znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 415/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 47/2006 a jeho uznesením z 3. augusta 2009, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   328/2009   a jeho   uznesením   z 30. novembra   2009 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 69/2010 a jeho uznesením z 19. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2010   doručená   sťažnosť Ing.   T.   L. (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 47/2006 a jeho uznesením z 3. augusta 2009, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 328/2009 a jeho uznesením z 30. novembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 69/2010 a jeho uznesením z 19. mája 2010.

2. Zo sťažnosti vyplýva:„Sťažovateľ podal dňa 30. 5. 2006 Okresnému súdu... návrh na začatie konania... proti odporcovi... Ú... o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá bola vedená u tohto súdu pod č. k. 22 C 47/06...

Sťažovateľ dňa 05. 03. 2009 predložil doplnenie žaloby a zmenu petitu žaloby... dňa 16. 03. 2009 sa uskutočnilo súdne pojednávanie s tým, že uznesením bola pripustená zmena žalobnému petitu v zmysle návrhu zo dňa 05. 03. 2009. Na tomto pojednávaní opätovne sa nedostavil štatutárny zástupca odporcu, ale ani oprávnená osoba, ktorá mala konať pred súdom   nakoľko   v danej   právnej   veci   bola   žalovaná   Slovenská   republika.   Odporcu zastupovala   právna   zástupkyňa   odporcu   v zmysle   písomného   poverenia,   ale   iba   na zastupovanie, nie na konanie pred súdom...

Na   predložené   doplnenie   a rozšírenie   návrhu...   súd   bezdôvodne   nereagoval, neakceptoval   túto   rozhodujúcu   skutočnosť   záznamom   v zápisnici   o pojednávaní   a ani neoboznámil   s jeho   obsahom   právneho   zástupcu   odporcu (ďalej   len   „PZO“,   pozn.). Následne   sa PZO   nevyjadril   k týmto   predloženým doplneniam   a rozšíreniam návrhu   na začatie konania, nakoľko ich súd nepredložil na vyjadrenie PZO...

Vzhľadom   na   vyslovený   právny   názor   vtedajšieho   samosudcu   a neurčitý   termín ďalšieho   pojednávania...   sťažovateľ   sa   rozhodol   predložiť   súdu   späťvzatie   návrhu   na začatie konania v predmetnej právnej veci... a to doručením súdu dňa 19. 03. 2009... Následne Okresný súd... uznesením... zo dňa 03. 08. 2009 rozhodol, že zastavuje konanie, ale navrhovateľ je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 4 528,45 Eur právnej zástupkyne odporcu...

Sťažovateľ vidí   ďalšie   porušenie   jeho   ústavných práv   v tom,   že sa neuskutočnilo verejné pojednávanie v predmetnej veci – späťvzatie návrhu na konanie, ale ani vo veci rozhodovania o trovách konania...

Proti tomuto uzneseniu sa... sťažovateľ... odvolal len v časti výroku súdu o zaplatení náhrady   trov   konania...   V tomto   odvolaní   sťažovateľ   uviedol   konkrétne   preukázateľné skutočnosti   a listinné   dôkazy,   ktoré   zakladajú   a potvrdzujú   dôvody   hodné   osobitného zreteľa...

Krajský súd... uznesením zo dňa 30. 11. 2009 rozhodol tak, že uznesenie súdu prvého stupňa   v napadnutej   časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania   potvrdil...   odvolací   súd formálne   konštatoval   správnosť   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   bez   toho,   aby v odôvodnení vyhodnotil skutočnosti, na základe ktorých dospel k tomuto právnemu názoru. Ďalej súd... bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Takýto postup odvolacieho súdu síce umožňuje zákon, ale za podmienky, že bol súdom prvého stupňa zistený skutkový stav veci. A to sa v danej právnej veci nestalo pričom navrhovateľ ako sťažovateľ nedal súhlas k verejnému vyhlásenia uznesenia bez uskutočnenia verejného odvolacieho konania. Tým došlo zo strany odvolacieho súdu k porušeniu ústavného práva sťažovateľa...

Sťažovateľ využil aj inštitút dovolania, keď predložil dňa 28. 01. 2010 príslušnému súdu dovolanie...

Najvyšší súd... ako dovolací súd svojim uznesením... zo dňa 19. mája 2010 rozhodol, že dovolanie sťažovateľa... odmieta a súčasne stanovil náhradu trov pre PZO. Ako dôvody odmietnutia sú uvedené najmä v tom, že ide o neprípustné dovolanie...“

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že v jeho prípade „Porušené bolo... Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Základné právo podľa čl. 48   ods.   2   ústavy“. Podľa   jeho   názoru „postupom   a   rozhodnutím   Okresného   súdu... a Krajského   súdu...   došlo   k...   jednostrannosti   v rozhodovaní,   vec   nebola   spravodlivo prejednaná pričom tieto súdy neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, neumožnili mu uplatniť svoje ústavné právo konať pred súdom... Aj dovolací súd rozhodoval   závisle,   jednostranne   nerešpektujúc   platnú   judikatúru   vo   vzťahu   k   výkladu a aplikácii   §   21   O.   s.   p.  ...   zo   strany   dovolacieho   súdu...   došlo   k   neopodstatnenému odmietnutiu dovolania sťažovateľa s odôvodnením, že údajne ide o neprípustné dovolanie.“.

4. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu „zákonnosti a základných práv sťažovateľa na úrovni...   Okresného   súdu...“ došlo   tým,   že   tento   (ale   aj „v   danej   právnej   veci   všetky zainteresované súdy“) nemali záujem správne aplikovať citované ustanovenia zákona [§ 21 ods. 4 a 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien (ďalej aj „OSP“), pozn.]. Sťažovateľ tiež uviedol, že „súdy (a v prvopočiatku najmä okresný súd, pozn.) konali a postupovali svojvoľne, nerešpektovali platnú judikatúru, vedome nechceli rozlíšiť inštitút konania pred súdom oprávnenou osobou ak je žalovaná Slovenská republika pred inštitútom zastupovania právnym zástupcom... Samosudca vedel o potrebe správnosti označenia správneho štátneho orgánu, ktorý má konať za Slovenskú republiku a tým aj o preukázaní takejto oprávnenosti každého, kto má konať za štát... zo strany súdu došlo k porušeniu ustanovenia § 103 O. s. p... § 104 ods. 2 O. s. p... § 115 ods. 1 O. s. p... § 123 O. s. p...“. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že mu „nebolo umožnené súdom, aby sa mohol vyjadriť ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Dôkazom   tohto   tvrdenia   je   skutočnosť,   že   celé odôvodnenie v uznesení súdu na prvom stupni vo vzťahu k určeniu náhrady trov konania pre PZO sa síce opiera o citované ustanovenia O. s. p., ale bez toho, aby súd preskúmal aplikačné kritéria zo súdnej praxe pre dôvody hodné osobitného zreteľa pre odpustenie určenia náhrady trov konania na základe predložených listinných dôkazov... Je nepochybné, že   súd   správne   neakceptoval   vznesený   dôvod   nesúhlasu   PZO   o zastavení   predmetného konania...“.

5. K namietanému porušeniu „zákonnosti a základných práv sťažovateľa na úrovni... Krajského   súdu... malo   dôjsť   tým,   že   odvolací   súd...   sa   neviazal   rozsahom   a   dôvodmi odvolania... sťažovateľom v celom rozsahu. Svedčí o tom obsah odvolania v porovnaní s odôvodnením   uznesenia   odvolacieho   súdu...   odvolací   súd   sa   nezaoberal   námietkou navrhovateľa - sťažovateľa o porušení § 21 ods. 4, ods. 5 O. s. p. v tom, že bola žalovaná Slovenská republika a pred súdom mala konať oprávnená osoba. Je všeobecne známe, že advokát zastupuje odporcu z hľadiska procesného a nekoná ako oprávnená osoba pred súdom...   Túto   skutočnosť   odvolací   súd   vedome   prehliadol   a...   uviedol,   že   zastupovanie odporcu právnym zástupcom je v súlade so zákonom nakoľko takéto zastupovanie umožňuje ústava každej fyzickej či právnickej osobe... Sťažovateľ je toho názoru, že odvolací súd nemal rozhodnúť bez toho, aby nenariadil verejné odvolacie pojednávanie... Sťažovateľ je taktiež toho názoru, že v súlade s § 115 ods. 1 O. s. p., odvolací súd mal nariadiť verejné pojednávanie vo veci samej a predvolať účastníkov konania... “.

6. Porušenie „zákonnosti a základných práv sťažovateľa na úrovni... Najvyššieho súdu...“ odôvodnil sťažovateľ tým, že „Uznesenie dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľa   z   dôvodu   neprípustnosti   dovolania   a svojvoľného   výkladu   a   nesprávnej aplikácii § 21 O. s. p., považuje sťažovateľ za hrubé porušenie zákonnosti... Sťažovateľ je toho názoru, že zo strany... najmä dovolacieho súdu... došlo v predmetnej právnej veci k negácii platnej judikatúry a publikovaných nálezov ústavného súdu.   Aj takýto prístup a konanie súdov svedčí o tom, že ide o závislé, jednostranné rozhodovanie s porušovaním základných práv občanov Slovenskej republiky.“.

7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo Ing. T. L., aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom..., podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 47/2006, Krajským súdom... v konaní vedenom pod č. k. 5 Co 328/2009 a... Najvyšším súdom... v konaní vedenom pod č. 5 Cdo 69/2010 porušené bolo.

2. Krajský súd... postupom a vydaním uznesenia... z 30. 11. 2009 porušil právo Ing. T. L. na spravodlivé, verejné súdne konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   a   čl.   6   ods. 1 Dohovoru..., čl. 48 ods. 2 Ústavy...

3. Uznesenie Krajského súdu... č. k. 5 Co 328/2009-392 z 30. 11. 2009 vo výroku o potvrdení uznesenia Okresného súdu... č. k. 22 C 47/2006-333 z 03. 08. 2009 zrušuje.

4.   Okresný   súd...   postupom   a   uznesením   č.   k.   22   C   47/2006-333   z 03. 08. 2009 porušil právo Ing. T. L. na spravodlivé, verejné súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., čl. 48 ods. 2 Ústavy...

5. Uznesenie Okresného súdu... z 03. 08. 2009 zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

6. Uznesenie... Najvyššieho súdu... č. k. 5 Cdo 69/2010 zo dňa 19. mája 2010 zrušuje.

7.   Okresný   súd...   je   povinný   nahradiť   JUDr.   P.   Č.,   advokátovi   do   15   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania... na účet advokáta.“

II.

