znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 416/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   N.,   s.   r.   o.,   K.,   zastúpenej advokátom JUDr. E. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 132/2009 z 10. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   N.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”)   bola 21. septembra   2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   N.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Sžf 132/2009 z 10. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Z obsahu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   zmluvou   o dielo uzatvorenou 22. februára 2002 s D. zaviazal vytvoriť projekt špecifikácie k jednotlivým funkčnostiam   a požiadavkám   na   aplikačné   programované   vybavenie   Daňového informačného   systému   (ďalej   len   „zmluvný   projekt“).   Pri   realizácii   prác   na   zmluvnom projekte   využil   sťažovateľ   konzultačnú   pomoc   obchodnej   spoločnosti   E.,   s.   r.   o.,   ktorá participovala na zmluvnom projekte ako subdodávateľ prác. Účelom konzultačnej pomoci bolo vytvoriť presný technický popis a postup realizácie zmluvného projektu, ktorý bol jej zhmotneným výstupom. Za konzultačné služby vyplatil sťažovateľ obchodnej spoločnosti E., s. r. o., odmenu v sume 3 477 600 Sk.

3. D. (ďalej   len „správca   dane“) vykonal u sťažovateľa daňovú   kontrolu, pričom zvýšil   základ dane sťažovateľa o položky zvyšujúce jeho hospodársky   výsledok   v sume rovnajúcej sa celkovej vyplatenej odmene obchodnej spoločnosti E., s. r. o., čo v konečnom dôsledku   viedlo   k úprave   dane   zistenej   kontrolou   a vyrubeniu   dodatočnej   dane sťažovateľovi z príjmov právnickej osoby v rozdiele 660 744 Sk. Správca dane rozhodol o dodatočnej   daňovej   povinnosti   sťažovateľa   dodatočným   platobným   výmerom č. 695/231/84942/2007/Drá   z 1.   októbra   2007.   Na   odvolanie   sťažovateľa   D.   (ďalej   len „daňové   riaditeľstvo“)   svojím   rozhodnutím   č. I/223/14979-90495/2007/999523-r z 10. decembra   2007   potvrdilo   dodatočný   platobný   výmer   správcu   dane.   Daňové riaditeľstvo   vo   svojom   rozhodnutí   potvrdilo   zistenia   správcu   dane,   podľa   ktorých   si sťažovateľ   v kontrolovanom   zdaňovacom   období   neoprávnene   zaúčtoval   do   daňových nákladov 10 dodávateľských faktúr od obchodnej spoločnosti E., s. r. o., ako subdodávateľa zmluvného   projektu.   Proti   rozhodnutiu   daňového   riaditeľstva   z 10.   decembra   2007 sťažovateľ podal žalobu na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý ju rozsudkom č. k. 6S/26/2008-47 zo 17. septembra 2009 zamietol. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozhodnutím (sp. zn. 3 Sžf 132/2009 z 10. júna 2010) potvrdil rozsudok krajského súdu.

4. Sťažovateľ k namietaným súdnym rozhodnutiam v podstatnom uviedol, že „počas celého daňového konania, v žalobe a počas súdneho pojednávania zdôrazňoval, že dôkazy (výpovede svedkov) neboli vyhodnotené, ale len bezdôvodne odmietnuté... Podľa daňových orgánov, ako aj súdov výpovede svedkov majú zanedbateľnú výpovednú hodnotu, lebo išlo o zamestnancov sťažovateľa, no súčastne svedeckú výpoveď Ľ. S. odmietli preto, lebo nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu so sťažovateľom, ani so spoločnosťou E., s. r. o. Ide o značne rozporné   právne   závery...   Rozporné   je   aj   to,   že   daňové   orgány   a súdy   opreli   svoje rozhodnutie o to, že zamestnanci sťažovateľa nepoznali identitu osôb a na strane druhej identitu   programátorov   P.   a K.,   ktorých   uviedol   svedok   Ľ. S.   odmietli...   V argumentácii Najvyššieho súdu... je rozporné aj to, že svoj rozsudok odôvodňuje absenciou listinných dôkazov   (evidencia   o menách   osôb,   výška   ohodnotenia,   záznamy   z pracovných   sedení, v akých priestoroch, počet hodín), ktorými podľa súdu sťažovateľ mal disponovať, a pritom množstvo listinných dôkazov predložených sťažovateľom... odmietol s tým, že ide o tvrdenia, ktoré   len   formálne   deklarujú,   že   k poskytnutiu   služieb   spoločnosťou   E.,   s.   r.   o.   došlo a nebola preukázaná obsahová stránka uplatňovaného výdavku...“.

