znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 414/2022-16

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miloša Maďara a sudcov Jany Baricovej a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky obchodnej spoločnosti InSi s. r. o., Podhoroď 123, IČO 36 570 486, zastúpenej advokátom JUDr. Slavomírom Kučmášom, Plynárenská 1, Michalovce, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Oboer 7/2021 z 29. septembra 2021 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkové okolnosti prípadu

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. januára 2022 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) označeným v záhlaví tohto rozhodnutia. Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznať jej náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že proti sťažovateľke ako povinnej sa na základe návrhu obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ so sídlom v Litovskej republike (ďalej len „oprávnený“) vedie exekúcia o vymoženie pohľadávky v sume 16 472,40 eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu − rozhodnutia Vilniaus regiono apylinkes teismo č. k. e2-82-880/2018 z 9. marca 2018, ktoré je podľa Osvedčenia o európskom exekučnom titule vykonateľné v členskom štáte pôvodu (ďalej len „exekučný titul“).

3. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 56 Ek 1552/2018 zo 17. októbra 2019 vyšší súdny úradník zamietol návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie odôvodnený § 61k ods. 1 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Konštatoval, že v danom prípade nezistil žiadny dôvod na zastavenie exekúcie. Existencia osvedčenia o európskom exekučnom titule s poukazom na Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky (ďalej len „nariadenie č. 805/2004“), spôsobuje, že exekučný titul sa vykoná za tých istých podmienok ako rozhodnutie vydané v Slovenskej republike, a to bez potreby osobitného vyhlásenia o vykonateľnosti. Nie je tu preto potreba osobitného uznávania cudzieho exekučného titulu. Okresný súd súčasne poznamenal, že sťažovateľka mala možnosť brániť sa proti exekučnému titulu v pôvodnom konaní (napr. podaním námietok), čo však nevyužila.

4. Proti predmetnému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú sudca okresného súdu uznesením č. k. 56 Ek 1552/2018-78 z 3. februára 2020 zamietol ako nedôvodnú podľa § 250 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V celom rozsahu sa stotožnil so závermi prijatými vyšším súdnym úradníkom a vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že súd mal aplikovať § 68d ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom“) a prv rozhodnúť o jej návrhu na odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia, uviedol, že v prípade sťažovateľky bolo potrebné aplikovať nariadenie č. 805/2004, keďže exekučný titul bol vydaný v členskom štáte (v Litovskej republike), a nie sťažovateľkou uvedený zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Ak vyšší súdny úradník samostatne nerozhodol o návrhu na odopretie uznania a výkonu rozhodnutia, ale túto otázku posudzoval v rámci rozhodovania o návrhu na zastavenie exekúcie, postupoval správne. Keďže sťažovateľka nepreukázala skutočnosti tvrdené v návrhu na zastavenie exekúcie a okresný súd nezistil jediný dôvod neprípustnosti výkonu uvedený v čl. 21 ods. 1 nariadenia č. 805/2004, ktorý je povinný skúmať ex offo, sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol.

5. Sťažovateľka následne atakovala rozhodnutie sudcu okresného súdu odvolaním, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 11 CoEk 1/2020-103 z 30. júna 2020 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) odmietol podľa § 386 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Podľa názoru odvolacieho súdu je odvolanie prípustné len proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie podľa § 61k ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, nie je však prípustné proti rozhodnutiu, ktorým bol návrh na zastavenie exekúcie zamietnutý. Proti takému rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, ktorú sťažovateľka v danom prípade aj využila. Civilný sporový poriadok pritom v § 357 neumožňuje podať odvolanie proti rozhodnutiu sudcu o zamietnutí sťažnosti podľa § 250 ods. 1 CSP.

6. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodila z § 420 písm. f) CSP.

7. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP a oprávnenému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. S poukazom na § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017 konštatoval, že podanie dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu vydanému v exekučnom konaní po 1. apríli 2017 je zo zákona vylúčené.

II.

Argumentácia sťažovateľky

8. Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nasmerovala sťažovateľka svoju ústavnú sťažnosť, v ktorej po opise skutkového stavu a obsahu v konaní vydaných rozhodnutí uvádza, že v danom prípade nešlo o konanie podľa Exekučného poriadku, ale o konanie podľa zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, keďže podala samostatný návrh na odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia. Tvrdí, že okresný súd sa s týmto jej predmetným návrhom opomenul vysporiadať samostatným výrokom a uvedenú otázku riešil len ako predbežnú v rámci rozhodovania o jej návrhu na zastavenie exekúcie, hoci v zmysle § 357 písm. o) CSP sa o takom návrhu rozhoduje v dvojinštančnom konaní. Vychádzajúc z § 5 ods. 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov pritom vyšší súdny úradník rozhodol o jej návrhu na zastavenie exekúcie v rozpore so zákonom. Najvyššiemu súdu sťažovateľka vytýka, že „uvedenú zjavnú procesnú vadu svojím rozhodnutím neodstránil“.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

9. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľky z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nebolo ex lege prípustné.