8. Sťažovateľ k sťažnosti okrem iných písomností predložil namietané rozhodnutia v jeho veci konajúcich všeobecných súdov a svoje procesné návrhy im predchádzajúce, t. j. uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   22   C   47/06-333   z 3.   augusta   2009,   odvolanie sťažovateľa z 10. septembra 2009 proti tomuto uzneseniu, uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Co 328/2009 z 30. novembra 2009, dovolanie sťažovateľa z 27. januára 2010 proti tomuto uzneseniu a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 69/2010 z 19. mája 2010, ktorých podstatné   časti   vzhľadom   na   ich   vecnú   a právnu   nadväznosť   považuje   ústavný   súd   za relevantné oboznámiť.

9. Okresný   súd   uznesením   č.   k.   22   C   47/06-333   z 3.   augusta   2009   na   návrh sťažovateľa „späťvzatie   návrhu   na   konanie“ z 18.   marca   2009   zastavil   konanie o sťažovateľovej žalobe z 30. mája 2006, ktorou sa domáhal proti žalovanej „Slovenská republika   –   Ú...   o náhradu   škody   spôsobenej   pri   výkone   verejnej   moci“.   Okresný   súd súčasne uložil   sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu   trov konania v sume 4 528,45 € na účet jej právnej zástupkyne. Okresný súd svoje rozhodnutie v podstatnom odôvodnil takto: „Navrhovateľ, potom čo súd na pojednávaní konanom dňa 15. 12. 2008 vyslovil ako sa mu javí právne posúdenie veci - §100 ods. 1 OSP, podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 19. 3. 2009, oznámil súdu, že berie svoju žalobu v celom rozsahu späť a žiadal, aby súd konanie s poukazom na ustanovenie § 96 O. s. p. zastavil a nepriznal odporcovi náhradu trov konania podľa §150 OSP...

Odporca... oznámil súdu, že nesúhlasí so zastavením konania podľa § 96 ods. 2 OSP, eventuálne, ak sa súd nestotožní z jeho dôvodmi tak žiadal, aby súd v uznesení, ktorým konanie zastaví, priznal odporcovi trovy konania. Svoj nesúhlas so zastavením konania odôvodnil tým, že takýmto konaním navrhovateľa dochádza k zahlcovaniu tunajšieho súdu sporovou agendou, ktorá nie je dôvodná. Navrhovateľ podal na odporcu na tunajšom súde niekoľko   návrhov   na   začatie   konania,   niektoré   z   nich   aj   duplicitne.   Odporca   neupiera navrhovateľovi právo na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy SR), toto právo by sa však nemalo zneužívať.   Odporca   je   presvedčený,   že   nakoľko   súdom   vyjadrené   predbežné   právne posúdenie veci navrhovateľovi zjavne nevyhovovalo, zobral žalobný návrh späť...

Ustanovenie § 96 OSP rešpektuje navrhovateľa ako dominus litis. Iba výnimočne, ak navrhovateľ vezme návrh späť, súd konanie nezastaví. Je to tak iba v prípade, ak odporca so   späťvzatím   návrhu   z   vážnych   dôvodov   nesúhlasí.   Za   vážny   dôvod   možno   považovať prípad,   ak   by   zastavením   konania   bola   odopretá   odporcovi   súdna   ochrana.   V   danom prípade však súd takýto dôvod na strane odporcu nevzhliadol. Odporca ako jedinný dôvod, ktorý považoval za vážny (t. j. väčšej intenzity) uviedol, že takýmto konaním navrhovateľa dochádza k zahlcovaniu tunajšieho súdu sporovou agendou, ktorá nie je dôvodná. Odporca je   presvedčený,   že   nakoľko   súdom   vyjadrené   predbežné   právne   posúdenie   veci navrhovateľovi zjavne nevyhovovalo, zobral žalobný návrh späť. Takáto skutočnosť však nie vážnym dôvodom pre ktorý by súd konanie pre späťvzatie žalobného návrhu nezastavil. Každý má právo, v prípade ak sa domnieva, že bol ukrátený na svojich právach, domáhať sa   ochrany   svojich   práv   na   nezávislom   súde.   Toto   právo   nepochybne   patrí   aj navrhovateľovi. To, že navrhovateľ vedie voči odporcovi viacero sporov (hoci aj duplicitne) sa v prípade navrhovateľovho neúspechu prejaví v rozhodnutí o náhrade trov konania. Nemožno, bez ďalšieho, však takúto skutočnosť považovať za zneužívanie práva a odoprieť fyzickej   osobe   (navrhovateľovi)   spravodlivosť   (denegatio   justitie).   Okrem   uvedeného odporcom prezentovaný vážny dôvod v nijakom smere nesúvisí so samotným predmetom sporu, ale skôr smeruje k osobe navrhovateľa. Odporca v nijakom smere neuviedol, čím by sa jeho právne postavenie zastavením konania zhoršilo, prípadne výrazne dotklo jeho práv. Vzhľadom   na   uvedené,   súd   nepovažoval   dôvody   nesúhlasu   odporcu   so   späťvzatím žalobného návrhu navrhovateľa za vážne, preto na ne neprihliadal a konanie s poukazom na ustanovenie § 96 ods. 1 zastavil.

V zmysle § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania   podľa   jeho   výsledku,   ak   konanie   bolo   zastavené.   Podľa   ods.   2   citovaného ustanovenia ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska. Tam kde zastavenie konania   bolo   zavinené   účastníkom,   súd   prizná   ostatným   účastníkom   náhradu   nákladov konania, ktoré v konaní účelne vynaložili na uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Súd mal v danom prípade za to, že bol naplnený dôvod na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia odporcovi, nakoľko navrhovateľ zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, pričom odporca   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu,   ktorý   prevzal   jeho   právne zastupovanie, na základe výzvy súdu zaslal vyjadrenie k žalobnému návrhu, zúčastnil sa pojednávaní konaných dňa 15. 12. 2008, 16. 3. 2009, čo možno považovať za úkony účelne vynaložené na bránenie svojho práva...

