SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 415/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ (sp. zn. Rvp 11463/2015) a
(sp. zn. Rvp 11464/2015), obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpenýchadvokátkou JUDr. Dášou Komkovou, Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo vecinamietaného porušenia ich základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21Ústavy Slovenskej republiky a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného životaa obydlia podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomOkresného súdu Prešov sp. zn. 11 C 13/2012 zo 4. septembra 2013 v spojení s rozsudkomKrajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 21/2014 z 22. apríla 2015 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ (sp. zn. Rvp 11463/2015) a ⬛⬛⬛⬛ (sp. zn.Rvp 11464/2015) s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 11463/2015 (I. ÚS 415/2015).
2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. júla 2015doručené sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“)vedené pod v záhlaví uvedenými spisovými značkami, doplnené podaním ich právnejzástupkyne z 28. augusta 2015, v ktorých namietali porušenie svojho základného právana nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a obydlia podľa čl. 8 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresnéhosúdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 13/2012 zo 4. septembra 2013 v spojenís rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 21/2014z 22. apríla 2015 (ďalej aj „napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu“). Okremtoho v odôvodnení sťažností namietali aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 19ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného právapodľa čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy.
2. Z obsahu sťažností a ich doplnenia vyplýva, že okresný súd napadnutýmrozsudkom uložil sťažovateľom povinnosť vypratať byt, ktorého boli nájomcami, a tov lehote 30 dní po zabezpečení prístrešia zo strany žalobcu (mesta Prešov) a uložil imzaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 603,73 €. Proti tomuto rozsudku podali sťažovateliaodvolanie, v ktorom namietali „predčasnosť, neúplnosť a nezákonnosť“ napadnutéhorozsudku okresného súdu. Krajský súd následne prvostupňový napadnutý rozsudok potvrdil.
3. Sťažovatelia porušenie svojich práv vidia v tom, že krajský súd sa dostatočnenevysporiadal s ich námietkami, že im „zo strany exekútora boli zrážané sumy na dlžné nájomné..., s platením nájomného do budúcna...“, a ich hmotnou núdzou (v spoločnejdomácnosti s nimi býva dcéra so svojimi troma maloletými deťmi, ktorá nepoberala výživnéa je dosiaľ sociálne odkázaná).
4. Krajský súd v ich veci tiež „neaplikoval legitímnu metódu aplikácie práva, analógiu legis, prostredníctvom logického výkladu práva nezohľadnil dôsledky svojho rozhodnutia na základe práva nás, sťažovateľov, čím porušil naše základné právo na súkromie...“ a sťažovatelia sa s nestotožňujú s jeho závermi, že „nepreukázali hmotnú núdzu, neuniesli... dôkazné bremeno a preto nám neprináleží priznanie bytovej náhrady vo forme náhradného bytu resp. náhradného ubytovania ale prináleží nám len prístrešok. Vyzdvihol len vlastnícke právo žalobcu - obce, pričom nezohľadnil naše právo na obydlie, garantované aj Dohovorom...
Mal poskytnúť nám, sťažovateľom ochranu pred neoprávneným zásahom do nášho práva na súkromie. Keďže k tejto otázke sa Krajský súd formalistický vyjadril, máme za to, že vo veci rozhodol arbitrárne.
Dôsledkom takéhoto arbitrárneho rozhodnutia v otázke bytovej náhrady je naše zníženie kvality života, ktorá je súčasťou sféry súkromného a rodinného života, predstavujúceho nielen intímnu sféru človeka ale aj vzťahy so svojim bližším a vonkajším svetom. V súlade s účelom ochrany základného práva zaručeného článkom 19 ods. 2 Ústavy judikatúra k právnej úprave inštitútu bytových náhrad podrobne vykladá otázku primeranosti náhradného bytu.
