znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 415/2012-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   augusta   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   A.   Z.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   24   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 186/2011-97 zo 16. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. A. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2012 doručená   sťažnosť   Mgr.   A.   Z.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 24 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 186/2011-97 zo 16. mája 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania podaným   Okresnému   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   14.   januára   2010   proti JUDr. L. K. súdnemu exekútorovi «domáhal určenia že odporca „nemal žiadne zákonné oprávnenie na vykonanie exekúcie vyprataním nehnuteľnosti a predajom hnuteľných vecí dňa 7. 3. 2007 v exekučnom konaní EX 432/2006, čím spôsobil navrhovateľovi materiálnu a nemateriálnu   škodu   vo   výške   101.501,66   Eur“   a   zaplatenia   náhrady   škody   v   sume 101.501,66 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 7 % ročne od 7. 3. 2007 do zaplatenia. Uplatnený nárok navrhovateľ odôvodnil opisom rozhodujúcich skutočností, v podstatnej časti rekapitulujúcim postup a rozhodovanie Okresného súdu Prešov v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 26Er/2636/2006 a postup odporcu pri výkone exekúcie vykonávanej na základe   poverenia   exekučného   súdu   pod   sp.   zn.   EX 432/2006,   tvrdiac,   že   pri   výkone exekúcie   vyprataním   nehnuteľností   a   predajom   hnuteľnej   veci   postupoval   odporca   v rozpore so zákonom. Rozpor so zákonom navrhovateľ videl jednak v absencii exekučného titulu pre vykonanie exekúcie odporcom, jednak v nedostatku pasívnej i aktívnej legitimácie účastníkov exekučného konania vo vzťahu k vykonávanému rozhodnutiu, ďalej v pochybení odporcu pri výkone exekúcie, ktoré malo spočívať v tom, že vydal príkaz na vykonanie exekúcie a exekúciu vyprataním nehnuteľnosti uskutočnil dňa 7. 3. 2007, za situácie, keď navrhovateľovi nebolo doručené rozhodnutie exekučného súdu o povolení odkladu exekúcie, a tiež v tom,   že pre povinnosť nepeňažnej povahy vykonal odporca exekúciu predajom hnuteľnej   veci.   Týmto   konaním   mal   odporca,   podľa   tvrdenia   navrhovateľa,   pozbaviť navrhovateľa   práva   na   oprávnenú   obranu   a vytvorením   dojmu   zákonného   postupu materiálne a morálne ho poškodiť, pričom z „nevyčísliteľnej škody“, ktorú tak odporca navrhovateľovi spôsobil, si navrhovateľ symbolicky uplatnil náhradu nemajetkovej škody v sume 100.000,- Eur a náhradu majetkovej škody v rozsahu ceny exekvovaného osobného motorového vozidla navrhovateľa v sume 1.501,66 Eur. Naliehavosť právneho záujmu na určení,   ktorého   sa   návrhom   domáhal,   navrhovateľ   odôvodnil   tvrdením,   že   výkonom exekúcie   sa   „dostal   do   zlého   svetla“   a   stratil   pozíciu   farára   farnosti   B.,   pričom konštatovanie   nezákonnosti   vykonanej   exekúcie   by   bolo   spôsobilé   ho   do   tejto   pozície vrátiť...».

Okresný súd rozsudkom č. k. 28 C 7/2010-72 z 24. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného   súdu“)   návrh   sťažovateľa   v   celom   rozsahu   zamietol   a   sťažovateľa   zaviazal na náhradu trov konania odporcu v sume 234,67 €.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľa proti výroku vo veci samej a na odvolanie odporcu   proti   výroku   o   trovách   konania   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok okresného súdu v jeho zamietavom výroku a zrušil a vrátil na ďalšie konanie vo výroku o náhrade trov konania.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označených   základných   práv   v   podľa   neho nesprávnych právnych a skutkových záveroch rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Krajský súd v Košiciach rozsudkom 11Co/186/2011-97 z 16. 5. 2012 porušil moje základné práva garantované Ústavou SR, keď potvrdil zamietnutie moje žalobu o náhradu škody spôsobenej prekročením právomoci súdnym exekútorom JUDr. L. K. v exekučnom konaní EX 432/2006, ktorý mi neoprávnene zexekvoval moje motorové vozidlo na účely krytia trov exekučného konania a ktorý prekročením právomoci exekútora neoprávnene zasiahol do mojich práv a slobôd náboženského vyznania a viery, keď mi zabránil a naďalej mi   bráni   vo   výkone   funkcie   farára   vo   farnosti   B.   neoprávneným   vstupom   do   činnosti rozhodovania   cirkvi,   ktoré   podľa   článku   24   ods.   3   Ústavy   SR,   cirkvi   a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy...

