znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 415/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. K., P., a JUDr. M. K., P., zastúpených advokátom JUDr. D. K., P., vo veci namietaného porušenia základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 279/2011 a jeho rozsudkom z 22. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. K. a JUDr. M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2013 doručená sťažnosť S. K. a JUDr. M. K. (ďalej len „sťažovateľky“), resp. (ďalej len „sťažovateľka   v 1.   rade“   a   „sťažovateľka   v 2.   rade“)   vo veci   namietaného   porušenia základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 279/2011 a jeho rozsudkom z 22. januára 2013.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka v 1. rade   bola   v procesnom   postavení   navrhovateľky   v konaní „o   určenie   neplatnosti právneho úkonu“ vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 51/2009 a sťažovateľka v 2. rade jej právnou zástupkyňou v tomto spore. Okresný súd rozsudkom z 24. augusta 2011 určil, že „zmluva o pôžičke zo dňa 31. 01. 1996... je neplatným právnym úkonom“. Okresný súd ďalej určil, „že uznanie dlhu, čo do dôvodu a výšky, súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu... vyhotovenej... notárom,   dňa   04.   06.   2009   sú   neplatnými   právnymi   úkonmi“. Súčasne   okresný   súd rozhodol, že odporcovia „I., II.“ sú povinní uhradiť sťažovateľke „trovy konania vo výške 349,20 eur...“. O odvolaní odporcu v I. rade (v citáciách ďalej aj „žalovaný“) a odporcu v II. rade (v citáciách ďalej aj „vedľajší účastník konania“) rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co   279/2011-88   z 22.   januára   2013   tak,   že   (I.)   odvolaním „napadnutý   rozsudok v časti určenia, že zmluva o pôžičke zo dňa 31. 01. 1996 je neplatným právnym úkonom“ zrušil;   (II.) „...   napadnutý   rozsudok...   v   časti   určenia,   že   uznanie   dlhu   čo   do   dôvodu a výšky... sú neplatnými právnymi úkonmi“ potvrdil, (III.) „rozsudok... v napadnutej časti náhrady   trov   konania   mení   tak,   že žalovaný   a vedľajší   účastník   sú   povinní   nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 349,20 eur...“.

3. Podľa   názoru   sťažovateliek   krajský   súd „v   podstate   potvrdil   rozhodnutie prvostupňového súdu (zmenil ho len v označení povinných osôb) a to aplikáciou § 11 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.

Svoje rozhodnutie odôvodnil uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 11. 2009, sp. zn. 2 M Cdo 18/2008, a to najmä tým, že základ pre výpočet trov právneho zastúpenia sa určuje   na   základe   rovnakých   kritérií,   ako   základ   pre   výpočet   súdneho   poplatku vyrubovaného vo veci a taktiež ak je predmetom konania o určenie neplatnosti právneho úkonu   posúdenie,   či   preskúmavaný   právny   úkon   bol   urobený   v   súlade   s   právnymi predpismi, predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi“.

4. Sťažovateľky   uviedli,   že „S   týmito   dvomi   závermi   a   aplikáciou   predmetného uznesenia nemožno súhlasiť, pričom jeho aplikáciou došlo k zásahom do ústavných práv oboch sťažovateľov...

Máme   za   to,   že   tak   prvostupňový   ako   i   odvolací   súd...“ nemali   aplikovať „ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky...“.

5. Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„...   Základné práva sťažovateľa   v I.   a II.   rade,   na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle   čl.   46   Ústavy   SR,   práva   vlastniť   majetok   v   zmysle   čl.   20   Ústavy   SR   bolo rozhodnutím Krajského súdu v Trnava zo dňa 22. 01. 2013, č. k. 9 Co/279/2011 vo svojom výroku III. a IV. výroku porušené.

... Ústavný súd rozsudok Krajskému súdu... v časti výroku III. a IV. zrušuje a vec vracia   na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie   vo   veci...“.   Súčasne   požiadali   o úhradu   trov právneho zastúpenia „v sume 291,56“.

