znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 415/2014-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   decembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť R. B., zastúpeného advokátom Mgr. Michalom Zemanom, Advokátska kancelária Zárecký Zeman Ďurišová, Medená 18, Bratislava, vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 249/1996 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 249/1996 p o r u š e n é b o l o.

2. R. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť R. B. trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet právneho zástupcu Mgr. Michala Zemana, Advokátska kancelária Zárecký Zeman Ďurišová, Medená 18, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014 doručená sťažnosť R. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Michalom Zemanom, Advokátska kancelária Zárecký Zeman Ďurišová, Medená 18, Bratislava, vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 249/1996.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Spoločnosť V. spol. s.r.o. (ďalej len „žalobca“) sa žalobou zo dňa 19.12. 1995 domáhal voči sťažovateľovi zaplatenia sumy 4.777,90 Eur s 10 % úrokom, a to v konaní na Okresnom súde Bratislava II, ktoré je vedené pod sp. zn. 9C 249/1996.

Žalobca na pojednávaní dňa 22. 4. 2013 zmenil návrh v časti príslušenstva tak, že sa domáha zaplatenia 19 % úrokov z omeškania ročne od 25. 12. 1992 do zaplatenia (túto zmenu súd pripustil uznesením na pojednávaní dňa 22. 4. 2013). Žalobca podaním zo dňa

26. 1. 2004 vzal návrh na začatie konania v časti 452,21 Eur späť (súd uznesením zo dňa 18. 11. 2013 konanie v tejto časti zaplatil).

V súčasnosti sa žalobca voči sťažovateľovi v uvedenom konaní domáha zaplatenia sumy 4.325,69 Eur spolu s 19% úrokom z omeškania ročne od 25. 12.1992 do zaplatenia.... V konaní pred Okresným súdom Bratislava II, sp. zn. 9C 249/1996 sú prieťahy a súd nerozhodol v primeranej lehote.

Do dnešného dňa nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej (ešte vôbec). Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom zo dňa 22. 2. 2012, sp. zn. I. ÚS 444/2011 (ďalej len „Nález“) na základe sťažnosti žalobcu rozhodol, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a prikázal Okresnému súdu Bratislava II konať bez zbytočných prieťahov.»

Sťažovateľ, poukazujúc na celkovú dĺžku konania, ktoré trvá už 19 rokov a dosiaľ nie je právoplatne skončené, a na opakovanú nečinnosť okresného súdu po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 444/2011 z 22. februára 2012, navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na rozhodnutie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené.

2. Okresnému suda Bratislava II v konám pod sp. zn. 9C 249/1996 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. R. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30.000,-Eur, ktoré je mu Okresný súd Bratislava II   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom vo výške 340,90 Eur.“

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   I. ÚS 405/2014   z   13.   augusta   2014   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr.   2135/2014   doručeným   ústavnému   súdu   4.   novembra   2014,   v   ktorom podpredsedníčka okresného súdu uviedla:

„Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a súdneho spisu musím konštatovať, že v konaní   vznikli   prieťahy   spôsobené   súdom.   Vec   bola   niekoľkokrát   prešetrovaná   aj   zo strany predsedu súdu a bola zaradená do režimu sledovania.

K   veci   ďalej   uvádzam,   že   zákonná   sudkyňa   JUDr.   M.   G.,   ktorá   bola   zákonnou sudkyňou v predmetnej veci sa listom prezidentovi SR zo dňa 21.01.2014 vzdala funkcie sudcu a táto jej zanikla ku dňu 31.01.2014.

Po skompletizovaní spisov oddelenia 9C vec prevzal v zmysle dodatku k Rozvrhu práce na rok 2014 sudca JUDr. K. P., ktorý bol však Súdnou radou Slovenskej republiky s účinnosťou od 01.04.2014 preložený na výkon funkcie sudcu na iný okresný súd.

Súdnou   radou   Slovenskej   republiky   bola   s   účinnosťou   od   01.05.2014   na   výkon funkcie sudcu preložená sudkyňa JUDr.   P.   P.,   ktorá oddelenie 9C v zmysle dodatku k Rozvrhu práce na rok 2014 prevzala.