... formulovaný výklad krajského súdu o neunesení dôkazného bremena z dôvodu hmotnej núdze a z tohto dôvodu pridelení len prístrešku, môže ísť o obchádzanie zákona, ktoré umožňuje zneužitie výkonu vlastníckeho práva zo strany prenajímateľa na úkor nás, nájomcov, čo môže, v konečnom dôsledku, byť následkom porušenia procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúceho z článku 46, ods. 1., Ústavy, ako aj článku 6, ods. 1 Dohovoru... Súd sa nevyporiadal ani s našou námietkou, v ktorej sme poukázali na zákonné ustanovenie Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nájomca môže dlžné nájomné vo výpovednej lehote uhrádzať, pričom zákon nestanovuje do akej doby, ale je nutné splniť podmienku splácania a v takomto prípade dôvod výpovede zaniká. Z predložených dôkazov jednoznačne vyplýva, že boli vykonávanie zrážky z dôchodkov, ktoré predložila sociálna poisťovňa, ako aj podľa účtovnej karty samotného žalobcu vyplýva, že sme riadne uhrádzali dlžné nájomné ako aj riadne nájomné. Preto máme za to, že súd sa dôsledne nevyporiadal so zánikom výpovede. Vychádzal zo záveru, že nájomný vzťah medzi účastníkmi konania skončil po uplynutí výpovednej doby plynúcej od doručenia platnej výpovede... Z ustanovenia § 711 ods. 2 OZ vyplýva, že písomná výpoveď z nájmu bytu musí byť skutkovo výpovedný dôvod vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť. Teda nestačí len vymedzenie s odkazom na citované ustanovenie, ale musí ísť o konkretizovanie naplnenia uvedeného výpovedného dôvodu skutočnosťami, v ktorých prenajímateľ vidí realizáciu zákonného dôvodu výpovede nájmu bytu, teda uvedenie mesiacov, kedy nájomca nezaplatil nájomné. V prípade chýbajúceho skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu, tento nedostatok nemožno doplniť ani napraviť, pretože výpoveď nemožno dodatočne meniť...“
5. Sťažovatelia k sťažnostiam pripojili i napadnuté rozsudky okresného súdua krajského súdu a v petite sťažností navrhli (bez zmeny, ktorú avizovali v doplneník sťažnosti spracovanej ich advokátkou), aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že ichzákladné právo
„na nedotknuteľnosť obydlia zakotvené v čl. 21 Ústavy Slovenskej republiky a základné práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a obydlia zakotvené v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov, č. k. 11C/13/2012-91 zo dňa 04.09.2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 9Co/21/2014-121 zo dňa 22.04.2015 porušené bolo.
Rozsudok Okresného súdu Prešov, č. k. 11C/13/2012-91 zo dňa 04.09.2013 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 9Co/21/2014-121 zo dňa 22.04.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.“.
Zároveň sťažovatelia navrhli „odložiť vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 11C/13/2012-91 zo dňa 04.09.2013“.
II.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
7. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajútých istých účastníkov.
8. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlades citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona však možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 11463/2015 a sp. zn. Rvp 11464/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na to, že sťažnosti smerujú proti týmistým napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, rozhodol ústavný súd,uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Pri predbežnom prerokovaní sťažností po vyžiadaní spisu okresného súdu ústavnýsúd zistil, že na jej prerokovanie v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresnéhosúdu nemá právomoc v zmysle princípu subsidiarity formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy(„ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), pretože právomoc rozhodnúť oochrane označených práv sťažovateľov, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadnehoinštančného postupu krajský súd na základe nimi podaného odvolania, ktoré bolo doručenéokresnému súdu 21. októbra 2013 (č. l. 94 v spise). Preto bola ich sťažnosť v tejto častiodmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.
II.C K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
13. Predmetom sťažností sťažovateľov (vychádzajúc z ich petitu) je namietanéporušenie základného práva podľa čl. 21 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru, ale okremtoho v odôvodnení sťažností a v ich úvode sťažovatelia namietajú aj porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 19 ods. 2 (spresňujú – základného práva v čl. 21 ods. 1 a 3ústavy) a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré však nepremietli dopetitu, ktorým je ústavný súd viazaný, aj keď sú právne zastúpení kvalifikovanou právnouzástupkyňou, ktorá bola povinná zosúladiť ich odôvodnenie s petitom. Ústavný súd ajnapriek tomu vzhľadom na to, že ide o veľmi citlivú vec, preskúmal ich námietkyv odôvodnení sťažností k údajnému porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmspôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovorukaždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislýma nestranným súdom...
15. Zo sťažností možno vyvodiť, že sťažovatelia vidia porušenie svojho základnéhopráva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)v arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu, ktorý im nedal odpovede na ich námietkyuvedené v odvolaní, a tiež v spôsobe výkladu a následnej aplikácii ustanovení v sťažnosťounapadnutom rozsudku uvedených všeobecne záväzných predpisov, najmä však § 3 zákonač. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (pozri bod 4).
16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, alepodľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhodujeo sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie jev zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jehoposúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
17. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomocvšeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinkyvýkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho napadnutým rozsudkom, ktorýmrozhodol o odvolaní sťažovateľov, sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp.dohovoru).
18. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospelk záveru, že jeho rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecnesprávne, je náležite odôvodnené. V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súdoboznámil podstatné (relevantné) časti odôvodnenia prvostupňového rozsudku v konanío vypratanie bytu, z ktorého tiež vyplývalo, že nájomný vzťah k predmetnému bytu skončil1. októbra 2011 a sťažovatelia ako žalovaní v tomto konaní návrh na neplatnosť výpovedez nájmu nepodali, čiže od 2. októbra 2011 bývali v byte neoprávnene, a preto v danomprípade boli splnené zákonné predpoklady na vyhovenie návrhu navrhovateľa na vyprataniebytu. Potom krajský súd uviedol odvolacie námietky sťažovateľov, ktoré spočívali v tom, žeokresný súd nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil, pretože podľaich názoru „ak nájomca dostáva výpoveď z nájmu z dôvodu neplatenia najmú a nájomca je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, predlžuje ochrannú lehotu 6 mesiacov, čiže výpovedná lehota je celkovo 9 mesiacov“, a nie tri mesiace, ako uzavrel okresný súd.