II.

6.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   (namietaných)   rozhodnutí   všeobecných súdov   je   jednoznačne   zrejmé,   že   sťažovateľka   v I.   rade   je   v spore   vedenom   okresným súdom   pod sp.   zn.   11   C   51/2009   v procesnom   postavení   navrhovateľky   (účastníčkou konania) a sťažovateľka v 2. rade je jej právnou zástupkyňou v tomto konaní (teda nie je účastníčkou konania; pozri tiež bod 2).

7. Ústavný   súd   v súvislosti   s tým   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľky   v 2.   rade (JUDr. M. K.) treba považovať za podanú zjavne neoprávnenou osobou.

8. Z rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   domáhať   sa   ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažovateľ musí   teda   namietať   porušenie   svojich   základných   práv,   a v spojitosti   s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (napr. II. ÚS 3/05).

9. Podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná   náhradu   trov   potrebných   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 143 OSP odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov konania   proti   navrhovateľovi,   ak   svojím   správaním   nedal   príčinu   na   podanie   návrhu na začatie konania.

Podľa § 149 ods. 1 OSP ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Z citovaných   ustanovení   a ostatných   ustanovení   §   142   a nasl.   OSP   vyplýva, že náhrada trov konania sa priznáva zásadne účastníkom konania. Z úpravy ustanovenia § 149 ods. 1 OSP vyplýva, že advokát je len adresátom, komu sa má náhrada trov priznaná účastníkovi zaplatiť.

10.   Keďže   sťažovateľka   v 2. rade   nemá   v napadnutom   súdnom   konaní   procesné postavenie účastníka konania, nemohla v tomto konaní uplatňovať svoje procesné práva a plniť procesné povinnosti. Z toho dôvodu nemohlo v posudzovanom konaní dochádzať k porušovaniu jej základných práv alebo slobôd.

11. Pretože sťažnosť ústavnému súdu podala aj sťažovateľka, ktorá nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že v tejto jej časti ide o sťažnosť   podanú   neoprávnenou   osobou,   a preto   ju   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne pozri napr. II. ÚS 564/2011, IV. ÚS 48/2012).

12. V ďalšom konaní sa preto ústavný súd bude zaoberať posudzovaním sťažnosti aktívne vecne legitimovanou sťažovateľkou v 1. rade (ďalej už len „sťažovateľka“).

III.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14.   Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu 9 Co 279/2011 z 22. januára 2013, keď tvrdila, že odvolací súd porušil ňou označené práva, keď   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   v   časti   o   trovách   konania   [nestotožnil sa s názorom sťažovateľky, „že súd prvého stupňa mal aplikovať závery Ústavného súdu ČR zo dňa 24. 03. 2011 č. k. II. ÚS 538/2010 a nemal aplikovať ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z.“].

15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu... Podľa čl. 46 ods.   l ústavy každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na inom   orgáne   Slovenskej republiky.

16. Podľa § 142 ods. l OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy... Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

17.   Podľa   §   1   ods.   1,   2,   3   a   4   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   vyhláška   upravuje   spôsob určenia a výšku odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času advokáta za právne   služby   poskytované   klientom   na   základe   dohody   alebo   ustanovenia na to oprávneným   orgánom.   Odmena   advokáta   sa   určuje   na   základe   dohody   medzi advokátom a jeho klientom (ďalej len „zmluvná odmena“); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až § 14). Výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka (ďalej len „výpočtový základ“). V odmene sú zahrnuté aj odmeny za administratívne práce a iné práce vykonané v súvislosti s poskytovaním právnych služieb. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina   výpočtového   základu,   ak   nie   je   možné   vyjadriť   hodnotu   veci   alebo   práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

18. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie označených práv tým, že   vo   veci   konajúce   všeobecné   súdy   (okresný   súd   a   krajský   súd)   nerozhodli   v   súlade s jej právnym   názorom   (namietala   nesprávne   vyhodnotenie   skutkového   stavu   a   naň nadväzujúcu   interpretáciu   a   aplikáciu   relevantnej   právnej   normy)   o   trovách   konania (pozri body 3 a 4), v dôsledku čoho mali uvedené súdy nesprávne rozhodnúť o trovách konania.

19. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

20.   Ústavný   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   podstata základného   práva   priznaného čl.   46   ods.   1 ústavy   spočíva   v   oprávnení   každého   reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu   nezávisle   a nestranne vo   veci   konať tak,   aby   bola   označenému právu   poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   ustanovenia   o   súdnej   ochrane   vykonávajú,   a   teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto   aj   v   určitej   kvalite,   t.   j.   zákonom   ustanoveným   postupom   súdu,   dostať (napr. III. ÚS 124/08).   Úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do   porušenia niektorého zo základných   práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov   týchto   všeobecných   súdov,   ak   ich   z   danej   perspektívy   možno   pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08).

21. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňový   rozsudok aj v namietanej časti (o trovách konania) ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo vyplýva z týchto relevantných častí jeho odôvodnenia:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, jeho závery viedli v   konečnom   dôsledku   k   správnemu   rozhodnutiu   v   druhom   výroku   (v   merite   veci) a rozhodnutie súdu prvého stupňa je tak vecne správne...

Predmetom konania vedeného pred súdom, prvého stupňa bolo určenie, že uznanie dlhu žalovaným voči vedľajšej účastníčke čo do dôvodu a výšky a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu N 88/2009, NZ 18658/2009, NCRIs 188 65/2009 vyhotovenej JUDr. M. R. dňa 04. 06. 2009 sú neplatnými právnymi úkonmi.

V súvislosti s napadnutým výrokom o náhrade trov konania odvolací súd vzhľadom na   formálne   nedostatky   v   súlade   s   ust.   § 220   tento   zmenil,   keďže   súd   prvého   stupňa nesprávne   označil   vo výroku a   hlavičke   rozhodnutia   účastníkov konania.   Zo   žalobného návrhu vyplýva, že žalobkyňa označila žalovanú a vedľajšieho účastníka (ktorý je rovnako plnohodnotným účastníkom konania a je spôsobilý niesť uložené povinnosti a byť výrokom zaviazaný;   v   priebehu   konania   svoj   žalobný   návrh   a   označenie   účastníkov   žalobkyňa nezmenila), pričom súd prvého stupňa v hlavičke a vo výroku použil označenie žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade. Odvolací súd inak správny výrok rozhodnutia o náhrade trov konania   zmenil   podľa   ust. § 220   OSP   tak,   že   označenie   účastníkov   konania   uviedol do správneho znenia. Čo sa týka správnosti rozhodnutia o náhrade trov konania odvolací súd sa nestotožnil správnym postojom žalobkyne formulovaným v odvolaní proti výroku o náhrade trov konania.

Výpočet trov právneho zastúpenia pozostávajúcich z odmeny advokáta a náhrad jeho hotových   výdavkov   sa   spravuje   vyhláškou   č. 655/2004   Z.   z.,   ktorá   sama   však   otázku možnosti určenia hodnoty sporu v prípade konania o určenie platnosti alebo neplatnosti právnych   úkonov   nerieši.   Vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (tzv. stará   advokátska   vyhláška)   túto   otázku   výslovne   upravovala   vo   svojom   ustanovení § 13 ods. 7, podľa ktorého vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, pri preskúmavaní rozhodnutí   iných   orgánov,   ak   je   ich   predmetom   vec,   právo   alebo   plnenie   oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa odseku 1 z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia. Ustanovenie § 13 ods. 1 vyhl. č. 163/2002 Z. z. však nemožno aplikovať na výpočet odmeny advokáta podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z., platnej a účinnej   v   čase   tohto   konania.   V   zmysle   ustálenej   súdnej   praxe   ako   aj   rozhodovacej činnosti   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sa   základ   pre   výpočet   trov   právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií, ako základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného   vo   veci.   Tento   postup   reflektuje   jednotu   základu   pre   všetky   druhy   trov konania, ktorých výška sa odvíja od hodnoty sporu. Nemožno tiež opomíňať skutočnosť, že ak je   predmetom   konania   o   určenie   neplatnosti   právneho   úkonu   posúdenie, či preskúmavaný   právny   úkon   bol   urobený   v súlade   s právnymi   predpismi,   predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi. Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba v prípadoch   sporov   o   určenie   platnosti,   resp.   neplatnosti   právneho   úkonu   vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. (z rozhodnutia NS SR č. k. 2 M Cdo 18/2008).

