znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 415/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ (sp. zn. Rvp 11463/2015) a

(sp.   zn.   Rvp   11464/2015),   obaja   bytom ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenýchadvokátkou JUDr. Dášou Komkovou, Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo vecinamietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   21Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   životaa obydlia podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomOkresného súdu Prešov sp. zn. 11 C 13/2012 zo 4. septembra 2013 v spojení s rozsudkomKrajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 21/2014 z 22. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ (sp. zn. Rvp 11463/2015) a ⬛⬛⬛⬛ (sp. zn.Rvp   11464/2015)   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn.Rvp 11463/2015 (I. ÚS 415/2015).

2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. júla 2015doručené   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovatelia“)vedené   pod   v záhlaví   uvedenými   spisovými   značkami,   doplnené   podaním   ich   právnejzástupkyne z 28. augusta 2015, v ktorých namietali   porušenie svojho základného právana nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a obydlia podľa čl. 8 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresnéhosúdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 13/2012 zo 4. septembra 2013 v spojenís rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 21/2014z 22. apríla 2015 (ďalej aj „napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu“). Okremtoho v odôvodnení sťažností namietali aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 19ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného právapodľa čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy.

2.   Z obsahu   sťažností   a ich   doplnenia   vyplýva,   že   okresný   súd   napadnutýmrozsudkom   uložil   sťažovateľom   povinnosť   vypratať   byt,   ktorého   boli   nájomcami,   a tov lehote 30 dní po zabezpečení prístrešia zo strany žalobcu (mesta Prešov) a uložil imzaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 603,73 €. Proti tomuto rozsudku podali sťažovateliaodvolanie,   v ktorom   namietali „predčasnosť,   neúplnosť   a nezákonnosť“ napadnutéhorozsudku okresného súdu. Krajský súd následne prvostupňový napadnutý rozsudok potvrdil.

3. Sťažovatelia porušenie svojich práv vidia v tom, že krajský súd sa dostatočnenevysporiadal s ich námietkami, že im „zo strany exekútora boli zrážané sumy na dlžné nájomné...,   s platením nájomného do   budúcna...“, a   ich   hmotnou   núdzou (v   spoločnejdomácnosti s nimi býva dcéra so svojimi troma maloletými deťmi, ktorá nepoberala výživnéa je dosiaľ sociálne odkázaná).

4.   Krajský   súd   v ich   veci   tiež „neaplikoval   legitímnu   metódu   aplikácie   práva, analógiu   legis,   prostredníctvom   logického   výkladu   práva   nezohľadnil   dôsledky   svojho rozhodnutia   na   základe   práva   nás,   sťažovateľov,   čím   porušil   naše   základné   právo   na súkromie...“ a sťažovatelia   sa   s nestotožňujú   s jeho   závermi,   že „nepreukázali   hmotnú núdzu, neuniesli... dôkazné bremeno a preto nám neprináleží priznanie bytovej náhrady vo forme náhradného bytu resp. náhradného ubytovania ale prináleží nám len prístrešok. Vyzdvihol len vlastnícke právo žalobcu - obce, pričom nezohľadnil naše právo na obydlie, garantované aj Dohovorom...

Mal poskytnúť nám, sťažovateľom ochranu pred neoprávneným zásahom do nášho práva na súkromie. Keďže k tejto otázke sa Krajský súd formalistický vyjadril, máme za to, že vo veci rozhodol arbitrárne.

Dôsledkom takéhoto arbitrárneho rozhodnutia v otázke bytovej náhrady je naše zníženie   kvality   života,   ktorá   je   súčasťou   sféry   súkromného   a   rodinného   života, predstavujúceho nielen intímnu sféru človeka ale aj vzťahy so svojim bližším a vonkajším svetom. V súlade s účelom ochrany základného práva zaručeného článkom 19 ods. 2 Ústavy judikatúra   k   právnej   úprave   inštitútu   bytových   náhrad   podrobne   vykladá   otázku primeranosti náhradného bytu.