Pokiaľ ide o aplikáciu § 146 ods.2 prvá veta O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov procesného zastúpenia súd dospel k záveru, že v danom prípade treba vychádzať z princípu zavinenia z procesného dôvodu, ktorý je rešpektovaný citovaným ustanovením. Navrhovateľ tým, že svoj nárok na náhradu škody uplatňoval podľa zákona č. 514/2003 Z. z...., hoci odporca, v právnom vzťahu voči navrhovateľovi, nikdy nevystupoval ako orgán verejnej moci (resp. nerealizoval voči nemu výkon svojej právomoci ako orgán verejnej moci), si sám zavinil, že nemohol mať vo veci úspech bez ohľadu na to, či vzal späť návrh alebo by bolo vo veci rozhodnuté. Späťvzatie návrhu vykonal až 19. marca 2009, pričom žalobný návrh bol súdu doručený v roku 2006.

Vzhľadom na uvedené súd priznal odporcovi náhradu trov konania nasledovne... Navrhovateľ v podaní, ktorým vzal žalobný návrh v celom rozsahu späť, žiadal, aby súd   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   aplikoval   §   150   OSP.   Ako   dôvod   hodný osobitného zreteľa vidí v tom, že je toho času v nútenom predčasnom starobnom dôchodku aj z titulu nezákonného konania a postupu odporcu a rovnako zaviazaním k náhrade trov konania by došlo u navrhovateľa aj k zníženiu jeho životnej úrovne...

Pri   skúmaní   existencie   podmienok   hodných   osobitného   zreteľa   pri   rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 150 OSP, treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 OSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod.

V   sporovom   konaní   sa   povinnosť   nahradiť   trovy   konania   spravuje   predovšetkým zásadou   úspechu   vo   veci.   Len   výnimočne   nemusí   súd   úspešnému   účastníkovi   priznať náhradu trov konania. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad, a či sú dané dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   musí   vychádzať   z   posúdenia   všetkých   okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 150 preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania. Vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležité odôvodnený.

Dôvody   uvádzané   navrhovateľom   však   nemožno   považovať   za   také,   ktoré   by odôvodňovali výnimočné použitie tohto zákonného ustanovenia. Len dôvod, že navrhovateľ je poberateľom predčasného starobného dôchodku nie je sám o sebe dôvodom hodným osobitného zreteľa. V takomto prípade by súd musel aplikovať ustanovenie § 150 OSP vo všetkých konaniach, v ktorých boli neúspešnými účastníkmi starobní dôchodcovia, čo však nie je účelom § 150 OSP. Rovnako (nakoľko nedošlo k meritórnemu prejednaniu veci) nemal súd zo strany navrhovateľa preukázanú ním tvrdenú skutočnosť, že do starobného dôchodku   musel   odísť   výlučne   z   dôvodu   nezákonného   postupu   odporcu   voči   osobe navrhovateľa.   Uvedené   je   len   tvrdením   navrhovateľa.   Pokiaľ   ide   o   samotný   postoj účastníkov   konania   v   priebehu   konania,   súd   konštatuje,   že   obaja   účastníci   konania   sa riadne zúčastnili oboch nariadených pojednávaní, boli naň riadne pripravený, vždy riadne reagovali na písomné výzvy súdu (inak povedané boli procesné disciplinovaní)... Pokiaľ ide o okolnosti danej veci, súd poznamenáva, že navrhovateľ potom, čo súd predbežne uviedol ako sa mu javí právne posúdenie veci a v deň doručenia späťvzatia žalobného návrhu, doručil   tunajšiemu   súdu   nový   žalobný   návrh   (vedený   pod   sp.   zn.   25   C 98/09)   v rámci ktorého   súd   prejednáva   spor   rovnakých   účastníkov,   s   rovnakým   predmetom   konania (navrhovateľ však už nežiada nemajetkovú ujmu vo výške 11 mil. Sk) na základe rovnakých skutkových   okolností   ako   to   bolo   v   tomto   spore.   V   prípade   jeho   úspechu   v   spore,   mu konajúci súd prizná aj náhradu trov konania. Súd má za to, že každý účastník konania si pred   podaním   žaloby   musí   zvážiť   akú   má   šancu   byť   v   spore   úspešný   (resp.   čiastočne úspešný) a musí predpokladať aj svoj prípadný neúspech v konaní spojený s povinnosťou nahradiť   trovy   konania   úspešnému   účastníkovi   (navrhovateľ   vedie   s odporcom   viaceré súdne   konania).   V prípade,   ak   účastník   sporu   požaduje   nemajetkovú   ujmu   vo   výške niekoľkých   miliónov   Sk,   musí   predovšetkým   disponovať   dostatkom   právne   relevantných dôkazov,   ktoré   existenciu   nemajetkovej   ujmy   v   takejto   výške   preukazujú   (práve   výška požadovanej nemajetkovej ujmy tvorila najväčšiu časť vymeriavacieho základu pre určenie hodnoty   úkonu   právnej   pomoci).   Navrhovateľ   v   konaní   (okrem   požiadavky   vypracovať znalecký posudok) takéto dôkazy neoznačil.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd v predmete sporu, v postoji účastníkov konania, v ich pomeroch, ako i v dôvodoch uvádzaných navrhovateľom nevzhliadol dôvod hodný osobitného   zreteľa,   ktorý   by   umožnil   súdu   na   daný   prípad   (ako   prípad   výnimočný) aplikovať, pri rozhodovaní o trovách konania, ustanovenie § 150 OSP, ani nevidel dôvod ex offo   bližšie   skúmať   majetkové   príp.   iné   pomery   účastníkov   konania,   nakoľko   takáto potreba   v   priebehu   konania   (vzhľadom   na   predmet   sporu,   osoby   účastníkov   konania) nevzišla...“

10. Uznesenie okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním z 10. septembra 2009, v ktorom   na   podporu   svojich   tvrdení   o nezákonnosti   prvostupňového   rozhodnutia v podstatnom uviedol: „... Odvolanie odôvodňujem len z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), c) OSP v nadväznosti na ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP.