Menovaná   sudkyňa   po   preštudovaní   spisového   materiálu   vo   veci   vytýčila pojednávanie   na   deň   07.10.2014,   na   ktorom   pojednávaní   bola   okrem   iného   uznesením pripustená   zmena   petitu   návrhu,   pričom   došlo   k   odročeniu   pojednávania   a   to   na   deň 13.11.2014   s   tým,   že   právnym   zástupcom   účastníkov   konania   bola   uložená   povinnosť pripraviť si záverečné reči.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   bol   tento   prehľad   úkonov   vykonaných v predmetnej veci za obdobie od 9. decembra 2011:

„09.12.2011 – stanovený termín pojednávania na deň 26.03.2012

13.01.2012 – spis z Ústavného súdu SR vrátený na Okresný súd Bratislava II

08.03.2011 (správne má byť 2012, pozn.) – zrušenie termínu pojednávania určeného na deň 26.03.2012 z dôvodu dlhodobej PN sudcu

18.04.2012   –   opatrenie   predsedu   súdu   –   prikázanie   veci   na   vybavenie   inému sudcovi /v súlade s Rozvrhom práce Okresného súdu Bratislava II na rok 2012, bodu 25 pravidiel určovania zákonného sudcu a v súlade s ust. § 51 ods. 4 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a vzhľadom na skutočnosť, že práceneschopnosť zákonného sudcu presiahla šesť týždňov došlo k prerozdeleniu senátu zákonnej sudkyne, náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov sudcom vybavujúcim príslušnú agendu/

28.05.2012 –   opatrenie   predsedu   súdu   –   vrátenie   spisov   zákonnej   sudkyni   (po ukončení práceneschopnosti a návrate zákonného sudcu končí funkcia zastupujúcich sudcov a   prerozdelené   veci   sa   pomocou   technických   a   programových   prostriedkov   vrátia zákonnému   sudcovi   –   bod   25   pravidiel   určovania   zákonného   sudcu,   Rozvrh   práce Okresného súdu Bratislava II)

19.06.2012 – stanovený termín na 03.08.2012

03.08.2012 –   meritórne   prejednanie   veci,   pojednávanie   odročené   na   neurčito   za účelom predloženia otázok na znalca a nariadenie znaleckého dokazovania

22.08.2013 (správne   má   byť   2012,   pozn.) –   vyjadrenie   zástupcu   navrhovateľa, predloženie otázok na znalca

23.08.2012 – doplnenie otázok na znalca zo strany odporcu

13.09.2012 – stanovisko odporcu k vyjadreniu zástupcu navrhovateľa

11.10.2012 – stanovený termín pojednávania na 19.11.2012

19.11.2012 –   meritórne   prejednanie   veci,   pojednávanie   odročené   na   termín 09.01.2013

10.12.2012 –   podanie   zástupcu   navrhovateľa   –   špecifikácia   prác   a   materiálov, doložené   na   základe   uznesenia   z   pojednávania   dňa   19.11.2012   na   návrh   odporcu   na doplnenie dokazovania

08.01.2013 – vyjadrenie odporcu k podaniu zástupcu navrhovateľa

09.01.2013 –   pojednávanie   odročené   na   termín   15.02.2013,   z   dôvodu   neúčasti navrhovateľa a jeho zástupcu

15.02.2013 – prejednanie veci, pojednávanie odročené na termín 09.03.2013

05.03.2013 – vyjadrenie navrhovateľa

06.03.2013 – vyjadrenie odporcu k pojednávaniu dňa 15.02.2013

15.02.2013 – prejednanie veci, pojednávanie odročené na termín 18.03.2013

18.03.2013 – prejednanie veci, odročené na termín 22.04.2014

19.04.2013 – doplnenie vyjadrenia odporcu z pojednávania dňa 15.02.2013

22.04.2013 – prejednanie veci, pripustenie zmeny návrhu, pojednávanie odročené na termín 27.05.2013

22.05.2013 – vyjadrenie odporcu k pojednávaniu dňa 22.04.2013

27.05.2013 – prejednanie veci, pojednávanie odročené na termín 19.06.2013

19.06.2013 – pojednávanie zo zdravotných dôvodov zákonnej sudkyne odročené

16.07.2013 – stanovený termín pojednávania na deň 23.09.2013

23.09.2013 –   z   dôvodu   PN   zákonného   sudcu   pojednávanie   odročené   na   termín 2.10.2013

01.10.2013 –   úradný   záznam   –   zrušenie   termínu   a   oznámenie   nového   termínu pojednávania 09.10.2013

09.10.2013 – prejednanie veci, pojednávanie odročené na termín 23.10.2013

23.10.2013 – pojednávanie z dôvodu úrazu zákonnej sudkyne odročené na termín 18.11.2013