5. K porušeniu v sťažnosti uvedených základných práv sťažovateľ uviedol: „Rozsudkom   Najvyššieho   súdu...   z 10.   júna 2010...   došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy... a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...   Absolútnym   základom   interpretácie   a aplikácie   čl.   1   ods.   1   Ústavy...   je presadenie koncepcie materiálneho, nie formálneho právneho štátu. Z uvedeného je zrejmé, že aj právo... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo... podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy... a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... musí vykazovať znaky materiálnosti a reálnosti... Z práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Obsahom práva na spravodlivý proces... je právo na určitú kvalitu   procesu,   ktorá   je   zabezpečená   radom   inštitucionálnych   a procesných   záruk... Krajský súd a ani Najvyšší súd... nedali jasne a zrozumiteľne odpoveď ani na jednu právne a skutkovo   relevantnú   ťažiskovú   otázku   uvedenú   v žalobe   a v odvolaní.   Krajský   súd   sa v odôvodnení   rozsudku   v podstate   obmedzil   len   na   vágne   konštatovanie,   že   „sa   plne stotožnil so závermi daňových orgánov a dospel k záveru, že sťažovateľ neuniesol svoju dôkaznú   povinnosť“   a reprodukoval   ich   argumentáciu   napriek   tomu,   že   sťažovateľ poukazoval   na nedostatky   v tejto argumentácií.   Najvyšší súd...   sa   mnohými   ťažiskovými otázkami s odvolaním na postup podľa usmernenia § 219 ods. 2 O. s. p. vôbec nezaoberal alebo sa s nimi vysporiadal len formálne.

Požiadavky na spravodlivý proces nie sú naplnené tým, že súd (rovnako ako daňové orgány)   len   odmietne   dôkazy   predložené   sťažovateľom   ako   nehodnoverné.   Súd   mal v odôvodnení   rozsudku   uviesť...   prečo   dôkazy   predložené   sťažovateľom...   nie   sú hodnoverné. Ak súd v odôvodnení svojho rozsudku len formálne uvedie z akých dôvodov považuje   dôkazy   sťažovateľa   za   nehodnoverné,   potom   postupoval   nedôsledne   a porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Rozsudok   krajského   súdu   bol   nepreskúmateľný a nebol dôvod postupovať podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p.“

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Najvyšší súd... rozsudkom č. 3 Sžf 132/2009 z 10. júna 2010 porušil základné právo spoločnosti N., s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Rozsudok Najvyššieho súdu... č. 3 Sžf 132/2009... sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Spoločnosti N., s. r. o. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... vo výške... 300,57 €.“

II.

7.   Sťažovateľ   k   sťažnosti   pripojil   písomnosti,   z   obsahu   ktorých   (vzhľadom   na predmet   sporu   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   a na   nadväznosť   odôvodnení   ich rozhodnutí,   ako aj posúdenie   dôvodnosti   tvrdení   sťažovateľa   uvedených   v   sťažnosti) považuje ústavný súd za relevantné citovať tieto ich časti:

7.1   Sťažovateľ   podal   proti   dodatočnému   platobnému   výmeru   správcu   dane č. 695/231/84942/2007Drá z 1. októbra 2007 odvolanie, v ktorom v podstatnom namietal: „Daňový úrad... neuznal výdavky daňového subjektu uhradené spoločnosti E., s. r. o., v sume 3 477 600 Sk. Predmetom fakturácie boli služby týkajúce sa spracovania návrhu a odbornej spolupráce pri realizácii rôznych modulov APV DIS... Dodávateľ E. s. r. o., ako aj objednávateľ N., s. r. o., svojimi svedeckými výpoveďami a predloženou dokumentáciou... potvrdili reálnosť obchodného prípadu... Jeho závery (správcu dane, pozn.) sú založené len na úsudkoch o tom, čím mal podľa neho daňový subjekt disponovať... Keďže daňový subjekt tým   nedisponoval,   potom   výdavky   uhradené   spoločnosti   E.,   s.   r.   o.,   nepreukázal...   Na takýchto úsudkoch správca dane založil aj svoj mylný záver, že daňový subjekt preukazoval uskutočnenie plnenia iba daňovými dokladmi a nevedel jednoznačne zdokumentovať alebo inak preukázať o aké služby išlo, a že vôbec boli vykonané... Hodnotením dôkazov... nie je, ak správca dane dôkaz ako nevierohodný odmietol bez toho, aby tento dôkaz vyhodnotil a odôvodnil to len tým, že daňový subjekt nepredložil iné relevantné dôkazy. Hodnotením dôkazov nie je ani to, ak správca dane viac ako stručne uvedie, že svedecké výpovede nemajú dostatočnú váhu preto, lebo neobsahovali to, čo správca dane očakával a pred dôkazmi   uprednostní   skutkové predpoklady,   ku ktorým   dospel len   na základe   vlastného úsudku.“