Uznesenie   považujem   za   neprimerane   tvrdé,   nezohľadňujúce   skutočný   stav navrhovateľa,   rozhodujúce   okolnosti,   ktoré   viedli   k   uplatneniu   návrhu   na   súde,   postoj účastníkov konania v priebehu konania, ale najmä nebola skúmaná v dostatočnom rozsahu existencia   podmienok   hodných   osobitného   zreteľa   prihliadajúc   na   majetkové,   sociálne, osobné a ďalšie pomery navrhovateľa ako účastníka konania. Som toho názoru, že súd v dostatočnej   miere   neskúmal   dopad   svojho   rozhodnutia   o   náhrade   trov   na   majetkové pomery i psychiku navrhovateľa ako oprávneného účastníka... Som toho názoru, že v danom prípade ide o výnimočný prípad a preto súdu predkladám tieto dôvody hodné osobitného zreteľa   pričom   predpokladám,   že   súd   bude   vychádzať   z   posúdenia   všetkých   okolností konkrétnej veci... Došlo k vade uvedenej v ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP... Konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie v napadnutej veci... Súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností... Vedomé obštrukcie zo strany odporcu voči mojej osobe ako   účastníkovi   konania   či   bývalému   štátnemu   zamestnancovi   u odporcu...   Týmto uznesením   i   ďalším   postupmi   a   konaním   odporcu,   ale   aj   už   PZO   dochádza k nespochybniteľnému, negatívnemu dopadu na zdravie navrhovateľa... Likvidačné metódy odporcu   voči   mojej   osobe   vrátane   prejavov   politickej   arogancie   moci   odporcu,   ale   aj diskriminačné   konanie   voči   mojej   osobe   sú   známe   a preukázateľné...   Stanovenie   výšky náhrady   trov   konania   a   jej   odôvodnenie   súdom,   podľa   mojich   poznatkov   a   známych skutočností,   je   nesprávne...“ Následne   sťažovateľ   podrobne   argumentoval   o zistenom skutkovom a právnom stave jeho právnej veci.

11. Ústavný súd k obsahu odôvodnenia odvolania poznamenáva, že sťažovateľ v ňom nenamietal porušenia ustanovení § 21 ods. 4 a 5 OSP a z tohto porušenia vyplývajúcu ním tvrdenú   neústavnosť   postupu   okresného   súdu   (táto   skutočnosť   tvorí   podstatu   jeho argumentov   v ústavnej   sťažnosti,   pozn.).   Sťažovateľ   len   dokumentačne   v rámci argumentácie ním tvrdenej nezákonnosti postupu súdu pri neurčení termínu pojednávania o jeho späťvzatí návrhu na konanie, a to v súvislosti s možnosťou predvolania a zistenia právneho názoru štatutárneho zástupcu odporcu, uviedol, že doteraz (dovtedy) nebol na pojednávanie „predvolaný štátny orgán (štatutárny zástupca, pozn.), alebo osoba v súlade s ust. § 21 ods. 4, 5 O. s. p., ktorí mali konať pred súdom a nie advokát...“, čím v konečnom dôsledku „došlo aj k porušeniu zásady ústavnosti konania“.

12. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 328/2009 z 30. novembra 2009, ktorým „uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa   trov   konania“ potvrdil   a súčasne   mu   uložil   povinnosť „zaplatiť   náhradu   trov odvolacieho konania vo výške 695,33 €...“.

13. Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie z 27. januára 2010, ktoré doručil okresnému súdu 28. januára 2010. V dovolaní okrem iného uviedol:„... Dovolanie podáva v zákonnej lehote navrhovateľ v zmysle ust. § 237 písm. f) O. s. p. proti uzneseniu Krajského súdu... zo dňa 30. 11. 2009 a napáda výrok uznesenia, ktorým bolo potvrdené uznesenie... Okresného súdu... zo dňa 03. 08. 2009, podľa ktorého navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi... náhrady trov konaní... Podľa § 21 ods. 4, ods. 5   O.   s.   p.,   za   štát   pred   súdom   koná   štátny   orgán   v   rozsahu   pôsobnosti   ustanovenej osobitnými   predpismi   alebo   právnická   osoba,   ktorá   je   oprávnená   podľa   osobitného predpisu... V dňoch 15. 12. 2008 a 16. 03. 2008 sa uskutočnili súdne pojednávania na Okresnom súde... na ktorých však... nekonal štatutárny zástupca odporcu pred týmto súdom, keď   bola   žalovaná   Slovenská   republika...   V   dôsledku   tohto   pochybenia   súdu,   nemohol navrhovateľ konať pred súdom už aj tým, že nemohol klásť otázky zástupcovi, ktorý je oprávnený konať pred súdom za štát resp. štátny orgán... Dovoľujem si pripomenúť, že v danom prípade sa nejedná o právne zastupovanie odporcu s menovanou advokátkou, ale ide o konanie pred súdom štatutárnym zástupcom odporcu resp. oprávnenou osobou, keďže žalovaná je Slovenská republika... Okresný súd... bez pojednávania resp. konania... určil náhradu trov konania, bez toho, aby som mal možnosť konať pred súdom vo veci priznania resp. nepriznania náhrady trov konania... Súd prvého stupňa i odvolací súd nemali záujem, aby   v   konaní   sa   zaoberali   a   vyhodnotili   všetky   moje   námietky,   ktorými   som   preukázal existenciu   podmienok   hodných   osobitného   zreteľa...   Týmto   postupom   mi   odvolací   súd neumožnil konať pre súdom.“