... formulovaný výklad krajského súdu o neunesení dôkazného bremena z dôvodu hmotnej núdze a z tohto dôvodu pridelení len prístrešku, môže ísť o obchádzanie zákona, ktoré umožňuje zneužitie výkonu vlastníckeho práva zo strany prenajímateľa na úkor nás, nájomcov, čo môže, v konečnom dôsledku, byť následkom porušenia procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúceho z článku 46, ods. 1., Ústavy, ako aj článku 6, ods. 1 Dohovoru... Súd sa nevyporiadal ani s našou námietkou, v ktorej sme poukázali na zákonné ustanovenie Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nájomca môže dlžné nájomné vo výpovednej lehote uhrádzať, pričom zákon nestanovuje do akej doby, ale je nutné splniť podmienku splácania a v takomto prípade dôvod výpovede zaniká. Z predložených dôkazov jednoznačne vyplýva, že boli vykonávanie zrážky z dôchodkov, ktoré predložila sociálna poisťovňa, ako aj podľa účtovnej karty samotného žalobcu vyplýva, že sme riadne uhrádzali dlžné nájomné ako aj riadne nájomné. Preto máme za to, že súd sa dôsledne nevyporiadal so zánikom výpovede. Vychádzal zo záveru, že nájomný vzťah medzi účastníkmi konania skončil   po   uplynutí   výpovednej   doby   plynúcej   od   doručenia   platnej   výpovede... Z ustanovenia § 711 ods. 2 OZ vyplýva, že písomná výpoveď z nájmu bytu musí byť skutkovo výpovedný   dôvod   vymedzený   tak,   aby   ho   nebolo   možné   zameniť.   Teda   nestačí   len vymedzenie s odkazom na citované ustanovenie, ale musí ísť o konkretizovanie naplnenia uvedeného   výpovedného   dôvodu   skutočnosťami,   v   ktorých   prenajímateľ   vidí   realizáciu zákonného dôvodu výpovede nájmu bytu, teda uvedenie mesiacov, kedy nájomca nezaplatil nájomné.   V   prípade   chýbajúceho   skutkového   vymedzenia   výpovedného   dôvodu,   tento nedostatok nemožno doplniť ani napraviť, pretože výpoveď nemožno dodatočne meniť...“

5.   Sťažovatelia   k sťažnostiam   pripojili   i   napadnuté   rozsudky   okresného   súdua krajského   súdu   a v petite   sťažností navrhli   (bez   zmeny,   ktorú   avizovali   v doplneník sťažnosti spracovanej ich advokátkou), aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že ichzákladné právo

„na   nedotknuteľnosť   obydlia   zakotvené   v   čl.   21   Ústavy   Slovenskej   republiky a základné práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a obydlia zakotvené v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov, č. k. 11C/13/2012-91 zo dňa 04.09.2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 9Co/21/2014-121 zo dňa 22.04.2015 porušené bolo.

Rozsudok   Okresného   súdu   Prešov,   č.   k.   11C/13/2012-91   zo   dňa   04.09.2013 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 9Co/21/2014-121 zo dňa 22.04.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.“.

Zároveň   sťažovatelia   navrhli „odložiť   vykonateľnosť   rozsudku   Okresného   súdu Prešov, č. k. 11C/13/2012-91 zo dňa 04.09.2013“.

II.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

6.   Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

7. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajútých istých účastníkov.

8.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v   súlades citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona však možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

9.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 11463/2015 a sp. zn. Rvp 11464/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na to, že sťažnosti smerujú proti týmistým napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, rozhodol ústavný súd,uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   právalebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Pri predbežnom prerokovaní sťažností po vyžiadaní spisu okresného súdu ústavnýsúd zistil, že na jej prerokovanie v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresnéhosúdu nemá právomoc v zmysle princípu subsidiarity formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy(„ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), pretože právomoc rozhodnúť oochrane označených práv sťažovateľov, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadnehoinštančného postupu krajský súd na základe nimi podaného odvolania, ktoré bolo doručenéokresnému súdu 21. októbra 2013 (č. l. 94 v spise). Preto bola ich sťažnosť v tejto častiodmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