7.2   Sťažovateľ   sa „Žalobou   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Daňového riaditeľstva...“ domáhal zrušenia tohto rozhodnutia a žiadal vrátiť predmetnú vec daňovému orgánu na nové konanie a rozhodnutie. V podstatnom argumentoval:

„Žalobca si splnil svoju dôkaznú povinnosť. Správne orgány však nerozlišujú medzi tým,   ak   daňový   subjekt   nepredloží   žiadne   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení   a ak daňový   subjekt   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení   predloží,   ale   správca   dane   tieto dôkazy neakceptuje. Pokiaľ daňový subjekt splní svoje dôkazné bremeno a správca dane napriek tomu tvrdí, že skutkový stav je zastretý stavom formálnym... potom je na správcovi dane, aby uvedenú skutočnosť preukázal a uviedol, aké dôkazy ho k tomuto záveru viedli... Bolo povinnosťou správcu dane... zistiť presne a úplne skutočný stav veci, za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie a v ňom vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Správca dane si pre rozhodnutie nezabezpečil také dôkazy a podklady, ktoré by tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracali... Hodnotením dôkazov nie je, ak správca dane viac ako stručne uvedie, že svedecké výpovede nemajú dostatočnú váhu preto, lebo neobsahovali to, čo správca dane očakával a pred dôkazmi v prospech žalobcu uprednostní skutkové predpoklady, ku ktorým dospel na základe vlastného úsudku...“

7.3 Sťažovateľ v „Odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu... č. 6S/26/2008 zo 17. septembra 2009“ dôvodil:

„Keďže správca dane nevyužil inštitút vytýkacieho konania... je možné usúdiť, že nemal žiadne pochybnosti o pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených žalobcom. Dôkazné   bremeno   vzniká   daňovému   subjektu   v okamihu,   keď   správca   dane   zákonným spôsobom   oznámil   pochybnosti   o tvrdení   daňového   subjektu.   Pokiaľ   správca   dane zákonným procesným spôsobom nevyzval žalobcu k preukázaniu jeho tvrdení, nemohol ani prijať záver o tom, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno. Ak správca dane mal pochybnosti   o pravdivosti   alebo   úplnosti   dokladov   predložených   žalobcom   alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených a tieto pochybnosti žalobcovi zákonným spôsobom neoznámil, potom jeho konanie bolo konaním nezákonným a jednalo sa o závažné procesné pochybenie   zasahujúce   priamo   do   hmotných   práv   žalobcu...   Žalobca   mal   povinnosť preukázať, že služby poskytla spoločnosť E., s. r. o. a nie to, kto za túto spoločnosť služby vykonával. Výpovede svedkov ako dôkazy nebolo možné odmietnuť len preto, že svedkovia nevedeli presne poznať aj identitu osôb, s ktorými spolupracovali... Svedeckej výpovedi nie je možné prisúdiť zanedbateľnú výpovednú hodnotu a odoprieť vierohodnosť len preto, že svedok je zamestnancom účastníka konania... Dôkazy správcu dane a žalovaného mali mať minimálne   rovnakú   výpovednú   schopnosť,   závažnosť   a vierohodnosť,   ako   dôkazy predložené žalobcom. Z obsahu spisu vyplýva, že daňové orgány listinné dôkazy predložené žalobcom... nevyhodnotili ale len odmietli. Daňové orgány neakceptovali dôkazy predložené žalobcom,   no   ich   neuznanie   nepodložili   žiadnymi   dôkazmi,   ale   len   vlastnými   úsudkami o tom, čím by podľa nich mal ešte žalobca disponovať.“

Vo svojej argumentácii sa sťažovateľ osobitne zameral aj na vytknutie procesného nedostatku v postupe krajského súdu v konaní, ktorý mu nedoručil vyjadrenie odporcu – daňového riaditeľstva, k čomu sťažovateľ poznamenal: „Princíp rovnosti zbraní, ktorý je jedným   z dôležitých   atribútov   základného   práva   na   spravodlivé   konanie   vyžaduje,   aby každej   procesnej   strane   bola   daná   primeraná   možnosť   predniesť   svoju   záležitosť   za podmienok,   ktoré   ju   nestávajú   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie,   než   v ktorej   je   jej odporca. Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i oznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie   súdu   a vyjadriť   sa   k nim...   Z obsahu   rozsudku   vyplýva,   že   vyjadrenie žalovaného   malo   značný   význam   pre   rozhodnutie   súdu   a súd   v niektorých   prípadoch rozsudok   odôvodňuje   textom   vyjadrenia,   keďže   rozhodnutie   takúto   argumentáciu neobsahuje. Súd mal písomné vyjadrenie žalovaného k žalobe doručiť aj žalobcovi.“