14.   K sťažovateľovej   argumentácii   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   ako hlavný,   no   najmä   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   doteraz   neuplatnený   dôvod   ním tvrdenej nezákonnosti a z nej následne vyplývajúcej neústavnosti postupu týchto súdov prvý raz uviedol porušenie ustanovení § 21 ods. 4 a 5 OSP.

15. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 5 Cdo 69/2010 z 19. mája 2010 odmietol.

16.   Ústavný   súd   ešte   pred   samotným   posudzovaním   dôvodnosti   sťažovateľovej sťažnosti   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   na   svoje   uznesenie   č.   k. II. ÚS 125/2010-23   z 18. marca   2010,   ktorým   odmietol   predchádzajúcu   sťažovateľovu sťažnosť (doručenú mu 10. februára 2010) vychádzajúcu z identického skutkového základu (namietania   neústavnosti   konania o jeho   právnej   veci   vedeného na okresnom   súde   pod sp. zn. 22 C 47/2006 a jeho uznesenia z 3. augusta 2009, odvolacieho konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 5 Co 328/2009 a jeho uznesenia z 30. novembra 2009), avšak s odlišnou dôvodovou argumentáciou (namietanie postupu okresného súdu so zbytočnými prieťahmi v konaní, namietanie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie oboma vo veci konajúci súdmi). Sťažnosť smerujúca proti okresnému súdu bola odmietnutá z dôvodu oneskorenosti jej podania (v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) a tiež z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej rozhodovanie (v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   ods. 1   dohovoru)   z dôvodu,   že   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   bolo   podané odvolanie, o ktorom rozhodol (poskytol ochranu iný súdny orgán) krajský súd. Sťažnosť smerujúca proti rozhodnutiu krajského súdu bola odmietnutá ako neprípustná z dôvodu predčasnosti jej podania ústavnému súdu, lebo sťažovateľ sa súčasne domáhal nápravy svojich práv dovolaním na najvyššom súde.

III.

17.   Ústavný   súd   je podľa   čl.   127 ods.   1   ústavy   oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

18. Sťažovateľ   sa   domáhal   toho,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, uznesením okresného súdu č. k. 22 C 47/2006-333 z 3. augusta 2009, uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 328/2009 z 30. novembra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 69/2010 z 19. mája 2010, a tiež toho, aby ústavný súd tieto uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu (bod 7).

19. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

21. O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

22. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu okresného súdu č. k. 22 C 47/06-333 z 3. augusta 2009 podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa predmetným uznesením okresného súdu. Ďalším dôvodom odmietnutia sťažnosti v tejto jej časti je jej neprípustnosť § 25 ods. 2 v spojení s § 24 bodom a) zákona o ústavnom súde z dôvodu existencie procesnej prekážky veci   už   rozhodnutej   (res   iudicata),   pretože   namietaným   porušením   označených   práv predmetným   uznesením   okresného   súdu   sa   už   zaoberal   ústavný   súd   v konaní   sp.   zn. II. ÚS 125/2010 a rozhodol o ňom svojím uznesením z 18. marca 2010 (bod 16).

23. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáha tiež vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom,   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Cdo 69/2010 z 19. mája 2010, ktorým dovolanie sťažovateľa z 27. januára 2010 odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP a jemu predchádzajúcim potvrdzujúcim rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 Co 328/2009 z 30. novembra 2009.

24. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmtopredpisom je Občiansky súdny poriadok.

25. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom   úspešný   vrátane odvolacieho konania či   konania o dovolaní.   Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymi názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia   civilného procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

26. Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

27. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

28. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj v podanom   dovolaní   a ktorými   sa   dovolací   súd   zaoberal   pri   jeho   prerokúvaní   (napr.   aj interpretáciou a aplikáciou § 21, § 103, § 115 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP, pozn.). Dovolací súd ho posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

29. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie   práv   a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

30.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať   a rozhodnúť   o veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a nasl.   OSP.   V rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP.

31. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 69/2010 z 19. mája 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu   nemajúci   oporu v zákone.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v podstatnom uviedol, že „skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré   možno   napadnúť   dovolaním...   a...   dospel   k záveru,   že   dovolanie   smeruje   proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný...

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu o   trovách   konania,   ktoré   vykazuje   znaky   jedného   z tých   rozhodnutí,   ktoré   sú   taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,   je   nepochybné,   že   prípustnosť   dovolania   navrhovateľa   z   ustanovenia   §   239 O. s. p. nemožno vyvodiť...

So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd... osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom. 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v   konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

K odňatiu možnosti navrhovateľa pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že pred súdom nekonal štatutárny zástupca odporcu, resp. oprávnená osoba, konal len právny zástupca odporcu, v dôsledku čoho navrhovateľ nemohol klásť takejto oprávnenej osobe otázky a reagovať pred ňou na tvrdenia právneho zástupcu odporcu.

