SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 415/2025-12
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Miroslava Duriša a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou, Čajakova 5, Košice, proti postupu Správneho súdu v Košiciach (predtým Krajského súdu v Košiciach) v konaní vedenom pod sp. zn. KE-6S/134/2022 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
S kutkový stav veci a argumentácia sťažovateľ a
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 27. mája 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom správneho súdu (predtým krajského súdu) v konaní vedenom pod sp. zn. KE-6S/134/2022 [predtým vedenom pod sp. zn. 6S/134/2022 (ďalej len „napadnuté konanie“)], pričom pasívne legitimovaný subjekt označil samotný sťažovateľ s prihliadnutím na časové hľadisko a tzv. reformu súdnej mapy v Slovenskej republike. Súčasne navrhuje, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie 5 000 eur a náhradu trov konania.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa správnou žalobou podanou 19. decembra 2022 domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 39054/2022 z 12. septembra 2022 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Colného úradu Košice (ďalej len „colný úrad“) č. 311669/2022 z 13. júla 2022, ktoré následne tvorili podklad na rozhodnutie colného úradu č. 462539/2022 z 27. októbra 2022 o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru, s odôvodnením absencie splnenia podmienky jeho spoľahlivosti podľa § 84 ods. 4 písm. d) zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o finančnej správe“), ktoré potvrdilo finančné riaditeľstvo rozhodnutím č. 531645/2022 z 21. decembra 2022. Proti označeným rozhodnutiam týkajúcim sa prepustenia služobného pomeru sťažovateľ podal 10. marca 2023 správnu žalobu a správny súd konanie vedené pod sp. zn. KE-8S/27/2023 uznesením z 21. júla 2023 prerušil, a to až do právoplatného skončenia napadnutého konania, čím sa podľa sťažovateľa zdôrazňuje potreba rozhodnutia v napadnutom konaní. K priebehu namietaného konania sťažovateľ uviedol, že po podaní správnej žaloby na výzvu správneho súdu 3. februára 2023 zaplatil súdny poplatok. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe mu bolo doručené 2. novembra 2023, ku ktorému sa 12. decembra 2023 vyjadril a duplika žalovaného mu bola doručená 13. apríla 2024, ku ktorej 6. mája 2024 zaujal stanovisko a správny súd mu 15. júla 2024 zaslal vyjadrenie žalovaného z 30. mája 2024, na ktoré 13. augusta 2024 reagoval a jeho vyjadrenie správny súd žalovanému zaslal 14. augusta 2024. V napadnutom konaní však správny súd ku dňu podania ústavnej sťažnosti nerozhodol a nenariadil ani termín súdneho pojednávania. Na podklade uvedeného odôvodnil zásah do svojich namietaných práv, ako aj nároky uplatnené v petite ústavnej sťažnosti.
II.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
3. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
4. V súlade so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd opätovne konštatuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie tohto základného práva (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Poukazuje na právny názor vyslovený vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorého ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011, IV. ÚS 254/2021).
5. Ústavný súd stabilne judikuje, že čas na konanie bez zbytočných prieťahov nemožno presne vyjadriť. Rovnako tak nie je presne časovo ohraničená ani primeranosť lehoty, kedy by mala byť tá-ktorá vec prerokovaná a najmä rozhodnutá [I. ÚS 92/97 (ZNau 23/98), I. ÚS 61/98 (ZNau 18/98)]. V tomto kontexte treba dať do pozornosti aj rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj,,ESĽP“) v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach (a obdobne aj vo veciach správneho súdnictva) dĺžka súdneho konania na jednej inštancii v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok ESĽP z 15. 10. 1999, č. 26614/95, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, č. 32967/96, body 64, 65 a 66).
6. Ústavný súd konštatuje, že dĺžka konania správneho súdu v trvaní takmer dvoch rokov a šiestich mesiacov od podania správnej žaloby (19. december 2022, pozn.) do podania ústavnej sťažnosti (27. máj 2025, pozn.) síce nie je s ohľadom na kautely procesnej hospodárnosti optimálna, nedosahuje však ústavnoprávne relevantnú intenzitu znamenajúcu zásah do práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na základe uvedeného ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
7. Nad rámec uvedeného ústavný súd dáva do pozornosti skutočnosť, že právna vec sťažovateľa sa týka rozhodovania správnych orgánov a následne prieskumnej činnosti ich rozhodovania v rámci správneho súdneho konania. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva, že vylučuje jeho aplikáciu na veci prejednávané v správnom konaní, argumentujúc, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci [hard core of public-authority prerogatives (porov. Jussila v. Fínsko, c. 73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, c. 44759/98, rozsudok veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 a 31)]. Výnimku z tejto zásady ESĽP pripúšťa len v takých veciach, kde sa správne konanie považuje za konanie trestné (I. ÚS 408/2024, IV. ÚS 151/2025). Z obsahu ústavnej sťažnosti však nie je jednoznačné, akú právnu povahu majú správnou žalobou rozporované rozhodnutia colného úradu a finančného riaditeľstva, keďže v tomto smere mali podľa sťažovateľa tvoriť podklad na rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru pre nesplnenie podmienky spoľahlivosti podľa § 84 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe.
8. Zo vzájomnej väzby medzi ustanoveniami zákona o ústavnom súde (§ 43 v spojení s § 123 zákona o ústavnom súde) vyplýva povinnosť sťažovateľa označiť základné práva a slobody, ktorých vyslovenia porušenia sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy či iného právneho dokumentu upravujúceho garanciu práv a slobôd, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08, I. ÚS 318/2018), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto súvislosti aj dôkazy. Konanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa vyznačuje bezvýnimočným uplatňovaním dispozičnej zásady, a preto ústavný súd nie je oprávnený „dopĺňať“ vlastným hodnotením sťažnosti ako celku taký petit sťažnosti, resp. jej odôvodnenie, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na ich kvalitu zákonom o ústavnom súde (m. m. I. ÚS 357/2017, I. ÚS 521/2020). Nedostatok sťažnostnej argumentácie bráni vysloveniu jednoznačného záveru o prípadnom zásahu do označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť pre nesplnenie náležitostí ustanovených zákonom a aj ako zjavne neopodstatnenú podľa čl. 56 ods. 2 písm. c) a g) zákona o ústavnom súde odmietol.
9. Odhliadnuc od uvedeného, ústavný súd si nemohol nevšimnúť istú mieru názorovej dichotómie, keď sťažovateľ na jednej strane namieta zbytočné prieťahy v napadnutom konaní a zdôrazňuje potrebu rozhodnutia, avšak v petite ústavnej sťažnosti nežiada, aby ústavný súd prikázal správnemu súdu konať bez zbytočných prieťahov [§ 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].
10. Ako obiter dictum ústavný súd uvádza potrebu zohľadniť špecifiká napadnutého konania, a to že podanie správnej žaloby samo osebe nemá odkladný účinok (§ 184 Správneho súdneho poriadku) a sťažovateľ ani netvrdil, že by o priznanie odkladného účinku požiadal. Sťažovateľ teda disponuje právoplatným rozhodnutím a miera jeho právnej neistoty je teda značne nižšia ako v prípade prebiehajúceho konania a absencie právoplatnosti rozhodnutia.
11. V závere ústavný súd poznamenáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej [§ 55 písm. a) zákona o ústavnom súde], a preto nie je vylúčené, aby sťažovateľ podal svoju ústavnú sťažnosť opakovane, avšak po splnení všetkých zákonných podmienok.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. j ún a 2025
Jana Baricová
predsed níčka senátu