7.4 Vytknutie uvedeného nedostatku v procesnom postupe krajského súdu zdôraznil sťažovateľ   aj   v podanej   ústavnej   sťažnosti,   keď   dôvodil: „Sťažovateľ...   poukazuje   na skutočnosť, že vyjadrenie žalovaného k žalobe zo 14. 5. 2008 mu nebolo známe a súd mu ho doručil až spolu s rozsudkom 23. 10. 2009... Uvedené vyjadrenie malo pre rozhodnutie súdu podstatný význam,   pretože súd   v niektorých   prípadoch rozsudok odôvodňuje   nie   textom rozhodnutia   žalovaného,   ale   textom   jeho   vyjadrenia.   Sťažovateľ   výslovne   v odvolaní namieta   že   súd   nemal   na   dodatočné   vysvetlenia   a spresnenia   uvedené   vo   vyjadrení žalovaného prihliadať.“

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a právo   účastníka   konania vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   v konaní obsiahnutým v čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 132/2009 z 10. júna 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 6S/26/2008-47 zo 17. septembra 2009. V rozsahu označených základných práv a slobôd sťažovateľ predovšetkým namietal (bod   5   a   7)   proces   dokazovania   vykonaného   a vyhodnoteného   správnymi   a súdnymi orgánmi v jeho daňovej veci, a teda v tomto ohľade skutkové a právne závery všeobecných súdov, predovšetkým v napadnutom rozhodnutí.

11.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

12. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Uvedených práv sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1   ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

13. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Sžf 132/2010 z 10. júna 2010 v podstatnom uviedol:

„Odvolací   súd   vyhodnotil   rozsah   a   dôvody   odvolania   vo   vzťahu   k   napadnutému rozsudku   Krajského   súdu...   po   tom,   ako   sa   oboznámil   s   obsahom   administratívneho a súdneho spisu a... dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov   a   relevantných   právnych   záverov   spolu   so   správnou   citáciou   dotknutých právnych   noriem   obsiahnutých   v   dôvodoch   napadnutého   rozsudku,   ktoré   vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu...

V   daňovom   konaní   sa   postupuje   v   súlade   so   všeobecne   záväznými   právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo...

Správca   dane   dbá,   aby   skutočnosti   rozhodujúce   pre   správne   určenie   daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov...

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

S prihliadnutím na vyššie citované zákonné ustanovenia je potrebné zdôrazniť, že samotné tvrdenie daňovníka v daňovom konaní nepostačuje.

Ako   vyplýva   z   vykonaného   dokazovania,   žalobca   v   danom   prípade   len   formálne deklaroval,   že   k   poskytnutiu   služieb   spoločnosťou   E.   s.   r.   o.   došlo,   ale   nepreukázal obsahovú stránku uplatňovaného výdavku. Ak počas daňovej kontroly tvrdil, že uvedená spoločnosť svojimi zamestnancami poskytla služby priamo u žalobcu, mal ich aj preukázať. Aby   mohli   byť   výdavky,   na   daňové   účely   akceptované,   je   daňový   subjekt   povinný   ich preukázať nielen po stránke formálnej (vystavenými dokladmi) ale i po stránke obsahovej. Daňový doklad totiž sám o sebe ešte nie je dôkazom, že k určitému plneniu došlo. Je len tvrdením o tejto skutočnosti, ktorú musí vedieť preukázať aj inak, ak jeho vierohodnosť v daňovej kontrole bola spochybnená. Ak mali byť poradenské a konzultačné služby vykonané expertmi v IT, je predsa nemysliteľné, aby žalobca, resp. jeho zamestnanci, pre ktorých boli určené, nemal a neviedol tiež evidenciu o menách osôb, t. j. kto ich vykonal, akou formou a aká bola pre jednotlivé osoby výška ohodnotenia, a to záznamami z pracovných sedení, v ktorých dňoch boli vykonané, v akých priestoroch, v počte hodín, keďže boli v kontakte so zamestnancami žalobcu, lebo bez takéhoto preukázania je úhrada za takéto služby nanajvýš pochybná.