II.C K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

13.   Predmetom   sťažností   sťažovateľov   (vychádzajúc   z ich   petitu)   je   namietanéporušenie základného práva podľa čl. 21 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru, ale okremtoho   v odôvodnení   sťažností   a v ich   úvode   sťažovatelia   namietajú   aj   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 19 ods. 2 (spresňujú – základného práva v čl. 21 ods. 1 a 3ústavy) a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré však nepremietli dopetitu, ktorým je ústavný súd viazaný, aj keď sú právne zastúpení kvalifikovanou právnouzástupkyňou,   ktorá   bola   povinná   zosúladiť   ich   odôvodnenie   s   petitom.   Ústavný   súd   ajnapriek   tomu   vzhľadom   na   to,   že   ide   o veľmi citlivú   vec,   preskúmal   ich   námietkyv odôvodnení sťažností k údajnému porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmspôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovorukaždý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislýma nestranným súdom...

15. Zo sťažností možno vyvodiť, že sťažovatelia vidia porušenie svojho základnéhopráva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)v arbitrárnosti   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorý   im   nedal   odpovede   na   ich   námietkyuvedené v odvolaní, a tiež v spôsobe výkladu a následnej aplikácii ustanovení v sťažnosťounapadnutom rozsudku uvedených všeobecne záväzných predpisov, najmä však § 3 zákonač. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (pozri bod 4).

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konaťa rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v súdnom   konaní.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, alepodľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhodujeo sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie jev zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jehoposúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

17. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomocvšeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinkyvýkonu   právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   napadnutým   rozsudkom,   ktorýmrozhodol   o odvolaní   sťažovateľov,   sú   zlučiteľné   s označeným   článkom   ústavy   (resp.dohovoru).

18.   Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   dospelk záveru,   že   jeho   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   ako   vecnesprávne, je náležite odôvodnené. V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súdoboznámil podstatné (relevantné) časti odôvodnenia prvostupňového rozsudku v konanío vypratanie bytu, z ktorého tiež vyplývalo, že nájomný vzťah k predmetnému bytu skončil1. októbra 2011 a sťažovatelia ako žalovaní v tomto konaní návrh na neplatnosť výpovedez nájmu nepodali, čiže od 2. októbra 2011 bývali v byte neoprávnene, a preto v danomprípade boli splnené zákonné predpoklady na vyhovenie návrhu navrhovateľa na vyprataniebytu. Potom krajský súd uviedol odvolacie námietky sťažovateľov, ktoré spočívali v tom, žeokresný súd nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil, pretože podľaich názoru „ak nájomca dostáva výpoveď z nájmu z dôvodu neplatenia najmú a nájomca je v   hmotnej   núdzi   z   objektívnych   dôvodov,   predlžuje   ochrannú   lehotu   6 mesiacov,   čiže výpovedná lehota je celkovo 9 mesiacov“, a nie tri mesiace, ako uzavrel okresný súd.

19. V odvolaní sťažovatelia poukázali tiež na to, že sú osoby s nízkym príjmom(dôchodkom),   z ktorého   boli   vykonávané   pravidelné   zrážky   na   vyrovnanie   dlžnéhonájomného, a nesúhlasili s tvrdením okresného súdu, že ich dlh bol ku dňu rozhodovaniaokresného súdu až 7 000 €. Obdobne tvrdili, že okresný súd nebral do úvahy ich zdravotnýstav a iné okolnosti, ktoré súviseli s ich zlou situáciou spočívajúcou v tom, že sa v minulostisnažili pomôcť ich dcére a jej deťom, a preto sa dostali „do nepriaznivej finančnej tiesne“,a preto   ich   dlh   rástol.   Nesúhlasili   tiež   s tvrdením,   že   žiadnym   spôsobom   neprejaviliskutočnú   snahu   aspoň   o   čiastočné   vyrovnanie   dlhu,   a podľa   nich   okresný   súd „sa nedostatočným spôsobom vyporiadal aj k možnosti aplikácie § 3 ods. 1 OZ, pretože sú tu skutočne výnimočné okolnosti pre výkon práv a povinností, ktoré nie sú v rozpore s dobrými mravmi...