Ustanovenie   §   20   O.   s.   p.   stanovuje,   že   pred   súdom   môže   vystupovať   účastník samostatne   v tom rozsahu,   v akom má   spôsobilosť vlastnými   úkonmi nadobúdať   práva a brať na seba povinnosti. Pri právnických osobách (§ 18 až § 19c Občianskeho zákonníka) je   stanovené   v   hmotnoprávnom   predpise,   kto   za   nich   môže   robiť   právne   úkony   (§   20 Občianskeho zákonníka) a kto v ich mene môže vystupovať (§ 21 ods. 1 O. s. p.), ak je účastníkom konania štát, považuje sa za právnickú osobu (§ 21 Občianskeho zákonníka) a jeho procesné zastúpenie je upravené v § 21 ods. 4 O. s. p. Podľa § 24 veta prvá, O. s. p. účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ako zástupcu si účastník môže podľa § 25 ods. 1 O. s. p. zvoliť vždy advokáta. Plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť.

V predmetnej veci je odporcom Slovenská republika zastúpená Ú., v mene ktorého koná   vedúci   Ú.   Vedúci   Ú.   má   postavenie   štatutárneho   orgánu   oprávneného   na   všetky právne   úkony   a teda   aj   na   platné   udelenie   plnomocenstva   advokátovi   na   zastupovanie v konaní. Tým, že pred súdom konal právny zástupca odporcu, oprávnený na všetky úkony, ktoré v konaní môže urobiť účastník (§ 28 ods. 2 O. s. p.), preto nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Pokiaľ   dovolateľ   namieta,   že   odvolací   súd   rozhodol   vo   veci   bez   nariadenia pojednávania,   dovolací   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   odvolanie   navrhovateľa smerovalo len proti výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách konania, teda nešlo o vec samu a preto pojednávanie v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. nebolo potrebné nariadiť. K   odňatiu   možnosti   navrhovateľa   konať   pred   súdom   nedošlo   ani   v   prípade rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   o   zastavení   konania   v   dôsledku   späťvzatia   návrhu   na začatie konania bez nariadenia ďalšieho pojednávania, nakoľko nešlo o prejednanie veci samej v zmysle ustanovenia § 115 ods. 1 O. s. p.; nebolo preto potrebné (myslené ako zákonná povinnosť) nariadiť ďalšie pojednávanie.

K námietke dovolateľa, že zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. dovolací súd uvádza, že rozsah odvolacieho prieskumu je v zásade daný odvolaním.   V   zmysle § 212 ods.   1 O.   s.   p.,   je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Odvolateľ teda spravidla sám určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie   preskúmané   odvolacím   súdom   (či   napáda   rozhodnutie   vo   všetkých   jeho výrokoch alebo len niektorý z nich alebo len z hľadiska niektorej konkrétnej veci alebo práva). Ak odvolateľ žiada preskúmať len jeden z viacerých výrokov alebo určitý výrok len o niektorej   z   viacerých   vecí   (niektorom   z   viacerých   práv),   odvolací   súd   je   rozsahom uplatneným   v   odvolaní   viazaný   a   odvolaním   nenapadnuté   výroky   nepodrobuje   svojmu prieskumu. Keďže odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu (v časti výroku o náhrade trov konania) a preskúmal všetky skutočnosti, ktorými navrhovateľ ako odvolateľ dôvodil, je jeho námietka o odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. celkom neopodstatnená...

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť,   že v danom prípade prípustnosť dovolania navrhovateľa nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O. s. p. a ani z ustanovenia § 237 O. s. p.“. Svoje skutkové a právne závery uzatvoril najvyšší súd takto: „Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. neboli zistené, najvyšší súd dovolanie navrhovateľa ako neprípustné   podľa   §   218   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.   v   spojení   s   §   243b   ods.   5   O.   s.   p. odmietol.... V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd priznal odporcovi náhradu...“.

32. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom   prostriedku.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5 Cdo 69/2010   z 19. mája 2010   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a právnych   záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

33. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu   a možnosťou   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

34. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v označenom konaní a jeho uznesením z 30. novembra 2009, ktorým o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 22 C 47/06-333 z 3. augusta 2009 rozhodol tak, že „uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v napadnutej   časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania potvrdzuje“.

35. Krajský súd v úvode namietaného uznesenia najskôr podrobne opísal skutkový a právny   stav,   z ktorého   vychádzal   okresný   súd   (pozri   bod   9),   oboznámil   odvolaciu argumentáciu   sťažovateľa   (pozri   bod   10)   a stanovisko   žalovanej   k nej.   Svoje   faktické (skutkové)   a právne   závery   formuloval   takto: „Odvolací   súd...   prejednal   odvolanie navrhovateľa   v   častí   výroku   o   náhrade   trov   konania   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie ju mužné vyhovieť...