Dokazovanie   vykonané   správcom   dane,   ním   vyhodnotené   a   po   podaní   odvolania doplnené   dôvody   žalovaným   považuje   odvolací   súd   za   dostatočné.   Z   odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Treba súhlasiť so žalovaným, že dôvody   uvádzané   právnym   zástupcom   žalobcu   v   odvolaní   neboli   namietané   v   žalobe, rovnako   neboli   uplatnené   ani   v   odvolaní   proti   napadnutému   dodatočnému   platobnému výmeru, preto na ne ani odvolací súd nemohol prihliadať.

S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je vecne správny, preto ho potvrdil, keďže neboli zistené skutočnosti vedúce k záveru, že by správca dane či žalovaný vydali nezákonné rozhodnutie.“

14.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu s potvrdenými závermi rozhodnutia krajského súdu ako súdu prvostupňového považoval ústavný   súd   za   podstatné   uviesť   aj   relevantnú časť   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského súdu: „Súd... preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v medziach žaloby, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a správcu dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,   a   to   každý   dôkaz   jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti,   pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Právom   i   povinnosťou   všetkých   daňových   subjektov   je   úzko   spolupracovať   so správcom dane v daňovom konaní (§ 2 ods.8 citovaného zákona).

Dokazovanie   vykonáva   správca   dane,   ktorý   vedie   daňové   konanie   (§   29   ods.   1 citovaného zákona).

Podľa § 29 ods. 2 citovaného zákona správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie   bol   vyzvaný   správcom   dane   v   priebehu   daňového   konania,   ako   aj vierohodnosť,   správnosť   alebo   úplnosť   povinných   evidencií   alebo   záznamov   vedených daňovým subjektom (§ 29 ods.8 citovaného zákona).

Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov   na   účely   tohto   zákona   sa   rozumie   daňovým   výdavkom   výdavok   (náklad)   na dosiahnutie,   zabezpečenie   a   udržanie   príjmov   preukázateľne   vynaložených   daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 1, ak tento zákon neustanovuje inak...

Podľa   názoru   súdu   žalobca   neuniesol   svoju   dôkaznú   povinnosť   vyplývajúcu   mu z ustanovenia § 29 ods.8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Zamestnanci žalobcu na predložené otázky správcu dane uviedli,   že služby boli poskytované formou pracovných stretnutí, konzultácií a poradenstva, pričom ani jeden si nepamätal konkrétne mená   osôb,   s   ktorými   spolupracovali.   Svedok   S.   nebol   v   žiadnom   zmluvnom   vzťahu k žalobcom, ani so spoločnosťou E., s. r. o., mal iba organizovať pracovné stretnutie medzi oboma   spoločnosťami   a   okrem   konateľa   s.   r.   o.   E.   M.   B.   uviedol,   že   pozná   dvoch programátorov analytikov, ktorých označil iba priezviskami bez ďalšieho bližšieho určenia. Ani výsledok preverovania spoločnosti E. miestne príslušným správcom dane podľa obsahu spisu   neodstránili   pochybnosti   o   pravdivosti   a vierohodnosti   daňových   dokladov,   keďže spoločnosť na adrese registrovaného sídla v skutočnosti nesídli, poštové zásielky nepreberá, súčasná konateľka sa na opakované predvolanie nedostavila a nedostavil sa ani svedok M. B., ktorý bol konateľom v čase vystavenia faktúr. Ďalší konateľ spoločnosti E., s. r. o. R. S. uviedol, že spoločnosť zamestnávala vysokoškolsky vzdelaných ľudí v riadnom pracovnom pomere, niektorí boli zamestnaný externe, ale mená si nepamätal. Toto jeho tvrdenie bolo v rozpore so zisteniami dolu B., pretože z daňového priznania E., s. r. o. bolo zistené, že nevykazuje žiadne mzdové náklady a nepodáva hlásenia ani neodvádza daň zo závislej činnosti.