10. Ústavný súd musí v prvom rade konštatovať, že napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu sťažovateľky tvorí podstatnú časť ústavnej sťažnosti rekapitulácia skutkového stavu a citácia zákonných ustanovení. Sťažovateľka v podstate opakuje svoje argumenty, ktoré predniesla v konaní pred všeobecnými súdmi v rámci podanej sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, odvolania a napokon aj dovolania. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sa sťažovateľka v dôvodoch ústavnej sťažnosti obmedzila len na tvrdenie, že nešlo o exekučné konanie, ale o konanie podľa zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a najvyšší súd neodstránil „zjavnú procesnú vadu“ spočívajúcu v tom, že o návrhu sťažovateľky na odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia nebolo rozhodnuté samostatným výrokom rozhodnutia. V ústavnej sťažnosti tak zrejme chýbajú bližšie právne a skutkové dôvody, ktorými by sťažovateľka podporila svoje tvrdenie o porušení jej práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Absencia zmysluplného, ústavnoprávne relevantného odôvodnenia ako východiskového rámca ústavnej sťažnosti pritom spôsobuje nedostatok zákonom ustanovenej náležitosti podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 123 ods. 1 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku náležitostí ustanovených zákonom (napr. I. ÚS 225/2016, III. ÚS 313/2016, I. ÚS 291/2017, III. ÚS 570/2017, IV. ÚS 91/2018, IV. ÚS 343/2020, IV. ÚS 572/2020, IV. ÚS 163/2021). V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že zákonom stanovená povinnosť kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľov má v konaní o ústavnej sťažnosti zaručiť určitý stupeň odbornej kvality, ktorá sa prejavuje aj v povinnosti prispôsobiť sťažnostnú argumentáciu osobitnému charakteru konania o ústavnej sťažnosti, čo sa v prejednávanej veci nestalo.

11. Napriek uvedenému nedostatku ústavný súd pristúpil k preskúmaniu opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľky, pričom nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

12. V prejednávanej veci najvyšší súd odmietol ako neprípustné dovolanie sťažovateľky atakujúce rozhodnutie odvolacieho súdu z 30. júna 2020 z dôvodu, že novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 2/2017 Z. z. modifikovala spôsobilý predmet dovolania ako jednej z objektívnych podmienok jeho prípustnosti tak, že vylúčila prípustnosť dovolania proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní.

13. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti pritom žiadnym spôsobom nespochybňuje záver najvyššieho súdu, že dovolanie nie je v exekučnom konaní prípustné, ale tvrdí, že v danom prípade mali konajúce súdy (teda aj najvyšší súd) postupovať podľa zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, keďže okresnému súdu adresovala návrh na odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia, o ktorom nebolo rozhodnuté samostatným výrokom.

14. S takouto argumentáciou sťažovateľky sa však ústavný súd nestotožňuje a považuje ju za nelogickú. Sťažovateľka síce okresnému súdu spolu s návrhom na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku podala aj návrh na odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia, avšak konajúce súdy jej náležite vysvetlili, že v danom prípade je potrebné aplikovať nariadenie č. 805/2004 Z. z., pretože exekučný titul (rozsudok vydaný súdom v Litovskej republike) bol osvedčený ako európsky exekučný titul, a teda sa naň hľadí ako na rozhodnutie vydané v Slovenskej republike bez potreby samostatného uznávacieho konania. Režim uznania vykonateľnosti cudzieho exekučného titulu podľa zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ktorý sťažovateľka žiada aplikovať, prichádza do úvahy v prípade, ak by bol exekučný titul vydaný v štáte, ktorý nie je so Slovenskou republikou v zmluvnom vzťahu ani nie je viazaný procesnými normami Európskej únie. Uvedené však zjavne nebol prípad sťažovateľky. Ak preto najvyšší súd, aplikujúc § 202 ods. 4 Exekučného poriadku, odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP, nemožno mu z ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť. Procesný postup najvyššieho súdu pri posudzovaní prípustnosti dovolania v exekučnom konaní podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku už pritom bol opakovane ústavným súdom vyhodnotený ako ústavne konformný (pozri napr. II. ÚS 185/2018, IV. ÚS 397/2020, III. ÚS 596/2021, IV. ÚS 501/2021).

15. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.

16. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2022

Miloš Maďar

predseda senátu