18.11.2013 – uznesenie o zastavení konania v časti istiny

18.11.2013 – odovzdanie uznesenia účastníkom, odročené na termín 22.01.2014

22.01.2013 – pojednávanie z dôvodu PN zákonnej sudkyne odročený

24.02.2014 –   opatrenie   predsedu   súdu   o   prikázaní   veci   inému   sudcovi   (zmena rozvrhu práce, vzdanie sa výkonu funkcie sudcu)

02.05.2014 –   opatrenie   predsedu   súdu   o   prikázaní   veci   inému   sudcovi   (zmena rozvrhu práce, preloženie zákonného sudcu na výkon funkcie sudcu na iný okresný súd)

06.05.2014 –   informácia   zákonnej   sudkyne   o   stave   oddelenia   pre   predsedu   súdu z dôvodu na neprimeraný počet pridelených vecí

20.05.2014 – stanovený termín pojednávania na deň 07.10.2014

07.10.2014 – prejednanie veci, uznesenie o pripustení zmeny petitu, odročené na T 13.11.2014 s tým, že zástupcovia účastníkov si pripravia záverečné reči.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 24. novembra 2014, v ktorom uviedol:

„V   právnej   veci   ústavnej   sťažnosti   R.   B.   vedenej   na   Ústavnom   súde   Slovenskej republiky...   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   415/2014...   týmto   Ústavnému   súdu   oznamujeme,   že   s upustením od ústneho pojednávania naďalej súhlasíme.

Zároveň uvádzame, že Okresný súd Bratislava II vo veci sp. zn. 9C 249/96 vydal dňa 13.11.2014 rozsudok, ktorým žalobu žalobcu zamietol.

Hoci   uvedený   rozsudok   je   v   prospech   sťažovateľa,   situácia   sa   pre   sťažovateľa nemení. Sťažovateľ je najmä stále v rovnakej neistote tak, ako je to uvedené v ústavnej sťažnosti, nakoľko uvedený rozsudok nie je zatiaľ ani právoplatný; súdne konanie hoci prebieha na rôznych stupňoch, je potrebné v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva posudzovať ako jeden celok. Zdôrazňujeme, že priznanie požadovaného primeraného zadosťučinenia má taktiež odškodniť sťažovateľa za celkové prieťahy, ktoré v konaní   vznikli   a   ktoré   boli   spôsobené   činnosťou   (resp.   nečinnosťou)   Okresného   súdu Bratislava   II.   Uvedený   rozsudok   predstavuje   prvé   meritórne   rozhodnutie   za   takmer   19 rokov trvania súdneho konania.

Záverom   poukazujeme   na   to,   že   ide   o   prvú   ústavnú   sťažnosť   sťažovateľa (predchádzajúcu   ústavnú   sťažnosť   podala   druhá   sporová   strana)   a   že   sťažovateľ   bol účastníkom   len   tohto   jediného   sporového   súdneho   konania   pred   Okresným   súdom Bratislava   II,   ktoré   hlboko   a   trvalo   otriaslo   jeho   dôveru   v   súdny   systém   Slovenskej republiky.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Z uvedeného dôvodu senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk, ako aj na vec sa vzťahujúceho spisu vedeného ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 444/2011.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné vedomosti, ustanoví súd podľa § 127 OSP po vypočutí účastníkov znalca.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného konania prihliadol najmä na skutočnosť, že svojím predchádzajúcim nálezom sp. zn. I. ÚS 444/2011 z 22. februára 2012 konštatoval porušenie základného práva spoločnosti V. spol. s r. o. (vystupuje v namietanom konaní v postavení navrhovateľa) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 249/1996, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a spoločnosti V. spol. s r. o. priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € a náhradu trov konania.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je rozhodovanie o návrhu na zaplatenie istiny s príslušenstvom, teda po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že doterajší priebeh konania len v zanedbateľnom rozsahu ovplyvnila skutková zložitosť veci (potreba znaleckých posudkov na   ocenenie   vykonaných   prác),   ktorá   je   však   dostatočne   poznaná   všeobecnými   súdmi (judikatúra,   rozbory).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoje   konštatovanie uvedené v náleze sp. zn. I. ÚS 444/2011 z 22. februára 2012, v ktorom vyslovil, že sudca prejavil váhavosť a nerozhodnosť a uspokojil sa s formalizovaným postupom opakovaním súdnych pojednávaní v čase od 19. júna 1996 až do podania ústavnej sťažnosti. Uvedené konštatovanie platí aj pre obdobie, ktoré nasledovalo po vydaní uvedeného rozhodnutia ústavného súdu.

Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci,   ústavný   súd   z   prehľadu   úkonov   zistil,   že   počas   celého   konania   sa   sťažovateľ nezúčastnil   len   dvoch   pojednávaní   (9.   mája   2005   a   27.   septembra   2006)   z   dôvodu liečebného pobytu, pričom svoju neúčasť vždy riadne ospravedlnil. V okolnostiach danej veci   ústavný   súd   tieto   skutočnosti   nevyhodnotil   v   neprospech   sťažovateľa,   pretože na doterajšiu dĺžku konania to nemalo žiadny výrazný vplyv.

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   konajúceho   okresného   súdu v predmetnej   veci.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazoval   najmä   na   celkovú   dĺžku   trvania namietaného súdneho sporu, takmer 19 rokov bez právoplatného rozhodnutia vo veci, ako aj na   neefektívnu   a   nesústredenú   činnosť   súdu,   ktorý   len   mechanicky   nariaďoval pojednávania, ktoré v prevažnom rozsahu odročoval bez meritórneho posúdenia veci.

Ústavný súd sa podrobnejšie nezaoberal hodnotením danej veci podľa tohto kritéria za obdobie od podania návrhu do 3. januára 2012, pretože tak urobil už v náleze sp. zn. I. ÚS 444/2011 z 22. februára 2012, na odôvodnenie ktorého týmto odkazuje. Avšak aj nasledujúce obdobie bolo podľa názoru ústavného súdu poznačené neefektívnou činnosťou okresného súdu, ktorý vo veci súdu uskutočnil ďalších 10 pojednávaní (pričom ďalších päť pojednávaní bolo zrušených, z toho štyri z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu a jedno z dôvodu neúčasti navrhovateľa), ktoré vo väčšine prípadov bez ďalšieho neúčelne odročoval. K dosiaľ jedinému rozhodnutiu vo veci samej došlo podľa oznámenia okresného súdu, ako aj sťažovateľa na pojednávaní konanom 13. novembra 2014, keď bol vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd návrh navrhovateľa zamietol.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotil postup okresného súdu v namietanom konaní   ako   celok.   Napriek   tomu,   že   okresný   súd   vykonával   procesné   úkony   spojené s prípravou   pojednávania,   vykonával   pojednávania,   zabezpečoval   dôkazy,   na   ktoré   sa účastníci odvolávali, nariadil znalecké dokazovanie, v posudzovanej veci rozhodol takmer po 19 rokoch.

Ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v namietanom konaní z dôvodu celkového trvania tohto konania (takmer 19 rokov) došlo u sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedenú dĺžku konania nemožno v rozumnej miere ospravedlniť žiadnymi relevantnými   okolnosťami   tohto   prípadu,   zdôrazňujúc,   že   už   predchádzajúcim   nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 444/2011 z 22. februára 2012 bol okresnému súdu vyslovený príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov, ktorý nebol dodržaný.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to, že v čase konania a rozhodovania ústavného súdu bolo napadnuté konanie na   okresnom   súde   dosiaľ   neprávoplatne   skončené   vyhlásením   rozsudku   vo   veci, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať okresnému súdu konať vo veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume   30 000   €   odôvodňujúc   ho   nemajetkovou   ujmou,   ktorú   utrpel   v   dôsledku neospravedlniteľne   dlhého   konania   okresného   súdu,   ako   aj   nárastom   hroziacich   úrokov z omeškania a trov právneho zastúpenia v jeho právnej veci.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení jeho výšky ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu.   Vzhľadom   na   doterajšiu   celkovú   dĺžku   konania   vedeného   okresným súdom   pod   sp. zn.   9   C   249/1996,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti   považoval ústavný súd priznanie sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nepredstavuje realizáciu práva priznaného čl. 46 ods. 3 ústavy, t. j. primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožňovať s odškodným, s náhradou či už za skutočnú škodu alebo za ušlý zisk. Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľovi, ktorý bol vo veci namietaných porušení práv úspešný, vznikli trovy konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia   advokátom.   Advokát   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb,   a   to   prevzatie a prípravu zastupovania a spísanie a podanie sťažnosti. Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2014 patrí advokátovi odmena z výpočtového základu, ktorý je   804   €,   t. j.   134   €   a   režijný   paušál   8,04   €,   teda   spolu   142,08   €.   Celková   odmena advokátovi za právne zastúpenie pred ústavným súdom (za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhrada) zvýšená o daň z pridanej hodnoty predstavuje sumu 340,90 €, ktorú je okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   (§   31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014