Za   tejto   dôkaznej   situácie   súd nemôže vytýkať   správcovi dane a žalovanému,   že hodnotil tvrdenia žalobcu, resp. jeho zamestnancov za pochybné a nevieryhodné. Podľa názoru súdu je v rozpore so zásadou logického uvažovania, aby nikto nepoznal identitu osôb,   s   ktorými   sa   žalobca   stretával   na   pracovných   stretnutiach,   konzultoval   odborné otázky atď. pri značnom časovom a vecnom rozsahu zaúčtovaných služieb priamo v sídle žalobcu. Preto námietka žalobcu že správca dane ani žalovaný nevzal do úvahy výpoveď svedka S., ktorý uviedol, že pozná dvoch programátorov bez bližšieho označenia, nie je právne významná a nemôže spochybniť záver správcu dane a žalovaného, že si žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a dôkazné bremeno neuniesol. Preskúmaním spisového materiálu súd dospel k záveru, že správca dane vykonal všetky dostupné dôkazy, ktorými mohol objasniť skutkový stav veci. Pri hodnotení dôkazov správca dane postupoval v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Súd sa nestotožňuje so žalobnou námietkou žalobcu, že správca dane uprednostnil pred dôkazmi v prospech žalobcu skutkové predpoklady, ku ktorým dospel na základe vlastného úsudku, pretože   žalobca   namiesto   toho,   aby   sám   predkladal   správcovi   dane   dôkazy,   ktoré   by vyvracali pochybnosti správcu dane o pravdivosti zaúčtovaných výdavkov a preukázal tak reálnosť uskutočneného plnenia, od dodávateľa E., s. r. o. nepredložil žiadne iné dôkazy na preukázanie opodstatnenosti týchto nákladov, pričom súd súhlasí so správcom dane, že nepožadoval   od   žalobcu   taký   dôkaz,   ktorým   by   reálne   nemohol   disponovať.   Námietka žalobcu,   že   rozhodnutie   žalovaného   v   časti   odôvodnení   nezodpovedá   ustanoveniu   §   48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. nie je opodstatnená, pretože žalovaný dostatočným spôsobom odôvodnil prečo výdavky žalobcu nespĺňajú kritériá daňového výdavku a nie je ich možné akceptovať na daňové účely.“

15.   Vzhľadom   na   stotožnenie   sa   vo   veci   rozhodujúcich   súdov   so   skutkovými zisteniami daňových orgánov a konštatovanie správnosti ich rozhodnutí z vecnej stránky považoval   ústavný   súd   za   dôležité   uviesť   aj   podstatnú   časť   odôvodnenia   rozhodnutia daňového riaditeľstva:

„Daňové výdavky, ich formu, rozsah a správnosť uplatnenia preukazuje daňovník. To znamená, že daňovník musí správcovi dane v súlade so zákonom číslo 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov ako hmotnoprávnym predpisom a v súlade so zákonom číslo 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ako procesnoprávnym predpisom preukázať a dokázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Iba v prípade   pochybnosti   správca   dane   vykoná   dokazovanie   v   súlade   s   ustanovením   §   29 zákona číslo 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov o tom, že základ dane nebol určený správne.

Vzhľadom na vyššie uvedené, tvrdenia daňového subjektu uvedené v odvolaní nie sú dôvodné. Predmetom fakturácie boli služby týkajúce sa spracovania návrhu a odbornej spolupráce   pri   realizácii   rôznych   modulov   (napr.   odpísanie   daňového   nedoplatku   na sankciách zdravotníckych zariadení a zdravotných poisťovní, vytvorenie novej agendy pre antikorupčné oddelenie, spracovanie § 41 a § 49 zákona 595/2003 Z. z., úprava existujúcich zostáv atď.). Daňový subjekt v priebehu kontroly nepreukázal o aké služby išlo, či boli vykonané   a   kto   ich   vykonal.   Správcovi   dane   v   rámci   dokazovania   tieto   skutočnosti neposkytli   ani   svedkovia,   ktorí   boli   v   konaní   vypočutí.   Vykonanie   predmetných   služieb nebolo možné overiť ani u dodávateľa, nakoľko súčasná konateľka (z Českej republiky) so správcom   dane   nekomunikuje,   na   predvolanie   nereaguje   a   bývalí   konatelia   tvrdia,   že doklady odovzdali novej konateľke. Daňový subjekt zvláštnej iniciatívy nepredložil žiadne dôkazné   prostriedky,   všetky   šetrenia   vykonal   správca   dane.   Daňový   subjekt   v   odvolaní uvádza tiež, že ak mal správca dane pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu, ním predložené dôkazy neakceptoval, tak bol povinný daňovému subjektu túto skutočnosť doložiť vlastnými   dôkazmi.   Správca   dane   preukazuje   len   doručovanie   vlastných   písomnosti daňovému   subjektu,   dôkazné   bremeno   je   na   daňovom   subjekte.   Správca   dane   neurčil daňovému subjektu taxatívne, aké dôkazné prostriedky má predložiť, ale nemohol ako dôkaz akceptovať iba daňové doklady (faktúry a ich prílohy). Správca dane môže použiť všetky prostriedky, ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Čo sa týka námietky vypočutia svedka pána S., je potrebné uviesť, že správca dane pána S. vypočul   dňa   09.   07.   2007   za   prítomnosti   daňového   subjektu.   V   čase   vypočutia   svedka daňový subjekt mohol klásť svedkovi doplňujúce otázky a toto právo aj využil. Správca dane svedkovi otázku identifikácie osôb položil, ten menovite tieto osoby nevedel uviesť. Daňový   subjekt   v   odvolaní   popisuje zistenia   správcu   dane   tak,   že   vytrhuje   veci z kontextu, pritom nevyjadruje rozpor.