Súdny   exekútor   porušil   zákon,   keď   vykonal   exekúciu   vyprataním   nehnuteľnosti, násilné vypratanie mňa, ako farára z farnosti B., ako nútený výkon rozhodnutia orgánu cirkvi – Arcibiskupstva K., ktoré však nie je rozhodnutím cudzieho správneho orgánu, nie je rozhodnutím   vydaním   v   oblasti   verejnej   správy   a   neexistuje   ani   medzinárodná   zmluva upravujúca   záväzok   (povinnosť   Slovenskej republiky)   vykonávať   rozhodnutia   cirkevných orgánov...

Krajský súd v Košiciach porušil zákon aj rámcovo pri posudzovaní postupu súdneho exekútora,   keď   bez   dôkazov   klamlivo   tvrdí,   že   došlo   z   mojej   strany   k   bezdôvodnému odopreniu doručenia písomnosti v deň exekúcie 7. marca 2007... Krajský súd v Košiciach tiež rámcovo porušil zákon, keď obhajuje protizákonný spôsob vymáhania trov exekúcie súdnym   exekútorom   formou   krádeže   môjho   motorového   vozidla.   V   exekučnom   konaní Ex 432/2006 vedenom súdnym exekútorom JUDr. L. K. podľa § 63 ods. 1 zákona č. 233/ 1995 Z. z. Exekučný poriadok, nešlo o exekučný titul povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, aby mohol   vykonať   exekúciu   predajom   hnuteľných   vecí,   ale   o   exekučný   titul   vyprataním nehnuteľnosti,   kde   nemožno   súdne   trovy   exekvovať   nejestvujúcim   exekučným   titulom. Okrem toho do dnešného dňa súdny exekútor neurobil, ani mi nedoručil, vyúčtovanie trov exekúcie   z   výťažku   dražby   ukradnutého   auta.   Týmto   skutkom   súdneho   exekútora   bolo porušené moje ústavné právo na vlastnenie majetku podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR. Krajský súd v Košiciach porušuje zákon, keď spochybňuje naliehavý právny záujem na   určení   právneho   vzťahu,   alebo   práva.   Práve   súdny   exekútor   je   na   príčine,   že   jeho protiprávny úkon mi bráni už šiesty rok vo výkone funkcie farára, a šiesty rok mi bráni v užívaní môjho motorového vozidla. Ja ako štatutárny orgán som jeho skutkom hatený aj v správe cirkevného majetku, ktorý súdny exekútor zveril neoprávnenej osobe a tým hrubo zasiahol   do   správy   farnosti,   správy   cirkevného   majetku   farnosti   a   poskytol   priestor na zneužívame správy farnosti cudzou osobou.

Krajský súd v Košiciach porušil zákon aj v rozhodnutí o trovách konania...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Základné ústavné práva Mgr. A. Z..., právo na vlastnenie majetku podľa článku 20 ods. 1 a právo na slobodu náboženského vyznania a viery podľa článku 24 Ústavy SR rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   11Co/186/2011-97   zo   dňa   16.   mája   2012   boli porušené.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach 11Co/186/2011-97 zo dňa 16. mája 2012 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 24 ústavy rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označených   práv   v   nesprávnych   skutkových a právnych záveroch vyslovených v napadnutom rozsudku.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   24   ods.   1   ústavy   sloboda   myslenia,   svedomia,   náboženského   vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie. Podľa odseku 2 každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní. Podľa odseku 3 cirkvi   a   náboženské   spoločnosti   spravujú   svoje   záležitosti   samy,   najmä   zriaďujú   svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov. Podľa odseku 4 podmienky výkonu   práv podľa   odsekov   1 až 3 možno obmedziť iba zákonom, ak ide   o opatrenie nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   na   ochranu   verejného   poriadku,   zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.

Ústavný súd uvádza, že podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS   310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva označené sťažovateľom (čl. 20 ods. 1 a čl. 24 ústavy), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   výslovne   nenamietal   porušenie   svojich   procesných   práv (čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom krajského súdu, ale dôvody sťažnosti   (namietané   nesprávne   skutkové   a   právne   závery   rozsudku   krajského   súdu) v nadväznosti na posúdenie možnosti porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 24 ústavy posúdil ústavný súd aj z hľadiska možnosti porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý proces   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie   v   súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Po preskúmaní rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu, s ktorého závermi sa krajský súd stotožnil) ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný   postup   pri   hodnotení   skutkového   stavu   a   ustálení   právnych   záverov   mohol zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Naopak, krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu, svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia   činnosť   ústavného súdu   (II.   ÚS   4/94,   II.   ÚS   3/97)   rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (práv   procesného   charakteru)   rozsudkom   krajského   súdu,   preto   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu   základných   práv   zaručených   čl.   20   ods.   1   a   čl.   24   ústavy   (práv   hmotného charakteru).

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012