Pokiaľ sa týka trov konania, ku ktorým nás súd zaviazal, máme zato, že súd I. stupňa nezisťoval dôsledne naše majetkové pomery a bez takto náležitého zistenia použil ust. § 142 OSP, pričom podľa nášho názoru v danom prípade, keďže sme sa dostali i napriek dlhu do hmotnej núdze, mal byť použitý § 150 OSP, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa na   nepriznanie   trov   konania,   keďže   nie   sme   vlastníkmi   fakticky   žiadneho   hmotného a nehmotného majetku...“.

20. Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľovv odvolaní   a v sťažnosti   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosťzáverov krajského súdu. Ústavný súd nie je toho názoru, že by krajským súdom aplikovanýpostup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov moholzakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jehoprávomocami   ustanovenými   v čl. 127   ods.   2   ústavy.   Krajský   súd   sa   námietkamisťažovateľov   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že   v tomto   konanídostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Ústavný súd ešte pripomína, ževšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale lenna   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporuuvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské právapripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sazakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudsképráva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnenírozhodnutia.

21. Ústavný súd konštatuje, že niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali záverynapadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanomdokazovaní. Námietka sťažovateľov, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, tiežneobstojí, pretože zo spisu okresného súdu vyplýva, že na pojednávaní 4. septembra 2013zhodne   uviedli   (zápisnica   č.   l.   90   súdneho   spisu),   že   nemajú   návrhy   na   doplneniedokazovania. Obdobne krajský súd dal primeranú odpoveď aj na ich námietku týkajúcu sapredĺženia ochrannej lehoty, ako aj na to, prečo považoval napadnutý rozsudok za správnyaj v otázke posúdenia bytovej náhrady (s. 5), vyjadril sa aj k ich požiadavke na aplikáciu § 3Občianskeho zákonníka vo vzťahu k ich nepriaznivej sociálnej situácii a napokon sa obšírnevyjadril aj k náhrade trov konania (s. 6 až s.7). Tieto otázky boli jasne a zrozumiteľnevysvetlené už predtým aj v napadnutom rozsudku okresného súdu na s. 2 až s. 5. Okremtoho okresný súd uviedol, za aké úkony priznal žalobcovi náhradu trov konania, a napokonzisťoval   aj   majetkové   pomery   sťažovateľov,   keď   uznesením   č.   k.   11 C/13/2013-111zo 14. januára 2014 im nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov za podané odvolanie(uznesenie okresného súdu bolo doručené sťažovateľom 20. januára 2014). Sťažovateliaproti   tomuto   uzneseniu   nepodali   opravný   prostriedok   a poplatok   za   odvolanie   v sume99,50 € zaplatili v kolkoch 10. februára 2014 (č. l. 112).

22.   Ústavný   súd   považuje   rozsudok   krajského   súdu   za   primerane   argumentačnezdôvodnený, rešpektujúci zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2OSP) a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na podstatné otázky, prečo krajský súdrozsudok   okresného   súdu   vo   veci   samej   ako   vecne   správny   potvrdil.   Inak   povedané,v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer. Ústavný súd k tomu pripomína, že nie je a aninemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd v závere konštatuje, že niet žiadnejspojitosti   medzi   posudzovaným   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a namietanýmporušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazomna to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdnekonanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdnehokonania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,I. ÚS 265/07),   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25 ods. 2   zákonao ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Pokiaľ sťažovatelia súčasne v sťažnosti namietali aj iné porušenie základnýchpráv (pozri bod 1), ústavný súd po odmietnutí sťažností k podstatným a nosným dôvodom saich   námietkami   bližšie   nezaoberal,   lebo   tieto   argumenty   jednak   nepredniesli   predtýmv odvolacom konaní (princíp subsidiarity) a okrem toho tieto práva (kvalifikovane zastúpeníadvokátkou)   v sťažnostiach   bližšie   nešpecifikovali   a neodôvodnili   (§   20   ods.   1   zákonao ústavnom súde. Odôvodnenie sťažností tiež nie je zosúladené s ich petitom, čo zakladádôvod   na   odmietnutie   sťažností   v tejto   časti   aj   pre   nesplnenie   zákonom   predpísanýchnáležitostí (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).

25. Keďže došlo k odmietnutiu sťažností, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmisťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšiekonanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnostivyhovie.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   už   nerozhodoval   ani   o navrhovanom   odkladevykonateľnosti napadnutých rozsudkov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015