D. z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospelo k záveru, že správca dane pri vyčíslení základu dane a následne daňovej povinnosti postupoval v súlade s ustanovením § 2 ods.3 a ods. 6 a § 29 ods. 2 zákona číslo 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti   boli   zistené   čo   najúplnejšie,   a   nie   je   pritom   viazaný   iba   návrhmi   daňového subjektu.   Ako   dôkaz   možno   použiť   všetky   prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   a   objasniť skutočnosti   rozhodujúce   pre   správne   určenie   daňovej   povinnosti   a   ktoré   nie   sú   zistené v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi). Správca dane vychádzal zo základných zásad daňového konania upravených v § 2 zákona číslo 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov   a   postupoval   v   daňovom   konaní   v   úzkej   spolupráci   s   daňovým   subjektom, dostatočne   zistil   skutkový   stav   (vykonal dokazovanie),   jednotlivé dôkazy   hodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Z   vyššie   uvedených   skutočností,   ako   aj   z   predloženého   spisového   materiálu a vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   daňovou   kontrolou   a šetreniami   bolo   objektívne spochybnené, že nedošlo zo strany daňového subjektu, ale ani dodávateľa k preukázaniu, kto   predmetné   služby   skutočne   pre   spoločnosť   E.,   s.   r.   o.   vykonal.   Daňový   subjekt uskutočnenie sporných služieb preukázal iba predložením dokladov, pochybnosti správcu dane   o ich   vierohodnosti,   pravdivosti   a reálnosti   obchodného   prípadu   neodstránil, neidentifikoval odborných pracovníkov dodávateľskej spoločnosti, žiadnym iným spôsobom nepreukázal   ich   účasť   na   odborných   konzultáciách   (napríklad   nejakými   zápismi, prezenčnými   listinami).   Vzhľadom   na   pomerne   krátku   lehotu   od   poskytnutia   služby   po vykonanie kontroly a množstvo hodín strávených v spoločnosti na konzultáciách (cca 900 hodín,   museli   tam   tráviť   denne   minimálne   10   hodín   vrátane   víkendov)   je   veľmi   málo pravdepodobné, že si nikto zrazu nikto nevie spomenúť na takýchto veľmi draho ocenených odborníkov.“

16.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

17. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s napadnutým rozhodnutím sp. zn. 3 Sžf 132/2009 z 10. júna 2010 sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

18.   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na preukázané skutkové   a právne skutočnosti (IV. ÚS   150/03,   I. ÚS 301/06).   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozhodnutia presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami   sťažovateľa   (uvedenými   v   jeho   odvolaní   zo 6. novembra   2009)   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že   sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   z rozboru   opravných   prostriedkov podaných   sťažovateľom   (bod   7)   vyplýva,   že   v každom   namieta   v podstate   rovnaké skutočnosti,   teda   namieta   zistený   skutkový   stav,   ktorý   nemá   oporu   vo   vykonanom dokazovaní.   Tieto   sťažovateľom   namietané   nedostatky   však   boli   predmetom   (rozumne dostatočného) posúdenia najvyšším súdom (či krajským súdom), tak ich mali na zreteli aj konajúce daňové orgány (body 13,14 a 15).

19.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   uvedené   v napadnutom rozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21.   Sťažovateľ   súčasne   namietal   aj   porušenie   základného   práva   na   rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva účastníka konania spočívajúceho v jeho práve vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v konaní obsiahnutom v čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, pričom vidí porušenie uvedených základných   práv   v   spojení   s porušením „princípu   rovnosti   zbraní   a kontradiktórnosti“ v postupe   krajského   súdu,   ktorý   mu   pred   vyhlásením   svojho   rozhodnutia   nedoručil   na vyjadrenie   písomné   stanovisko   daňového   riaditeľstva   zo   14.   mája   2008.   Argumentačne podporil svoje tvrdenia aj rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Milatová a spol. proti Českej republike z 21. júna 2005.