19. V odvolaní sťažovatelia poukázali tiež na to, že sú osoby s nízkym príjmom(dôchodkom), z ktorého boli vykonávané pravidelné zrážky na vyrovnanie dlžnéhonájomného, a nesúhlasili s tvrdením okresného súdu, že ich dlh bol ku dňu rozhodovaniaokresného súdu až 7 000 €. Obdobne tvrdili, že okresný súd nebral do úvahy ich zdravotnýstav a iné okolnosti, ktoré súviseli s ich zlou situáciou spočívajúcou v tom, že sa v minulostisnažili pomôcť ich dcére a jej deťom, a preto sa dostali „do nepriaznivej finančnej tiesne“,a preto ich dlh rástol. Nesúhlasili tiež s tvrdením, že žiadnym spôsobom neprejaviliskutočnú snahu aspoň o čiastočné vyrovnanie dlhu, a podľa nich okresný súd „sa nedostatočným spôsobom vyporiadal aj k možnosti aplikácie § 3 ods. 1 OZ, pretože sú tu skutočne výnimočné okolnosti pre výkon práv a povinností, ktoré nie sú v rozpore s dobrými mravmi...
Pokiaľ sa týka trov konania, ku ktorým nás súd zaviazal, máme zato, že súd I. stupňa nezisťoval dôsledne naše majetkové pomery a bez takto náležitého zistenia použil ust. § 142 OSP, pričom podľa nášho názoru v danom prípade, keďže sme sa dostali i napriek dlhu do hmotnej núdze, mal byť použitý § 150 OSP, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania, keďže nie sme vlastníkmi fakticky žiadneho hmotného a nehmotného majetku...“.
20. Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľovv odvolaní a v sťažnosti nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosťzáverov krajského súdu. Ústavný súd nie je toho názoru, že by krajským súdom aplikovanýpostup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov moholzakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jehoprávomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Krajský súd sa námietkamisťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto konanídostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Ústavný súd ešte pripomína, ževšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale lenna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkovýa právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské právapripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sazakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudsképráva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnenírozhodnutia.
21. Ústavný súd konštatuje, že niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali záverynapadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanomdokazovaní. Námietka sťažovateľov, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, tiežneobstojí, pretože zo spisu okresného súdu vyplýva, že na pojednávaní 4. septembra 2013zhodne uviedli (zápisnica č. l. 90 súdneho spisu), že nemajú návrhy na doplneniedokazovania. Obdobne krajský súd dal primeranú odpoveď aj na ich námietku týkajúcu sapredĺženia ochrannej lehoty, ako aj na to, prečo považoval napadnutý rozsudok za správnyaj v otázke posúdenia bytovej náhrady (s. 5), vyjadril sa aj k ich požiadavke na aplikáciu § 3Občianskeho zákonníka vo vzťahu k ich nepriaznivej sociálnej situácii a napokon sa obšírnevyjadril aj k náhrade trov konania (s. 6 až s.7). Tieto otázky boli jasne a zrozumiteľnevysvetlené už predtým aj v napadnutom rozsudku okresného súdu na s. 2 až s. 5. Okremtoho okresný súd uviedol, za aké úkony priznal žalobcovi náhradu trov konania, a napokonzisťoval aj majetkové pomery sťažovateľov, keď uznesením č. k. 11 C/13/2013-111zo 14. januára 2014 im nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov za podané odvolanie(uznesenie okresného súdu bolo doručené sťažovateľom 20. januára 2014). Sťažovateliaproti tomuto uzneseniu nepodali opravný prostriedok a poplatok za odvolanie v sume99,50 € zaplatili v kolkoch 10. februára 2014 (č. l. 112).
22. Ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu za primerane argumentačnezdôvodnený, rešpektujúci zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2OSP) a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na podstatné otázky, prečo krajský súdrozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané,v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer. Ústavný súd k tomu pripomína, že nie je a aninemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd v závere konštatuje, že niet žiadnejspojitosti medzi posudzovaným napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietanýmporušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazomna to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdnekonanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdnehokonania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,I. ÚS 265/07), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
24. Pokiaľ sťažovatelia súčasne v sťažnosti namietali aj iné porušenie základnýchpráv (pozri bod 1), ústavný súd po odmietnutí sťažností k podstatným a nosným dôvodom saich námietkami bližšie nezaoberal, lebo tieto argumenty jednak nepredniesli predtýmv odvolacom konaní (princíp subsidiarity) a okrem toho tieto práva (kvalifikovane zastúpeníadvokátkou) v sťažnostiach bližšie nešpecifikovali a neodôvodnili (§ 20 ods. 1 zákonao ústavnom súde. Odôvodnenie sťažností tiež nie je zosúladené s ich petitom, čo zakladádôvod na odmietnutie sťažností v tejto časti aj pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).
25. Keďže došlo k odmietnutiu sťažností, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmisťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšiekonanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnostivyhovie. Z toho dôvodu ústavný súd už nerozhodoval ani o navrhovanom odkladevykonateľnosti napadnutých rozsudkov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2015