Odvolací   súd,   stotožňujúc   sa   s   názorom   súdu   prvého   stupňa,   len   dodáva,   že v predmete   sporu,   v   postoji   účastníkov   konania,   v   ich   pomeroch,   ako   i   v   dôvodoch uvádzaných navrhovateľom nie je taký dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by umožnil súdu   na   daný   prípad   aplikovať   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   ustanovenie   §   150 O. s. p.,   a   nebol   dôvod   ex   offo   bližšie   skúmať   majetkové   príp.   iné   pomery   účastníkov konania, nakoľko takáto potreba v priebehu konania vzhľadom na predmet sporu a osoby účastníkov konania nevzišla. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa je toho názoru, že   v   prejednávanej   veci   neboli   ani   splnené   predpoklady   pre   vyslovenie   povinnosti   na náhradu trov konania odporcom podľa druhej vety ustanovenia § 146 ods. 2 O.   s. p., pretože dôvodom späťvzatia nebolo správanie odporcu, ale vyslovenie názoru súdu, ako sa mu predbežne javí právne posúdenie veci podľa § 100 ods. 1 O. s. p.. Preto, keďže nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p. z procesného hľadiska zásadne platí, že zastavenie konania zavinil navrhovateľ a podľa § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p. je povinný nahradiť trovy konania odporcovi.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.   1 a § 142 ods. 1 O. s. p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi priznal náhradu trov tohto konania predstavujúcich trovy právneho zastúpenia...“

36. K obsahu odôvodnenia odvolacieho uznesenia ústavný súd poznamenáva, že keď sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní   z 10.   septembra   2009   proti   prvostupňovému   uzneseniu nezákonnosť (neústavnosť) postupu okresného súdu pri interpretácii a aplikácii ustanovení § 21   ods.   4   a 5   OSP   nenamietal   (pozri   bod   11),   krajský   súd,   ako   to   vyplýva   z obsahu odôvodnenia   jeho   rozhodnutia,   sa   touto   problematikou   ako   samostatne   namietanou právnou   skutočnosťou   (tvoriacu   podstatu   argumentácie   jeho   ústavnej   sťažnosti,   pozn.) nezaoberal (pozri tiež § 212 ods. 1 OSP, pozn.). Odpoveď na tvrdenia sťažovateľa v tomto smere bola daná až v rámci dovolacieho konania v odôvodnení sťažnosťou namietaného uznesenia najvyššieho súdu z 19. mája 2010.

37. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vzťahujúceho sa na túto jej časť   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s nedostatočne   vykonaným dokazovaním   (súdy   sa „nezaoberali   námietkami   sťažovateľa“)   a právnym   názorom krajského (okresného súdu), teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení   v jeho   právnej   veci.   Sťažovateľ   predovšetkým   nesúhlasil   so   záverom všeobecných súdov pri interpretácii a aplikácii § 21 ods. 4 a 5 OSP (v súvislosti s tým namietal aj porušenie § 103 a § 104 ods. 2 OSP) a ďalej namietal nesprávne použitie § 115 ods. 1, § 123 a § 212 ods. 1 OSP.

38.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danej   veci   nezistil,   že   by   napadnutý   postup a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 328/2009 z 30. novembra 2009 boli svojvoľné a že by zasahovali do práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

39.   Ústavný   súd po oboznámení   sa s obsahom napadnutého uznesenia   krajského súdu   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne akceptovateľné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   ustanovení   zákona   (Občianskeho súdneho poriadku) je namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   okresného   súdu   za legitímny   a vylučujúci   možné   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označeného práva, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

40. Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva na verejné prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods.   2   ústavy),   ktoré   malo   byť   spôsobené   tým,   že   vo   veci   konajúce   všeobecné   súdy nesprávne interpretovali a následne aplikovali ustanovenia § 21 ods. 4 a 5 a § 115 ods. 1 OSP (okresný súd), § 214 ods. 2 a § 212 ods. 1 OSP (krajský súd).

41.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   posudzovaním   postupu   v predmetnej sťažovateľovej veci konajúcich všeobecných súdov (prvého a aj druhého stupňa) majúcim podľa tvrdenia sťažovateľa porušiť čl. 48 ods. 2 ústavy sa už zaoberal najvyšší súd, ktorý nezistil v postupe podriadených všeobecných súdov pri interpretácii a aplikácii ustanovení § 21   OSP   (zastupovanie   žalovaného   v konaní),   §   214   ods.   2   OSP   (nenariadenie pojednávania   na   odvolacom   súde),   §   115   ods.   1   OSP   (nenariadenie   pojednávania prvostupňovým   súdom   pri   rozhodovaní   o späťvzatí   žaloby)   a tiež   §   212   ods.   1   OSP (sťažovateľom tvrdené nedostatočne vykonané odvolacie konanie) porušenie označených právnych noriem, ktoré by vynucovalo (odôvodňovalo) jeho ingerenciu do už právoplatne skončeného konania ním posudzovanej sťažovateľovej právnej veci (pozri bod 31).

42. Vychádzajúc z posúdenia obsahu sťažnosti a najmä k nej pripojených písomných dokumentov (časť II rozhodnutia) ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť tej časti sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   v jeho právnej veci konajúcich všeobecných súdov, t. j. krajského súdu (nadväzne aj okresného súdu) a najvyššieho súdu.

43.   Keďže   argumentácia   sťažovateľa   produkovaná   v ním   podanom   dovolaní   je v zásade totožná s argumentáciou uvedenou v ústavnej sťažnosti (bod 28), ústavný súd pri odôvodňovaní odmietnutia tejto časti sťažnosti poukazuje na svoje právne názory a závery, ktorými odmietol sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dovolacom konaní poukazujúc, že nezistil prípadný dôvod oprávňujúci ho zasiahnuť do právneho názoru a záverov najvyššieho súdu, prípadne   ich   revidovať.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   najvyššieho   súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad   a závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a nevyplýva   z nich   ani   taká aplikácia   (a   aj   interpretácia)   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzného   predpisu (Občianskeho   súdneho   poriadku),   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a zmyslu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy taktiež odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neopodstatnenosti.

44. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010