22. Ústavný súd v súvislosti s rovnosťou strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uviedol,   že   táto   zásada   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných   podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata   tejto   ústavnej   zásady   spočíva   v tom,   že   všetci   účastníci   občianskeho   súdneho konania (osobitne sporového   konania) majú rovnaké procesné   práva   a povinnosti,   ktoré uplatňujú   a plnia   za   rovnakých   procesných   podmienok,   bez   zvýhodnenia   alebo diskriminácie   niektorej   z procesných   strán.   Nerozhoduje   procesné   postavenie   alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný.

23. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré   ju   nestavajú   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie,   ako   v ktorej   je   jej   odporca (Komanický   c.   Slovenská   republika,   rozsudok   zo   4.   júna   2002,   §   45).   Právo   na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi   a pripomienkami,   ktoré   boli   predložené   s cieľom   ovplyvniť   rozhodnutie   súdu a vyjadriť   sa   k nim   (podľa   citovaného   rozsudku   Komanický,   §   46).   Ústavný   súd   je oboznámený   aj   s rozhodnutím   ESĽP   Milatová   a spol.   proti   Českej   republike   z 21.   júna 2005, o ktoré opiera svoju argumentáciu sťažovateľ.

24. Ústavný súd v okolnostiach danej veci (pri ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   keďže   iné   rozhodnutie   sťažovateľ   v petite   sťažnosti nenamietal, pozn.) však z materiálneho hľadiska nezistil ani porušenie základného práva podľa   čl.   47   ods.   3   a čl.   48   ods.   2   ústavy,   a to   v súvislosti   s ne/doručením   vyjadrenia daňového riaditeľstva zo 14. mája 2008 sťažovateľovi v priebehu prvostupňového súdneho konania, resp. jeho oneskoreným doručením (spolu s rozsudkom krajského súdu). Napriek tomu, že aj podľa názoru ústavného súdu bolo povinnosťou krajského súdu doručiť strane sťažovateľa predmetné vyjadrenie žalovaného zo 14. mája 2008 nepochybne skôr, ako so samotným   rozhodnutím   krajského   súdu,   ústavný   súd   nemohol   neprihliadať   na   tieto skutočnosti:

- Tým, že sťažovateľ výhrady k obsahu vyjadrenia žalovaného zo 14. mája 2008 namietal (mal možnosť namietať) v rámci podaného opravného prostriedku (odvolania) zo 6. novembra 2009, uvedený procesný nedostatok zo strany krajského súdu (ku ktorému nepochybne   po   formálnej   stránke   došlo,   pozn.)   bol   konvalidovaný,   resp.   nedosiahol dostatočnú ústavnú intenzitu na záver opačný.

- Obsah vyjadrenia daňového riaditeľstva zo 14. mája 2008 sa zásadným spôsobom neodlišoval   od   dôvodov,   ktoré   viedli   k vydaniu   (i)   dodatočného   platobného   výmeru z 1. októbra   2007,   resp.   (ii)   odvolacieho   rozhodnutia   z 10.   decembra   2007,   resp.   (iii) skutkového stavu produkovaného účastníkmi v priebehu súdneho konania; tieto argumenty boli   sťažovateľovi   v podstate   známe   a mal   možnosť   sa   k nim   vyjadriť   už v predchádzajúcom   (rozhodnutiu   súdov,   pozn.)   období.   Napokon   základná   línia relevantných námietok sťažovateľa (ku dokazovaniu a jeho hodnoteniu) je prítomná od času vydania dodatočného platobného výmeru z 1. októbra 2007 až po podanie tejto ústavnej sťažnosti.

- V neposlednom rade predmetné vyjadrenie bolo doručené krajskému súdu v máji 2008, pričom krajský súd rozhodol až 17. septembra 2009. Sťažovateľovi (kvalifikovane zastúpenému advokátom) nič nebránilo, aby v záujme ochrany svojich   práv, ktorých   sa domáhal   na   súde,   prejavil   v tejto   záležitosti   osobnú   iniciatívu   (napr.   nahliadnutím   do súdneho   spisu   a pod.).   Zákony   sú   písané   pre   tých,   ktorí   sa   starajú   o svoje   práva („vigilantibus iura scripta sunt“).

25. Ústavný súd na základe už uvedeného uzatvára, že včasné nedoručenie (v čase pred vyhlásením rozhodnutia krajského súdu) vyjadrenia daňového riaditeľstva zo 14. mája 2008   sťažovateľovi   krajským   súdom   materiálne nezasiahlo   do   výkonu   sťažovateľových práv podľa čl. 47 ods. 3 v spojení so základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu sp.   zn. 3   Sžf   132/2009   z 10.   júna   2010),   keďže   rozhodovanie   o nich   je   viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010