnosti.   Vzhľadom   na   rodinný   stav   popisovaných   osôb   článok vykresľoval   obraz   navrhovateľky   vo   verejnosti   v   nepriaznivom   svetle   a uverejnenie uvedených nepravdivých informácií spolu s uvedenou fotografiou stálo mimo legitímneho cieľa uvedeného článku.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   taktiež   argumentoval,   že   k   neoprávnenému   zásahu   do osobnostných práv navrhovateľky nemohlo dôjsť celým článkom, pretože „v Článku je uvedených množstvo viet, ktoré žalobkyňa ani v konaní nenapáda, a ktoré ani neoznačuje ako neoprávnený zásah do jej osobnostných práv“.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že článok ako celok bol napísaný   v   dvoch   vzájomne   previazaných   rovinách.   Prvá   súkromnoprávna   rovina popisovala súkromie, resp. vzťah dvoch osôb. Cieľom druhej verejnoprávnej roviny tohto článku   bolo   upozorniť,   v   súvislosti   so   zmenami   týkajúcimi   sa   financovania   Sociálnej poisťovne   a   spôsobu   odmeňovania   jej   riaditeľa,   na   možný   klientelizmus   založený   na preferovaní osôb previazaných vzájomne blízkymi vzťahmi v súkromí. Predmetný článok končil   hodnotiacim   úsudkom,   ktorý   prepájal   obe   uvedené   roviny   popísané   v   článku ironickou poznámkou naznačujúcou možné preferovanie Ing. I. B. matkou navrhovateľky v dôsledku   vzťahu   navrhovateľky   s   ním.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   danom   prípade súkromnoprávna   rovina   článku,   ktorá   sa   ukázala   ako   založená   na   nepravdivých informáciách, logicky nadväzovala na verejnoprávnu. Vzájomné prepojenie oboch rovín pri tvorbe   hodnotiaceho   úsudku   v   závere   článku   vylučovalo   možnosť   oddeliť   výroky súkromnoprávnej   povahy   v   článku   ako   tie,   ktoré   zasiahli   do   osobnostných   práv navrhovateľky.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   záver   všeobecných   súdov zúčastnených   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci,   podľa   ktorého   článok   ako   celok predstavuje zásah do osobnostných práv navrhovateľky, považuje za správny.

4. KDE bol inkriminovaný článok uverejnený Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje,   tým   vyššia   je   ochrana   osobnostných   práv.   Sporný   článok   bol   uverejnený v denníku Plus jeden deň, ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad (cca 59 000 ks), nie však v televízii či v inom elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať prísnejšie.

V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov v   spojení   s   kritériom   ich   autora.   Ak   je   ich   autorom   novinár,   tak   jeho   privilegované postavenie   do   určitej   miery   neutralizuje   kritérium   miesta   ich   zaznenia   (m.   m. IV. ÚS 139/2010).

5. KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi poukázal na skutočnosť, že článok bol uverejnený v čase pôsobenia matky navrhovateľky na poste ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (od 4. júla 2006 do 8. júla 2010) s cieľom poukázať na zmeny   vo   financovaní   Sociálnej   poisťovne   a   jej   riaditeľa.   Škandalizovanie   osoby navrhovateľky   v   uvedenom   článku   uvedením   informácií   o   jej   súkromnom   živote   bez relevantného   skutkového   základu,   resp.   nepravdivých   informácií   o   súkromnom   živote navrhovateľky sa však vymykalo ináč legitímnemu cieľu sledovanému uvedeným článkom, a   to   informovanie   verejnosti   o   vynakladaní   verejných   prostriedkov,   resp.   financovaní Sociálnej poisťovne.

6. AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje   medzi   faktami   a hodnotiacimi   úsudkami.   Existenciu   faktov   možno   preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti   posudzované   hodnotiace   úsudky,   tak   je   ochrana   výrokov   takéhoto charakteru   z   hľadiska   slobody   prejavu   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   závery   rozsudku   okresného   súdu z 5. februára 2009,   s ktorým   sa   ústavný súd zaoberal len v   rozsahu, v   ktorom   na jeho odôvodnenie poukázal krajský súd v rozsudku zo 7. júna 2011, podľa ktorého «Vyššie uvedenú formuláciu „randia po nociach“ súd teda vyhodnotil ako zverejnenie nepravdivého opisu skutkového deja. Aj v prípade, ak by súd odhliadol od použitého nedokonavého vidu slovesa „randiť“ v napadnutej formulácii a plne by prihliadol na argumentáciu odporcu ohľadom   jazykového   výkladu   uvedeného   slova   je   potrebné   podotknúť,   že   opísanie skutkového   deja   spôsobom,   ktorý   čitateľovi   neumožňuje   z   opisu   deja   urobiť   si   vlastný hodnotiaci úsudok, nemožno považovať za pravdivé. Uvedenie neúplného, resp. nepresného skutkového deja má potom za následok, že tento skutkový dej nebol opísaný pravdivo, a teda nie   je   pravdou.   Ak   potom   na   základe   nepravdivého   opisu   skutkových   okolností   pisateľ článku vyjadril svoj hodnotiaci úsudok o skutočnostiach, ktorý môže zasiahnuť do práv chránených ustanovením § 11 a nasl. OZ, ide o úsudok ktorý neumožňuje čitateľovi urobiť si   vlastný   úsudok   o   veci   vychádzajúci   z   pravdivých   skutočnosti   a   môže   mať   preto   za následok aj skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľom. (14/2001 ZSP).

Súd je toho názoru, že je nutné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače, určenej   pre   informovanie   najširšej   verejnosti,   ktorá   v   určitých   prípadoch   musí   – predovšetkým   s   ohľadom   na   rozsah   jednotlivých   príspevkov   a   čitateľský   záujem   – pristupovať k určitým zjednodušeniam (či skresleniam), a nie je možné bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie, či skreslenie musí nevyhnutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutej   osoby.   Možno   pripustiť   určitú   mieru   zveličovania,   ironizovania,   či   použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byť za iných okolností považované za urážlivé. Táto miera je však limitovaná skutkovými okolnosťami uvedenými v článku, ktoré použitie týchto prostriedkov či výrazov umožňujú, t. z. musí mať základ v skutkovom deji, z ktorého vychádza.   A   hoci   nie   je   možné   trvať   na   absolútnej   presnosti   skutkových   tvrdení a jednoznačnosti   hodnotiacich úsudkov a klásť   tak na novinárov vo svojich dôsledkoch nesplniteľné   nároky,   je   nevyhnutné   sledovať,   aby   celkové   vyznenie   určitej   informácie zodpovedalo pravde, čo v danom prípade podľa názoru súdu nebolo napísané.

Napriek tvrdeniu vypočutého svedka Mgr. Karvaša – autora článku, ktorý poslednú vetu článku „Dúfajme teda, že sa šéfka rezortu práce nebude na jeho (rozumej B.) kvality pri odmeňovaní pýtať dcéry P.“ vysvetľoval tak, že mal samozrejme na mysli odborné a komunikačné kvality, o ktorých by navrhovateľka ako priateľka p. B. mohla vedieť, je súd toho názoru, že vydavateľ zodpovedá za dvojzmyselnosť možného výkladu uvedenej vety, ktorá v kontexte so zverejnenou fotografiou a jej sprievodným textom, evokujúcim bližší, intímny   charakter   vzťahu   navrhovateľky   a   Ivana   B.,   má   jednoznačne   vo   vzťahu   k navrhovateľke difamujúci charakter a bola spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu jej cti a dôstojnosti.

V tejto súvislosti ako i v súvislosti s výpoveďou autora článku je však potrebné uviesť, že samotný charakter článku i súd považoval predovšetkým za spravodajský, týkajúci sa najmä osoby I. B., v tom čase riaditeľa Sociálnej poisťovne, ako osoby verejného záujmu, písaný   za   účelom   informovania   občanov,   ktorí   majú   právo   byť   informovaný   o spôsobe nakladania s verejnými financiami. Gro článku malo i podľa názoru súdu vecný charakter a boli v ňom uvedené fakty. Posledná veta článku „Dúfajme teda, že sa šéfka rezortu práce, nebude   na   jeho   (rozumej   B.)   kvality   pri   odmeňovaní   pýtať   dcéry   P.“,   ktorú   je   možné považovať   za   hodnotiaci   úsudok,   však   vybočovala   z   hraníc   potrebných   na   dosiahnutie spravodajského   cieľa   a   zanechávala   dehonestujúci   dojem.   Súd   uvedenú   formuláciu považoval za neprimeranú čo do obsahu i formy ako i bez vecného základu, z ktorého je nutné vychádzať pri snahe o dosiahnutie informačných cieľov...