Z platnej právnej úpravy možno dôvodiť, že súd prvého stupňa postupoval právne správne a priznaná hodnota úkonu zodpovedá výške tarifnej odmeny. Súd prvého stupňa bez akejkoľvek   pochybnosti   správne   určil   hodnotu   úkonu   ako   hodnotu   zodpovedajúcu hodnote jedného právneho úkonu podľa ust. § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky, podľa ktorého sa takýmto spôsobom určí sadzba v prípadoch, keď nie je možné hodnotu veci vyjadriť v peniazoch   alebo ju   možno   zistiť   len s nepomernými ťažkosťami.   Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v časti náhrady trov konania je správne. Predmetom sporu nebolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tak, že by malo byť určené vlastníctvo navrhovateľa, ale návrh smeroval k určeniu, že označený úkon uznania záväzku a dispozičný úkon s nehnuteľnosťou je neplatný. Skúmanou otázkou bola prioritne platnosť zmluvy o pôžičke. Výška náhrady trov konania bola súdom prvého stupňa určená správne.

Napokon v intenciách záverov uvedených vyššie, týkajúcich sa označenia účastníkov konania, odvolací súd v súlade s ust. § 222 ods. 3 OSP nariadil súdu prvého stupňa opravu hlavičky rozhodnutia.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 a 151 ods. 1   OSP   tak,   že   v   odvolacom   konaní   úspešnej   žalobkyni   (keďže   zmeny   rozhodnutia nespôsobili   zmenu   pomeru   úspechu   účastníkov   konania)   a   priznal   náhradu   trov odvolacieho konania...“

22. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

23.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   248/2008,   III.   ÚS   125/2010)   vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

24.   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   229/07, III. ÚS 315/08) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

25. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov   konania, t.   j.   problematiky   vo vzťahu k predmetu   konania pred všeobecnými súdmi   vedľajšej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   ku   zrušeniu   napadaného   výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym   spôsobom   alebo že   bolo zasiahnuté aj iné základné právo.

26.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   po   preskúmaní   obsahu   a   spôsobu   odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej sa venoval problematike náhrady trov konania, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a   závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené   a   nevyplýva z   nich   ani taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami sťažovateľky   a   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   z   hľadiska   možného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovení § 219 ods. 1 a 2, § 220, § 222 ods. 3, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP, ktoré umožňovalo zvoliť daný postup. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

27. Ústavný súd sa   z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú   oporu v dokazovaní vykonanom vo veci rozhodujúcimi všeobecnými súdmi. Pretože namietané rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené na základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

28. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania musí   byť   z   odôvodnenia   konkrétneho   rozhodnutia   zrejmé,   na   základe   akých   právnych predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane odvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu, teda   Občianskeho   súdneho   poriadku   použije.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne správny a   trovy   odvolacieho   konania   úspešnej   sťažovateľke   priznal.   Závery   krajského   súdu nemožno považovať za jednostranné či obmedzené, pretože vzhľadom na ich odôvodnenosť ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.

29. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu (m. m. IV. ÚS 112/05).

30. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

IV.

31. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy predmetným rozhodnutím krajského súdu.

32. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

33. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno   v konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len   v spojení   s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy.

34. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri tiež bod 30). Z uvedeného dôvodu   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   jej   časti   podľa   čl.   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

35. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013