Úlohou   odporcu   ako   vydavateľa,   zodpovedajúceho   za   obsah   vydania   periodickej tlače podľa § 10 ods. 1 a § 16 ods. 3 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch v platnom znení bolo, aby pred publikáciou takýto hodnotiaci úsudok posúdil a zhodnotil, či jeho zverejnením môže zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky, teda či jeho zverejnením môže zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky, teda či týmto zverejnením mohlo dôjsť k zníženiu jej vážnosti, cti a dôstojnosti v očiach značného množstva čitateľov...

Súd mal za to, že zverejnením fotografie súkromného charakteru a neprimeraného hodnotiaceho   úsudku   v   poslednej   vete   článku   bol   v   danom   prípade   zo   strany   odporcu prekročený i prípustný rámec spravodajskej licencie. Odporca sa v tejto súvislosti nemôže dovolávať ani toho, že autor článku konal v dobrej viere, zverejnil údaje, ktoré boli už zverejnené v iných periodikách, ani že dodržiaval novinársku etiku.

Sloboda prejavu nemôže byť bezbrehá. Novinárska etika stanovuje jej hranice. Ak by súd   neuznal   právo   na   ochranu   osobnosti   navrhovateľky,   znamenalo   by   to,   že   jednému právu, t. z. právu na informácie, by bola bezdôvodne daná prednosť pred právom iným - právom na ochranu osobnosti a súkromného života.»

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sa   stotožňuje so záverom, ku ktorému súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci dospeli, podľa ktorého boli v článku   zverejnené   nepravdivé   skutkové   tvrdenia,   na   základe   ktorých   následne   autor v článku   dospel   k   hodnotovému   súdu,   nemajúcemu   relevantný   vecný   základ,   a   preto zverejnením   uvedeného   článku   došlo   k   porušeniu   práva   na   ochranu   osobnosti navrhovateľky.

S ohľadom na uvedené ústavný súd v závere konštatuje, že v posudzovanej veci sťažovateľ, ktorý má ako vydavateľ denníka Plus jeden deň pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku článok, ktorý sa týkal legitímnych otázok verejného záujmu – otázky využívania verejných financií. Ústavný súd rovnako ako judikatúra ESĽP nepopiera právo novinára dopustiť   sa   aj   určitého   zjednodušenia,   či   dokonca   nepresnosti,   avšak   za   súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam (porovnaj k tomu napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 156/99). Táto zásada však v uvedenom prípade zo strany sťažovateľa dodržaná nebola.

Za   daných   okolností   možno   podľa   názoru   ústavného   súdu   z   ústavného   hľadiska akceptovať záver   krajského   súdu,   že pri   konflikte   slobody   prejavu   a práva   na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti navrhovateľky,   t.   j.   že   sťažovateľ uverejnením   uvedeného   článku   prekročil   ústavou   mu garantovanú slobodu   prejavu   a   neprípustným   spôsobom   zasiahol   do   osobnostných   práv navrhovateľky.

Obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 7. júna 2011 z pohľadu námietok sťažovateľa týkajúcich sa jeho arbitrárnosti v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu   z   5.   februára   2009,   je   podľa   ústavného   súdu   možné   považovať   za   zrozumiteľný a jasný, plne rešpektujúci požiadavky čl. 46 ods. 1 ústavy, krajský súd sa v ňom vysporiadal so všetkými zásadnými otázkami podstatnými pre rozhodnutie o existencii zásahu, ako aj s obranou sťažovateľa ústavne dostatočne konformným spôsobom.

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa musel zaoberať uvedenou sťažnosťou v celom v nej vymedzenom rozsahu. V danom prípade sa sťažovateľ domáhal ústavnej ochrany svojich práv, k porušeniu ktorých malo dôjsť rozsudkom krajského súdu zo 7. júna 2011, t. j.   aj   výrokmi   tohto   rozsudku,   ktorými   bolo   rozhodnuté   v   prospech   sťažovateľa, a vzhľadom   na   to   tu   v   čase   predbežného   prerokovania   jeho   sťažnosti   chýba   možnosť bezprostredného   a trvajúceho   zásahu,   ktorý   by   mohol   mať   akýkoľvek   vplyv   na   jeho (procesnú) pozíciu.

Ústavný súd na základe uvedeného po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011